Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 463/2017
PDF · 525.15 KB
No categories available
III. ÚS 463/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa
Tkáčika v konaní o sťažnosti , , zastúpenej advokátom
JUDr. Petrom Belicom, R. Štefánika 36, Martin, ktorou namieta porušenia svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 153/2014 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 6 C 101/2010), takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 153/2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 303 € (slovom tristotri eur) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Petra Belicu,
M. R. Štefánika 36, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 403/2017 z 1. augusta 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť , doplnenú 25. novembra
2016 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 153/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti a jej doplnení okrem iného uviedla:
„Okresnému súdu v Žiline som predložila k tomuto návrhu právoplatný
a vykonateľný rozsudok z OS Čadca pod sp. zn. 8C 206/99-125 zo dňa 26.marca 2003
v spojení s rozsudkom KS v Žiline sp. zn. 23Co 249/03 zo dňa 27.januára 2004, ktorými
bolo potvrdené, že od roku 1992 som získala zo zákona právo prechodu chodiť pešo
a motorovými vozidlami po parcele kat. územia .
V predložených rozsudkoch som vystupovala, ako odporkyňa 1/ rade a v 2/ rade môj
manžel . Navrhovateľmi: v 1/ rade , rod. ,
bytom , v 2/ rade . bytom
V mojom návrhu pod sp. zn. 6C 101/2010 na Okresnom súde v Žiline, sú odporcovia
v 1/ bytom , štátny občan SR, 2/
. bytom , štátny občan SR, ktorý v roku 2007 odkúpili dom
č. p. 986 od manželov . Ako som sa obrátila návrhom o určenie vecného
bremena, tak od počiatku odporca v 1/ , ktorý sa stal mojím susedom
a je mne a mojej rodine sa vyhráža,
že vecne bremeno neobdržím a bude zamietnuté a bude v jeho prospech.
Na Okresný súd v Žiline som sa obrátila viacerými sťažnosťami, že sudca
, ide nezákonným postupom rozhodnúť, že vecne bremeno mi bude
zamietnuté, čo sa aj odstupom času potvrdilo, aj s neúmernou dĺžkou konania
pri vyhotovení rozsudku sp. zn. 6C 101/2010-208 5110214034 zo dňa 09.12.2011,
kde v tomto rozsudku zrejme vedome a účelovo zatajil darovaciu zmluvu medzi
r. a jej matkou r. , čo popisuje
v rozsudku na 16. strane...
V podanom odvolaní proti rozsudku 6C 101/2010-208 5110214034 zo dňa
09.12.2011, v zákonnej lehote som namietala, prečo sudca zatajil túto darovaciu zmluvu,
ktorú som doložila k odvolaniu
Krajsky súd v Žiline môjmu odvolaniu nevyhovel, ale iba potvrdil svojím rozsudkom
sp. zn. 7Co/93/2012-261 5110214034 zo dňa 12. septembra 2012, rozsudok OS Žilina
sp. zn. 6C 101/2010-208.
Nakoľko sa na Okresnom súde v Žiline, Krajskom súde v Žiline, nezákonným
postupom konalo, tak som sa obrátila podnetom pre porušenie zákona na Generálneho
prokurátora SR dňa 15.10.2012. Môjmu podnetu GP SR vyhovel a podal mimoriadne
dovolanie pod č. k. VI/1 Pz 58/13-8 zo dňa 20.mája 2013 na Najvyšší súd SR, proti rozsudku
Okresného súdu Žilina z 09.12.2011 č. k. 6C 101/2010-208 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Žilina z 12. septembra 2012 č. k. 7Co 93/2012-261, aby Najvyšší súd SR
uvedené rozsudky zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu v Žiline...
Najvyšší súd SR vyhotovil UZNESENIE pod č. k. 3 MCdo 8/2013 zo 03.apríla 2014.
ktorým zrušil výrok Okresného súdu Žilina z 9. decembra 2011 č. k. 6C 101/2010-208 a tiež
výrok rozsudku Krajského súdu Žilina z 12. septembra 2012 č. k. 7Co 93/2012...
Tým, že môj návrh sa opäť vrátil na Okresný súd do Žiliny, bolo tomuto môjmu
návrhu pridelené nové číslo sp. zn. 6C 153/2014.
Dňa 27. apríla 2014 som sa obrátila písomnou žiadosťou o vydanie rozhodnutia
o vecnom bremene na podklade môjho návrhu podaného z 10. mája 2010 a žiadala som
aby sa nepredlžovala dĺžka konania, ale sa konalo na podklade uznesenia NS SR č. k.
3 Mcdo 8/2013 zo dňa 3. apríla 2014...
Na túto žiadosť som žiadnej odpovede nedostala, ale som obdržala predvolanie
z OS Žilina na deň 11.07.2014 o 13,00 hod.( k pôvodnému konaniu 6C/101/2010) bola
na základe rozhodnutia NS SR 3Mcdo 8/2013 pridelená nová spisová značka 6C 153/2014...
Listom zo dňa 21.06.2014 som sa písomne ospravedlnila na neúčasti pojednávania
dňa 11.07.2014 v čase o 13,00 hodine, pre PN. Žiadala som konať v mojej neprítomnosti
s tým, aby sa konanie nepredlžovalo a tiež som poskytla svoje vyjadrenie k tomuto môjmu
návrhu...
Okresný súd v Žiline konanie o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
pod č. k. 6C 153/2014-329 dňa 11.07.2014 vyhlásil uznesenie, že súd pojednávanie
odročuje na Neurčito z dôvodu dožiadania a odpovede z Okresného úradu Kysucké Nové
Mesto, katastrálny odbor.“
Ďalej sťažovateľka uviedla:
„Tu chcem poznamenať, že na Okresnom súde v Žiline sa konajú zrejme zámerne
a účelové prieťahy v konaní v nezákonnom postupe s porušovaním OSP, kde som vytkla
v mojich sťažnostiach, že prečo sa opakované priberá súdny znalec, keď už predtým
bol súdny znalec pribratý OS v Čadci. To, že OS v Žiline k sp. zn. 6C 153/2014 pribral
súdneho znalca z odboru geodézia a kartografia, čo bolo jeho úlohou vykonať, som žiadne
uznesenie z OS Žilina neobdržala a tiež ani môj manžel ktorý ma moju plnú moc ma
v tomto konaní zastupovať.
Ale som sa dozvedela, že bez môjho upovedomenia z OS Žilina, bol súdny znalec
na tvare miesta dňa 17.10.2015 a vykonával meracie práce na pozemku o čom mám
dôkazový kamerový záznam, že chodil bez môjho súhlasu po pozemku, ako účastník konania
som mala z OS Žilina vedieť, ktorý znalec príde na tvar miesta a čo bude jeho úlohou
vykonávať. Toto moje právo, ako účastníkovi konania, postupom OS Žilina mi odňal...
Môjmu právnemu zástupcovi OS Žilina, zasiela emailovú výzvu z 20. 01.2016, vo veci
znaleckého posudku č. 20/2015, aby som sa vyjadrila k tomuto znaleckému posudku.
Môj právny zástupca v určenej lehote odpovedal OS Žilina dňa 20.01.2016, kde bolo
doložené aj odvolanie plnej moci z. 4.11.2015 môjho manžela ,
ma zastupovať v konaní č. 6C/153/2014...
Dňa 08.03.2016 bol doručený posudok č.20/2015, môjmu právnemu zástupcovi,
z OS Žilina, kde sa mám vyjadriť 10. dňovej lehote k znaleckému posudku č. 20/2015,
. Ja som sa písomne vyjadrila v liste zo dňa 14.marca 2016 na OS Žilina,
cestou svojho právneho zástupcu, ktorý na OS Žilina odpovedal písomne dňa 22.03.2016.“
Podľa názoru sťažovateľky v predmetnom konaní teda dochádza k zbytočným
prieťahom, ktoré prehlbujú stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo , rod. ,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 6C 153/2014 (pôvodne 6C 101/2010) bolo porušené.
2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6C 153/2014 (pôvodne
6C 101/2010) sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi , rod. , sa priznáva
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- € (slovom desaťtisíc euro), ktoré je
Okresný súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu.“ Okrem toho sťažovateľka žiada, aby ústavný súd jej priznal aj trovy konania.
3. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu k sťažnosti vyjadril prípisom
sp. zn. 1 SprS/366/2017 doručeným ústavnému súdu 23. júna 2017, v ktorom okrem iného
uviedol:
„Vzhľadom na predmet konania, ktorým je určenie práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu aj s prihliadnutím na priebeh doterajšieho konania možno hodnotiť predmetnú
právnu vec ako skutkovo a právne náročnú, pričom poznamenávam, že vo veci bolo
prvýkrát meritórne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Žilina, č. k. 6C/101/2010-208
zo dňa 09.12.2011. Tento rozsudok bol na základe odvolania sťažovateľky potvrdený
rozhodnutím Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu rozsudkom č. k. 7Co/93/2012-
261 zo dňa 12.09.2012, a teda vec bola právoplatne skončená. Následne bolo zo strany
generálneho prokurátora SR podané na Najvyšší súd mimoriadne dovolanie podaním
zo dňa 20.05.2013, ktorým generálny prokurátor napadol rozsudok tak prvostupňového
súdu, ako aj odvolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky o mimoriadnom dovolaní
rozhodol uznesením sp. zn. 3MCdo 8/2013 zo dňa 03.04.2014, ktorým rozsudok
prvostupňového súdu zrušil v prvom výroku a súčasne zrušil rozsudok odvolacieho súdu
vo výroku, ktorým bol potvrdený prvý výrok prvostupňového súdu a konanie v tejto časti
zastavil. Najvyšší súd SR súčasne zrušil rozsudok prvostupňového súdu v druhom jeho
výroku a súčasne aj rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený druhý výrok
prvostupňového súdu a vec v rozsahu tohto zrušenia vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie. Uznesenie Najvyššieho súdu SR nadobudlo právoplatnosť dňa 24.04.2014.
V predmetnej právnej veci sťažovateľka už raz podala na Ústavnom súde SR
dňa 09.10.2013 sťažnosť vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom
Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline ako aj postupom Najvyššieho súdu SR
v dovolacom konaní, pričom o sťažnosti rozhodol Ústavný súd SR uznesením č. k.
I ÚS 642/2013-10 zo dňa 30.10.2013 tak, že sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú zamietol.
Rovnako podľa upovedomenia JUDr. Jany Dubovcovej, verejnej ochrankyne práv zo dňa
01.07.2014, o výsledku vybavenia podnetu (sp. zn. 2366/2014/VOP) vo veci ochrany
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súdnom konaní
vedenom na Okresnom súde Žilina v predmetnej právnej veci, nebolo preukázané namietané
porušenie základného práva sťažovateľa.
Aktuálne predmetná právna vec bola skončená rozsudkom súdu prvej inštancie
vyhláseným na pojednávaní dňa 24.06.2016, č. k. 6C/153/2014-508, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 19.11.2016. Následne súd rozhodol uznesením zo dňa 22.12.2016
o nároku na náhradu trov konania, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
15.05.2017 v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 27.04.2017. Dňa 25.05.2017
vyšší súdny úradník rozhodol o výške trov konania uznesením č. k. 6C/153/2014-571.“
4. K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľka zaujala prostredníctvom
právneho zástupcu stanovisko, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 12. októbra 2017
a v ktorom uviedla:
„Stanovisko OS Žilina z 14.6.2017 nijako nevyvrátilo dôvodné skutkové a právne
argumenty sťažovateľky v jej ústavnej sťažnosti z25.3.2016 v spojení s doplnením
z 22.11.2016. Z chronológie postupu OS Žilina vyplýva nečinnosť súdu. opakované
sťažnosti sťažovateľky na nečinnosť adresované tomuto súdu (OS Žilina) aj korešpondencia
z OS Žilina a KS v Žiline súvisiacej so sťažnosťami sťažovateľa z postupom OS Žilina.
Od podania žalobného návrhu 10.5.2010 do podania ústavnej sťažnosti (25.3.2016)
uplynulo už cca 6 rokov a do 25.3.2016 nebolo vo veci vôbec meritórne rozhodnuté. Počas
súdneho konania nastali viaceré obdobia, keď súd nevykonal minimálne 6 kalendárnych
mesiacov po sebe žiadny procesný úkon voči žiadnej strane sporu či tretej osobe.
Čo sa v zmysle ustálenej súdnej praxe ÚS SR považuje za nedôvodný prieťah.“
5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
6. Z predloženého súdneho spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 6 C 153/2014
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 C 101/2010) ústavný súd zistil, že priebeh napadnutého
konania bol takýto:
- 10. máj 2010 –okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľky na určenie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu,
- 4. jún 2010 – sťažovateľka po výzve okresného súdu na zaplatenie súdneho
poplatku požiadala o oslobodenie od tejto povinnosti,
- 24. jún 2010 – sťažovateľka predložila okresnému súdu vyplnené tlačivo
na oslobodenie od povinnosti zaplatiť súdny poplatok,
- 14. júl 2010 – okresný súd uznesením sťažovateľke priznal oslobodenie od súdnych
poplatkov,
- 25. október 2010 – okresný súd uznesením vyzval sťažovateľku, aby pod hrozbou
odmietnutia svoj návrh doplnila a upresnila v lehote 10 dní od doručenia uznesenia, pričom
doplnenie návrhu bolo realizované podaním doručeným okresnému súdu 12. novembra
2010,
- 12. apríl 2011 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 31. máj 2011,
- 31. máj 2011 – pojednávanie sa uskutočnilo, avšak sťažovateľka a jej
splnomocnený zástupca „s krikom opustili svojvoľne pojednávaciu miestnosť bez toho, aby
bolo pojednávanie riadne ukončené“; pojednávanie bolo odročené na 16. september 2011,
- 2. jún 2011 – okresný súd uznesením uložil sťažovateľke a jej splnomocnenému
zástupcovi poriadkovú pokutu každému po 300 €,
- 7. jún 2011 – podanie doručené okresnému súdu obsahuje námietky zaujatosti voči
zákonnému sudcovi a sudcom okresného súdu, ktorí sa postupne v priebehu mesiacov jún
a júl 2011 k námietke zaujatosti vyjadrili,
- 21. júl 2011 – Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.
6 NcC 22/2011 rozhodol, že zákonný sudca nie je vylúčený z pojednávania a rozhodovania
veci,
- 16. september 2011 – na okresnom súde sa uskutočnilo pojednávanie bez
prítomnosti sťažovateľky, ktoré bolo odročené na neurčito,
- 12. október 2011 – okresný súd nariadil pojednávanie na 9. december 2011, ktoré sa
uskutočnilo v neprítomnosti sťažovateľky; okresný súd po skončení dokazovania vyhlásil
rozsudok, ktorým návrh sťažovateľky zamietol, a predseda súdu súhlasil s predlžením
lehoty na vyhotovenie a odoslanie rozsudku do 8. februára 2012,
- 6. marec 2012 – okresnému súdu bolo doručené odvolanie splnomocneného
zástupcu sťažovateľky proti rozsudku z 9. decembra 2011 a vec bola krajskému súdu
na rozhodnutie predložená 27. marca 2012,
- 12. september 2012 – krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 93/2012 napadnutý
rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2011 potvrdil,
- 23. máj 2013 – Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
bolo doručené mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 201/2010 z 9. decembra 2011 v spojení s rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 7 Co 93/2012 z 12. decembra 2012,
- 3. apríl 2014 – najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 MCdo 8/2013 rozsudok okresného
súdu potvrdený rozsudkom krajského súdu vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh
sťažovateľky na určenie, že má právo zodpovedajúce vecnému bremenu, zrušil a konanie
v tejto veci z dôvodu res iudicata zastavil a zrušil aj výrok, ktorým bol zamietnutý návrh
sťažovateľky na uloženie povinnosti odporcom 1 a 2 strpieť výkon práva sťažovateľky
zodpovedajúceho vecnému bremenu, a vec v rozsahu tohto zrušenia vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie,
- 13. jún 2014 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 11. júl 2014, ktoré
sa bez prítomnosti sťažovateľky a jej zástupcu uskutočnilo a bolo odročené na neurčito
z dôvodu ďalšieho dokazovania,
- 11. júl 2014 – na okresnom súde sa uskutočnilo pojednávanie bez prítomnosti
sťažovateľky a jej zástupcu a bolo odročené na neurčito na účel ďalšieho dokazovania,
- 22. august 2014 – okresný súd predložil súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie
o vznesenej námietke zaujatosti,
- 3. september 2014 – krajský súd uznesením sp. zn. 11 NcC 39/2014 rozhodol,
že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci,
- 15. apríl 2015 – okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie znalcom
z odboru geodézie a kartografie, aby vypracoval a predložil znalecký posudok v lehote
60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia,
- 30. september 2015 – okresný súd uznesením uložil ustanovenému znalcovi
poriadkovú pokutu v sume 100 € za nedodržanie stanoveného termínu na predloženie
znaleckého posudku,
- 5. november 2015 – sťažovateľka splnomocnila zastupovaním advokáta
,
- 9. november 2015 – ustanovený znalec okresnému súdu predložil znalecký posudok
č. 20/2015,
- 9. november 2015 – okresný súd odpustil ustanovenému znalcovi uloženú pokutu,
- okresný súd priznal sudcovi znalečné,
- okresný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k znaleckému posudku,
- 4. apríl 2016 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 10. máj 2016,
- 10. máj 2016 – na pojednávaní sa nezúčastnila sťažovateľka ani jej právny
zástupca, ktorý súdu oznámil, že právne zastupovanie sťažovateľky bolo ukončené;
pojednávanie bolo odročené na 24. jún 2016 na účel vypočutia ustanoveného znalca,
- 17. jún 2016 –sťažovateľka okresnému súdu oznámila, že „Pre zaujatosť
a nedôveru (zákonného sudcu- pozn.) sa dňa 24.06.2016 v čase o 13.00 hodine na OS Žilina
nedostavím“,
- 24. jún 2016 – okresný súd na pojednávaní bez prítomnosti sťažovateľky
a odporkyne v 2. rade po vypočutí predvolaného znalca vyhlásil rozsudok v merite veci,
v ktorom návrhu sťažovateľky na právo prechodu a prejazdu motorovými vozidlami
vyhovel,
- 26. september 2016 – predseda okresného súdu na žiadosť zákonného sudcu
rozhodol, že rozsudok v merite veci sa „vyhotoví a odošle do 26.10.2016“,
- 19. november 2016 – rozsudok okresného súdu z 24. júna 2016 nadobudol
právoplatnosť,
- 22. december 2016 – uznesenie okresného súdu o náhrade trov konania nadobudlo
právoplatnosť 15. mája 2017 v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu z 27. apríla 2017.
III.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
10. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne
sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto
na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
11. Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho
konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných
záväzkov Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo
na prerokovanie ich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zabezpečiť
odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu
v primeranej dobe (III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).
13. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
14. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016
zrušený a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového
a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“) a Správneho súdneho poriadku.
15. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého
sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň,
kedy sa bude konať nové pojednávanie.
16. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP a čl. 12 CMP, podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného
sporového poriadku), resp. účastníkov konania (podľa Civilného mimosporového poriadku)
a iných osôb. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení
Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho
poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy
týchto poriadkov.
17. Napríklad povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z 153 CSP
o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z § 168 ‒ § 172 CSP o predbežnom prejednaní
sporu a následkoch neprítomnosti strán, aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie
vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1 prvej vety, podľa ktorej
pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
18. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje
pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).
19. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory
o určenie nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním, ktorému následne
svedčí aj právo prechodu, tvoria súčasť bežnej sporovej agendy všeobecných súdov, pričom
o takýto prípad ide aj v predmetnej veci. Ústavný súd poznamenáva, že napadnuté konanie
nie je právne zložité a ďalej konštatuje, že vzhľadom na okolnosti veci pripúšťa určitý
stupeň skutkovej zložitosti, čím však nie je možné okresný súd zbaviť zodpovednosti
za priebeh napadnutého konania v súvislosti s posudzovaním existencie zbytočných
prieťahov.
20. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 153/2014, bolo správanie
sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania.
Ústavný súd hodnotiac správanie sťažovateľky na základe obsahu súdneho spisu
konštatuje, že vo významnom rozsahu ovplyvnilo samotný priebeh napadnutého konania.
Na ťarchu sťažovateľky je podľa názoru ústavného súdu potrebné pripísať
skutočnosť, že sťažovateľka sa od pojednávania uskutočneného 31. mája 2011, ktoré
svojvoľne opustila spolu s jej splnomocneným zástupcom bez súhlasu pojednávajúceho
zákonného sudcu, až do skončenia veci ďalších pojednávaní nezúčastnila. Za uvedené
svojvoľné opustenie pojednávacej miestnosti počas pojednávania boli sťažovateľke, ako aj
jej splnomocnenému zástupcovi uložené poriadkové pokuty.
Sťažovateľka nepochybne spomalila priebeh napadnutého konania aj neúspešným
namietaním zaujatosti zákonného sudcu, keďže jej námietky krajský súd v uznesení
z 21. júla 2011 vyhodnotil ako nepodstatné, pretože boli založené výlučne na okolnostiach
spočívajúcich v postupe sudcu a podľa názoru odvolacieho súdu nešlo o také okolnosti,
ktoré by objektívne mohli vzbudzovať pochybnosti o zaujatosti sudcu.
Podľa názoru ústavného súdu práve opakované nedostavovanie sa sťažovateľky
na nariadené pojednávania a neúspešné vznesenie námietok zaujatosti proti zákonnému
sudcovi je potrebné vyhodnotiť ako skutočnosti, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili
priebeh a dĺžku napadnutého konania a ústavný súd ich zobral do úvahy pri rozhodovaní
o priznaní finančného zadosťučinenia.
21. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup okresného súdu.
Celkovú dĺžku napadnutého konania (viac ako 6 rokov) až do jeho právoplatného
skončenia v merite veci rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 153/2014 z 24. júna 2016,
ktorý nadobudol právoplatnosť 19. novembra 2016, vyhodnotil ústavný súd v okolnostiach
danej veci z ústavnoprávneho hľadiska ako neakceptovateľnú. Ústavný súd konštatuje,
že napadnuté konanie až do jeho právoplatného skončenia neprebiehalo efektívne, o čom
svedčí skutočnosť, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 MCdo 8/2013 3. apríla 2014 zrušil
výroky okresného súdu a krajského súdu z ich rozsudkov sp. zn. 6 C 101/2010
z 9. decembra 2011 a sp. zn. 7 Co 93/2012 z 12. septembra 2012 a vec v rozsahu zrušenia
vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.
Najvyšší súd v dovolacom konaní v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného
uviedol:
„Účinky právoplatného rozsudku Okresného súdu Čadca z 26. marca 2003 č.k.
8 C 203/99-121 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 27. januára
2004 sp. zn. 23 Co 249/03 sa vzťahujú aj na preskúmavanú vec. Ide totiž o prípad, kedy
právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na plnenie (i keď zamietajúcim
výrokom), vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej voči návrhu na určenie právneho
vzťahu alebo práva, lebo otázka, či tu právo je alebo nie je bola už (i keď len ako
prejudiciálna) posúdená pri rozhodovaní o návrhu na plnenie z toho istého právneho
vzťahu.
Postup súdov, ktoré v preskúmavanej veci nezohľadnili účinky rozsudku Okresného
súdu Čadca z 26. marca 2003 č.k. 8 C 203/99-121 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
Krajského súdu v Žiline z 27. januára 2004 sp. zn. 23 Co 249/03, jeho záväznosť
a nezmeniteľnosť, mal za následok procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. d/ O.s.p.
Najvyšší súd vzhľadom na to zrušil rozsudok Okresného súdu Žilina z 9. decembra 2011 č.k.
6 C 101/2010-208 vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky na určenie, že má právo
zodpovedajúce vecnému bremenu prechodu. Rovnako zrušil rozsudok Krajského súdu Žilina
z 12. septembra 2012 sp. zn. 7 Co 93/2012 vo výroku, ktorým uvedený rozsudok Okresného
súdu Žilina potvrdil. Najvyšší súd konanie v rozsahu tohto zrušenia zastavil (§ 104 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
Súdy v preskúmavanej veci vychádzali zo záveru, že navrhovateľka nemá
k zaťaženým nehnuteľnostiam právo zodpovedajúce vecnému bremenu, určenia ktorého
sa domáhala, a v nadväznosti na tento záver zamietli jej návrh aj v časti, ktorou
sa domáhala, aby odporcom 1/ a 2/ bola uložená povinnosť strpieť výkon tohto jej práva.
Vzhľadom na účinky rozsudkov Okresného súdu Čadca z 26. marca 2003 č. k. 8 C 203/99-
121 a Krajského súdu v Žiline z 27. januára 2004 sp. zn. 23 Co 249/03 neobstojí
bez ďalšieho výrok rozsudku Okresného súdu Žilina z 9. decembra 2011 č. k. 6 C 101/2010-
208 zamietajúci návrh navrhovateľky, aby odporcom 1/ a 2/ bola uložená povinnosť strpieť
výkon jej práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ani výrok rozsudku Krajského súdu
v Žiline z 12. septembra 2012 sp. zn. 7 Co 93/2012, ktorým bol uvedený výrok súdu prvého
stupňa potvrdený. Najvyšší súd preto predmetné výroky rozsudkov súdov nižších stupňov
zrušil a vec v rozsahu tohto zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 2 až 4 O.s.p v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).“
22. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
23. Napriek tomu, že ústavný súd konštatoval, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, okresnému súdu
neprikázal konať bez zbytočných prieťahov, pretože napadnuté konanie v merite veci bolo
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 153/2014 z 24. júna 2016 právoplatne skončené
19. novembra 2016, a preto ústavný súd návrhu sťažovateľky uplatnenom podľa § 56 ods. 3
písm. a) zákona o ústavnom súde nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
24. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
25. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
26. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 10 000 € z dôvodov v nej uvedených. Poukázala na to, že „okresný
súd svojim postupom v nej vyvolal pocit právnej neistoty, pričom táto neistota sa prenáša
do jej rodinného a spoločenského života“.
27. Priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej
nemajetkovej ujmy, nie kompenzáciou za neúspech v konaní, podľa názoru ústavného súdu
v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže sťažovateľka zásadným spôsobom prispela
k predĺženiu priebehu napadnutého konania, na čo ústavný súd poukázal pri vyhodnotení
veci podľa druhého kritéria, a preto ústavný súd v okolnostiach danej veci sťažovateľke
finančné zadosťučinenie nepriznal a ani v tejto časti nevyhovel jej sťažnosti (bod 2 výroku
tohto nálezu).
28. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátom
JUDr. Petrom Belicom, M. R. Štefánika 36, Martin. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením
uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi
konania jeho trovy.
29. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá
bola 858 €.
30. Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej služby
vrátane režijného paušálu vykonané v roku 2016 v sume 303 € nepresahuje sumu
vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje jej. Ústavný súd preto priznal
sťažovateľke úhradu trov konania v sume uplatnenej jej právnym zástupcom.
31. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
32. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2017