Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 447/2017
PDF · 104.64 KB
No categories available
I. ÚS 447/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
13. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., Južná trieda 1567/28,
Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6 Co 188/2016-258 z 31. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. mája 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 6 Co 188/2016-258 z 31. januára 2017 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Namietané porušenie sťažovateľom označených práv zaručených ústavou,
dohovorom, ako i dodatkovým protokolom (bod 1) vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd –
v rozpore s princípmi vyplývajúcimi z judikatúry ústavného súdu – nedostatočne zistil
skutkový stav veci, svojvoľne si vyložil zákon, nevykonal dôkazy, ktoré boli navrhnuté,
a porušil tak nielen princíp právnej istoty a zásadu predvídateľnosti rozhodnutí, ale i jeho
právo na spravodlivý súdny proces.
S poukazom na skutkové okolnosti posudzovanej právnej veci a rozdielnu
rozhodovaciu prax všeobecných súdov preto v závere podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ
napadnutému rozhodnutiu vyčíta neústavnosť, ako i jeho arbitrárnosť a zjavnú
neodôvodnenosť.
Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby vyslovil porušenie v bode 1 uvedených práv,
zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a priznal mu náhradu trov konania.
3. Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa
uviesť:
Na základe oznámenia dôvodu svojho vylúčenia sudcu II. senátu ústavného súdu
Ladislava Orosza z 22. mája 2017 podaného predsedníčke ústavného súdu podľa § 27 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) III. senát ústavného súdu uznesením
č. k. III. ÚS 427/2017-6 z 12. júna 2017 sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza vylúčil
z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.
Podľa čl. III bodu 1 písm. b) rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2017 účinného
od 1. marca 2017 je príslušným na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa senát v zložení Peter
Brňák (predseda senátu), Ľudmila Gajdošíková (sudkyňa) a Lajos Mészáros (sudca).
4. Aby mohol ústavný súd pristúpiť k vecnému posúdeniu sťažnosti, je najskôr
povinný skúmať, či sú naplnené všetky zákonom požadované náležitosti a či sú vôbec dané
podmienky na jej prerokovanie ustanovené zákonom o ústavnom súde. V prejednávanom
prípade ústavný súd k takému záveru nedospel. Obsah ústavnej sťažnosti, ako i rozhodnutie
ňou napadnuté tak nebolo potrebné bližšie reprodukovať, pretože z dôvodov ďalej
vyložených bolo nutné sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
5. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
6. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobná zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak
nie je daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj I. ÚS 420/2016). Ak ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných
práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov
nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takú sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porovnaj I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,
II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv
v konaní pred ústavným súdom.
7. Jedným zo základných princípov, na ktorých je vystavaná nová procesná úprava
dovolania ako mimoriadneho právneho prostriedku podľa § 421 ods. 1 CSP, je princíp
uvedený v čl. 2 ods. 2 CSP, a to princíp právnej istoty, ktorý je definovaný ako stav,
v ktorom každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (Najvyšší súd Slovenskej republiky,
ústavný súd, Európsky súd pre ľudské práva, Súdny dvor Európskej únie).
8. Zásadnou zmenou v novej úprave prípustnosti dovolania podľa citovaného
ustanovenia proti rozhodnutiam odvolacieho súdu s výnimkami uvedenými v § 421 ods. 2,
ako aj v § 422 CSP je nerozlišovanie rozhodnutia z hľadiska jeho formy s tým obsahovým
rozdielom, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti
dovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v podanej sťažnosti explicitne
poukazuje na rozdielnu prax všeobecných súdov, s ktorým dôvodom – z hľadiska
prípustnosti dovolania – Civilný sporový poriadok výslovne počíta [§ 421 ods. 1 písm. a),
resp. c) CSP].
9. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej
až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej
ochrany svojich práv; a tú možnosť sťažovateľ v tomto prípade mal.
10. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako
neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez prítomnosti účastníkov
na neverejnom pojednávaní.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
11. Ústavný súd v závere nad rámec uvedeného poznamenáva, že v zmysle
ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje
za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe
v rozsahu vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
Splnomocnenie doručené sťažovateľom spolu s ústavnou sťažnosťou 15. mája 2017
však vykazovalo vadu neurčitosti, keďže v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní
pred ústavným súdom) týka, a teda bol tu daný dôvod i na odmietnutie sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
Zo sťažovateľom predloženého splnomocnenia rovnako nevyplýval ani dátum, kedy bolo
splnomocnenie sťažovateľom udelené a jeho splnomocneným zástupcom prijaté.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2017