Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 436/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

a , všetci bytom ,

zastúpených advokátkou

, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného , základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. októbra 2015 v konaní sp. zn. a jeho postupom v tomto konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára

2016 doručená sťažnosť ,

a , všetci bytom (ďalej

len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“), základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. októbra 2015 v konaní sp. zn. .

2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -44 z 26. februára 2013 odložil

vykonateľnosť rozhodnutia Obvodného úradu Banská Bystrica č. OBÚ BB OVBP-2013-81-

2 z 10. januára 2013, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľov proti rozhodnutiu

mesta Zvolen č. SÚ 2596/2012/5-rozh. z 31. októbra 2012 o dodatočnom povolení stavby,

a to až do právoplatného skončenia konania o preskúmaní uvedeného druhostupňového

rozhodnutia. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 11.

marca 2013.

3. Súčasne krajský súd v ďalšom konaní začatom 4. júna 2013 uznesením

č. k. -67 z 21. augusta 2013 odložil vykonateľnosť rozhodnutia mesta Zvolen

č. SÚ 482/2013/2-rozh. z 1. marca 2013, ktorým bola povolená zmena nedokončenej

stavby. Neskôr v tom istom konaní krajský súd uznesením z 20. januára 2016 uložil podľa

v znení neskorších

predpisov mestu Zvolen povinnosť doručiť napadnuté rozhodnutie sťažovateľom ako

žalobcom.

4. V prvom z uvedených konaní (žaloba proti dodatočnému povoleniu stavby

sp. zn. ) sťažovatelia ako žalobcovia namietali nesprávne právne posúdenie

veci, kým v druhom konaní (žaloba proti povoleniu zmeny stavby pred jej dokončením

sp. zn. ) kritizovali, že ich mesto Zvolen opomenulo ako účastníkov konania.

V oboch prípadoch pritom išlo o tú istú stavbu („Adaptácia meštianskeho domu č. 27“).

5. Napokon sťažovatelia doručili 1. októbra 2013 krajskému súdu žalobu

o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia mesta Zvolen č. SÚ 1996/2013/2-rozh.

z 24. júla 2013, ktorým bolo povolené užívanie stavby „Adaptácia meštianskeho domu

č. 27“. V žalobe navrhli aj odklad vykonateľnosti napadnutého kolaudačného rozhodnutia.

6. Uznesením č. k. -26 z 10. júna 2014 krajský súd konanie o žalobe

sťažovateľov proti postupu a rozhodnutiu v kolaudačnom konaní podľa § 250d ods. 3

zastavil, pretože „mal v danej veci za preukázané v zmysle

§ 78 ods. 1 stavebného zákona, že žalobcovia nemali byť účastníkmi kolaudačného konania.

Okruh účastníkov v správnom súdnictve je viazaný na účasť v administratívnom konaní,

ktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie. Vzhľadom na obmedzené účastníctvo

v kolaudačnom konaní v zmysle stavebného konania nebolo možné prihliadať na žalobu

žalobcov, ktorou sa domáhali preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia.“. Okrem

toho, krajský súd tiež konštatoval, že „napadnuté rozhodnutie... nemôže byť preskúmavané

v správnom súdnictve, nakoľko nespĺňa podmienku, aby išlo o rozhodnutie po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov ( )“.

7. Uznesenie krajského súdu napadli sťažovatelia odvolaním, v ktorom

argumentovali, že „súčasťou kolaudačného konania bolo aj konanie o zmene stavby pred

jej dokončením“, preto ich účastníctvo v kolaudačnom konaní možno oprieť o § 78 ods. 2

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“). Sťažovatelia v odvolaní uviedli,

že „až do vydania predmetného kolaudačného rozhodnutia bolo prijatých niekoľko

zásadných rozhodnutí krajského súdu a stanovísk kompetentných orgánov, ktorých

realizácia by mala priamy dosah aj na práva žalobcov... ochrana práv žalobcov bola

sledovaná aj uznesením krajského súdu zo dňa 21.8.2013 o odklade vykonateľnosti

rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo rozhodnuté o zmene stavby..., a preto už z toho

dôvodu sa domnievajú, že mali byť prizvaní do kolaudačného konania ako účastníci,

pretože vydaním kolaudačného konania na stavbu, ktorá podľa uznesenia súdu nemala byť

ani postavená, boli priamo dotknutí na svojich právach, keď žalovaný neprijal účinné

opatrenia na zabránenie neoprávnenej stavebnej činnosti stavebníkom a v rozpore

s uznesením krajského súdu vydal kolaudačné rozhodnutie“.

8. Najvyšší súd uznesením z 28. októbra 2015 v konaní sp. zn.

napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s právnymi závermi krajského

súdu a k aplikovateľnosti § 78 ods. 2 stavebného zákona na posudzovanú vec uviedol,

že v tejto „právnej norme zákonodarca priznáva účastníctvo aj tým účastníkom stavebného

konania, ktorých by sa zmena mohla dotýkať, avšak len v prípade ak stavebný úrad

s kolaudačným konaním zlúči konanie o zmene stavby pred jej dokončením. Vychádzajúc

zo skutkových zistení je jednoznačne zrejmé, že stavebný úrad v danom prípade vykonal len

kolaudáciu predmetnej stavby... Stavebný úrad – žalovaný správny orgán, v danom prípade

nevydal kolaudačné rozhodnutie v konaní, v ktorom by zlúčil kolaudačné konanie s konaním

o zmene stavby pred jej dokončením. Z uvedených dôvodov stavebný úrad nepostupoval

v rozpore so zákonom, pokiaľ žalobcom nepriznal účastníctvo v predmetnom kolaudačnom

konaní. Za zmenu stavby pred jej dokončením nie je možné považovať uloženie podmienok

stavebníkovi, ktoré stavebný úrad mu uložil podľa § 82 ods. 2 stavebného zákona,

a to ani určenú podmienku v bode 3/, keďže ide o odstránenie vytknutých nedorobkov,

stanovených v stavebnom konaní o povolenie stavby a zmeny stavby v zmysel projektovej

dokumentácie, a preto tieto boli predmetom stavebného konania o povolenie stavby a jej

zmeny, ku ktorým sa žalobcovia ako účastníci stavebného konania mali právo vyjadriť.

V kolaudačnom konaní dokončenie nedorobkov na stavbe nie je možné považovať za zásah

do vlastníckych práv žalobcov.“.

9. K otázke nevyčerpania riadnych opravných prostriedkov najvyšší súd zdôraznil

viazanosť súdu v správnom súdnictve dôvodmi žaloby i žalobným petitom,

pričom vyhodnotil, že sťažovatelia „sa žalobou domáhali preskúmania zákonnosti

rozhodnutia žalovaného, ktoré je rozhodnutím vydaným v správnom konaní prvého stupňa,

proti ktorému je prípustné odvolanie v správnom konaní a teda nejde o rozhodnutie

konečné, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú,

nadobudlo právoplatnosť. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa správne ustálil svoj

záver, že napadnuté rozhodnutie však nemôže byť preskúmavané v správnom súdnictve...“.

10. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia kritizujú, že ani krajský súd,

ani najvyšší súd „sa vo svojom odôvodnení vôbec nezaoberali námietkou sťažovateľov,

že aktívnu vecnú legitimáciu odvodzujú z ako opomenutí účastníci

konania pred správnym orgánom. Z tohto dôvodu bolo tvrdenie, že aj napriek tomu,

keby boli účastníkmi konania, by došlo k zastaveniu konania, nedôvodné, pretože Krajský

súd... mal uložiť povinnosť správnemu orgánu doručiť sťažovateľom predmetné

rozhodnutie... Rovnako oba súdy nezohľadnili námietku, že išlo o spojené kolaudačné

konanie s konaním o zmene stavby. Bez ďalšieho citovali § 78 stavebného zákona,

podľa ktorého sťažovatelia účastníkmi správneho konania nemali byť a z toho dôvodu

nemali ani právo podať žalobu v správnom súdnictve. Súdy sa nezaoberali preskúmaním

tvrdenia sťažovateľov, že napriek tomu, že samotné kolaudačné rozhodnutie neobsahuje

priamu zmienku o zmene stavby, k takýmto zmenám stavby došlo a bez toho, aby sa k nim

sťažovatelia ako účastníci dodatočného stavebného konania mohli vyjadriť, boli v tichosti

odsúhlasené žalovaným vydaním kolaudačného rozhodnutia, o čom vypovedá aj obsah

správneho spisu. Súdy sa zaoberali len námietkou nedorobkov, nie však skutočnosťou,

ktorá sa týkala počtu okien na kolaudovanej stavbe a ktorú namietali sťažovatelia už

v dodatočnom stavebnom konaní, a ktorá sa ich bezprostredne dotýkala. Počet okien

na kolaudovanej nehnuteľnosti nesúhlasí ani s dodatočným stavebným povolením,

ani s rozhodnutím o zmene stavby z 1.3.2013, a z tohto dôvodu predpokladajú sťažovatelia,

že pri kolaudácii došlo aj k odsúhlaseniu zmien, ktoré mali byť predmetom samostatného

konania o zmene stavby. Týmito skutočnosťami sa však všeobecné súdy vôbec nezoberali.“.

11. V dôsledku zastavenia konania o žalobe sťažovateľov im podľa ich názoru „bola

odňatá možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, ktoré boli porušené nezákonným

postupom a rozhodnutím správneho orgánu...“.

12. V konaní najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľov aj k porušeniu ich

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

, pretože „na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní čakali od 10. júna 2014

až do 28. októbra 2015, teda viac ako 16 mesiacov. Pritom Najvyšší súd SR vo svojom

rozhodnutí iba potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici a v podstate

konštatoval dôvody uvedené v skoršom rozhodnutí.“.

13. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie

vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1/ Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené v ,

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa

28.10.2015, v konaní pod sp. zn. a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie

konanie.

3/ Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľom priznáva právo na náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 303,16 EUR, ktorú je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť

na účet , advokátky so sídlom

do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľom priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 1000,- EUR pre každého sťažovateľa, ktoré je Najvyšší súd SR

povinný vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

16. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru)

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

20. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že v dôsledku zastavenia konania o ich žalobe

podanej proti kolaudačnému rozhodnutiu im bola odňatá možnosť domáhať sa súdnej

ochrany proti nezákonnému rozhodnutiu správneho orgánu.

21. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia

vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ).

22. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

23. Zastavenie konania predstavuje definitívne ukončenie rozhodovacieho procesu,

v ktorom sa poskytuje ochrana hmotnému právu účastníka, bez vyslovenia záväzného

právneho záveru o tom, či hmotné právo účastníkovi konania prináleží. Preto sa zastavenie

súdneho konania priamo dotýka základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie. Zastavenie súdneho konania bez toho, aby na to existoval

dôvod predpokladaný právom, predstavuje v materiálnej perspektíve denegatio iustitiae

(odopretie spravodlivosti), a tým aj rozpor so základným právom na súdnu ochranu

i s právom na spravodlivé súdne konanie.

24. V posudzovanej veci najvyšší súd potvrdil zastavenie konania o žalobe

sťažovateľov, ktorou sa domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

vydaného v kolaudačnom konaní.

25. Súdny prieskum administratívnych rozhodnutí v právnom štáte rešpektujúcom

deľbu moci primárne slúži ochrane subjektívnych práv fyzických osôb a právnických osôb,

ktorých sa realizácia exekutívy v podobe postupu či rozhodnutia správneho orgánu dotýka.

Práve z tohto dôvodu v prvej vete ustanovoval,

že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho

konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.

„Ukrátenosť“ na právach sa prejavuje aj v procesných predpisoch, ktoré regulujú

účastníctvo v administratívnych konaniach. Práve o takéto ustanovenie sa oprel aj krajský

súd (a následne i najvyšší súd), keď dospel k záveru, že sťažovatelia v spornom

kolaudačnom konaní nemali postavenie účastníkov konania, a preto kolaudačným

rozhodnutím ako výsledkom tohto procesného postupu ani nemohli byť na svojich právach

ukrátení. Podľa názoru ústavného súdu tento právny záver nesignalizuje možnosť zásahu

do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu ani do ich práva na spravodlivé súdne

konanie.

26. Účelom kolaudačného konania je rozhodnúť o tom, či sa uskutočnená stavba

môže používať. Zreteľne to dokazuje § 81 ods. 1 prvá veta stavebného zákona,

podľa ktorého v kolaudačnom konaní stavebný úrad najmä skúma, či sa stavba uskutočnila

podľa dokumentácie overenej stavebným úradom v stavebnom konaní a či sa dodržali

zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky určené

v územnom rozhodnutí a v stavebnom povolení.

27. Kolaudácii štandardne predchádza stavebné konanie, ktorého účastníkmi mali

byť sťažovatelia. Práve toto skoršie štádium prípravy plánovanej stavby predstavuje vhodnú

procesnú platformu na ich námietky plynúce z faktu, že sú vlastníkmi nehnuteľnosti

susediacej s kolaudovanou stavbou. Práve v stavebnom konaní sa preskúmava súlad

naprojektovanej stavby so zastavovacími podmienkami [§ 62 ods. 1 písm. a) stavebného

zákona], ktoré sú výsledkom procesu územného plánovania a ktoré tak zohľadňujú aj

možný vplyv budúcej stavby na užívanie susediacich nehnuteľností.

28. Z príloh sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia v konaní o dodatočnom

povolení stavby riadne vystupovali ako účastníci.

29. V spornom kolaudačnom konaní sa potom správny orgán obmedzil už iba

na overenie súladu zrealizovanej stavby s právoplatnými výsledkami územného konania

a stavebného konania, ktorých účastníkmi sťažovatelia mali byť tak, aby obhajujúc svoje

práva a právom chránené záujmy mohli účinne prednášať námietky proti pripravovanej

stavbe.

30. Z uvedených dôvodov je pochopiteľnou právna norma obsiahnutá v § 78 ods. 1

stavebného zákona, z ktorej nevyplýva, že by hmotnoprávny titul svedčiaci sťažovateľom

(podielové spoluvlastníctvo nehnuteľnosti susediacej s kolaudovanou stavbou) ich staval

do pozície účastníkov kolaudačného konania. Preto kolaudačným rozhodnutím nemohli byť

ukrátení na svojich právach, čo by odôvodňovalo ich možnosť domáhať sa súdneho

prieskumu takého rozhodnutia. Následne potom nemožno dospieť k záveru o ústavnej

neakceptovateľnosti zastavenia súdneho preskúmavacieho konania o žalobe sťažovateľov,

pretože meritórny súdny prieskum kolaudačného rozhodnutia by znamenal poskytovanie

ochrany subjektívnym právam sťažovateľov, ktoré z povahy tohto rozhodnutia

a na základe právom aprobovaného účelu jemu predchádzajúceho (kolaudačného) konania

nemohli byť dotknuté.

31. Pravda, ústavný súd neopomína podstatné špecifikum prerokovávanej kauzy.

V predchádzajúcich odsekoch objasnená súhra účelu stavebného konania a účelu

kolaudačného konania bola vo veci sťažovateľov nezanedbateľne narušená, a to hlavne

z toho dôvodu, že v konaní o povolení zmeny stavby pred jej dokončením stavebný úrad

sťažovateľov ako účastníkov opomenul. Preto ich možnosť zaujať relevantné stanoviská

k realizovanej stavbe bola podstatne limitovaná. Popísaný nedostatok však podľa názoru

ústavného súdu nemožno naprávať mimo rámca zákona deformáciou účelu jednotlivých

procesno-právnych inštitútov. V dôsledku opomenutia sťažovateľov ako účastníkov

stavebného konania im nevznikol právny nárok byť účastníkmi kolaudačného konania.

Ústavný súd pritom z podkladov sťažnosti predložených sťažovateľmi nepovažoval

za preukázané, že by kolaudačné konanie bolo spojené so stavebným konaním o povolení

stavby pred jej dokončením (čo by vyvolalo účastníctvo sťažovateľov v kolaudačnom

konaní podľa § 78 ods. 2 stavebného zákona) tak, ako to tvrdia sťažovatelia. Na podporu

tohto svojho tvrdenia pritom žiaden dôkaz nepredložili ani nenavrhli. Ústavný súd pre

úplnosť dodáva, že sťažovatelia vo svojej veci nevyužili inštitút opomenutého účastníka

konania podľa v znení neskorších

predpisov.

32. Skutkový obraz prejednávanej veci dokazuje, že procesné mechanizmy, v rámci

ktorých sa sťažovateľom poskytovala právna ochrana z úrovne verejnej správy, ale aj súdna

ochrana z úrovne správneho súdnictva (odklady vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí

stavebného úradu), neboli dostatočne efektívne, pretože stavebník stavbu napriek odkladom

vykonateľnosti dotknutých rozhodnutí pochádzajúcich zo stavebného konania zjavne

dokončil a požiadal o jej kolaudáciu, ktorá prebehla. Ani napriek tomuto negatívnemu

hodnoteniu však podľa názoru ústavného súdu nemožno v záujme dosiahnutia nápravy

očakávať postup orgánov verejnej moci, ktorý by bolo contra legem a nerešpektoval by

legálne determinovaný účel procesnoprávnych inštitútov. V prospech tohto záveru svedčí

aj skutočnosť, že prípadné protiprávne správanie stavebníka je postihnuteľné v rámci

vyvodzovania administratívnoprávnej zodpovednosti, trestnoprávnej zodpovednosti,

a napokon, priamo v relácii k možnej ujme sťažovateľov, aj v rámci občianskoprávnej

zodpovednosti za škodu.

33. Ústavný súd považuje zastavenie konania o žalobe sťažovateľov podanej

proti kolaudačnému rozhodnutiu mesta Zvolen za ústavne udržateľné, nevykazujúce

známky svojvôle či zjavne neodôvodnenosti, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

boli spôsobilé viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu

podľa či ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného

34. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť aj vtedy, ak namietaným

postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný

súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť

reálne nepripúšťajú (, , , , ).

35. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

36. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , , ) sa ochrana základnému právu

podľa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci

(v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému

súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ). Vychádza

pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

orgánu verejnej moci (napr. , , ).

37. Z tvrdení sťažovateľov a príloh ich sťažnosti ústavný súd zistil, že najvyšší súd

v konaní vedenom pod sp. zn. vyhlásil rozhodnutie 28. októbra 2015. Niet

pochýb, že právoplatnosť muselo nadobudnúť ešte pred doručením sťažnosti ústavnému

súdu.

38. Pre označené konanie tak platí, že doručením uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. októbra 2015 účastníkom konania vykonal najvyšší súd všetky

zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty

sťažovateľov. Sťažovatelia teda namietajú prieťahy v konaní najvyššieho súdu, ktorý v čase

podania sťažnosti už nemohol vykonávať žiadne relevantné procesné úkony smerujúce

k nastoleniu ich právnej istoty.

39. Ústavný súd v tejto spojitosti poznamenáva, že proti porušovaniu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa sa

sťažovatelia mohli brániť do vydania potvrdzujúceho uznesenia najvyššieho súdu podaním

sťažnosti podľa .

40. Najvyšší súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (18. februára 2016)

už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh žalovaného

konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľmi označené

základné právo.

41. Tento stav vedie ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že podaná sťažnosť je aj v tejto

časti zjavne neopodstatnená, preto ju podľa po jej

predbežnom prerokovaní odmietol.

42. Vzhľadom na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ako celku nepovažoval ústavný

súd za procesne efektívne odstraňovať nedostatok v požiadavke riadneho procesného

zastúpenia sťažovateľky , ktorá v konaní o sťažnosti zjavne

zastupuje samú seba, čo v spojení s ustálenou

judikatúrou ústavného súdu () neumožňuje.

43. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo rovnako bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v ich sťažnostnom petite (návrh

na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, návrh na priznanie finančného

zadosťučinenia i náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2017