Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 488/2017
PDF · 215.24 KB
No categories available
III. ÚS 488/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017
prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom Mgr. Martinom Alušicom, M. Madačova 1/A, Ružomberok, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tos 15/2016 zo 16. februára 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. mája 2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 15/2016 zo 16. februára 2016.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 9. mája 2014 podal sťažovateľ
na Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) návrh na prepustenie
z ochranného psychiatrického liečenia. Uznesením z 1. júla 2014 okresný súd návrh
sťažovateľa zamietol.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský
súd uznesením z 22. júla 2014 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Okresný súd o návrhu sťažovateľa opätovne rozhodol uznesením č. k. 9 Nt 8/2014-62
z 21. októbra 2014.
Krajský súd aj toto rozhodnutie na základe sťažnosti sťažovateľa zrušil uznesením
č. k. 1 Tos 99/2014-79 zo 16. decembra 2014 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.
V poradí tretíkrát okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol uznesením
č. k. 9 Nt 8/2014-173 z 24. novembra 2015 a návrh sťažovateľa na prepustenie
z ochranného liečenia zamietol.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť.
Uznesením č. k. 1 Tos 15/2016-191 zo 16. februára 2016 krajský súd sťažnosť
sťažovateľa zamietol.
3. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že „pre uloženie ochranného opatrenia
formou ochranného liečenia musia byť podľa zákona kumulatívne splnené tri základné
predpoklady. Možno ho uložiť len tomu, kto je páchateľom činu ináč trestného, nie je
pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný. Súd musí
nepochybne uvedené skutočností dokazovať. Pritom môže prihliadať len na skutočnosti,
ktoré boli prebrané na verejnom zasadnutí, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli vykonané
na verejnom zasadnutí. Tie musí sám hodnotiť, nesmie ich hodnotenie prenechať znalcom
ani orgánom činným v trestnom konaní v prípravnom konaní. K všetkým vykonávaným
dôkazom sa má dotknutá osoba právo vyjadriť. V odôvodnení rozhodnutia musí súd uviesť
skutočnosti, ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú,
úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,
ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona.“.
4. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „v konaní, na podklade ktorého uložil
sťažovateľovi ochranné liečenie, nevykonal dokazovanie najpodstatnejšej skutočnosti,
a to či sťažovateľ je páchateľom činu ináč trestného a neumožnil dotknutej osobe, aby sa
k tejto skutočnosti vyjadrila“.
5. Sťažovateľ zastáva názor, že s otázkou spáchania činu inak trestného sa náležitým
spôsobom nezaoberal okresný súd ani v konaní o uložení ochranného liečenia, ktoré bolo
vedené pod sp. zn. 2 Nt 14/2009, keďže „nevykonal dokazovanie najpodstatnejšej
skutočnosti, či sťažovateľ je páchateľom činu ináč trestného, a neumožnil dotknutej osobe,
aby sa k tejto skutočnosti vyjadrila“. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Nt 14/2009 „iba konštatoval rozhodnutie prokurátora o zastavení trestného stíhania
a osvojil si jeho závery“, čo považuje sťažovateľ z hľadiska preukázania spáchania skutku
inak trestného za nepostačujúce.
6. Krajský súd sa v namietanom rozhodnutí okrem už uvedených námietok
proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu nevysporiadal „ani so závermi
Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 3C/35/2011 zo dňa 27. 12. 2012, na ktorý sťažovateľ
poukazoval, a ktorý v predmetnej veci vykonal rozsiahlejšie dokazovanie...“.
7. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že krajský súd vo svojom skoršom uznesení
č. k. 1 Tos 99/2014-79 zo 16. decembra 2014 konštatoval, že by „bolo žiaduce, aby okresný
súd uvedenú skutočnosť náležíte objasnil, keďže tak v dovtedajšom konaní neurobil“.
Uvedený právny názor podľa sťažovateľa okresný súd „nerešpektoval a uspokojil sa
s konštatovaním, že so skutočnosťou, či sťažovateľ je páchateľom činu inak trestného sa
zaoberal už v minulosti“.
8. Krajskému súdu sťažovateľ vytkol tiež to, že oproti svojmu skoršiemu rozhodnutiu
iný senát totožného krajského súdu jeho sťažnosť zamietol, pričom „v rozhodnutí neuviedol
dôvod zmeny právneho názoru odvolacieho súdu. Taký postup je možné považovať
za svojvoľný a ako taký má za následok porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy.“.
9. Rozhodnutie krajského súdu považuje preto sťažovateľ za „nezlučiteľné
s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé
konanie“.
10. Sťažovateľ svoj sťažnostný petit formuloval takto:
„Krajský súd Žilina uznesením sp. zn. 1Tos/15/2016 zo dňa 16. 02. 2016 porušil
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
základných slobôd a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy.
2. Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 1Tos/15/2016 zo dňa 16. 02. 2016 zrušuje
a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.
3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 10 000,- EUR (desaťtisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Žiline je povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní
od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
12. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (porov. medzi mnohými napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 60/08, II. ÚS 165/2011,
III. ÚS 168/05, IV. ÚS 92/04).
14. V úvode ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje,
že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu
verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej
moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,
IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu
nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci
ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,
prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také,
kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného
rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci
môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
16. Podstata práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení
každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie
sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré toto právo vykonávajú.
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho
konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom
rozsahu rešpektovať právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. II. ÚS 63/06).
17. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,
že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29,
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
18. V kontexte s konkrétnymi výhradami sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia nepochybne zahŕňa aj požiadavku jeho ústavne akceptovateľnej kvality.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) totiž do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, pričom súčasne
má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej
právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,
ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna
norma (IV. ÚS 77/02). Len ústavne konformný výklad príslušných právnych noriem
aplikovaných vo veciach sťažovateľov totiž môže plnohodnotne garantovať základné právo
každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 24/00).
19. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní bolo aspoň rámcovo
posúdiť, či uvedené východiská krajský súd v napadnutom uznesení akceptoval,
a to z hľadiska toho, ako sa vysporiadal s konkrétnymi dovolacími námietkami sťažovateľa
rekapitulovanými v časti I tohto uznesenia.
20. V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd uviedol:
«Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por.
správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo
a zistil, že sťažnosť nie je dôvodná.
Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo
napadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku. Výrok o zamietnutí návrhu
na prepustenie z ochranného ambulantného psychiatrického liečenia, zodpovedá tiež stavu
veci a zákonu.
Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo
obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou
starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré
svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu
spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 74 ods. 2 veta prvá, veta tretia Tr. zák., ochranné liečenie potrvá, kým to
vyžaduje jeho účel. O prepustení z ochranného liečenia rozhoduje súd.
Nadriadený súd zistil, že okresný súd v posudzovanej veci postupoval dôsledne
podľa citovaných zákonných ustanovení. Dokazovaním, ktoré prvostupňový súd v konaní
o prepustenie z výkonu ochranného liečenia - ochranného psychiatrického ambulantného
liečenia vykonal, si vytvoril dostatočný skutkový základ pre svoje rozhodnutie.
Rozhodnutiu Okresného súdu Dolný Kubín nemožno vytknúť žiadnu chybu
či nedostatok, pričom odôvodnenie rozhodnutia učinil prvostupňový súd zodpovedajúcim
spôsobom dostatočne a presvedčivo, a preto krajský súd v zásade na odôvodnenie
napadnutého uznesenia odkazuje. Okresný súd v napadnutom uznesení veľmi podrobne
rozpísal skutkové i právne dôvody, ktoré odôvodňujú zamietnutie návrhu odsúdeného
na prepustenie z výkonu ochranného liečenia. Dôvody napadnutého uznesenia
sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu
a relevantných právnych noriem. Nadriadený súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného
rozhodnutia súdu prvého stupňa nadriadenému súdu nezostáva nič iné, len
v podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované dôvody, na ktorých okresný súd
založil svoje rozhodnutie.
V uvedených súvislostiach krajský súd uvádza, že dôvodom na prepustenie z výkonu
ochranného liečenia môže byť najmä skutočnosť, že pominula duševná porucha alebo že
zdravotný stav osoby, ktorej sa uložilo ochranné liečenie, sa natoľko zlepšil, že prestala byť
nebezpečnou pre spoločnosť. Z vykonaného dokazovania (znaleckej expertízy z odboru
zdravotníctvo, farmácia, odvetvie psychiatria, sexuológia) nesporne vyplýva, že
trpí trvalou duševnou poruchou. Psychiatrická liečba je nevyhnutne potrebná.
je k svojej duševnej poruche nekritický, nepripustí, že trpí trvalou
psychickou poruchou s bludmi a považuje sa za duševne zdravú osobu. Jeho stav je
stabilizovaný, avšak len vďaka trvalej liečbe. S ohľadom na uvedené, aj podľa
názoru krajského súdu je nevyhnutné, aby sa aj naďalej podroboval ochrannej liečbe
a aby spoločnosť prostredníctvom súdu mala kontrolu nad touto liečbou.
V súhrne všetkých vyššie uvedených skutočností, keďže v súčasnom štádiu konania
nemožno konštatovať, že zanikli okolnosti, pre ktoré bolo predmetné ochranné liečenie
uložené, okresný súd správne zamietol návrh odsúdeného na prepustenie od výkonu
ochranného liečenia, keďže dôvody, pre ktoré bolo uložené trvajú podľa názoru súdu aj
naďalej.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o opravnom prostriedku a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v opravnom
konaní.
Analýzou pripojeného súdneho spisu Okresného súdu Dolný Kubín
sp. zn. 2Nt/14/2009 krajský súd zistil, že riešenie právne významnej otázky, či
je „páchateľom činu ináč trestného“, bolo skúmané v konaní o uloženie
ochranného liečenia. Okresný súd v právoplatnom uznesení sp. zn. 2Nt/14/2009
z 1. 12. 2009 okrem iného konštatoval splnenie podmienky, že
je „páchateľom činu ináč trestného“. Nadriadený súd v súčasnom štádiu konania
o prepustenie z ochranného liečenia je toho istého názoru ako okresný súd, že
ak bolo ochranné liečenie právoplatne uložené v inom konaní,
nemožno sa v rámci konania o jeho návrhu na prepustenie z takého liečenia domáhať
preskúmania správnosti takého rozhodnutia.»
21. Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie krajského súdu obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým stavom a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
22. Sťažovateľ okrem nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu namieta aj to, že krajský súd bezdôvodne zmenil svoje stanovisko oproti
predchádzajúcemu uzneseniu sp. zn. 1 Tos 99/2014 zo 16. decembra 2014. Týmto
skorším rozhodnutím krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 9 Nt 8/2014
z 21. októbra 2014 a prvostupňovému súdu nariadil vykonať riadne dokazovanie týkajúce sa
okolností významných pre rozhodnutie o návrhu na prepustenie sťažovateľa z ochranného
psychiatrického liečenia, ktoré však podľa názoru sťažovateľa dosiaľ v potrebnom rozsahu
vykonané nebolo.
23. Ústavný súd sa oboznámil aj s uznesením sp. zn. 1 Tos 99/2014
zo 16. decembra 2014 a zistil, že krajský súd vtedy nariadil okresnému súdu vykonať
dokazovanie týkajúce sa zdravotného stavu sťažovateľa, a to znaleckým dokazovaním
zameraným na súčasný zdravotný stav sťažovateľa. Taktiež uložil povinnosť
prvostupňovému súdu, aby „na základe dokazovania náležite objasnil, ako dospel k záveru,
že sťažovateľ je páchateľom činu inak trestného“.
24. Z už citovaného obsahu namietaného uznesenia krajského súdu
č. k. 1 Tos 15/2016-191 zo 16. februára 2016, ako aj z obsahu uznesenia okresného súdu
sp. zn. 9 Nt 8/2014 z 24. novembra 2015 je zrejmé, že okresný súd sa riadil pokynmi
nadriadeného súdu a okrem vykonania nariadeného dokazovania zaujal tiež jasné stanovisko
k otázke, či je sťažovateľ „páchateľom činu inak trestného“. S týmto stanoviskom sa
krajský súd v plnej miere stotožnil, pričom aj zrozumiteľne vysvetlil, prečo považuje názor
okresného súdu za správny.
25. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne
neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej
alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia
presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné námietky.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa závery napadnutého
rozhodnutia spochybňovali.
26. Ústavný súd takto dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského
súdu a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ namieta,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
27. Sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, vzniesol
aj námietku porušenia svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Túto však
vzhľadom na jej obsah osobitne neodôvodnil (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a keďže
z napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by
ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do tohto základného práva, ústavný súd z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
aj v tejto časti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2017