Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 468/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o.,

Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Rybár, ktorou namieta

porušenie základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 24. februára 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2016

osobne doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o.,

Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Rybár, ktorou namieta

porušenie základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 24. februára 2016 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalobkyne, ktorá sa proti obchodnej spoločnosti

(ďalej len „žalovaná“), domáhala zaplatenia sumy 2 134,78 €

s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. Rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 22. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok z 22. októbra 2014“) bola žalovaná

zaviazaná sťažovateľke zaplatiť sumu 1 085,18 € s úrokom 8,5 % ročne z dlžnej sumy

od 10. septembra 2013 až do zaplatenia (výrok I rozsudku okresného súdu z 22. októbra

2014). Vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá, keďže o „tomto nároku rozhodoval

exekučný súd v konaní pod sp. zn.: “ (výrok II rozsudku okresného súdu

z 22. októbra 2014). Okresný súd zároveň žalovanej uložil povinnosť zaplatiť na účet

okresného súdu súdny poplatok vo výške 65 € (výrok III rozsudku okresného súdu

z 22. októbra 2014) a rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov

konania (výrok IV rozsudku okresného súdu z 22. októbra 2014).

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu z 22. októbra

2014 potvrdený ako vecne správny, pričom krajský súd svoje rozhodnutie „takmer nijako

neodôvodnil, resp. odôvodnil ho iba v šiestich krátkych odsekoch, ktorú sú navyše

formulárové a je možné ich použiť ako šablónu na akékoľvek iné potvrdzujúce

rozhodnutie“, čím podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu ňou označených práv

zaručených a dohovorom.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že odvolací súd „vo svojom rozhodnutí nijako

nezdôvodnil, aké a ktoré skutočnosti rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia považoval

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. ... odvolací súd bol povinný aspoň v základných

bodoch poukázať na rozhodujúce skutočnosti, ktorými sa riadil pri vydávaní rozhodnutia.“.

Podľa sťažovateľky je právo na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47

ods. 2 .

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej základných

práv zaručených a a práva zaručeného dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší

a krajskému súdu uloží povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 239,69 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru došlo

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý považuje za nedostatočné odôvodnený,

keďže sa v ňom krajský súd obmedzil len na „formulárové“ a „šablónovité“ odôvodnenie,

ktoré je možné použiť na akékoľvek iné potvrdzujúce rozhodnutie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol

v súlade s v tom čase platným a účinným

(ďalej len „OSP“) ako vecne správny potvrdený rozsudok okresného súdu z 22. októbra

2014, pričom s prihliadnutím na sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu v napadnutej časti

a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na text , podľa

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením okresného súdu

obsiahnutým v rozsudku z 22. októbra 2014, t. j. postupoval v súlade s ,

a s prihliadnutím na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považoval

za potrebné poukázať na odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 22. októbra 2014.

Z rozsudku okresného súdu z 22. októbra 2014 vyplýva, že sťažovateľka si voči

žalovanej nárokovala zaplatenie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, že jej

uhradila finančné sumy nad rámec skutočne poskytnutých finančných prostriedkov na

základe zmlúv o spotrebiteľskom úvere uzavretých medzi sťažovateľkou ako spotrebiteľkou

a žalovanou ako dodávateľkou. Konkrétne išlo o plnenie dlhov na základe zmluvy

č. 9190028 zo 16. februára 2005 o poskytnutí sumy 464,71 €, zmluvy č. 9190058 z 21. júla

2005 o poskytnutí sumy 531,10 €, zmluvy č. 9190107 z 25. mája 2006 o poskytnutí sumy

663,88 € a zmluvy č. 901300131 z 15. decembra 2009 o poskytnutí sumy 500 €.

V odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 22. októbra 2014 sťažovateľka uplatnila

zásadnú námietku, v zmysle ktorej je povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť o právach

a právom chránených záujmoch subjektov občiansko-právneho vzťahu aj v prípade, ak

takéto oprávnenie nie je zákonom výslovne dané, a zdôraznila povinnosť okresného súdu

zaoberať sa v rámci konania o žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia

aj „nezákonnosťou exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

“, predmetom ktorého bol nárok žalovanej proti sťažovateľke uplatňovaný na

základe zmluvy č. 9190107 (ďalej aj „zásadná námietka sťažovateľky“).

V relevantnej časti rozsudku okresného súdu z 22. októbra 2014 citovanej ďalej sa už

okresný súd podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so zásadnou

námietkou sťažovateľky, ktorou spochybňovala „nemožnosť“ všeobecného súdu

konajúceho vo veci bezdôvodného obohatenia preskúmať „zákonnosť exekučného

konania“, v rámci ktorého bol uspokojený nárok žalovanej na základe právoplatného

a vykonateľného exekučného titulu.

V podstatnej časti rozsudku z 22. októbra 2014 okresný súd k tomu uviedol:

„Žalobkyňa nerozporovala sumu finančných prostriedkov, ktoré reálne

od žalovaného získala, pričom rozsah splatenie dlhu vyplýval z prehľadu úhrad dlhu.

V prípade zmluvy č. 9190028 žalobkyňa oproti skutočne poskytnutým finančným

prostriedkom zaplatila navyše sumu 260,28 eur, zo zmluvy č. 9190058 nad rámec svojej

povinnosti uhradila 424,90 eur, v prípade zmluvy č. 9190107 táto finančná čiastka činila

až 1.707,60 eur a v prípade zmluvy č. 901300131 484 eur. Výška bezdôvodného obohatenia

zodpovedá rozsahu plnenia, ktoré žalobkyňa uhradila žalovanému nad rámec skutočne

poskytnutých finančných prostriedkov zo zmluvy č. 9190028, 9190058 a 901300131.

V prípade zmluvy č. 9190107 bol nárok žalobcu zo zmluvy vyplývajúci predmetom

exekučného konania sp. zn. E 92/07, v konaní súdneho exekútora , ktorému

bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie tunajším súdom v konaní sp. zn.

. Poverenie bolo vydané na základe rozsudku stáleho rozhodcovského súdu

zo dňa 30. 10. 2006 a právoplatného dňa 20. 11. 2006. Podľa návrhu na vykonanie

exekúcie žalobkyňa dobrovoľne uhradila v splátkach sumu 658 eur. Nad uvedenú sumu bol

nárok žalobcu uspokojený v rámci exekučného konania zrážkami z dôchodku žalobkyne.

Exekučné konanie bolo ukončené vrátením poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu

splnenia žalovanej pohľadávky. Aj keď je súdnou judikatúrou ustálené (napr. uznesenie NS

SR sp. zn. zo dňa 5. 2. 2014), že v exekučnom konaní exekučný súd je

oprávnený a povinný preskúmať zákonnosť a správnosť exekučného titulu, ktorým je aj

rozhodcovský rozsudok, súd vychádzal zo záveru, že v prípade, ak je exekučné konanie

ukončené, súd v konaní o pohľadávke uspokojenej v takomto exekučnom konaní, nie je

oprávnený preskúmavať správnosť postupu a prijatých záverov exekučného súdu,

exekútora, a opakovane rozhodovať o právach a povinnostiach oprávneného a povinného.

Právomoc súdu na konanie v štádiu exekučného konania vyplýva z ustanovení Exekučného

poriadku (zák. č. 233/95 z. z.) a prislúcha len exekučnému súdu. Pokiaľ takáto exekúcia

prebehla a bola ukončená, zo zákonných ustanovení nevyplýva možnosť súdu v tomto

konaní preskúmavať už ukončené exekučné konanie a jeho predpoklady. Z uvedených

dôvodov súd uzavrel, že finančná čiastka 1 049 eur, ktorá bola plnená zo zmluvy č. 9190107

na základe exekučného titulu v rámci exekučného konania, aj vzhľadom na zásadu

vyplývajúcu z ust. § 61 zák. č. 233/95 Z. z., v zmysle ktorej navrátenie do predošlého stavu

je v exekučnom konaní vylúčené, nie je spôsobilá byť predmetom tohto súdneho konania.

V časti, v ktorej žalobkyňa z uvedenej zmluvy plnila mimo exekučného konania vo výške 658

eur, súd považoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za dôvodný. Celkovo tak

rozsah nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia z predmetných zmlúv

zodpovedal sume 1.827,18 eur... Zohľadňujúc započítanie vykonané žalobkyňou, v ktorom

rozsahu pohľadávka voči žalovanému zanikla (742 eur), právo žalobkyne na vydanie

bezdôvodného obohatenia zodpovedá sume 1.085,18 eur.“

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv

a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (,

).

Ústavný súd v nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky konštatuje, že súčasťou

obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Uvedenému

právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.

vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B) uviedol:

„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty),

ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ Ústavný

súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade nemôže preskúmavať

správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne

vyhodnotili zistený stav.

Udržateľnosť odôvodnenia okresného súdu k zásadnej námietke sťažovateľky

podporuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu, ktorý už viackrát zdôraznil (m. m.

, ), že exekučný súd je v ktoromkoľvek štádiu už začatého

exekučného konania nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu,

a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť

(pozri k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997).

Toto oprávnenie, ako aj povinnosť sa však vzťahujú expressis verbis na exekučný

súd, teda v okolnostiach prerokúvanej veci na okresný súd konajúci vo veci vedenej

pod sp. zn. , a nie na okresný súd konajúci vo veci žaloby sťažovateľky o

vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť aj to,

že k preskúmaniu zákonnosti exekučného titulu v rámci exekučného konania môže pristúpiť

exekučný súd ex offo, ale aj na základe podnetu (návrhu) samotného účastníka exekučného

konania. Pokiaľ sťažovateľka ako účastníčka exekučného konania opomenula uplatniť svoje

procesné právo, ktoré jej v rámci exekučného konania prináleží, toto zanedbanie nemožno

nahrádzať neskôr v inom konaní, a to aj s prihliadnutím na právnu istotu účastníkov konania

danú právoplatným a vykonateľným exekučným titulom „nespochybneným“ v rámci

samotného exekučného konania, ktoré sa na podklade tohto exekučného titulu viedlo.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov a citovanej časti napadnutého rozsudku

okresného súdu v spojení s aplikáciou postupu podľa krajským súdom,

ústavný súd vo vzťahu k všeobecnej námietke sťažovateľky, že odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu je nedostatočné, keďže je „formulárové“ a „všeobecné“, čím malo

dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dospel k záveru, že krajský súd

o odvolaní sťažovateľky rozhodol ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom.

Za situácie, keď sťažovateľka v odvolaní uplatnila rovnakú argumentáciu ako

v konaní pred súdom prvého stupňa (zásadná námietka sťažovateľky) a už v tomto konaní

dostala dostatočnú odpoveď na to, prečo jej argumentácia nebola opodstatnená, a keďže

krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo právnym záverom než súd prvého stupňa,

zákonom predvídaným postupom podľa sa obmedzil len na

skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, neexistujú

relevantné dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek

spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania len na základe toho,

že krajský súd v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa . Ústavný

súd zdôrazňuje, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci zastáva názor, že bolo

nielen možné, ale aj vhodné uplatniť postup podľa , t. j. zúžiť rozsah

odôvodnenia len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého

rozhodnutia okresného súdu z 22. októbra 2014. Nie je totiž hospodárne a ani účelné, aby

súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len inými slovami vyjadril

dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v konaní pred súdom prvého stupňa neúspešný.

Berúc do úvahy už uvádzané právne názory vzťahujúce sa na prerokúvanú vec

a s prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 22. októbra

2014, s ktorým sa krajský súd v napadnutom rozsudku stotožnil, ústavný súd konštatuje,

že záver všeobecných súdov o tom, že finančná čiastka 1 049 eur, ktorá bola plnená

zo zmluvy č. 9190107 na základe exekučného titulu v rámci exekučného konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. , nie je spôsobilá byť predmetom súdneho

konania vo veci žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, nemožno označiť za svojvoľný

alebo zjavne neodôvodnený a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu (a v konečnom dôsledku ani

s názorom okresného súdu) nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o „neudržateľnosti“

či arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Súčasťou stabilizovanej rozhodovacej činnosti

ústavného súdu (, ) je aj právny názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 22. októbra 2014 a s ohľadom na

všeobecnosť námietky sťažovateľky, ktorou spochybňovala rozhodnutie odvolacieho súdu,

ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení zo strany

krajského súdu, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými

článkami a dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v časti namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2

z tohto dôvodu odmietol.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 47 ods. 2

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd v reakcii na sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na

právnu pomoc podľa zdôrazňuje, že jeho hlavný význam spočíva v tom,

že súdy, ako aj iné štátne orgány a orgány verejnej správy majú povinnosť nebrániť

účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc (m. m. ).

Do obsahu základného práva na právnu pomoc však nepatrí, tak ako sa to mylne

domnieva sťažovateľka, právo na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu.

Keďže sťažovateľkina argumentácia nie je spôsobilá na to, aby ústavný súd po prípadnom

prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o porušení

základného práva na právnu pomoc zaručeného , ústavný súd sťažnosť aj

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017