Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 561/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD., Jazerná 19, Nové Zámky, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. -251

z 23. mája 2011, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -419,

z 20. januára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. septembra 2017 e-mailom doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), doplnená v listinnej podobe 2. októbra 2017, v ktorej

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -251 z 23. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-419, z 20. januára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 24. mája 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom

postavení odporkyne účastníčkou konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

v právnej veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

o ktorom rozhodol okresný súd napadnutým rozsudkom 23. mája 2011. Proti napadnutému

rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd napadnutým rozsudkom

potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a vo výroku, ktorým súd uložil obom

účastníkom povinnosť zaplatiť súdny poplatok, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec

mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka podala proti napadnutému

rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

tak, že ho v časti smerujúcej proti výroku napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým

potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, odmietol pre neprípustnosť a v časti smerujúcej proti

výroku napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúcej sa povinnosti úhrady súdneho

poplatku odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

3. Porušenie označených práv (bod 1) vidí sťažovateľka v tom, že „prvoinštančný

a druhoinštančný súd aplikovali na ten istý skutkový stav odlišnú právnu normu, hoci

upravenú v tom istom ustanovení . Správne teda mal odvolací

súd postupovať podľa v tom čase platného a účinného ustanovenia § 213 ods. 2

a tento postup mal zohľadniť aj (v) odôvodnení rozsudku.“.

Sťažovateľka považuje rozhodnutie krajského súdu za prekvapivé z dôvodu, že hoci

krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil, v odôvodnení

napadnutého rozsudku rozdielne posúdil veľkosť podielov oboch manželov na mase

majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a odlišne tiež posúdil

unesenie dôkazného bremena sťažovateľky vo vzťahu k finančným prostriedkom vo výške

1 991, 64 eur, ktoré mala sťažovateľka obdržať darom a použiť na kúpu bytu.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd konštatoval porušenie

označených práv (bod 1) napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, napadnuté

rozhodnutia zrušil a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške

5 000 eur a náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

K namietanému porušeniu označených práv (bod 1) rozsudkom okresného súdu

8. Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

9. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal

krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená

právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka právo podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok aj využila.

10. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušenie

označených práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu č. k. -251

z 23. mája 2011 odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

14. Ústavný súd v tomto konaní preto pristúpil k skúmaniu, či právny názor

vyslovený v napadnutom rozsudku krajského súdu a napadnutom uznesení najvyššieho súdu

je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

15. Sťažovateľka v podanej sťažnosti namieta rozdielne posúdenie veľkosti podielov

oboch manželov na mase majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov

a tiež odlišné posúdenie unesenia, resp. neunesenia dôkazného bremena sťažovateľky vo

vzťahu k finančným prostriedkom vo výške 1 991, 64 eur okresným súdom a krajským

súdom.

V tejto súvislosti krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku

uviedol:

„Ako z obsahu spisu nepochybne vyplýva, predmetom konania je vyporiadanie BSM

účastníkov na návrh navrhovateľa podaný v zákonnej lehote. Sporným nebolo, že

manželstvo navrhovateľa a odporkyne bolo uzatvorené dňa 22.4.1992, že bolo rozvedené

rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 29.10.2007, č. k. -162,

ktorý vo výroku o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť dňa 23.1.2008, že BSM

účastníkov zaniklo zánikom manželstva. Sporné nebolo ani to, že počas trvania manželstva

účastníkov bola uzavretá medzi Mestskou časťou Bratislava - Dúbravka ako

prenajímateľom a odporkyňou ako nájomcom zmluva o nájme trojizbového bytu vo

výmere 43 m2 na treťom poschodí nachádzajúci sa na ,

vedený pre katastrálne územie , ktorý zmluvou o prevode vlastníctva

bytu zo dňa 22.4.1998, t. j. za trvania manželstva, nadobudli obaja účastníci konania za

kúpnu cenu 853,91 € (25.725,-- Sk). V priebehu konania pred súdom prvého stupňa mali

zhodne obaja za to, že predmetný byt patril do BSM. Sporným bolo len to, či podľa tvrdenia

odporkyne peňažné prostriedky na kúpu bytu zaobstarala výlučne zo svojich peňažných

prostriedkov sama, ktoré jej v sume 1.991,40 € (60.000,-- Sk) darovala matka odporkyne

, následkom čoho mal podľa jej názoru súd prvého stupňa zohľadniť

túto skutočnosť podľa ustanovenia . V prípade takéhoto sporu

dôkazné bremeno leží na odporkyni ako účastníkovi, ktorá tvrdí, že vynaložila za trvania

BSM peňažné prostriedky vo svojom výlučnom vlastníctve titulom darovania od svojej

matky, keďže žiada, aby tieto prostriedky boli nahradené, a tak sa zvýšil jej podiel. Pokiaľ

odporkyňa tvrdí, že počas trvania manželstva na kúpu bytu vynakladala svoje vlastné

prostriedky, bolo na nej, aby túto skutočnosť dokázala; jej svedčala dôkazná povinnosť

podľa ustanovenia V konaní však nepreukázala, že byt bol kúpený z jej

oddeleného majetku a neprodukovala v tomto smere žiadne dôkazy; kritérium miery

pričinenia o nadobudnutie určitej konkrétnej veci nemožno zároveň v rámci vyporiadania

BSM hodnotiť oddelene, iba pokiaľ ide o jednu vec patriacu do tohto spoluvlastníctva;

mieru pričinenia treba hodnotiť zásadne ku všetkým veciam patriacim do BSM. Je nutné

rovnako prisvedčiť navrhovateľovi vo svojom vyjadrení k odvolaniu, keď nemožno

považovať za dôveryhodnú výpoveď získanú výsluchom svedka - matky odporkyne;

odporkyňa ani nepredložila nijaký listinný dôkaz o tom, že jej boli titulom darovania

poskytnuté reálne finančné prostriedky v takejto výške, resp. následne že presne tieto

prostriedky od matky odporkyne boli použité na kúpu bytu. Odvolací súd ďalej

poznamenáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) sa vytvára

na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti

tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia dôkazy

súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,

čo uviedli účastníci. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel odvolací súd,

spochybňuje samotné darovanie matky odporkyne z dôvodu, že matka odporkyne na

pojednávaní konanom dňa 19.10.2009 potvrdila, že na kúpu bytu odporkyni darovala do

2.000,-- €, pričom zhodnými tvrdeniami účastníkov bola kúpna cena bytu ustálená len

v sume 853,91 € (25.725,-- Sk), čo nepredstavuje ani len polovicu tejto sumy. Výpoveď

získaná výsluchom matky odporkyne je preto irelevantná a nedôveryhodná. Argumentácia

odporkyne nebola v konaní ojedinelá - tvrdenú vyššiu sumu získanú darovaním opakovala

aj v podanom odvolaní a ustálila ju na sume 1.991,40 € (60.000,-- Sk). Ak by výlučne len jej

matka darovala 60.000,-- Sk, nepreukázala, ani len netvrdila, na čo všetko uvedenú sumu

použila, kde sa vec nachádza, či ku dňu zániku BSM vôbec existovala.“

16. Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu

s ohľadom na sťažovateľkou v sťažnosti uvedené dôvody konštatuje, že napadnutému

rozsudku krajského súdu nie je z ústavnoprávneho hľadiska čo vytknúť. Ústavný súd

nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnený. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími

námietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoj záver o zákonnosti rozhodnutia

okresného súdu.

Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým prikázal hnuteľné

veci, nehnuteľnosť a práva do výlučného vlastníctva sťažovateľky, práva do výlučného

vlastníctva navrhovateľa, a vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil sťažovateľke

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi na vyrovnanie jeho majetkového podielu sumu

44 851,01 €, ako vecne a právne správny. Krajský súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku

súdu prvej inštancie, v ňom uvedené dôvody považoval za správne a pre zvýraznenie

správnosti týchto dôvodov uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalšie úvahy.

17. Ústavný súd sa nestotožňuje s námietkami sťažovateľky vo vzťahu

k prekvapivosti napadnutého rozsudku krajského súdu a jeho odlišného právneho posúdenia

veci. Z napadnutého rozsudku krajského súdu nesporne vyplýva, že tento sa stotožnil

s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, čoho dôkazom je aj potvrdenie rozsudku

okresného súdu vo veci samej.

Sťažnosti sťažovateľky chýbala v tomto smere relevantná ústavnoprávna dimenzia,

keď jej základom bolo iba konštatovanie skutkových okolností prípadu, ich

prehodnocovanie a vyjadrenie nesúhlasu s vecným posúdením podielov účastníkov na

majetku ako rovnakých a s na to nadväzujúcim právnym názorom vysloveným krajským

súdom.

18. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

19. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

20. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného, pre ňu

priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky.

21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa , listiny a práva podľa

dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Bez bližšieho odôvodnenia namieta sťažovateľka porušenie označených práv aj

uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol sťažovateľkou podané dovolanie proti

rozsudku krajského súdu.

23. Ústavný súd z rovnakého hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

24. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní.

25. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis

mutandis , ).

26. Právny názor najvyššieho súdu o procesnej neprípustnosti dovolania je

v napadnutom uznesení zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení

napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo

potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť v časti ako procesne neprípustné, pričom

sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými jeho dovolacími námietkami.

Najvyšší súd rovnako dôsledne odôvodnil, prečo bolo potrebné dovolanie sťažovateľky

v časti smerujúcej proti výroku rozsudku krajského súdu o zrušení povinnosti účastníkov

zaplatiť súdny poplatok a vrátení veci na ďalšie konanie považovať za podané

neoprávnenou osobou.

27. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľky.

28. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že

otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu

30. Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

31. Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala aj porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa a listiny a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, avšak toto porušenie

namietala len v rozsahu dôvodov, pre ktoré ústavný súd odmietol jej sťažnosť z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti, resp. iné dôvody neuvádzala. V nadväznosti na záver

prezentovaný v bodoch 21 a 29 ústavný súd preto odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť

( ) aj sťažnosť sťažovateľky v časti jej námietok

týkajúcich sa porušenia , listiny a dodatkového

protokolu.

32. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jej ostatnými návrhmi.

33. Nad rámec už uvedeného ústavný súd v závere poznamenáva, že neušlo jeho

pozornosti, že istou vadou trpí aj udelená plná moc na zastupovanie sťažovateľky

advokátom v konaní pred ústavným súdom, keď neobsahuje označenie konania pred

všeobecnými súdmi, ktorého sa sťažnosť týka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2017