Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 516/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, , ,

a , , zastúpených advokátom

, , vo veci namietaného porušenia

ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 30. apríla 2015 a jemu predchádzajúcom postupom a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2017 a jemu predchádzajúcim

postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť , ,

a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra

2017 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ 1“), ,

(ďalej len „sťažovateľ 2“), a ,

(ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátom , , ktorou namietajú porušenie

svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1

a 2 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcom postupom

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2017 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) a jemu

predchádzajúcim postupom.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

„Žalobou zo dňa 01.04.2014 sa sťažovateľ I domáhal na Krajskom súde...

preskúmania... postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne... č. 222239-3/2014-BA zo dňa

13.02.2014.

Žalobou zo dňa 01.04.2014 sa sťažovateľ I domáhal na Krajskom súde...

preskúmania... postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne...č. 15588-3/2014-BA zo dňa

10.02.2014.

Sťažovateľ I v žalobách namietal porušenie subjektívnych práv jeho a jeho

zamestnancov v správnom konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia

skutkového stavu zo strany orgánu verejnej správy, porušenia zásady dvojinštantnosti

administratívneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy, nevydania rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote,

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej

správy...

Uznesením Krajského súdu... č. k. zo dňa 04.03.2015 bol do konania

pribratý sťažovateľ II.

Uznesením Krajského súdu...č. k. zo dňa 03.02.2015 bol do konania

pribratý sťažovateľ III.

Uznesením Krajského súdu... došlo k spojeniu súdnych konaní... do jedného súdneho

konania, vedeného ďalej pod č. k. .

Krajský súd... rozhodol rozsudkom č. k. zo dňa 30.04.2015 tak, že žaloby

sťažovateľa I zamietol, konanie o žalobe sťažovateľa II zastavil a žalobou napadnuté

rozhodnutie Sociálnej poisťovne... zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie...

V odôvodnení svojho rozsudku Krajský súd... poukázal... na to, že podľa jeho

právneho názoru sťažovateľ I namietal v žalobách porušenie iných ako svojich

subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu k sťažovateľovi II

vyslovil Krajský súd... záver o tom, že sťažovateľ II podal svoju žalobu oneskorene.

Vo vzťahu k sťažovateľovi III Krajský súd... konštatoval nedostatočne zistený skutkový stav

veci. Okrem toho sa Krajský súd... vyjadril k jednotlivým námietkam a tvrdeniam

sťažovateľov I a II a k týmto zaujal príslušné právne názory, s ktorými sa sťažovatelia

nestotožňujú.

Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia... odvolanie...

O odvolaní sťažovateľov rozhodol Najvyšší súd... rozsudkom č. k

zo dňa 31.05.2017... Týmto rozsudkom došlo k potvrdeniu rozsudku Krajského súdu...

vo vzťahu k sťažovateľovi I, k odmietnutiu odvolaní sťažovateľovi II a III, k nepriznaniu

práva na náhradu trov konania sťažovateľom I a II, k zmene rozsudku Krajského súdu...

vo vzťahu k sťažovateľovi III tak, že sa konanie voči sťažovateľovi III zastavuje a zároveň

došlo k nepriznaniu práva na náhradu trov konania pre sťažovateľa III.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia vo vzťahu ku namietaným rozhodnutiam

krajského súdu a najvyššieho súdu odkazujú na jednotlivé ustanovenia

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Zároveň sťažovatelia poukazujú na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu,

ktoré podľa ich názoru neboli v ich veci zohľadnené, a to «... rozsudok Najvyššieho súdu SR

č. k. zo dňa 14.12.2016 v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci, v zmysle

ktorého pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna poisťovňa, ústredie nemali právomoc

rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení,

v akom sa nachádzajú sťažovatelia.

Vzhľadom na to neprichádza do úvahy iná možnosť, ako zrušenie rozhodnutia

pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, nakoľko tieto

sú vydané bez opory v zákone a možno ich označiť za tzv. nulitné. resp. ničotné právne akty

(„pakty“).

Bez ohľadu na akékoľvek ďalšie skutočnosti preto malo dôjsť k zrušeniu rozhodnutia

pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie aj v danej veci

sťažovateľov.

Práve v tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie pochybenie zo strany Najvyššieho

súdu SR a Krajského súdu v Prešove, pretože ak pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna

poisťovňa, ústredie jednoducho nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej

legislatívy vo vzťahu k sťažovateľom, mali bezodkladne pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia

pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie v danej veci

sťažovateľov.

Najvyšší súd SR a Krajský súd v Prešove v tejto súvislosti podľa § 134 ods. 2 písm. b)

dokonca neboli viazaní ani samotnými dôvodmi žaloby

sťažovateľov a mali ex lege zrušiť napadnuté rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne

a Sociálnej poisťovne, ústredie, nakoľko ide o rozhodnutia vydané orgánmi, ktoré na to

neboli podľa zákona oprávnené.

... rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 27.04.2016 v skutkovo

obdobnej a právne totožnej veci, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil svoj názor o tom,

že rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutie Sociálna poisťovne, ústredie

sú predčasné, a to pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Konkrétne tieto rozhodnutia

vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu na posúdenie skutočnosti, či osoby

(v rovnakom postavení ako sťažovatelia v danej veci), vykonávajú alebo nevykonávajú

činnosť na území Slovenskej republiky, resp. či tu majú registrované sídlo...

Najvyšší súd SR v danej veci nezohľadnil ani rozhodnutie zo dňa

24.08.2016, v ktorom došlo k vysloveniu záveru o tom, že rozhodnutie súdu musí byť

vo vzťahu k sťažovateľom rovnaké, pretože sa týka ich spoločných práv.

... rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 26.04.2017 došlo

v skutkovo a právne takmer identickom prípade (v porovnaní s prejednávaným prípadom)

k tomu, že žalobou napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo zrušené a vec bola

vrátená žalovanej Sociálnej poisťovni, Ústredie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Dôvodom pritom bola skutočnosť, že jediným orgánom oprávneným rozhodnúť

o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k dotknutej osobe (v identickom postavení

ako sťažovateľ II v prejednávanej veci) je príslušný orgán Poľskej republiky, pričom

z administratívneho spisu vyplýva, že tento orgán v minulosti určil ako uplatniteľnú

legislatívu Slovenskej republiky. Zmena jeho rozhodnutia pritom už z administratívneho

spisu nevyplýva, preto je rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne... nesprávne

a bez opory v zákone.

Za jedno z najzávažnejších pochybení zo strany Najvyššieho súdu SR...považujú

sťažovatelia tiež neprerušenie súdneho (odvolacieho) konania zo strany Najvyššieho súdu

SR, hoci tak Najvyšší súd SR uskutočnil v skutkovo obdobných a právne totožných veciach.

Najvyšší súd SR totiž v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci uznesením č. k.

zo dňa 28.01.2016 prerušil odvolacie konanie a predložil Súdnemu dvoru

EU na rozhodnutie tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu „základného nariadenia“

(nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004), nakoľko odpovede na tieto

otázky predstavujú právny základ pre vyriešenie vnútroštátneho sporu.

Iný senát Najvyššieho súdu SR mal konkrétne za to, že nie je možné v odvolacom

konaní rozhodnúť bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnvch

otázok zo strany Súdneho dvora EU, pričom senát Najvyššieho súdu SR konajúci vo veci

sťažovateľov takýto záver neprijal a vo veci meritórne rozhodol, čím porušil základné práva

sťažovateľov...

Vzhľadom... na... uvedené... je zrejmé, že týmto spôsobom dochádza k... porušovaniu

práva sťažovateľov na tzv. predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, resp. právnej istoty.».

Sťažovatelia tiež namietajú porušenie svojich práv pri zisťovaní skutkového stavu,

pričom podľa ich názoru «... je základnou povinnosťou Sociálnej poisťovne ako príslušného

správneho orgánu vykonávať dokazovanie v administratívnom konaní... Z ustanovenia §

196 ods. 1 ďalej vyplýva, že v administratívnom konaní môže za dôkaz

slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému zisteniu a k objasneniu skutočného stavu veci.

Za tým účelom je podľa sťažovateľov potrebné vykonať v administratívnom konaní

dokazovanie v takom rozsahu, aby bolo možné spoľahlivo ustáliť skutočný stav veci.

Iba na základe takto objektívne zisteného skutočného stav u veci možno následne

prostredníctvom individuálneho právneho aktu rozhodnúť o právach, právom chránených

záujmoch a povinnostiach účastníkov administratívneho konania.

Z rozsudku Krajského súdu v Prešove a z rozsudku Najvyššieho súdu SR je pritom

zrejmé, že došlo k akceptovaniu a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne zisteného skutočného

stavu veci zo strany orgánov verejnej správy (pobočky Sociálnej poisťovne a Sociálna

poisťovňa, ústredie).

Z napadnutých rozhodnutí Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR

vyplývajú výhrady k tomu. že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného

stavu veci v administratívnom konaní ..málo činní“ a tak v administratívnom konaní,

ako aj v konaní pred súdom nepredložili dôkazy, potrebné na preukázanie ich

argumentácie. Všeobecné súdy teda v rozpore správnou úpravou preniesli na sťažovateľov

ako účastníkov administratívneho konania dôkaznú povinnosť na preukazovanie okolností,

ktoré sú pre správny orgán dôležité pre meritórne a náležité rozhodnutie vo veci samej.

Navyše aj na skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania pred prvostupňovým

správnym orgánom...

Podľa sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec

„súčinnosti“ povinní v administratívnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať

namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie v konaní pred súdom v správnom

súdnictve, kde sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci zisteného

v administratívnom konaní.

Z rozsudku Krajského súdu v Prešove a z rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva tiež

to, že sťažovateľ I na území Slovenskej republiky nemá registrované sídlo a sťažovatelia II

až III na území Slovenskej republiky reálne nevykonávajú žiadnu činnosť...

V tejto súvislosti je nevyhnutné zamerať sa predovšetkým na samotnú obsahovú

náplň zamestnania sťažovateľov II až III. Sťažovatelia II až III totiž vykonávajú roznos

letákov, ktoré si preberajú v externej obchodnej spoločnosti. Do tejto obchodnej spoločnosti

letáky distribuuje sťažovateľ I po ich vyzdvihnutí u svojich obchodných partnerov.

Sťažovateľ I zároveň obstaráva obchodné zákazky v Poľskej republike. Podľa špecifických

podmienok jednotlivých zákaziek sú sťažovatelia II až III následne kontaktovaní zo strany

sťažovateľa I. ktorý poverí sťažovateľov II až III roznášaním letákov vo vybraných

lokalitách na území Slovenskej republiky. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní zamestnanci

sťažovateľa I. Zamestnancom sťažovateľa I sa navyše vedú aj dochádzkové listy, čo podľa

sťažovateľov celkom zreteľne preukazuje reálny výkon činnosti sťažovateľov II až III na

území Slovenskej republiky.

Sťažovateľ I tieto skutočnosti orgánu verejnej správy riadne oznámil, napriek tomu

však orgán verejnej správy v rámci výkonu kontroly nepristúpil k doplneniu dokazovania...

Sťažovatelia sú presvedčení o tom. že orgán verejnej správy pred vydaním svojho

rozhodnutia nedostatočne zistil skutkový stav veci a tento súčasne nepostačuje na riadne

posúdenie veci v súdnom konaní...“

Sťažovatelia namietajú neprípustnú retroaktivitu a uvádzajú, že „...rozhodnutím

Krajského súdu... a rozhodnutím Najvyššieho súdu...došlo... k „akceptovaniu“ nezákonného

retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej správy....je neprípustné,

aby Sociálna poisťovňa... vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach

účastníka administratívneho konania spätne k inému dátumu než je dátum jeho vydania.».

Sťažovatelia namietajú tiež nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie

v administratívnom konaní. Podľa sťažovateľov „... rozhodnutie pobočky Sociálnej

poisťovne bolo vydané v rozpore s ustanovením , ,

nakoľko nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním

prihlášky, resp. registračného listu zo strany sťažovateľov...

Pobočka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná rozhodnúť najneskôr

do 60 dní od začatia konania... Zákonnú lehotu v rámci svojho rozhodovania nedodržala

ani Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán, nakoľko rozhodla taktiež

oneskorene.“.

Podľa sťažovateľov bola kontrola zo strany Sociálnej poisťovne nezákonná, pričom

uvádzajú: „Pokiaľ ide o samotné vykonanie kontroly zo strany orgánu verejnej správy

na zistenie skutočnosti, či sťažovatelia II až III vykonávajú na území Slovenskej republiky

činnosť, podľa sťažovateľov nepatrí do právomoci tohto orgánu verejnej správy (Sociálnej

poisťovne).“

Sťažovatelia tiež namietajú porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, keďže

„Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov - občanov Poľskej republiky,

vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej

poisťovne nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve...“.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1,

a SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

pod č. k. a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa

30.04.2015 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k.

a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 31.05.2017 porušené boli.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 31.05.2015

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 30.04.2015 a vec

sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi III sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000

Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi I trovy konania vo výške 165 Eur

(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi II trovy konania vo výške 165 Eur

(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu dl , .

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi III trovy konania vo výške 165

Eur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účel

právneho zástupcu , .“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1, , , , a 2 a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1,

, , , a 2 a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,

že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis

). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem

iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý

jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo

slobody ().

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku krajského súdu

odvolanie. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok

na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných a iných práv rozsudkom

krajského súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov 2 a 3 podľa čl. 20

ods. 1, , , , a 2 a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim

postupom

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Článok 46 ods. 2 je vo svojej podstate lex specialis ku na prístup

súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Účelom v spojení s je zaručiť prístup k súdu

každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.

Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak.

Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom.

Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto

osobe umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami

a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú.

Z uvedeného výkladu a chápania a 2 vyplýva, že na to,

aby sa sťažovateľ stal účastníkom konania pred správnym súdom, musel splniť predpoklady

ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného

hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku vo vzťahu ku sťažovateľom 2

a 3 uviedol:

„Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu v 2. rade vo veci samej a tiež žalobcu v 3. rade

proti trovám konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, dospel k záveru,

že ich odvolania je potrebné odmietnuť.

Podľa účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd

aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva

a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo

podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

V zmysle sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Žaloby

boli podané len žalobcom v 1. rade.

Žalobcovia v 2. a v 3. rade, aj keď ich krajský súd označil ako žalobcov, žaloby

nepodali - do konania bol len pribratí uznesením krajského súdu, a preto je potrebné

na nich ako na účastníkov pribratých do konania nahliadať. Keďže piata časť Občianskeho

súdneho poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov do konania,

ustanovenie nie je na správne súdnictvo aplikovateľné. Vplyv

na postavenie takého účastníka v konaní nemá ani nesprávny postup krajského súdu,

ktorý v uznesení o pribratí účastníkov nesprávne odkázal na

Ustanovenie je vo vzťahu k prihraným účastníkom konania

potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práv takýchto účastníkov

byť informovaný o prípadnej zmene v ich právach a povinnostiach, ktorá môže byť

spôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí správnych orgánov.

Žalobcovia v 2. a v 3. rade boli do konania pribratí z dôvodu, že by ako zamestnanci a ako

účastníci správnych konaní mohli byť dotknutí prípadným zrušením napadnutých

rozhodnutí žalovanej. Keďže odvolatelia - žalobcovia v 2. a v 3. rade môžu mať v konaní

podľa druhej hlavy piatej časti iba postavenie pribratých

účastníkov konania, nie sú osobami oprávnenými na podanie odvolania. Na základe

uvedeného odvolací súd podľa v spojení s

odvolania podané proti rozsudku krajského súdu účastníkmi označenými ako žalobcovia v

2. a v 3. rade - pribratými účastníkmi konania odmietol. Z tohto dôvodu žalobcom v 2. a v 3.

rade - pribratým účastníkom (krajským súdom označeným ako žalobcovia) nevzniklo ani

právo na náhradu trov konania.

Žalobcom v 1. a v 2. rade odvolací súd právo na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, lebo v tomto konaní neboli úspešní.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa veta prvá , ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Z administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že rozhodnutie žalovanej

nebolo doručené priamo adresátovi - žalobcovi v 3. rade, ale prevzala ho iná osoba.

Krajský súd považoval za neúčelné a nehospodárne opätovne ukladať žalovanej doručovať

toto rozhodnutie žalobcovi v 3. rade, ktorý síce nie zákonom stanoveným spôsobom,

ale o obsahu rozhodnutia sa dozvedel. Žalobu žalobcu v 3. rade považoval za podanú

v zákonom stanovenej lehote a na jej základe rozhodnutie žalovanej v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

Odvolací súd sa s týmto právnym posúdením veci vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade

nestotožnil.

Žalobca v 3. rade poveril advokáta JUDr. Dušana Remetu zastupovaním v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej. Na pojednávaní konanom na krajskom

súde v tejto právnej veci, ktorého sa právny zástupca žalobcu v 3. rade zúčastnil, netvrdil,

že by mu rozhodnutie žalovanej vôbec nebolo doručené (nežiadal ani, aby súd nariadil

jeho doručenie), resp. nespochybňoval, že by o ňom dovtedy nemal vedomosť.

Z celého predloženého spisového materiálu tiež nevyplýva, že by žalobca v 3. rade

podal žalobu, či už sám alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Aj napriek tomu,

že krajský súd označoval ako žalobcu v 3. rade, s poukazom

na to, že na návrh pripustil jeho vstup do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1

, ide stále o pribratého účastníka. Na toto procesné postavenie nemá vplyv

ani okolnosť, že krajský súd napriek existencii osobitnej právnej úpravy (§ 250 ods. 1 vety

druhej ) nesprávne aplikoval , ktorého použitie v správnom

súdnictve nie je možné.

, krajským súdom nesprávne označovaný ako žalobca

v 3. rade (ktoré označenie odvolací súd predovšetkým s ohľadom na zachovanie kontinuity

a prehľadnosti rozhodnutia nemenil), bol do konania pribratý uznesením krajského súdu,

a je preto potrebné na neho tak aj nahliadať. Pokiaľ krajský súd preskúmaval rozhodnutie

odporkyne aj vo vzťahu k pánovi , ktorý žalobu

na preskúmanie rozhodnutia žalovanej ani nepodal, táto okolnosť predstavuje

neodstrániteľnú prekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu

konania. Pretože žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovanej nepodal, musel odvolací súd rozsudok krajského súdu v Časti týkajúcej

sa zrušenia rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie zmeniť a konanie

zastaviť.“

Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že sťažovatelia 2 a

3 neboli osobami oprávnenými podať proti rozsudku krajského súdu odvolanie,

a preto najvyšší súd postupoval správne, ak sa odvolaním sťažovateľov 2 a 3 v merite veci

nezaoberal a ich odvolanie voči rozsudku krajského súdu odmietol.

Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je tiež zrejmé, že sťažovateľ

3 nesplnil zákonom ustanovené podmienky (nepodal žalobu o preskúmanie rozhodnutia

Sociálnej poisťovne), aby sa stal účastníkom konania, a preto najvyšší súd postupoval

správne, ak konanie voči nemu zastavil.

Pokiaľ sťažovatelia 2 a 3 argumentujú jednotlivými ustanoveniami Správneho

súdneho poriadku, okrem iného ustanovením , ústavný súd

konštatuje, že argumentáciu s odkazom na jednotlivé ustanovenia Správneho súdneho

poriadku nemohol akceptovať vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle

odvolacie konania podľa piatej časti začaté predo dňom

účinnosti (1. júla 2016) sa dokončia podľa doterajších

predpisov. Vo veci sťažovateľov je tak akákoľvek argumentácia s odvolaním sa na Správny

súdny poriadok irelevantná, a ústavný súd sa ňou preto ani nezaoberal.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov 2 a 3 v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa 1 podľa čl. 20 ods. 1,

, , , a 2 a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku vo vzťahu ku sťažovateľovi 1

uviedol:

„Podľa aktívne legitimovanou

na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo

právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Žiaden subjekt

nie je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech inej osoby. So zreteľom

na ustanovenie § 247 ods. 1 treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie

žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho

orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže

súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu.

Ako vyplýva aj z judikatúry, žalobu podľa a nasl. môže podať len ten,

kto bol správnym rozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme.

V správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych

orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym žalobcovým právam.

Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby

je jednoznačné, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv,

ale porušenie práv zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty

na vydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil.

Odvolací súd považoval za správne tvrdenie krajského súdu, že nedodržanie procesných

lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Odvolací súd sa preto stotožnil

so záverom krajského súdu o tom, že žalobca nebol procesné aktívne legitimovanou osobou

v zmysle

Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu o tom. že žalobca

nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu žalobcu v 1. rade

zamietol, rozhodol správne, pretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal porušenie svojich

subjektívnych práv (namietal porušenie práv žalobcov v 2. a v 3. rade - zamestnancov), ale

rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade.

V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by bolo poistné zamestnávateľovi

v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd žiadny zásah

do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah do majetkovej

sféry žalobcov v 2. a v 3. rade - zamestnancov. Odvolací súd preto v zmysle § 250ja ods. 3

veta druhá v spojení s potvrdil rozhodnutie krajského súdu v časti,

v ktorej prvostupňový súd žalobu žalobcu v 1. rade zamietol.“

Po preskúmaní obsahu sťažnosti vo vzťahu k porušeným právam sťažovateľa 1

a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že sa jednoznačne

stotožňuje s už citovaným záverom najvyššieho súdu, že sťažovateľ 1 v žalobe

o preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne namietal porušenie svojich subjektívnych

práv iba vo vzťahu ku nedodržaniu zákonnej lehoty na vydanie napadnutých správnych

rozhodnutí. Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je však zrejmé,

že námietkami sťažovateľa 1 obsiahnutými v odvolaní týkajúcimi sa tejto skutočnosti

sa najvyšší súd riadne zaoberal a na tieto dal ústavne akceptovateľnú odpoveď. Ústavný súd

navyše musí konštatovať, že sťažovateľ 1 vo svojej sťažnosti ani neuvádza žiadne nové

skutočnosti, ktorými by spochybnil názor vyjadrený v rozsudku najvyššieho súdu,

iba opakuje svoje námietky z odvolacieho konania. Takto poňatá ústavná sťažnosť stavia

ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však

neprináleží vzhľadom na . Podľa uvedeného článku je ústavný súd

nezávislým súdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku

vyslovil závery, s ktorými sťažovateľ 1 nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť

ústavnej sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na uvedené pokiaľ v sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

inými skutočnosťami, ako nedodržaním zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie správneho

rozhodnutia, všetky tieto tvrdené porušenia základných a iných práv sa mohli týkať

iba sťažovateľov 2 a 3, a preto sa ich namietaným porušením voči sťažovateľovi 1 ústavný

súd nezaoberal.

Ústavný súd považuje v závere za potrebné uviesť, že pokiaľ sťažovatelia poukazujú

na rozsiahlu judikatúru najvyššieho súdu, od ktorej sa mal najvyšší súd podľa názoru

sťažovateľov odchýliť, citovaná judikatúra je s poukazom na dôvody, pre ktoré najvyšší súd

odvolaniu sťažovateľov voči rozsudku krajského súdu nevyhovel, právne irelevantná.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podanú sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2017