Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 522/2017
PDF · 108.77 KB
No categories available
III. ÚS 522/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,
Texas, Spojené štáty americké, zastúpeného advokátom
JUDr. Petrom Belicom, Konventná 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Bratislava III sp. zn. 51 P 280/2016 z 11. novembra 2016 a uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 11 CoP 23/2017 z 13. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. mája 2017 doručená sťažnosť ,
, Texas, Spojené štáty americké (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi
podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy a základného práva na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 51 P 280/2016 z 11. novembra 2016 (ďalej len „rozhodnutie súdu
prvej inštancie“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
11 CoP 23/2017 z 13. februára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania
o nariadenie neodkladného opatrenia na základe návrhu matky, ktorým sa domáhala zmeny
styku sťažovateľa s jeho maloletým synom. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol
uznesením súdu prvej inštancie tak, že vyhovel návrhu matky a nariadil neodkladné
opatrenie, ktorým upravil styk sťažovateľa s maloletým synom tak, že ho výrazne obmedzil.
Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol napadnutým uznesením tak, že uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Sťažovateľ
nespokojný s rozhodnutím súdu prvej inštancie a napadnutým uznesením krajského súdu sa
obracia so sťažnosťou na ústavný súd.
3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj
rozhodnutie súdu prvej inštancie je nezákonné, vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, nie je dostatočne odôvodnené a závery uvedené v ňom sú arbitrárne, pričom
argumentuje tým, že konajúce súdy rozhodli nesprávne, keď vôbec nereflektovali na jeho
zásadné námietky a dôvody, ktoré mali zakladať vecnú nesprávnosť prvostupňového
rozhodnutia. Z uvedených dôvodov považuje závery uvedené v rozhodnutiach konajúcich
súdov za svojvoľné v rozpore so zákonom, porušujúce jeho označené práva.
2
4. K otázke prípustnosti svojej sťažnosti sťažovateľ v sťažnosti nič neuviedol.
5. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením
krajského súdu, ako aj rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k porušeniu jeho označených
práv, a žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom,
ktorým vysloví porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj
rozhodnutím súdu prvej inštancie, označené rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec
vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označené rozhodnutie
súdu prvej inštancie, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd,
ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.
9. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
10. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
11. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu ústavný súd v súčinnosti
s okresným súdom zistil, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal
dovolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 12. mája 2017. Táto sťažovateľom
zamlčaná skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy
vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených
námietkach porušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom
v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela
byť preto odmietnutá v tejto časti pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,
ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací.
12. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
4
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
13. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
14. Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké
dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie jeho dovolania najvyšším súdom
ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
krajského súdu.
15. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
16. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou v tejto časti meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu a rozhodnutia súdu
prvej inštancie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie, náhrada trov konania),
pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017
6