Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 667/2017
PDF · 197.6 KB
No categories available
III. ÚS 667/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom
Advokátskej kancelárie JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice,
vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ústavu na výkon
trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava a jeho prípisom sp. zn. ÚVTOS
a ÚVV-27-1/13-2017 z 15. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. mája 2017 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ústavu na výkon trestu
odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava (ďalej len „ústav“) a jeho prípisom
sp. zn. ÚVTOS a ÚVV-27-1/13-2017 z 15. marca 2017.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vykonávajúci trest odňatia
slobody v ústave inicioval „Sťažnostné konanie vedené pred Európskym súdom vo veci
c/a SR“ vedenej ako sťažnosť č. 27683/13 pre namietané porušenie „čl. 3 Dohovoru
a iné v kontexte uloženia neprimerane prísneho trestu odňatia slobody na doživotie“.
V tomto konaní prevzal právne zastúpenie sťažovateľa JUDr. Milan Kuzma, advokát
Advokátskej kancelárie JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol. (ďalej len „právny
zástupca“). Pretože korešpondencia od právneho zástupcu sa sťažovateľovi vo výkone trestu
odňatia slobody doručovala „otvorená“, a teda dochádzalo podľa jeho slov „k cenzúre
úradnej korešpondencie“, jeho právny zástupca 15. februára 2017 podal ústavu „žiadosť
o upustenie od nahliadnutia do korešpondencie“.
3. Ústav v prípise sp. zn. ÚVTOS a ÚVV-27-1/13-2017 z 15. marca 2017 mal
sťažovateľovi ako odpoveď uviesť, že „nemá vo svojich informačných systémoch údaje,
ktoré by dokladovali, že právny zástupca je obhajcom sťažovateľa. V takom prípade podľa
príslušných ustanovení zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody je
príslušník zboru oprávnený oboznámiť sa s obsahom korešpondencie.“.
4. Sťažovateľ tvrdí, že „rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
c/a SR môže mať pre sťažovateľa zásadný význam. Súd rozhoduje o tom, či bolo uloženie
doživotného trestu primerané vzhľadom na závažnosť trestného činu, pre ktorý bol
sťažovateľ uznaný vinným.
Európsky súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a vyzval sťažovateľa, aby si zvolil
právneho zástupcu. Ako je zrejmé, súd komunikuje výhradne s právnym zástupcom
sťažovateľa a následne právny zástupca komunikuje so sťažovateľom formou
korešpondencie.
Z povahy veci vyplýva záver, že obsah korešpondencie medzi právnym zástupcom
a sťažovateľom musí zostať dôverný a utajený výlučne medzi týmito dvoma osobami.
Predmetom utajenia musia zostať nielen skutkové okolnosti, ale i celý spôsob a taktika,
resp. stratégia konania. Pokiaľ dojednaná taktika a stratégia a s nimi spojené ďalšie
skutočnosti (skutkové či právne) oznámené vzájomne medzi sťažovateľom a právnym
zástupcom sú známe inému subjektu, v tomto prípade Ústavu Ilava (a tým nepochybne vláde
SR), jedná sa o zásadné porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“.
5. Podľa sťažovateľa z listu ústavu z 15. marca 2017 vyplýva, že „personál väznice
cenzuruje korešpondenciu medzi odsúdeným a advokátom z dôvodu, že mu to (podľa jeho
názoru) umožňujú právne predpisy a nie preto, lebo je to nevyhnutné v záujme
predchádzania zločinnosti“. Pritom čl. 8 ods. 2 dohovoru «vyžaduje, aby cenzúra
korešpondencie bola „nevyhnutná“ v tomto prípade „v záujme predchádzania zločinnosti“.
Význam nemo in re sua znamená, že orgány zaväzuje na oprávnenie zasahovať odvolaním
sa na jasné a presvedčivé dôvody a vysvetlenia skutočnej nevyhnutnosti», a to v prípade
sťažovateľa „splnené nebolo“.
6. Sťažovateľ je presvedčený, že pokiaľ by mali platiť ústavom uvedené závery,
potom „odsúdení vo výkone trestu odňatia slobody by so svojimi advokátmi, ktorí ich
zastupujú v občianskoprávnych konaniach, ako aj v konaniach pred Ústavným súdom SR
a ESĽP, nemohli komunikovať bez cenzúry. Takýto záver je celkom zjavne absurdný, nemá
oporu v Ústave SR a už tobôž nie v Dohovore resp. v na to nadväzujúcej judikatúre ESĽP.“.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a rozhodnutím Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon
väzby v Ilave zo dňa 15. 3. 2017 pod č. k. ÚVTOS a ÚVV-27-1/13- 2017 bolo porušené.
2. Základné právo na súkromie a zachovanie listového tajomstva
podľa čl. 22 ods. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 ods. 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Ústavu na výkon
trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Ilave zo dňa 15. 3. 2017 pod č. k. ÚVTOS
a ÚVV-27-1/13-2017 bolo porušené.
3. Rozhodnutie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby
v Ilave z 15. 3. 2017 č. k. ÚVTOS a UVV-27-1/13-2017 sa zrušuje.
4. Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Ilave
sa zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na súkromie
a zachovanie listového tajomstva podľa čl. 22 ods. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 8 ods. 1 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
5. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 8.000 eur, ktoré je
Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby v Ilave povinný vyplatiť mu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Ústav
na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby v Ilave povinný vyplatiť na účet
jeho advokáta JUDr. Milana Kuzmu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
8. Podaním doručeným ústavnému súdu 26. októbra 2017 sťažovateľ predložil prípis
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/2
Gn 101/17/1000-7 z 2. augusta 2017, z obsahu ktorého vyplýva, že sťažovateľ sa 2. júna
2017 podaním označeným ako „Podnet podľa § 31 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre“ obrátil na generálnu prokuratúru (ktorá toto podanie po obsahovej stránke
vyhodnotila ako opakovaný podnet), ktorým namietal zákonnosť vybavenia jeho
predchádzajúceho podnetu z 27. marca 2017 prokurátorom Krajskej prokuratúry v Trenčíne
(ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Kn 88/17/3300, a to práve
v súvislosti s namietaným „otváraním“ a „cenzúrou“ korešpondencie sťažovateľa.
Generálna prokuratúra opakovaný podnet odložila ako nedôvodný.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie
v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...
11. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
12. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
13. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom tohto návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
15. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 22
ods. 1 a 2 a v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2
dohovoru postupom ústavu a jeho prípisom sp. zn. ÚVTOS a ÚVV-27-1/13-2017
z 15. marca 2017, ku ktorému malo dôjsť „otváraním“ a „cenzúrou“ korešpondencie
sťažovateľa s jeho právnym zástupcom.
16. Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ
a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
17. Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo
iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou,
alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje
tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
20. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
21. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo
ochrany práv a slobôd iných.
22. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
23. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je
zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
24. Z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda vyplýva, že ústavnému
súdu prislúcha právomoc zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody
za predpokladu, že právna úprava takému právu neposkytuje účinnú ochranu (I. ÚS 78/99).
25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zisťoval, či sťažovateľ mal k dispozícii
právny prostriedok, ktorý by mu zákon účinne poskytoval na ochranu jeho základných práv.
26. V zmysle § 18 ods. 1 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby
v zariadeniach, v ktorých sa vykonáva trest odňatia slobody sa dodržiavali zákony a ostatné
všeobecne záväzné právne predpisy.
27. Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor vykonáva svoju pôsobnosť
v rozsahu ustanovenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať
opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných
zákonov výlučne príslušné iné orgány.
28. Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie podanie, ktoré
smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti.
29. Podľa § 36a ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
žaloby na súd, návrhu na začatie konania alebo opravného prostriedku, či je dôvod na vstup
do už začatého konania pred súdom alebo na vykonanie iných opatrení, na ktoré je podľa
zákona oprávnený generálny prokurátor alebo prokurátor. Prokurátor pri vybavovaní
podnetu prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.
30. Podľa § 36a ods. 2 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet
je dôvodný, vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov alebo
opatrenia, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený generálny prokurátor alebo
prokurátor.
31. Podľa § 36 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor alebo ním určený prokurátor.
32. Z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre vyplýva, že sťažovateľ skutočne
mal k dispozícii právne prostriedky, na použitie ktorých bol oprávnený a ktorými sa mohol
účinne domáhať ochrany svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1
ústavy, ale aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru v súvislosti s namietaným
postupom ústavu a jeho prípisom z 15. marca 2017.
33. Z doplnenia sťažnosti, najmä však z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ využil tieto
jemu dostupné právne prostriedky podľa ustanovení zákona o prokuratúre, ktorými sa reálne
domáhal ochrany svojich základných práv tak, ako ich porušenie namietal v konaní pred
ústavným súdom, a to podnetom, resp. opakovaným podnetom adresovaným príslušnej
prokuratúre.
34. Oprávnením, ale aj povinnosťou krajskej prokuratúry a neskôr generálnej
prokuratúry vo vzťahu k postupu ústavu a jeho prípisu z 15. marca 2017 bolo v prípade
zistenia zásahu ústavu do základných práv sťažovateľa týmto poskytnúť primeranú ochranu.
V danej veci teda existoval orgán verejnej moci, ktorého právomoc poskytnúť základným
právam sťažovateľa individuálnu ochranu predchádzala právomoci ústavného súdu.
V danom prípade ústavný súd teda nemá oprávnenie preskúmavať napadnutý postup
ústavu, ale ani prípis sp. zn. ÚVTOS a ÚVV-27-1/13-2017 z 15. marca 2017.
Jeho právomoc by nastúpila až vo vzťahu k postupu a prípisu generálnej prokuratúry
(č. k. IV/2 Gn 101/17/1000-7 z 2. augusta 2017), ktorá vo veci sťažovateľa bola činnou
ako ostatný orgán verejnej moci s oprávnením poskytnúť ochranu základným právam
sťažovateľa.
35. Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre zdôraznil, že podnet,
ako aj opakovaný podnet podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre považuje
za účinný prostriedok ochrany základných práv vrátane tých práv, ktoré uplatnil sťažovateľ
v sťažnosti (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05). Podnet, ako aj opakovaný podnet totiž
zakladá povinnosť prokurátora a následne nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať,
vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.
36. Aplikujúc princíp subsidiarity na prerokúvanú vec sťažovateľa ústavný súd
konštatuje, že v danom prípade nemá právomoc preskúmavať postup ani prípis ústavu
sp. zn. ÚVTOS a ÚVV-27-1/13-2017 z 15. marca 2017, keďže ich preskúmanie podliehalo
prieskumnej právomoci krajskej prokuratúry na základe podnetu a takisto následne bola
oprávnená a povinná tak urobiť aj generálna prokuratúra na základe opakovaného podnetu.
Zo sťažnosti podanej ústavnému súdu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ, zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom, konania o podnete a opakovanom podnete
a ich výsledky (prípisy krajskej prokuratúry č. k. 3 Kn 88/17/3300-9 z 28. apríla 2017
a generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 101/17/1000-7 z 2. augusta 2017) v konaní pred
ústavným súdom nenamietali (pozri petit – návrh na rozhodnutie – sťažnosti, ktorým je
ústavný súd v zmysle § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný). Z toho dôvodu bolo
potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej
neprípustnosť, a to s prihliadnutím na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení
37. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2017