Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 660/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom Mgr. Petrom Troščákom, advokátska kancelária, Hlavná 50, Prešov, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 6. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. júna 2017.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Sťažovateľ dňa 31. 8. 2016 prostredníctvom právneho zástupcu podal návrh

na začatie konania o návrat mal. detí do cudziny v zmysle ust. § 123 a nasl. C. m. p.

... Dňa 27. 1. 2017 sa uskutočnilo vo veci štvrté pojednávanie, na ktorom došlo

k vyhláseniu rozhodnutia, a to uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn.

351 zo dňa 27. 1. 2017. ktorým súd rozhodol tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

... Proti uzneseniu Okresného súdu Košice I sp. zn. -351 zo dňa 27. 1.

2017 podal sťažovateľ odvolanie.

... Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. zo dňa 6. 6. 2017

rozhodol tak, že potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice 1 sp. zn. -351

zo dňa 27. 1.2017.

... Z bodu 7. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 6. 6. 2017 vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil

so závermi súdu prvej inštancie, pričom zdôraznil, že rozhodnutie o zamietnutí návrhu

na návrat mal. detí do miesta ich obvyklého pobytu v Estónskej republike je v súlade

s najlepším záujmom mal. detí.

... Sťažovateľ dáva do pozornosti, že krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal

s viacerými podstatnými odvolacími námietkami uvedenými v jeho odvolaní. V dôsledku

toho sťažovateľ uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 6. 6.

2017 považuje za svojvoľné a v extrémnom rozpore s ideou spravodlivosti.

... Ústavný súd konštatuje, že právo na spravodlivý proces podľa

či podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je porušené, pokiaľ je komukoľvek upretá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, resp. pokiaľ súd odmieta konať

a rozhodovať o podanom návrhu alebo pokiaľ zostáva v konaní bez zákonného dôvodu

nečinný. Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov však môže ústavný súd zasahovať

derogačným spôsobom [vedomý si svojej zdržanlivosti vyplývajúcej z jeho úlohy ochrany

ústavnosti ( ). a nie bežnej zákonnosti] iba vtedy, pokiaľ právne závery

všeobecných súdov sú v príkrom nesúlade so skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej

možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú, alebo pokiaľ porušenie niektorej právnej

normy v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti, zakladá porušenie základného práva alebo slobody.

... Podľa čl. 11 bod 4 nariadenia Rady (ES) Č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní

a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností -

Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku

1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa

po jeho návrate.

... Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože relevantnú právnu

úpravu nesprávne interpretoval v priamom rozpore s jej zmyslom, previedol výklad

diskriminačný na prospech matky (porušovateľky právnych noriem), ktorá neoprávnene

zadržiava mal. deti na území Slovenskej republiky odo dňa 1. 8. 2016.

... Podľa bodu 17 preambuly nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci

a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv

a povinností - V prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa sa má

bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej uplatňovať

Haagsky dohovor z 25. októbra 1980, doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä

jeho článkom 11. Súdy členského štátu, do ktorého holo dieťa neoprávnene premiestnené

alebo v ktorom je zadržiavané, majú mať možnosť zabrániť jeho návratu v osobitných

a náležíte odôvodnených prípadoch...

... V konaní o navrátenie dieťaťa ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam,

kde žilo v čase pred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom

meritórne rozhodnuté o úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu

dieťaťa neoprávnene premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu, je zabezpečiť, aby

o deťoch rozhodovali súdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň pozbaviť

únoscu výhod, ktoré získal neoprávnením premiestnením dieťaťa.

... Pri riešení otázky, či boli prijaté primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany

dieťaťa po jeho návrate do štátu obvyklého pobytu (čl. 11 ods. 4 Nariadenia), treba mať na

zreteli, že rozhodujúci význam nemožno priznať skutkovým zisteniam o aktuálnej situácii

dieťaťa „pred návratom " v štáte, do ktorého bolo dieťa unesené (napríklad o integrovaní

a adaptovaní sa dieťaťa do rodinných alebo sociálnych pomerov nastolených únoscom),

lebo určujúci význam má okolnosť, na ktorú kladie dôraz Nariadenie - zabezpečenie

ochrany dieťaťa v mieste jeho obvyklého pobytu „po návrate“.

... V rámci Európskej únie sa uplatňujú prísnejšie podmienky na nenariadenie

návratu oproti Haagskemu dohovoru a zároveň sa posilňuje charakter konania o návrat

ako predbežného konania sui generis, ktorého účelom je dosiahnuť návrat dieťaťa

pod jurisdikciu členského štátu jeho obvyklého pobytu. V zmysle Nariadenia (ktoré sa

vzťahuje na intrakomunitárne vzťahy a má prednosť aj pred vnútroštátnou úpravou), má

súd členského štátu povinnosť rozhodnúť v konaní o návrat do šiestich týždňov od začatia

konania.

... Podľa čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov

detí - Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán

dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická

osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že

a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej

starostlivosti, v Čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne

nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,

alebo

b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej

ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí,

že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné

zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne

orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný

orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

... Pokiaľ krajský súd dospel k záveru o naplnení čl. 13 písm. b), bol povinný sa

riadiť aj poslednou vetou tohto článku, z ktorého vyplýva potreba prihliadnuť na informácie

o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.»

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol nálezom takto:

„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované v článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a SR

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 6. 6. 2017 bolo

porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 6. 6. 2017 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

11. Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom

súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom

sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný

súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení sťažovateľom v petite sťažnosti

označených práv, ku ktorým malo dôjsť napadnutým uznesením vydaným krajským súdom.

Tvrdenia o porušení práv, ktoré sťažovateľ uvádza iba v texte sťažnosti mimo petitu,

je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie

(napr. , , ).

12. Predmetom konania ústavného súdu je tak rozhodovanie o namietanom porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a článku 6 ods. 1 dohovoru,

ku ktorému malo podľa sťažovateľa dôjsť uznesením krajského súdu zo 6. júna 2017

vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. .

13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

14. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania

poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného

prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých

uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené

zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno

považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také

rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

15. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

16. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí

aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý

by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

17. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ).

18. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.

). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú

odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže

obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1.

1999).

19. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza:

„Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo podľa bez nariadenia pojednávania podľa

a contrario v rozsahu danom ust. v spojení s a dospel k záveru,

súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení

, ako aj príslušných

medzinárodných Dohovorov, v súlade s vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal

na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho

je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami navrhovateľa uplatnenými

v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie

a navrhovateľ ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti

majúce za následok iné rozhodnutie vo veci.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva, že konajúci súd

sa dôsledne zaoberal posúdením zisteného skutočného stavu veci v súlade s platnou

právnou úpravou o návrate maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu v zmysle

Dohovoru a starostlivo vyhodnotil všetky relevantné skutočnosti, ktoré za konania vyšli

najavo.

Odvolací súd zdôrazňuje, že záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom

v každom konaní, v ktorom sa rozhoduje o právach dieťaťa. Jedným z kritérií pre posúdenie

najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa je aj zohľadnenie jeho vôle v prípade, ak vzhľadom

na svoje vek a stupeň vývoja dokáže pochopiť účel prebiehajúceho konania, sformulovať

a vyjadriť svoju vôľu. V tejto súvislosti poukazuje na výpoveď maloletých, ktoré

jednoznačne prejavili svoju vôľu ostať žiť na Slovensku s matkou ako aj svoj negatívny

postoj k návratu do Estónskej republiky. Konštatuje, že je nepochybné, že maloleté

sa tu riadne začlenili do spoločenského a sociálneho prostredia, majú tu rodinu a priateľov,

zžili sa s kultúrnym prostredím a prijali ho za svoje v dôsledku čoho Slovenskú republiku

vnímajú ako miesto svojho obvyklého pobytu.,

Odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na vek maloletých detí, ako aj na

charakter a intenzitu vzťahu medzi povinnou a navrhovateľom v čase kedy povinná

s maloletými žila v Estónskej republike, so zreteľom na spôsob ich partnerského spolužitia,

ktorý sa v prevažnej väčšine obmedzoval na spoločne strávené chvíle počas víkendov

ako aj na skutočnosť, že vzájomné dohody o obvyklom mieste pobytu maloletých porušila

tak povinná ako aj navrhovateľ, v dôsledku čoho obaja rodičia zapríčinili to, že maloleté

deti trávili čas tak na Slovensku ako aj v Estónsku, je o to viac potrebné zohľadniť

pri rozhodovaní návrate maloletých ich vôľu a prihliadnuť na ich subjektívny pocit domova,

ktorý spájajú s určitým sociálnym a spoločenským prostredím. Na základe týchto

skutočností dospel odvolací súd k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie,

že so zreteľom na nález Ústavného súdu SR z 23.5.2014 sp. zn. -94

pod dôslednom vyhodnotení najlepšieho záujmu maloletých ich návrat do Estónskej

republiky by bol v rozpore s nimi prejavenou vôľou, a teda aj s ich najlepším záujmom.“

20. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

dospel k záveru, že napadnuté uznesenie ústavne akceptovateľným spôsobom reaguje

na všetky relevantné odvolacie námietky sťažovateľa, jasne, zrozumiteľne a v súlade

s judikatúrou v obdobných veciach vrátane judikatúry medzinárodných orgánov ochrany

práva, predovšetkým ESĽP, objasňuje postup aplikácie kritérií na rozhodnutie o nenariadení

návratu maloletých sťažovateľov v súlade s dôrazom na zásadu najlepšieho záujmu

maloletých.

21. Podľa judikatúry ústavného súdu () pod právom na spravodlivé

súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba

rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom

ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný

na vykonávaní dokazovania vrátane práva klásť účastníkom otázky a k navrhovaným

a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať.

22. Do obsahu tohto práva však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne

sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m.

), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd

vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní

().

23. K odvolacím námietkam sťažovateľa krajský súd uvádza:

„K odvolacím námietkam navrhovateľa ohľadom predmetného Nálezu Ústavného

súdu dodáva, že konajúci súd nie je pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný odbornou

štúdiou uverejnenou v Bulletine slovenskej advokácie. K námietkam ohľadom ustálenej

súdnej prace Krajského súdu v Košiciach zdôrazňuje, že v konania o nariadenie návratu

maloletých detí do krajiny a pod jurisdikciu štátu ich obvyklého pobytu neexistuje žiadne

pravidlo a vzhľadom na charakter konania so zreteľom na najlepší záujem maloletých detí

je nevyhnutné posudzovať každý prípad individuálne na základe zisteného skutočného stavu

veci a zákonne rozhodnúť o návrate maloletých prioritne so zreteľom na ich najlepší

záujem. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne

podľa ust. a podľa ust. sa v odôvodnení obmedzil iba na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti

rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.“

24. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. ) uvádza,

že z princípu nezávislosti súdov podľa vyplýva tiež zásada voľného

hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú

(teda najmä až ), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“

hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval ()

25. Vychádzajúc z uvedeného nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

napadnuté uznesenie za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v právnej norme, resp. popierajú jej podstatu,

zmysel a účel, preto sa ústavný súd s námietkami sťažovateľa v tejto časti nestotožnil

a sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

26. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného

vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2017