Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 436/2017
PDF · 247.53 KB
No categories available
III. ÚS 436/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
a , všetci bytom ,
zastúpených advokátkou
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. októbra 2015 v konaní sp. zn. 6 Sžo 73/2014 a jeho postupom v tomto konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2016 doručená sťažnosť ,
a , všetci bytom (ďalej
len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. októbra 2015 v konaní sp. zn. 6 Sžo 73/2014.
2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 23 S 9/2013-44 z 26. februára 2013 odložil
vykonateľnosť rozhodnutia Obvodného úradu Banská Bystrica č. OBÚ BB OVBP-2013-81-
2 z 10. januára 2013, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľov proti rozhodnutiu
mesta Zvolen č. SÚ 2596/2012/5-rozh. z 31. októbra 2012 o dodatočnom povolení stavby,
a to až do právoplatného skončenia konania o preskúmaní uvedeného druhostupňového
rozhodnutia. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 11.
marca 2013.
3. Súčasne krajský súd v ďalšom konaní začatom 4. júna 2013 uznesením
č. k. 23 S 240/2013-67 z 21. augusta 2013 odložil vykonateľnosť rozhodnutia mesta Zvolen
č. SÚ 482/2013/2-rozh. z 1. marca 2013, ktorým bola povolená zmena nedokončenej
stavby. Neskôr v tom istom konaní krajský súd uznesením z 20. januára 2016 uložil podľa
§ 250b ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov mestu Zvolen povinnosť doručiť napadnuté rozhodnutie sťažovateľom ako
žalobcom.
4. V prvom z uvedených konaní (žaloba proti dodatočnému povoleniu stavby
sp. zn. 23 S 9/2013) sťažovatelia ako žalobcovia namietali nesprávne právne posúdenie
veci, kým v druhom konaní (žaloba proti povoleniu zmeny stavby pred jej dokončením
sp. zn. 23 S 240/2013) kritizovali, že ich mesto Zvolen opomenulo ako účastníkov konania.
V oboch prípadoch pritom išlo o tú istú stavbu („Adaptácia meštianskeho domu č. 27“).
5. Napokon sťažovatelia doručili 1. októbra 2013 krajskému súdu žalobu
o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia mesta Zvolen č. SÚ 1996/2013/2-rozh.
z 24. júla 2013, ktorým bolo povolené užívanie stavby „Adaptácia meštianskeho domu
č. 27“. V žalobe navrhli aj odklad vykonateľnosti napadnutého kolaudačného rozhodnutia.
6. Uznesením č. k. 23 S 292/2013-26 z 10. júna 2014 krajský súd konanie o žalobe
sťažovateľov proti postupu a rozhodnutiu v kolaudačnom konaní podľa § 250d ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku zastavil, pretože „mal v danej veci za preukázané v zmysle
§ 78 ods. 1 stavebného zákona, že žalobcovia nemali byť účastníkmi kolaudačného konania.
Okruh účastníkov v správnom súdnictve je viazaný na účasť v administratívnom konaní,
ktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie. Vzhľadom na obmedzené účastníctvo
v kolaudačnom konaní v zmysle stavebného konania nebolo možné prihliadať na žalobu
žalobcov, ktorou sa domáhali preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia.“. Okrem
toho, krajský súd tiež konštatoval, že „napadnuté rozhodnutie... nemôže byť preskúmavané
v správnom súdnictve, nakoľko nespĺňa podmienku, aby išlo o rozhodnutie po vyčerpaní
riadnych opravných prostriedkov (§ 247 ods. 2 O. s. p.)“.
7. Uznesenie krajského súdu napadli sťažovatelia odvolaním, v ktorom
argumentovali, že „súčasťou kolaudačného konania bolo aj konanie o zmene stavby pred
jej dokončením“, preto ich účastníctvo v kolaudačnom konaní možno oprieť o § 78 ods. 2
zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“). Sťažovatelia v odvolaní uviedli,
že „až do vydania predmetného kolaudačného rozhodnutia bolo prijatých niekoľko
zásadných rozhodnutí krajského súdu a stanovísk kompetentných orgánov, ktorých
realizácia by mala priamy dosah aj na práva žalobcov... ochrana práv žalobcov bola
sledovaná aj uznesením krajského súdu zo dňa 21.8.2013 o odklade vykonateľnosti
rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo rozhodnuté o zmene stavby..., a preto už z toho
dôvodu sa domnievajú, že mali byť prizvaní do kolaudačného konania ako účastníci,
pretože vydaním kolaudačného konania na stavbu, ktorá podľa uznesenia súdu nemala byť
ani postavená, boli priamo dotknutí na svojich právach, keď žalovaný neprijal účinné
opatrenia na zabránenie neoprávnenej stavebnej činnosti stavebníkom a v rozpore
s uznesením krajského súdu vydal kolaudačné rozhodnutie“.
8. Najvyšší súd uznesením z 28. októbra 2015 v konaní sp. zn. 6 Sžo 73/2014
napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s právnymi závermi krajského
súdu a k aplikovateľnosti § 78 ods. 2 stavebného zákona na posudzovanú vec uviedol,
že v tejto „právnej norme zákonodarca priznáva účastníctvo aj tým účastníkom stavebného
konania, ktorých by sa zmena mohla dotýkať, avšak len v prípade ak stavebný úrad
s kolaudačným konaním zlúči konanie o zmene stavby pred jej dokončením. Vychádzajúc
zo skutkových zistení je jednoznačne zrejmé, že stavebný úrad v danom prípade vykonal len
kolaudáciu predmetnej stavby... Stavebný úrad – žalovaný správny orgán, v danom prípade
nevydal kolaudačné rozhodnutie v konaní, v ktorom by zlúčil kolaudačné konanie s konaním
o zmene stavby pred jej dokončením. Z uvedených dôvodov stavebný úrad nepostupoval
v rozpore so zákonom, pokiaľ žalobcom nepriznal účastníctvo v predmetnom kolaudačnom
konaní. Za zmenu stavby pred jej dokončením nie je možné považovať uloženie podmienok
stavebníkovi, ktoré stavebný úrad mu uložil podľa § 82 ods. 2 stavebného zákona,
a to ani určenú podmienku v bode 3/, keďže ide o odstránenie vytknutých nedorobkov,
stanovených v stavebnom konaní o povolenie stavby a zmeny stavby v zmysel projektovej
dokumentácie, a preto tieto boli predmetom stavebného konania o povolenie stavby a jej
zmeny, ku ktorým sa žalobcovia ako účastníci stavebného konania mali právo vyjadriť.
V kolaudačnom konaní dokončenie nedorobkov na stavbe nie je možné považovať za zásah
do vlastníckych práv žalobcov.“.
9. K otázke nevyčerpania riadnych opravných prostriedkov najvyšší súd zdôraznil
viazanosť súdu v správnom súdnictve dôvodmi žaloby i žalobným petitom,
pričom vyhodnotil, že sťažovatelia „sa žalobou domáhali preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného, ktoré je rozhodnutím vydaným v správnom konaní prvého stupňa,
proti ktorému je prípustné odvolanie v správnom konaní a teda nejde o rozhodnutie
konečné, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú,
nadobudlo právoplatnosť. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa správne ustálil svoj
záver, že napadnuté rozhodnutie však nemôže byť preskúmavané v správnom súdnictve...“.
10. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia kritizujú, že ani krajský súd,
ani najvyšší súd „sa vo svojom odôvodnení vôbec nezaoberali námietkou sťažovateľov,
že aktívnu vecnú legitimáciu odvodzujú z § 250 ods. 2 O. s. p. ako opomenutí účastníci
konania pred správnym orgánom. Z tohto dôvodu bolo tvrdenie, že aj napriek tomu,
keby boli účastníkmi konania, by došlo k zastaveniu konania, nedôvodné, pretože Krajský
súd... mal uložiť povinnosť správnemu orgánu doručiť sťažovateľom predmetné
rozhodnutie... Rovnako oba súdy nezohľadnili námietku, že išlo o spojené kolaudačné
konanie s konaním o zmene stavby. Bez ďalšieho citovali § 78 stavebného zákona,
podľa ktorého sťažovatelia účastníkmi správneho konania nemali byť a z toho dôvodu
nemali ani právo podať žalobu v správnom súdnictve. Súdy sa nezaoberali preskúmaním
tvrdenia sťažovateľov, že napriek tomu, že samotné kolaudačné rozhodnutie neobsahuje
priamu zmienku o zmene stavby, k takýmto zmenám stavby došlo a bez toho, aby sa k nim
sťažovatelia ako účastníci dodatočného stavebného konania mohli vyjadriť, boli v tichosti
odsúhlasené žalovaným vydaním kolaudačného rozhodnutia, o čom vypovedá aj obsah
správneho spisu. Súdy sa zaoberali len námietkou nedorobkov, nie však skutočnosťou,
ktorá sa týkala počtu okien na kolaudovanej stavbe a ktorú namietali sťažovatelia už
v dodatočnom stavebnom konaní, a ktorá sa ich bezprostredne dotýkala. Počet okien
na kolaudovanej nehnuteľnosti nesúhlasí ani s dodatočným stavebným povolením,
ani s rozhodnutím o zmene stavby z 1.3.2013, a z tohto dôvodu predpokladajú sťažovatelia,
že pri kolaudácii došlo aj k odsúhlaseniu zmien, ktoré mali byť predmetom samostatného
konania o zmene stavby. Týmito skutočnosťami sa však všeobecné súdy vôbec nezoberali.“.
11. V dôsledku zastavenia konania o žalobe sťažovateľov im podľa ich názoru „bola
odňatá možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, ktoré boli porušené nezákonným
postupom a rozhodnutím správneho orgánu...“.
12. V konaní najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľov aj k porušeniu ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy, pretože „na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní čakali od 10. júna 2014
až do 28. októbra 2015, teda viac ako 16 mesiacov. Pritom Najvyšší súd SR vo svojom
rozhodnutí iba potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici a v podstate
konštatoval dôvody uvedené v skoršom rozhodnutí.“.
13. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie
vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1/ Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 6Sžo/73/2014 porušil základné
právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa
28.10.2015, v konaní pod sp. zn. 6Sžo/73/2014 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie
konanie.
3/ Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľom priznáva právo na náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 303,16 EUR, ktorú je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť
na účet , advokátky so sídlom
do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
4/ Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľom priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 1000,- EUR pre každého sťažovateľa, ktoré je Najvyšší súd SR
povinný vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
16. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
20. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že v dôsledku zastavenia konania o ich žalobe
podanej proti kolaudačnému rozhodnutiu im bola odňatá možnosť domáhať sa súdnej
ochrany proti nezákonnému rozhodnutiu správneho orgánu.
21. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124
ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia
vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
22. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
23. Zastavenie konania predstavuje definitívne ukončenie rozhodovacieho procesu,
v ktorom sa poskytuje ochrana hmotnému právu účastníka, bez vyslovenia záväzného
právneho záveru o tom, či hmotné právo účastníkovi konania prináleží. Preto sa zastavenie
súdneho konania priamo dotýka základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie. Zastavenie súdneho konania bez toho, aby na to existoval
dôvod predpokladaný právom, predstavuje v materiálnej perspektíve denegatio iustitiae
(odopretie spravodlivosti), a tým aj rozpor so základným právom na súdnu ochranu
i s právom na spravodlivé súdne konanie.
24. V posudzovanej veci najvyšší súd potvrdil zastavenie konania o žalobe
sťažovateľov, ktorou sa domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu
vydaného v kolaudačnom konaní.
25. Súdny prieskum administratívnych rozhodnutí v právnom štáte rešpektujúcom
deľbu moci primárne slúži ochrane subjektívnych práv fyzických osôb a právnických osôb,
ktorých sa realizácia exekutívy v podobe postupu či rozhodnutia správneho orgánu dotýka.
Práve z tohto dôvodu Občiansky súdny poriadok v § 250 ods. 2 prvej vete ustanovoval,
že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho
konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.
„Ukrátenosť“ na právach sa prejavuje aj v procesných predpisoch, ktoré regulujú
účastníctvo v administratívnych konaniach. Práve o takéto ustanovenie sa oprel aj krajský
súd (a následne i najvyšší súd), keď dospel k záveru, že sťažovatelia v spornom
kolaudačnom konaní nemali postavenie účastníkov konania, a preto kolaudačným
rozhodnutím ako výsledkom tohto procesného postupu ani nemohli byť na svojich právach
ukrátení. Podľa názoru ústavného súdu tento právny záver nesignalizuje možnosť zásahu
do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu ani do ich práva na spravodlivé súdne
konanie.
26. Účelom kolaudačného konania je rozhodnúť o tom, či sa uskutočnená stavba
môže používať. Zreteľne to dokazuje § 81 ods. 1 prvá veta stavebného zákona,
podľa ktorého v kolaudačnom konaní stavebný úrad najmä skúma, či sa stavba uskutočnila
podľa dokumentácie overenej stavebným úradom v stavebnom konaní a či sa dodržali
zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky určené
v územnom rozhodnutí a v stavebnom povolení.
27. Kolaudácii štandardne predchádza stavebné konanie, ktorého účastníkmi mali
byť sťažovatelia. Práve toto skoršie štádium prípravy plánovanej stavby predstavuje vhodnú
procesnú platformu na ich námietky plynúce z faktu, že sú vlastníkmi nehnuteľnosti
susediacej s kolaudovanou stavbou. Práve v stavebnom konaní sa preskúmava súlad
naprojektovanej stavby so zastavovacími podmienkami [§ 62 ods. 1 písm. a) stavebného
zákona], ktoré sú výsledkom procesu územného plánovania a ktoré tak zohľadňujú aj
možný vplyv budúcej stavby na užívanie susediacich nehnuteľností.
28. Z príloh sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia v konaní o dodatočnom
povolení stavby riadne vystupovali ako účastníci.
29. V spornom kolaudačnom konaní sa potom správny orgán obmedzil už iba
na overenie súladu zrealizovanej stavby s právoplatnými výsledkami územného konania
a stavebného konania, ktorých účastníkmi sťažovatelia mali byť tak, aby obhajujúc svoje
práva a právom chránené záujmy mohli účinne prednášať námietky proti pripravovanej
stavbe.
30. Z uvedených dôvodov je pochopiteľnou právna norma obsiahnutá v § 78 ods. 1
stavebného zákona, z ktorej nevyplýva, že by hmotnoprávny titul svedčiaci sťažovateľom
(podielové spoluvlastníctvo nehnuteľnosti susediacej s kolaudovanou stavbou) ich staval
do pozície účastníkov kolaudačného konania. Preto kolaudačným rozhodnutím nemohli byť
ukrátení na svojich právach, čo by odôvodňovalo ich možnosť domáhať sa súdneho
prieskumu takého rozhodnutia. Následne potom nemožno dospieť k záveru o ústavnej
neakceptovateľnosti zastavenia súdneho preskúmavacieho konania o žalobe sťažovateľov,
pretože meritórny súdny prieskum kolaudačného rozhodnutia by znamenal poskytovanie
ochrany subjektívnym právam sťažovateľov, ktoré z povahy tohto rozhodnutia
a na základe právom aprobovaného účelu jemu predchádzajúceho (kolaudačného) konania
nemohli byť dotknuté.
31. Pravda, ústavný súd neopomína podstatné špecifikum prerokovávanej kauzy.
V predchádzajúcich odsekoch objasnená súhra účelu stavebného konania a účelu
kolaudačného konania bola vo veci sťažovateľov nezanedbateľne narušená, a to hlavne
z toho dôvodu, že v konaní o povolení zmeny stavby pred jej dokončením stavebný úrad
sťažovateľov ako účastníkov opomenul. Preto ich možnosť zaujať relevantné stanoviská
k realizovanej stavbe bola podstatne limitovaná. Popísaný nedostatok však podľa názoru
ústavného súdu nemožno naprávať mimo rámca zákona deformáciou účelu jednotlivých
procesno-právnych inštitútov. V dôsledku opomenutia sťažovateľov ako účastníkov
stavebného konania im nevznikol právny nárok byť účastníkmi kolaudačného konania.
Ústavný súd pritom z podkladov sťažnosti predložených sťažovateľmi nepovažoval
za preukázané, že by kolaudačné konanie bolo spojené so stavebným konaním o povolení
stavby pred jej dokončením (čo by vyvolalo účastníctvo sťažovateľov v kolaudačnom
konaní podľa § 78 ods. 2 stavebného zákona) tak, ako to tvrdia sťažovatelia. Na podporu
tohto svojho tvrdenia pritom žiaden dôkaz nepredložili ani nenavrhli. Ústavný súd pre
úplnosť dodáva, že sťažovatelia vo svojej veci nevyužili inštitút opomenutého účastníka
konania podľa § 179 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov.
32. Skutkový obraz prejednávanej veci dokazuje, že procesné mechanizmy, v rámci
ktorých sa sťažovateľom poskytovala právna ochrana z úrovne verejnej správy, ale aj súdna
ochrana z úrovne správneho súdnictva (odklady vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí
stavebného úradu), neboli dostatočne efektívne, pretože stavebník stavbu napriek odkladom
vykonateľnosti dotknutých rozhodnutí pochádzajúcich zo stavebného konania zjavne
dokončil a požiadal o jej kolaudáciu, ktorá prebehla. Ani napriek tomuto negatívnemu
hodnoteniu však podľa názoru ústavného súdu nemožno v záujme dosiahnutia nápravy
očakávať postup orgánov verejnej moci, ktorý by bolo contra legem a nerešpektoval by
legálne determinovaný účel procesnoprávnych inštitútov. V prospech tohto záveru svedčí
aj skutočnosť, že prípadné protiprávne správanie stavebníka je postihnuteľné v rámci
vyvodzovania administratívnoprávnej zodpovednosti, trestnoprávnej zodpovednosti,
a napokon, priamo v relácii k možnej ujme sťažovateľov, aj v rámci občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu.
33. Ústavný súd považuje zastavenie konania o žalobe sťažovateľov podanej
proti kolaudačnému rozhodnutiu mesta Zvolen za ústavne udržateľné, nevykazujúce
známky svojvôle či zjavne neodôvodnenosti, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
boli spôsobilé viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
34. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť aj vtedy, ak namietaným
postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný
súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
35. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
36. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
(v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému
súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza
pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).
37. Z tvrdení sťažovateľov a príloh ich sťažnosti ústavný súd zistil, že najvyšší súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 73/2014 vyhlásil rozhodnutie 28. októbra 2015. Niet
pochýb, že právoplatnosť muselo nadobudnúť ešte pred doručením sťažnosti ústavnému
súdu.
38. Pre označené konanie tak platí, že doručením uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
6 Sžo 73/2014 z 28. októbra 2015 účastníkom konania vykonal najvyšší súd všetky
zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty
sťažovateľov. Sťažovatelia teda namietajú prieťahy v konaní najvyššieho súdu, ktorý v čase
podania sťažnosti už nemohol vykonávať žiadne relevantné procesné úkony smerujúce
k nastoleniu ich právnej istoty.
39. Ústavný súd v tejto spojitosti poznamenáva, že proti porušovaniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa
sťažovatelia mohli brániť do vydania potvrdzujúceho uznesenia najvyššieho súdu podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
40. Najvyšší súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (18. februára 2016)
už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh žalovaného
konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľmi označené
základné právo.
41. Tento stav vedie ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že podaná sťažnosť je aj v tejto
časti zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej
predbežnom prerokovaní odmietol.
42. Vzhľadom na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ako celku nepovažoval ústavný
súd za procesne efektívne odstraňovať nedostatok v požiadavke riadneho procesného
zastúpenia sťažovateľky , ktorá v konaní o sťažnosti zjavne
zastupuje samú seba, čo § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s ustálenou
judikatúrou ústavného súdu (III. ÚS 311/05) neumožňuje.
43. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo rovnako bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v ich sťažnostnom petite (návrh
na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, návrh na priznanie finančného
zadosťučinenia i náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2017