Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 516/2017
PDF · 317.38 KB
No categories available
I. ÚS 516/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, , ,
a , , zastúpených advokátom
, , vo veci namietaného porušenia
ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
3 S 33/2014 z 30. apríla 2015 a jemu predchádzajúcom postupom a rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 162/2015 z 31. mája 2017 a jemu predchádzajúcim
postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť , ,
a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra
2017 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ 1“), ,
(ďalej len „sťažovateľ 2“), a ,
(ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
advokátom , , ktorou namietajú porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1
a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 S 33/2014
z 30. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcom postupom
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
9 Sžso 162/2015 z 31. mája 2017 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) a jemu
predchádzajúcim postupom.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
„Žalobou zo dňa 01.04.2014 sa sťažovateľ I domáhal na Krajskom súde...
preskúmania... postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne... č. 222239-3/2014-BA zo dňa
13.02.2014.
Žalobou zo dňa 01.04.2014 sa sťažovateľ I domáhal na Krajskom súde...
preskúmania... postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne...č. 15588-3/2014-BA zo dňa
10.02.2014.
Sťažovateľ I v žalobách namietal porušenie subjektívnych práv jeho a jeho
zamestnancov v správnom konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia
skutkového stavu zo strany orgánu verejnej správy, porušenia zásady dvojinštantnosti
administratívneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy, nevydania rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote,
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej
správy...
Uznesením Krajského súdu... č. k. 3 S 33/2014 zo dňa 04.03.2015 bol do konania
pribratý sťažovateľ II.
Uznesením Krajského súdu...č. k. 3 S 33/2014 zo dňa 03.02.2015 bol do konania
pribratý sťažovateľ III.
Uznesením Krajského súdu... došlo k spojeniu súdnych konaní... do jedného súdneho
konania, vedeného ďalej pod č. k. 3 S 33/2014.
Krajský súd... rozhodol rozsudkom č. k. 3 S 33/2014 zo dňa 30.04.2015 tak, že žaloby
sťažovateľa I zamietol, konanie o žalobe sťažovateľa II zastavil a žalobou napadnuté
rozhodnutie Sociálnej poisťovne... zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie...
V odôvodnení svojho rozsudku Krajský súd... poukázal... na to, že podľa jeho
právneho názoru sťažovateľ I namietal v žalobách porušenie iných ako svojich
subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu k sťažovateľovi II
vyslovil Krajský súd... záver o tom, že sťažovateľ II podal svoju žalobu oneskorene.
Vo vzťahu k sťažovateľovi III Krajský súd... konštatoval nedostatočne zistený skutkový stav
veci. Okrem toho sa Krajský súd... vyjadril k jednotlivým námietkam a tvrdeniam
sťažovateľov I a II a k týmto zaujal príslušné právne názory, s ktorými sa sťažovatelia
nestotožňujú.
Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia... odvolanie...
O odvolaní sťažovateľov rozhodol Najvyšší súd... rozsudkom č. k 9 Sžso 162/2015
zo dňa 31.05.2017... Týmto rozsudkom došlo k potvrdeniu rozsudku Krajského súdu...
vo vzťahu k sťažovateľovi I, k odmietnutiu odvolaní sťažovateľovi II a III, k nepriznaniu
práva na náhradu trov konania sťažovateľom I a II, k zmene rozsudku Krajského súdu...
vo vzťahu k sťažovateľovi III tak, že sa konanie voči sťažovateľovi III zastavuje a zároveň
došlo k nepriznaniu práva na náhradu trov konania pre sťažovateľa III.“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia vo vzťahu ku namietaným rozhodnutiam
krajského súdu a najvyššieho súdu odkazujú na jednotlivé ustanovenia zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“).
Zároveň sťažovatelia poukazujú na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu,
ktoré podľa ich názoru neboli v ich veci zohľadnené, a to «... rozsudok Najvyššieho súdu SR
č. k. 9 Sžso 90/2015 zo dňa 14.12.2016 v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci, v zmysle
ktorého pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna poisťovňa, ústredie nemali právomoc
rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení,
v akom sa nachádzajú sťažovatelia.
Vzhľadom na to neprichádza do úvahy iná možnosť, ako zrušenie rozhodnutia
pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, nakoľko tieto
sú vydané bez opory v zákone a možno ich označiť za tzv. nulitné. resp. ničotné právne akty
(„pakty“).
Bez ohľadu na akékoľvek ďalšie skutočnosti preto malo dôjsť k zrušeniu rozhodnutia
pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie aj v danej veci
sťažovateľov.
Práve v tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie pochybenie zo strany Najvyššieho
súdu SR a Krajského súdu v Prešove, pretože ak pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna
poisťovňa, ústredie jednoducho nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej
legislatívy vo vzťahu k sťažovateľom, mali bezodkladne pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia
pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie v danej veci
sťažovateľov.
Najvyšší súd SR a Krajský súd v Prešove v tejto súvislosti podľa § 134 ods. 2 písm. b)
zákona č. 162/2015 Z. z. dokonca neboli viazaní ani samotnými dôvodmi žaloby
sťažovateľov a mali ex lege zrušiť napadnuté rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne
a Sociálnej poisťovne, ústredie, nakoľko ide o rozhodnutia vydané orgánmi, ktoré na to
neboli podľa zákona oprávnené.
... rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 10 Sžso 24/2015 zo dňa 27.04.2016 v skutkovo
obdobnej a právne totožnej veci, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil svoj názor o tom,
že rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutie Sociálna poisťovne, ústredie
sú predčasné, a to pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Konkrétne tieto rozhodnutia
vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu na posúdenie skutočnosti, či osoby
(v rovnakom postavení ako sťažovatelia v danej veci), vykonávajú alebo nevykonávajú
činnosť na území Slovenskej republiky, resp. či tu majú registrované sídlo...
Najvyšší súd SR v danej veci nezohľadnil ani rozhodnutie 10 Sžso 40/2015 zo dňa
24.08.2016, v ktorom došlo k vysloveniu záveru o tom, že rozhodnutie súdu musí byť
vo vzťahu k sťažovateľom rovnaké, pretože sa týka ich spoločných práv.
... rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 9 Sžso 87/2015 zo dňa 26.04.2017 došlo
v skutkovo a právne takmer identickom prípade (v porovnaní s prejednávaným prípadom)
k tomu, že žalobou napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo zrušené a vec bola
vrátená žalovanej Sociálnej poisťovni, Ústredie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Dôvodom pritom bola skutočnosť, že jediným orgánom oprávneným rozhodnúť
o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k dotknutej osobe (v identickom postavení
ako sťažovateľ II v prejednávanej veci) je príslušný orgán Poľskej republiky, pričom
z administratívneho spisu vyplýva, že tento orgán v minulosti určil ako uplatniteľnú
legislatívu Slovenskej republiky. Zmena jeho rozhodnutia pritom už z administratívneho
spisu nevyplýva, preto je rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne... nesprávne
a bez opory v zákone.
Za jedno z najzávažnejších pochybení zo strany Najvyššieho súdu SR...považujú
sťažovatelia tiež neprerušenie súdneho (odvolacieho) konania zo strany Najvyššieho súdu
SR, hoci tak Najvyšší súd SR uskutočnil v skutkovo obdobných a právne totožných veciach.
Najvyšší súd SR totiž v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci uznesením č. k.
1 Sžso 11/2015 zo dňa 28.01.2016 prerušil odvolacie konanie a predložil Súdnemu dvoru
EU na rozhodnutie tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu „základného nariadenia“
(nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004), nakoľko odpovede na tieto
otázky predstavujú právny základ pre vyriešenie vnútroštátneho sporu.
Iný senát Najvyššieho súdu SR mal konkrétne za to, že nie je možné v odvolacom
konaní rozhodnúť bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnvch
otázok zo strany Súdneho dvora EU, pričom senát Najvyššieho súdu SR konajúci vo veci
sťažovateľov takýto záver neprijal a vo veci meritórne rozhodol, čím porušil základné práva
sťažovateľov...
Vzhľadom... na... uvedené... je zrejmé, že týmto spôsobom dochádza k... porušovaniu
práva sťažovateľov na tzv. predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, resp. právnej istoty.».
Sťažovatelia tiež namietajú porušenie svojich práv pri zisťovaní skutkového stavu,
pričom podľa ich názoru «... je základnou povinnosťou Sociálnej poisťovne ako príslušného
správneho orgánu vykonávať dokazovanie v administratívnom konaní... Z ustanovenia §
196 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. ďalej vyplýva, že v administratívnom konaní môže za dôkaz
slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému zisteniu a k objasneniu skutočného stavu veci.
Za tým účelom je podľa sťažovateľov potrebné vykonať v administratívnom konaní
dokazovanie v takom rozsahu, aby bolo možné spoľahlivo ustáliť skutočný stav veci.
Iba na základe takto objektívne zisteného skutočného stav u veci možno následne
prostredníctvom individuálneho právneho aktu rozhodnúť o právach, právom chránených
záujmoch a povinnostiach účastníkov administratívneho konania.
Z rozsudku Krajského súdu v Prešove a z rozsudku Najvyššieho súdu SR je pritom
zrejmé, že došlo k akceptovaniu a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne zisteného skutočného
stavu veci zo strany orgánov verejnej správy (pobočky Sociálnej poisťovne a Sociálna
poisťovňa, ústredie).
Z napadnutých rozhodnutí Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR
vyplývajú výhrady k tomu. že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného
stavu veci v administratívnom konaní ..málo činní“ a tak v administratívnom konaní,
ako aj v konaní pred súdom nepredložili dôkazy, potrebné na preukázanie ich
argumentácie. Všeobecné súdy teda v rozpore správnou úpravou preniesli na sťažovateľov
ako účastníkov administratívneho konania dôkaznú povinnosť na preukazovanie okolností,
ktoré sú pre správny orgán dôležité pre meritórne a náležité rozhodnutie vo veci samej.
Navyše aj na skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania pred prvostupňovým
správnym orgánom...
Podľa sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec
„súčinnosti“ povinní v administratívnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať
namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie v konaní pred súdom v správnom
súdnictve, kde sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci zisteného
v administratívnom konaní.
Z rozsudku Krajského súdu v Prešove a z rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva tiež
to, že sťažovateľ I na území Slovenskej republiky nemá registrované sídlo a sťažovatelia II
až III na území Slovenskej republiky reálne nevykonávajú žiadnu činnosť...
V tejto súvislosti je nevyhnutné zamerať sa predovšetkým na samotnú obsahovú
náplň zamestnania sťažovateľov II až III. Sťažovatelia II až III totiž vykonávajú roznos
letákov, ktoré si preberajú v externej obchodnej spoločnosti. Do tejto obchodnej spoločnosti
letáky distribuuje sťažovateľ I po ich vyzdvihnutí u svojich obchodných partnerov.
Sťažovateľ I zároveň obstaráva obchodné zákazky v Poľskej republike. Podľa špecifických
podmienok jednotlivých zákaziek sú sťažovatelia II až III následne kontaktovaní zo strany
sťažovateľa I. ktorý poverí sťažovateľov II až III roznášaním letákov vo vybraných
lokalitách na území Slovenskej republiky. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní zamestnanci
sťažovateľa I. Zamestnancom sťažovateľa I sa navyše vedú aj dochádzkové listy, čo podľa
sťažovateľov celkom zreteľne preukazuje reálny výkon činnosti sťažovateľov II až III na
území Slovenskej republiky.
Sťažovateľ I tieto skutočnosti orgánu verejnej správy riadne oznámil, napriek tomu
však orgán verejnej správy v rámci výkonu kontroly nepristúpil k doplneniu dokazovania...
Sťažovatelia sú presvedčení o tom. že orgán verejnej správy pred vydaním svojho
rozhodnutia nedostatočne zistil skutkový stav veci a tento súčasne nepostačuje na riadne
posúdenie veci v súdnom konaní...“
Sťažovatelia namietajú neprípustnú retroaktivitu a uvádzajú, že „...rozhodnutím
Krajského súdu... a rozhodnutím Najvyššieho súdu...došlo... k „akceptovaniu“ nezákonného
retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej správy....je neprípustné,
aby Sociálna poisťovňa... vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach
účastníka administratívneho konania spätne k inému dátumu než je dátum jeho vydania.».
Sťažovatelia namietajú tiež nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie
v administratívnom konaní. Podľa sťažovateľov „... rozhodnutie pobočky Sociálnej
poisťovne bolo vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1, ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z.,
nakoľko nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním
prihlášky, resp. registračného listu zo strany sťažovateľov...
Pobočka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná rozhodnúť najneskôr
do 60 dní od začatia konania... Zákonnú lehotu v rámci svojho rozhodovania nedodržala
ani Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán, nakoľko rozhodla taktiež
oneskorene.“.
Podľa sťažovateľov bola kontrola zo strany Sociálnej poisťovne nezákonná, pričom
uvádzajú: „Pokiaľ ide o samotné vykonanie kontroly zo strany orgánu verejnej správy
na zistenie skutočnosti, či sťažovatelia II až III vykonávajú na území Slovenskej republiky
činnosť, podľa sťažovateľov nepatrí do právomoci tohto orgánu verejnej správy (Sociálnej
poisťovne).“
Sťažovatelia tiež namietajú porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, keďže
„Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov - občanov Poľskej republiky,
vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej
poisťovne nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve...“.
Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1,
čl. 46 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
pod č. k. 3 S 33 2014 a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 33/2014 zo dňa
30.04.2015 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k. 9 Sžso 162/2015
a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 9 Sžso 162 2015 zo dňa 31.05.2017 porušené boli.
Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 9 Sžso 162 2015 zo dňa 31.05.2015
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 33/2014 zo dňa 30.04.2015 a vec
sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur
(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od doručenia tohto nálezu.
Sťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur
(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od doručenia tohto nálezu.
Sťažovateľovi III sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000
Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch
mesiacov od doručenia tohto nálezu.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi I trovy konania vo výške 165 Eur
(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi II trovy konania vo výške 165 Eur
(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu dl , .
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi III trovy konania vo výške 165
Eur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účel
právneho zástupcu , .“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom
a rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis
I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem
iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii
vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý
jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo
slobody (I. ÚS 36/96).
V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku krajského súdu
odvolanie. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok
na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných a iných práv rozsudkom
krajského súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov 2 a 3 podľa čl. 20
ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim
postupom
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Článok 46 ods. 2 ústavy je vo svojej podstate lex specialis ku čl. 46 ods. 1 na prístup
súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu
každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.
Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak.
Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom.
Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto
osobe umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami
a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú.
Z uvedeného výkladu a chápania čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy vyplýva, že na to,
aby sa sťažovateľ stal účastníkom konania pred správnym súdom, musel splniť predpoklady
ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného
hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku vo vzťahu ku sťažovateľom 2
a 3 uviedol:
„Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu v 2. rade vo veci samej a tiež žalobcu v 3. rade
proti trovám konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, dospel k záveru,
že ich odvolania je potrebné odmietnuť.
Podľa § 250 ods. 1 O. s. p. účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd
aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva
a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.
Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo
podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
V zmysle § 250 ods. 1 O. s. p. sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Žaloby
boli podané len žalobcom v 1. rade.
Žalobcovia v 2. a v 3. rade, aj keď ich krajský súd označil ako žalobcov, žaloby
nepodali - do konania bol len pribratí uznesením krajského súdu, a preto je potrebné
na nich ako na účastníkov pribratých do konania nahliadať. Keďže piata časť Občianskeho
súdneho poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov do konania,
ustanovenie § 92 ods. 1 O. s. p. nie je na správne súdnictvo aplikovateľné. Vplyv
na postavenie takého účastníka v konaní nemá ani nesprávny postup krajského súdu,
ktorý v uznesení o pribratí účastníkov nesprávne odkázal na § 92 ods. 1 O. s. p.
Ustanovenie § 250 ods. 1 O. s. p. je vo vzťahu k prihraným účastníkom konania
potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práv takýchto účastníkov
byť informovaný o prípadnej zmene v ich právach a povinnostiach, ktorá môže byť
spôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí správnych orgánov.
Žalobcovia v 2. a v 3. rade boli do konania pribratí z dôvodu, že by ako zamestnanci a ako
účastníci správnych konaní mohli byť dotknutí prípadným zrušením napadnutých
rozhodnutí žalovanej. Keďže odvolatelia - žalobcovia v 2. a v 3. rade môžu mať v konaní
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku iba postavenie pribratých
účastníkov konania, nie sú osobami oprávnenými na podanie odvolania. Na základe
uvedeného odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. b) v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p.
odvolania podané proti rozsudku krajského súdu účastníkmi označenými ako žalobcovia v
2. a v 3. rade - pribratými účastníkmi konania odmietol. Z tohto dôvodu žalobcom v 2. a v 3.
rade - pribratým účastníkom (krajským súdom označeným ako žalobcovia) nevzniklo ani
právo na náhradu trov konania.
Žalobcom v 1. a v 2. rade odvolací súd právo na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, lebo v tomto konaní neboli úspešní.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Z administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že rozhodnutie žalovanej
nebolo doručené priamo adresátovi - žalobcovi v 3. rade, ale prevzala ho iná osoba.
Krajský súd považoval za neúčelné a nehospodárne opätovne ukladať žalovanej doručovať
toto rozhodnutie žalobcovi v 3. rade, ktorý síce nie zákonom stanoveným spôsobom,
ale o obsahu rozhodnutia sa dozvedel. Žalobu žalobcu v 3. rade považoval za podanú
v zákonom stanovenej lehote a na jej základe rozhodnutie žalovanej v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Odvolací súd sa s týmto právnym posúdením veci vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade
nestotožnil.
Žalobca v 3. rade poveril advokáta JUDr. Dušana Remetu zastupovaním v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej. Na pojednávaní konanom na krajskom
súde v tejto právnej veci, ktorého sa právny zástupca žalobcu v 3. rade zúčastnil, netvrdil,
že by mu rozhodnutie žalovanej vôbec nebolo doručené (nežiadal ani, aby súd nariadil
jeho doručenie), resp. nespochybňoval, že by o ňom dovtedy nemal vedomosť.
Z celého predloženého spisového materiálu tiež nevyplýva, že by žalobca v 3. rade
podal žalobu, či už sám alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Aj napriek tomu,
že krajský súd označoval ako žalobcu v 3. rade, s poukazom
na to, že na návrh pripustil jeho vstup do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1
O. s. p., ide stále o pribratého účastníka. Na toto procesné postavenie nemá vplyv
ani okolnosť, že krajský súd napriek existencii osobitnej právnej úpravy (§ 250 ods. 1 vety
druhej O. s. p.) nesprávne aplikoval § 92 ods. 1 O. s. p., ktorého použitie v správnom
súdnictve nie je možné.
, krajským súdom nesprávne označovaný ako žalobca
v 3. rade (ktoré označenie odvolací súd predovšetkým s ohľadom na zachovanie kontinuity
a prehľadnosti rozhodnutia nemenil), bol do konania pribratý uznesením krajského súdu,
a je preto potrebné na neho tak aj nahliadať. Pokiaľ krajský súd preskúmaval rozhodnutie
odporkyne aj vo vzťahu k pánovi , ktorý žalobu
na preskúmanie rozhodnutia žalovanej ani nepodal, táto okolnosť predstavuje
neodstrániteľnú prekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu
konania. Pretože žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovanej nepodal, musel odvolací súd rozsudok krajského súdu v Časti týkajúcej
sa zrušenia rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie zmeniť a konanie
zastaviť.“
Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že sťažovatelia 2 a
3 neboli osobami oprávnenými podať proti rozsudku krajského súdu odvolanie,
a preto najvyšší súd postupoval správne, ak sa odvolaním sťažovateľov 2 a 3 v merite veci
nezaoberal a ich odvolanie voči rozsudku krajského súdu odmietol.
Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je tiež zrejmé, že sťažovateľ
3 nesplnil zákonom ustanovené podmienky (nepodal žalobu o preskúmanie rozhodnutia
Sociálnej poisťovne), aby sa stal účastníkom konania, a preto najvyšší súd postupoval
správne, ak konanie voči nemu zastavil.
Pokiaľ sťažovatelia 2 a 3 argumentujú jednotlivými ustanoveniami Správneho
súdneho poriadku, okrem iného ustanovením § 134 ods. 2 písm. b) SSP, ústavný súd
konštatuje, že argumentáciu s odkazom na jednotlivé ustanovenia Správneho súdneho
poriadku nemohol akceptovať vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle § 492 ods. 2 SSP
odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom
účinnosti Správneho súdneho poriadku (1. júla 2016) sa dokončia podľa doterajších
predpisov. Vo veci sťažovateľov je tak akákoľvek argumentácia s odvolaním sa na Správny
súdny poriadok irelevantná, a ústavný súd sa ňou preto ani nezaoberal.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov 2 a 3 v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa 1 podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku vo vzťahu ku sťažovateľovi 1
uviedol:
„Podľa § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku aktívne legitimovanou
na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Žiaden subjekt
nie je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech inej osoby. So zreteľom
na ustanovenie § 247 ods. 1 treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie
žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho
orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže
súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu.
Ako vyplýva aj z judikatúry, žalobu podľa § 247 a nasl. O. s. p. môže podať len ten,
kto bol správnym rozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme.
V správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych
orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym žalobcovým právam.
Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby
je jednoznačné, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv,
ale porušenie práv zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na vydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil.
Odvolací súd považoval za správne tvrdenie krajského súdu, že nedodržanie procesných
lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Odvolací súd sa preto stotožnil
so záverom krajského súdu o tom, že žalobca nebol procesné aktívne legitimovanou osobou
Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu o tom. že žalobca
nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu žalobcu v 1. rade
zamietol, rozhodol správne, pretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal porušenie svojich
subjektívnych práv (namietal porušenie práv žalobcov v 2. a v 3. rade - zamestnancov), ale
rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade.
V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by bolo poistné zamestnávateľovi
v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd žiadny zásah
do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah do majetkovej
sféry žalobcov v 2. a v 3. rade - zamestnancov. Odvolací súd preto v zmysle § 250ja ods. 3
veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozhodnutie krajského súdu v časti,
v ktorej prvostupňový súd žalobu žalobcu v 1. rade zamietol.“
Po preskúmaní obsahu sťažnosti vo vzťahu k porušeným právam sťažovateľa 1
a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že sa jednoznačne
stotožňuje s už citovaným záverom najvyššieho súdu, že sťažovateľ 1 v žalobe
o preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne namietal porušenie svojich subjektívnych
práv iba vo vzťahu ku nedodržaniu zákonnej lehoty na vydanie napadnutých správnych
rozhodnutí. Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je však zrejmé,
že námietkami sťažovateľa 1 obsiahnutými v odvolaní týkajúcimi sa tejto skutočnosti
sa najvyšší súd riadne zaoberal a na tieto dal ústavne akceptovateľnú odpoveď. Ústavný súd
navyše musí konštatovať, že sťažovateľ 1 vo svojej sťažnosti ani neuvádza žiadne nové
skutočnosti, ktorými by spochybnil názor vyjadrený v rozsudku najvyššieho súdu,
iba opakuje svoje námietky z odvolacieho konania. Takto poňatá ústavná sťažnosť stavia
ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však
neprináleží vzhľadom na čl. 124 ústavy. Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd
nezávislým súdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku
vyslovil závery, s ktorými sťažovateľ 1 nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť
ústavnej sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným.
Vzhľadom na uvedené pokiaľ v sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
inými skutočnosťami, ako nedodržaním zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie správneho
rozhodnutia, všetky tieto tvrdené porušenia základných a iných práv sa mohli týkať
iba sťažovateľov 2 a 3, a preto sa ich namietaným porušením voči sťažovateľovi 1 ústavný
súd nezaoberal.
Ústavný súd považuje v závere za potrebné uviesť, že pokiaľ sťažovatelia poukazujú
na rozsiahlu judikatúru najvyššieho súdu, od ktorej sa mal najvyšší súd podľa názoru
sťažovateľov odchýliť, citovaná judikatúra je s poukazom na dôvody, pre ktoré najvyšší súd
odvolaniu sťažovateľov voči rozsudku krajského súdu nevyhovel, právne irelevantná.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podanú sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľov nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2017