Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 488/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017

prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom Mgr. Martinom Alušicom, M. Madačova 1/A, Ružomberok, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 16. februára 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. mája 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. februára 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 9. mája 2014 podal sťažovateľ

na Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) návrh na prepustenie

z ochranného psychiatrického liečenia. Uznesením z 1. júla 2014 okresný súd návrh

sťažovateľa zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský

súd uznesením z 22. júla 2014 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Okresný súd o návrhu sťažovateľa opätovne rozhodol uznesením č. k. -62

z 21. októbra 2014.

Krajský súd aj toto rozhodnutie na základe sťažnosti sťažovateľa zrušil uznesením

č. k. -79 zo 16. decembra 2014 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

V poradí tretíkrát okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol uznesením

č. k. -173 z 24. novembra 2015 a návrh sťažovateľa na prepustenie

z ochranného liečenia zamietol.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť.

Uznesením č. k. -191 zo 16. februára 2016 krajský súd sťažnosť

sťažovateľa zamietol.

3. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že „pre uloženie ochranného opatrenia

formou ochranného liečenia musia byť podľa zákona kumulatívne splnené tri základné

predpoklady. Možno ho uložiť len tomu, kto je páchateľom činu ináč trestného, nie je

pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný. Súd musí

nepochybne uvedené skutočností dokazovať. Pritom môže prihliadať len na skutočnosti,

ktoré boli prebrané na verejnom zasadnutí, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli vykonané

na verejnom zasadnutí. Tie musí sám hodnotiť, nesmie ich hodnotenie prenechať znalcom

ani orgánom činným v trestnom konaní v prípravnom konaní. K všetkým vykonávaným

dôkazom sa má dotknutá osoba právo vyjadriť. V odôvodnení rozhodnutia musí súd uviesť

skutočnosti, ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú,

úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,

ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti

podľa príslušných ustanovení zákona.“.

4. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „v konaní, na podklade ktorého uložil

sťažovateľovi ochranné liečenie, nevykonal dokazovanie najpodstatnejšej skutočnosti,

a to či sťažovateľ je páchateľom činu ináč trestného a neumožnil dotknutej osobe, aby sa

k tejto skutočnosti vyjadrila“.

5. Sťažovateľ zastáva názor, že s otázkou spáchania činu inak trestného sa náležitým

spôsobom nezaoberal okresný súd ani v konaní o uložení ochranného liečenia, ktoré bolo

vedené pod sp. zn. , keďže „nevykonal dokazovanie najpodstatnejšej

skutočnosti, či sťažovateľ je páchateľom činu ináč trestného, a neumožnil dotknutej osobe,

aby sa k tejto skutočnosti vyjadrila“. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

„iba konštatoval rozhodnutie prokurátora o zastavení trestného stíhania

a osvojil si jeho závery“, čo považuje sťažovateľ z hľadiska preukázania spáchania skutku

inak trestného za nepostačujúce.

6. Krajský súd sa v namietanom rozhodnutí okrem už uvedených námietok

proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu nevysporiadal „ani so závermi

Okresného súdu Ružomberok sp. zn. zo dňa 27. 12. 2012, na ktorý sťažovateľ

poukazoval, a ktorý v predmetnej veci vykonal rozsiahlejšie dokazovanie...“.

7. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že krajský súd vo svojom skoršom uznesení

č. k. -79 zo 16. decembra 2014 konštatoval, že by „bolo žiaduce, aby okresný

súd uvedenú skutočnosť náležíte objasnil, keďže tak v dovtedajšom konaní neurobil“.

Uvedený právny názor podľa sťažovateľa okresný súd „nerešpektoval a uspokojil sa

s konštatovaním, že so skutočnosťou, či sťažovateľ je páchateľom činu inak trestného sa

zaoberal už v minulosti“.

8. Krajskému súdu sťažovateľ vytkol tiež to, že oproti svojmu skoršiemu rozhodnutiu

iný senát totožného krajského súdu jeho sťažnosť zamietol, pričom „v rozhodnutí neuviedol

dôvod zmeny právneho názoru odvolacieho súdu. Taký postup je možné považovať

za svojvoľný a ako taký má za následok porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .“.

9. Rozhodnutie krajského súdu považuje preto sťažovateľ za „nezlučiteľné

s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé

konanie“.

10. Sťažovateľ svoj sťažnostný petit formuloval takto:

„Krajský súd Žilina uznesením sp. zn. zo dňa 16. 02. 2016 porušil

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva

základných slobôd a podľa a práva sťažovateľa

podľa .

2. Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. zo dňa 16. 02. 2016 zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.

3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10 000,- EUR (desaťtisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline je povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

12. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (porov. medzi mnohými napr. , , ,

, ).

14. V úvode ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje,

že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu

verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej

moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (porov. , , ,

). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu

nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci

ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,

prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také,

kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného

rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci

môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

16. Podstata práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení

každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie

sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré toto právo vykonávajú.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho

konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom

rozsahu rešpektovať právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. ).

17. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,

že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29,

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

18. V kontexte s konkrétnymi výhradami sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia nepochybne zahŕňa aj požiadavku jeho ústavne akceptovateľnej kvality.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) totiž do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, pričom súčasne

má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej

právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,

ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna

norma (). Len ústavne konformný výklad príslušných právnych noriem

aplikovaných vo veciach sťažovateľov totiž môže plnohodnotne garantovať základné právo

každého na súdnu ochranu podľa (m. m. ).

19. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní bolo aspoň rámcovo

posúdiť, či uvedené východiská krajský súd v napadnutom uznesení akceptoval,

a to z hľadiska toho, ako sa vysporiadal s konkrétnymi dovolacími námietkami sťažovateľa

rekapitulovanými v časti I tohto uznesenia.

20. V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd uviedol:

«Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle

správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo

a zistil, že sťažnosť nie je dôvodná.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo

napadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými

ustanoveniami . Výrok o zamietnutí návrhu

na prepustenie z ochranného ambulantného psychiatrického liečenia, zodpovedá tiež stavu

veci a zákonu.

Podľa orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol

náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu

nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo

obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou

starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré

svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu

spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 74 ods. 2 veta prvá, veta tretia Tr. zák., ochranné liečenie potrvá, kým to

vyžaduje jeho účel. O prepustení z ochranného liečenia rozhoduje súd.

Nadriadený súd zistil, že okresný súd v posudzovanej veci postupoval dôsledne

podľa citovaných zákonných ustanovení. Dokazovaním, ktoré prvostupňový súd v konaní

o prepustenie z výkonu ochranného liečenia - ochranného psychiatrického ambulantného

liečenia vykonal, si vytvoril dostatočný skutkový základ pre svoje rozhodnutie.

Rozhodnutiu Okresného súdu Dolný Kubín nemožno vytknúť žiadnu chybu

či nedostatok, pričom odôvodnenie rozhodnutia učinil prvostupňový súd zodpovedajúcim

spôsobom dostatočne a presvedčivo, a preto krajský súd v zásade na odôvodnenie

napadnutého uznesenia odkazuje. Okresný súd v napadnutom uznesení veľmi podrobne

rozpísal skutkové i právne dôvody, ktoré odôvodňujú zamietnutie návrhu odsúdeného

na prepustenie z výkonu ochranného liečenia. Dôvody napadnutého uznesenia

sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem. Nadriadený súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom

súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného

rozhodnutia súdu prvého stupňa nadriadenému súdu nezostáva nič iné, len

v podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované dôvody, na ktorých okresný súd

založil svoje rozhodnutie.

V uvedených súvislostiach krajský súd uvádza, že dôvodom na prepustenie z výkonu

ochranného liečenia môže byť najmä skutočnosť, že pominula duševná porucha alebo že

zdravotný stav osoby, ktorej sa uložilo ochranné liečenie, sa natoľko zlepšil, že prestala byť

nebezpečnou pre spoločnosť. Z vykonaného dokazovania (znaleckej expertízy z odboru

zdravotníctvo, farmácia, odvetvie psychiatria, sexuológia) nesporne vyplýva, že

trpí trvalou duševnou poruchou. Psychiatrická liečba je nevyhnutne potrebná.

je k svojej duševnej poruche nekritický, nepripustí, že trpí trvalou

psychickou poruchou s bludmi a považuje sa za duševne zdravú osobu. Jeho stav je

stabilizovaný, avšak len vďaka trvalej liečbe. S ohľadom na uvedené, aj podľa

názoru krajského súdu je nevyhnutné, aby sa aj naďalej podroboval ochrannej liečbe

a aby spoločnosť prostredníctvom súdu mala kontrolu nad touto liečbou.

V súhrne všetkých vyššie uvedených skutočností, keďže v súčasnom štádiu konania

nemožno konštatovať, že zanikli okolnosti, pre ktoré bolo predmetné ochranné liečenie

uložené, okresný súd správne zamietol návrh odsúdeného na prepustenie od výkonu

ochranného liečenia, keďže dôvody, pre ktoré bolo uložené trvajú podľa názoru súdu aj

naďalej.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o opravnom prostriedku a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v opravnom

konaní.

Analýzou pripojeného súdneho spisu Okresného súdu Dolný Kubín

sp. zn. krajský súd zistil, že riešenie právne významnej otázky, či

je „páchateľom činu ináč trestného“, bolo skúmané v konaní o uloženie

ochranného liečenia. Okresný súd v právoplatnom uznesení sp. zn.

z 1. 12. 2009 okrem iného konštatoval splnenie podmienky, že

je „páchateľom činu ináč trestného“. Nadriadený súd v súčasnom štádiu konania

o prepustenie z ochranného liečenia je toho istého názoru ako okresný súd, že

ak bolo ochranné liečenie právoplatne uložené v inom konaní,

nemožno sa v rámci konania o jeho návrhu na prepustenie z takého liečenia domáhať

preskúmania správnosti takého rozhodnutia.»

21. Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie krajského súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým stavom a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

22. Sťažovateľ okrem nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu namieta aj to, že krajský súd bezdôvodne zmenil svoje stanovisko oproti

predchádzajúcemu uzneseniu sp. zn. zo 16. decembra 2014. Týmto

skorším rozhodnutím krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 21. októbra 2014 a prvostupňovému súdu nariadil vykonať riadne dokazovanie týkajúce sa

okolností významných pre rozhodnutie o návrhu na prepustenie sťažovateľa z ochranného

psychiatrického liečenia, ktoré však podľa názoru sťažovateľa dosiaľ v potrebnom rozsahu

vykonané nebolo.

23. Ústavný súd sa oboznámil aj s uznesením sp. zn.

zo 16. decembra 2014 a zistil, že krajský súd vtedy nariadil okresnému súdu vykonať

dokazovanie týkajúce sa zdravotného stavu sťažovateľa, a to znaleckým dokazovaním

zameraným na súčasný zdravotný stav sťažovateľa. Taktiež uložil povinnosť

prvostupňovému súdu, aby „na základe dokazovania náležite objasnil, ako dospel k záveru,

že sťažovateľ je páchateľom činu inak trestného“.

24. Z už citovaného obsahu namietaného uznesenia krajského súdu

č. k. -191 zo 16. februára 2016, ako aj z obsahu uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 24. novembra 2015 je zrejmé, že okresný súd sa riadil pokynmi

nadriadeného súdu a okrem vykonania nariadeného dokazovania zaujal tiež jasné stanovisko

k otázke, či je sťažovateľ „páchateľom činu inak trestného“. S týmto stanoviskom sa

krajský súd v plnej miere stotožnil, pričom aj zrozumiteľne vysvetlil, prečo považuje názor

okresného súdu za správny.

25. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia

presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné námietky.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa závery napadnutého

rozhodnutia spochybňovali.

26. Ústavný súd takto dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského

súdu a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

27. Sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, vzniesol

aj námietku porušenia svojich základných práv podľa . Túto však

vzhľadom na jej obsah osobitne neodôvodnil ( ), a keďže

z napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by

ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do tohto základného práva, ústavný súd z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa sťažnosť

aj v tejto časti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2017