Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 359/2017
PDF · 123.78 KB
No categories available
I. ÚS 359/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou ,
, v mene ktorej koná advokát , vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 5 Co 868/2014 z 11. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. augusta 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie v záhlaví uvedeného základného práva podľa Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 868/2014 z 11. novembra 2015.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného
na Okresnom súde Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 248/2010.
V tomto konaní sa sťažovateľ dožadoval od žalovanej obchodnej spoločnosti zaplatenia
sumy 6 306,84 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. Požadovaná suma
mala predstavovať nájomné za užívanie stavby (nehnuteľnosti) vo vlastníctve sťažovateľa,
ktoré žalovaná obchodná spoločnosť sťažovateľovi napriek vedomosti o jeho
vlastníckom práve neplatila. Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie a rozhodol
rozsudkom sp. zn. 16 C 248/2010 z 18. augusta 2014, ktorým žalobu zamietol. Okresný súd
po zhodnotení všetkých okolností veci dospel k záveru, že žalovaná sa na úkor sťažovateľa
neobohatila, pretože nájomné uhrádzala prenajímateľovi . Tento,
v danom prípade prenajímateľ, sa v inom súdnom spore domáhal určenia podielového
spoluvlastníctva k stavbe, ktoré boli žalovanou užívané, pretože na jej výstavbu
uskutočňoval spoločne so sťažovateľom.
3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, pretože ho považoval
za nezákonné, zmätočné a neúplné, ignorujúce základné princípy obsiahnuté v ústave či
Občianskom zákonníku. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom
sp. zn. 5 Co 868/2014 z 11. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) tak, že
rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok
za nedostatočne odôvodnený a zmätočný.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jeho práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, a zároveň navrhuje zrušenie
napadnutého rozsudku a priznanie náhrady trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05). Ústavný súd
teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.
8. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a poukazuje
na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Krajský súd sa údajne vôbec
nevysporiadal s námietkami sťažovateľa, ktoré uvádzal v odvolaní. Tieto námietky sa týkali
samotnej veci, no súd ich nebral do úvahy s tým, že s vecou nesúvisia.
9. Ústavný súd poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je
preto potrebné posudzovať spoločne. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
11. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť
správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,
ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľ však túto stabilizovanú judikatúru ústavného
súdu opomína a sťažnosť uplatnil v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme
všeobecného súdnictva. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami
v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu
základných práv a slobôd. Samotná vecná nesprávnosť rozhodnutia nie je z pohľadu
ústavného súdu významná, ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a nie je
ani oprávnený na inštančný prieskum ich rozhodnutí.
12. S ohľadom na vymedzené mantinely právomoci ústavného súdu zasahovať
a hodnotiť rozhodnutia súdov a ich správnosť preskúmal napadnutý rozsudok krajského
súdu. Ústavný súd po oboznámení s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je rozhodne spôsobilá spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil v sťažnosťou
napadnutom rozsudku krajského súdu nič, čo by ho robilo ústavne neudržateľným, a teda si
vyžadovalo zásah zo strany ústavného súdu. Napadnutý rozsudok nemožno hodnotiť ako
nedostatočne odôvodnený. Krajský súd napriek tomu, že sa stotožnil s rozsudkom
okresného súdu, jasne a zrozumiteľne objasnil, že žalovaná nehnuteľnosť neužívala
bezodplatne, pretože za jej užívanie riadne platila tretej osobe. Preto na strane žalovanej
nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, a teda ani nebolo možné žalobe sťažovateľa
vyhovieť. Takýto právny výklad a závery krajského súdu nie sú svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, naopak, majú racionálny základ, sú logické a akceptovateľné aj v rovine
ústavného práva. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nie je sama osebe dôkazom jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. Rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
13. Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijal
na ďalšie konanie. Tejto totiž chýbala ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto postup
a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali. Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
14. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júla 2017