Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 660/2017
PDF · 231 KB
No categories available
III. ÚS 660/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom Mgr. Petrom Troščákom, advokátska kancelária, Hlavná 50, Prešov, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 139/2017 zo 6. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 139/2017 zo 6. júna 2017.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Sťažovateľ dňa 31. 8. 2016 prostredníctvom právneho zástupcu podal návrh
na začatie konania o návrat mal. detí do cudziny v zmysle ust. § 123 a nasl. C. m. p.
... Dňa 27. 1. 2017 sa uskutočnilo vo veci štvrté pojednávanie, na ktorom došlo
k vyhláseniu rozhodnutia, a to uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn. 18P/131/2016-
351 zo dňa 27. 1. 2017. ktorým súd rozhodol tak, že návrh sťažovateľa zamietol.
... Proti uzneseniu Okresného súdu Košice I sp. zn. 18P/131/2016-351 zo dňa 27. 1.
2017 podal sťažovateľ odvolanie.
... Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 8 CoP/139/2017 zo dňa 6. 6. 2017
rozhodol tak, že potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice 1 sp. zn. 18 P/131/2016-351
zo dňa 27. 1.2017.
... Z bodu 7. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
8 CoP/139/2017 zo dňa 6. 6. 2017 vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil
so závermi súdu prvej inštancie, pričom zdôraznil, že rozhodnutie o zamietnutí návrhu
na návrat mal. detí do miesta ich obvyklého pobytu v Estónskej republike je v súlade
s najlepším záujmom mal. detí.
... Sťažovateľ dáva do pozornosti, že krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal
s viacerými podstatnými odvolacími námietkami uvedenými v jeho odvolaní. V dôsledku
toho sťažovateľ uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP/139/2017 zo dňa 6. 6.
2017 považuje za svojvoľné a v extrémnom rozpore s ideou spravodlivosti.
... Ústavný súd konštatuje, že právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
či podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je porušené, pokiaľ je komukoľvek upretá možnosť domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, resp. pokiaľ súd odmieta konať
a rozhodovať o podanom návrhu alebo pokiaľ zostáva v konaní bez zákonného dôvodu
nečinný. Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov však môže ústavný súd zasahovať
derogačným spôsobom [vedomý si svojej zdržanlivosti vyplývajúcej z jeho úlohy ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy). a nie bežnej zákonnosti] iba vtedy, pokiaľ právne závery
všeobecných súdov sú v príkrom nesúlade so skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej
možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú, alebo pokiaľ porušenie niektorej právnej
normy v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti, zakladá porušenie základného práva alebo slobody.
... Podľa čl. 11 bod 4 nariadenia Rady (ES) Č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní
a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností -
Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku
1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa
po jeho návrate.
... Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože relevantnú právnu
úpravu nesprávne interpretoval v priamom rozpore s jej zmyslom, previedol výklad
diskriminačný na prospech matky (porušovateľky právnych noriem), ktorá neoprávnene
zadržiava mal. deti na území Slovenskej republiky odo dňa 1. 8. 2016.
... Podľa bodu 17 preambuly nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností - V prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa sa má
bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej uplatňovať
Haagsky dohovor z 25. októbra 1980, doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä
jeho článkom 11. Súdy členského štátu, do ktorého holo dieťa neoprávnene premiestnené
alebo v ktorom je zadržiavané, majú mať možnosť zabrániť jeho návratu v osobitných
a náležíte odôvodnených prípadoch...
... V konaní o navrátenie dieťaťa ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam,
kde žilo v čase pred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom
meritórne rozhodnuté o úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu
dieťaťa neoprávnene premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu, je zabezpečiť, aby
o deťoch rozhodovali súdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň pozbaviť
únoscu výhod, ktoré získal neoprávnením premiestnením dieťaťa.
... Pri riešení otázky, či boli prijaté primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany
dieťaťa po jeho návrate do štátu obvyklého pobytu (čl. 11 ods. 4 Nariadenia), treba mať na
zreteli, že rozhodujúci význam nemožno priznať skutkovým zisteniam o aktuálnej situácii
dieťaťa „pred návratom " v štáte, do ktorého bolo dieťa unesené (napríklad o integrovaní
a adaptovaní sa dieťaťa do rodinných alebo sociálnych pomerov nastolených únoscom),
lebo určujúci význam má okolnosť, na ktorú kladie dôraz Nariadenie - zabezpečenie
ochrany dieťaťa v mieste jeho obvyklého pobytu „po návrate“.
... V rámci Európskej únie sa uplatňujú prísnejšie podmienky na nenariadenie
návratu oproti Haagskemu dohovoru a zároveň sa posilňuje charakter konania o návrat
ako predbežného konania sui generis, ktorého účelom je dosiahnuť návrat dieťaťa
pod jurisdikciu členského štátu jeho obvyklého pobytu. V zmysle Nariadenia (ktoré sa
vzťahuje na intrakomunitárne vzťahy a má prednosť aj pred vnútroštátnou úpravou), má
súd členského štátu povinnosť rozhodnúť v konaní o návrat do šiestich týždňov od začatia
konania.
... Podľa čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov
detí - Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán
dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická
osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej
starostlivosti, v Čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne
nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,
alebo
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej
ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí,
že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné
zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne
orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný
orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.
... Pokiaľ krajský súd dospel k záveru o naplnení čl. 13 písm. b), bol povinný sa
riadiť aj poslednou vetou tohto článku, z ktorého vyplýva potreba prihliadnuť na informácie
o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.»
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
rozhodol nálezom takto:
„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované v článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP/139/2017 zo dňa 6. 6. 2017 bolo
porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8 CoP/139/2017 zo dňa 6. 6. 2017 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach
na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
7. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
11. Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom
súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom
sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný
súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení sťažovateľom v petite sťažnosti
označených práv, ku ktorým malo dôjsť napadnutým uznesením vydaným krajským súdom.
Tvrdenia o porušení práv, ktoré sťažovateľ uvádza iba v texte sťažnosti mimo petitu,
je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie
(napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
12. Predmetom konania ústavného súdu je tak rozhodovanie o namietanom porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a článku 6 ods. 1 dohovoru,
ku ktorému malo podľa sťažovateľa dôjsť uznesením krajského súdu zo 6. júna 2017
vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 139/2017.
13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III.ÚS 263/03, II.ÚS 98/06, III.ÚS 300/06).
14. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania
poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného
prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých
uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené
zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej
ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno
považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také
rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným
spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
15. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
16. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí
aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,
ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
17. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
18. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.
I. ÚS 241/07). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03,
III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých
sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú
odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1.
1999).
19. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza:
„Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP
a contrario v rozsahu danom ust. § 66 CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru,
súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení
Občianskeho zákonníka, Civilného mimosporového poriadku ako aj príslušných
medzinárodných Dohovorov, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho
je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami navrhovateľa uplatnenými
v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie
a navrhovateľ ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti
majúce za následok iné rozhodnutie vo veci.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva, že konajúci súd
sa dôsledne zaoberal posúdením zisteného skutočného stavu veci v súlade s platnou
právnou úpravou o návrate maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu v zmysle
Dohovoru a starostlivo vyhodnotil všetky relevantné skutočnosti, ktoré za konania vyšli
najavo.
Odvolací súd zdôrazňuje, že záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom
v každom konaní, v ktorom sa rozhoduje o právach dieťaťa. Jedným z kritérií pre posúdenie
najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa je aj zohľadnenie jeho vôle v prípade, ak vzhľadom
na svoje vek a stupeň vývoja dokáže pochopiť účel prebiehajúceho konania, sformulovať
a vyjadriť svoju vôľu. V tejto súvislosti poukazuje na výpoveď maloletých, ktoré
jednoznačne prejavili svoju vôľu ostať žiť na Slovensku s matkou ako aj svoj negatívny
postoj k návratu do Estónskej republiky. Konštatuje, že je nepochybné, že maloleté
sa tu riadne začlenili do spoločenského a sociálneho prostredia, majú tu rodinu a priateľov,
zžili sa s kultúrnym prostredím a prijali ho za svoje v dôsledku čoho Slovenskú republiku
vnímajú ako miesto svojho obvyklého pobytu.,
Odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na vek maloletých detí, ako aj na
charakter a intenzitu vzťahu medzi povinnou a navrhovateľom v čase kedy povinná
s maloletými žila v Estónskej republike, so zreteľom na spôsob ich partnerského spolužitia,
ktorý sa v prevažnej väčšine obmedzoval na spoločne strávené chvíle počas víkendov
ako aj na skutočnosť, že vzájomné dohody o obvyklom mieste pobytu maloletých porušila
tak povinná ako aj navrhovateľ, v dôsledku čoho obaja rodičia zapríčinili to, že maloleté
deti trávili čas tak na Slovensku ako aj v Estónsku, je o to viac potrebné zohľadniť
pri rozhodovaní návrate maloletých ich vôľu a prihliadnuť na ich subjektívny pocit domova,
ktorý spájajú s určitým sociálnym a spoločenským prostredím. Na základe týchto
skutočností dospel odvolací súd k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie,
že so zreteľom na nález Ústavného súdu SR z 23.5.2014 sp. zn. ÚS 100/2014-94
pod dôslednom vyhodnotení najlepšieho záujmu maloletých ich návrat do Estónskej
republiky by bol v rozpore s nimi prejavenou vôľou, a teda aj s ich najlepším záujmom.“
20. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie ústavne akceptovateľným spôsobom reaguje
na všetky relevantné odvolacie námietky sťažovateľa, jasne, zrozumiteľne a v súlade
s judikatúrou v obdobných veciach vrátane judikatúry medzinárodných orgánov ochrany
práva, predovšetkým ESĽP, objasňuje postup aplikácie kritérií na rozhodnutie o nenariadení
návratu maloletých sťažovateľov v súlade s dôrazom na zásadu najlepšieho záujmu
maloletých.
21. Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 60/04) pod právom na spravodlivé
súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba
rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom
ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný
na vykonávaní dokazovania vrátane práva klásť účastníkom otázky a k navrhovaným
a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať.
22. Do obsahu tohto práva však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m.
I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd
vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní
(II. ÚS 77/06).
23. K odvolacím námietkam sťažovateľa krajský súd uvádza:
„K odvolacím námietkam navrhovateľa ohľadom predmetného Nálezu Ústavného
súdu dodáva, že konajúci súd nie je pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný odbornou
štúdiou uverejnenou v Bulletine slovenskej advokácie. K námietkam ohľadom ustálenej
súdnej prace Krajského súdu v Košiciach zdôrazňuje, že v konania o nariadenie návratu
maloletých detí do krajiny a pod jurisdikciu štátu ich obvyklého pobytu neexistuje žiadne
pravidlo a vzhľadom na charakter konania so zreteľom na najlepší záujem maloletých detí
je nevyhnutné posudzovať každý prípad individuálne na základe zisteného skutočného stavu
veci a zákonne rozhodnúť o návrate maloletých prioritne so zreteľom na ich najlepší
záujem. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP a podľa ust. § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti
rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.“
24. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 67/06) uvádza,
že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú
(teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“
hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám
nestotožňoval (II. ÚS 593/2011)
25. Vychádzajúc z uvedeného nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
napadnuté uznesenie za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené
na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v právnej norme, resp. popierajú jej podstatu,
zmysel a účel, preto sa ústavný súd s námietkami sťažovateľa v tejto časti nestotožnil
a sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného
vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. októbra 2017