Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 43 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (48)III. ÚS 689/2017
PDF · 172.6 KB
No categories available
III. ÚS 689/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. novembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Miklóssym, advokátska kancelária, Hlavná 1221,
Vráble, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 1385/2015 zo 6. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Cdo 1385/2015 zo 6. marca 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným
Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) domáhala súdnej ochrany práva
všeobecného užívania účelovej komunikácie a uloženia povinnosti žalovanej, spoločnosti
, , zdržať sa využívania tejto komunikácie
na prejazd a parkovanie cestných motorových vozidiel kategórie N2 a N3, ako aj nakladanie
a vykladanie tovaru z týchto vozidiel. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol uznesením
sp. zn. 18 C 416/2014 z 12. januára 2015 tak, že konanie zastavil a vec postúpil mestu Nitra.
Sťažovateľka podala proti označenému uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský
súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) tak, že uznesením sp. zn. 7 Co 200/2015 z 29. mája
2015 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľka proti označenému uzneseniu krajského súdu podala dovolanie, ktorým
namietala nesprávny záver všeobecných súdov v jej veci o nedostatku právomoci a tvrdila,
že v okolnostiach jej veci došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd
dovolanie sťažovateľky odmietol napadnutým uznesením. V odôvodnení svojho
rozhodnutia konštatoval, že «otázky užívania miestnych komunikácií nie sú inštitútom
súkromného práva, ale verejnoprávnym oprávnením. Práve „prvok verejnoprávnosti“
vo vzájomných vzťahoch účastníkov konania, spočívajúci v spôsobe užívania miestnej
komunikácie žalovaným, bráni usporiadaniu týchto vzťahov spôsobom uvedeným v § 417
ods. 2 Občianskeho zákonníka a neumožňuje vec prejednať a rozhodnúť v občianskom
súdnom konaní. Vada podľa § 237 ods. 1 f/ O.s.p. je teda namietaná nedôvodne.».
Sťažovateľka v sťažnosti zotrváva na názore, že napadnutým uznesením najvyššieho
súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej označených práv, najmä práva prístupu k súdu,
ktorý v jej prípade materiálne bol porušený, v dôsledku čoho je sťažovateľka toho názoru,
že odmietnutím jej dovolania došlo k „denegatio iuris, resp. denegatio iustitiae“.
Sťažovateľka je na základe uvedených dôvodov a v sťažnosti uvedenej argumentácie
presvedčená o porušení svojich označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
preto v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom vyslovil porušenie jej označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal jej
náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že údajne
došlo k odmietnutiu prístupu k súdu. Sťažovateľka prípustnosť svojho dovolania oprela
o tvrdenú vadu, že v okolnostiach veci došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom vo veci
jej návrhu. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol
z dôvodu, že vada namietaná sťažovateľkou bola namietaná nedôvodne. Sťažovateľka
s týmto názorom najvyššieho súdu nesúhlasí a vidí v ňom porušenie svojich označených
práv.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,
ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou, či
sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu do jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého sa mal dopustiť tým,
že nesprávne posúdil jej vec, pretože podľa jej názoru, žaloba ktorou sa domáhala ochrany
svojho vlastníckeho práva bola prípustná a bolo v právomoci všeobecných súdov o nej
meritórne rozhodnúť.
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov
strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
Kľúčovou otázkou pre posúdenie veci sťažovateľky bolo preskúmať, či konanie bolo
skutočne zaťažené vadou namietanou sťažovateľkou v dovolaní, a teda či v okolnostiach
veci spadalo do právomoci všeobecných súdov meritórne rozhodnúť o jej návrhu.
Sťažovateľka sa svojím návrhom domáhala najmä toho, aby všeobecné súdy zakázali
odporcovi ako súkromnoprávnemu subjektu užívať verejnú účelovú komunikáciu.
Sťažovateľka svoj návrh opierala o ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorým sa rieši
ochrana vlastníckeho práva a úprava susedských pomerov v prípadoch, ak výkon práv
jedného vlastníka zasahuje do oprávnených záujmov iného vlastníka nehnuteľnosti, teda
suseda. Osobitosťou sťažovateľkinho návrhu bolo, že sťažovateľka žiadala zakázať
využívanie miestnej účelovej komunikácie, teda veci, ktorá nie je vo vlastníctve žalovaného
a slúži verejnosti bez osobitných obmedzení. Vo veci konajúce súdy dospeli k záveru, že
vzhľadom na túto osobitosť nie je možné návrh považovať za klasický susedský spor,
pretože sa týka využívania účelovej komunikácie, ktorá je regulovaná verejným právom,
a teda nespadá do právomoci všeobecných súdov v rámci súkromnoprávnej žaloby
rozhodnúť o takomto návrhu.
Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že sťažovateľka sa svojím návrhom
domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva, avšak vzhľadom na verejnoprávny presah jej
návrhu – úprava užívania verejnej komunikácie, ktorá je svojou povahou verejnoprávne
oprávnenie upravené osobitným predpisom, preto o využívaní a úprave práv a povinností
vo vzťahu k verejnej komunikácii je oprávnený a povinný rozhodnúť príslušný správny
orgán, a nie všeobecný súd v rámci súkromnoprávnej žaloby. Všeobecné súdy do týchto
vzťahov verejnoprávnej povahy môžu vstupovať len následne, v rámci správneho súdnictva,
kde majú právomoc preskúmať a rozhodnúť, či správny orgán konal v súlade s právnymi
predpismi alebo vydal rozhodnutie, ktoré možno považovať za zákonné.
Predpokladom úspešnosti podaného dovolania sťažovateľkou by bol právny záver, že
návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva, spadá
do právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci však
k takémuto záveru nedospel. Vychádzajúc z uvedeného je potom logicky a ústavne
konformne odôvodnený záver najvyššieho súdu, že vada podľa § 237 ods. 1 písm. f) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov bola namietaná
sťažovateľkou nedôvodne, preto dovolanie sťažovateľky bolo nevyhnutné odmietnuť ako
procesne neprípustné.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu presvedčil, že
najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú
dostatočne odôvodnené.
Ústavný súd tak konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré
sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť
právne závery najvyššieho súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu
a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody,
ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných
predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdila sťažovateľka
vo svojej sťažnosti. V napadnutom uznesení najvyšší súd zohľadnil všetky jeho zákonné
náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval, preto ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. novembra 2017