Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 689/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. novembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Miklóssym, advokátska kancelária, Hlavná 1221,

Vráble, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 6. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 6. marca 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným

Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) domáhala súdnej ochrany práva

všeobecného užívania účelovej komunikácie a uloženia povinnosti žalovanej, spoločnosti

, , zdržať sa využívania tejto komunikácie

na prejazd a parkovanie cestných motorových vozidiel kategórie N2 a N3, ako aj nakladanie

a vykladanie tovaru z týchto vozidiel. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol uznesením

sp. zn. z 12. januára 2015 tak, že konanie zastavil a vec postúpil mestu Nitra.

Sťažovateľka podala proti označenému uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský

súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) tak, že uznesením sp. zn. z 29. mája

2015 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľka proti označenému uzneseniu krajského súdu podala dovolanie, ktorým

namietala nesprávny záver všeobecných súdov v jej veci o nedostatku právomoci a tvrdila,

že v okolnostiach jej veci došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd

dovolanie sťažovateľky odmietol napadnutým uznesením. V odôvodnení svojho

rozhodnutia konštatoval, že «otázky užívania miestnych komunikácií nie sú inštitútom

súkromného práva, ale verejnoprávnym oprávnením. Práve „prvok verejnoprávnosti“

vo vzájomných vzťahoch účastníkov konania, spočívajúci v spôsobe užívania miestnej

komunikácie žalovaným, bráni usporiadaniu týchto vzťahov spôsobom uvedeným v § 417

ods. 2 a neumožňuje vec prejednať a rozhodnúť v občianskom

súdnom konaní. Vada podľa je teda namietaná nedôvodne.».

Sťažovateľka v sťažnosti zotrváva na názore, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej označených práv, najmä práva prístupu k súdu,

ktorý v jej prípade materiálne bol porušený, v dôsledku čoho je sťažovateľka toho názoru,

že odmietnutím jej dovolania došlo k „denegatio iuris, resp. denegatio iustitiae“.

Sťažovateľka je na základe uvedených dôvodov a v sťažnosti uvedenej argumentácie

presvedčená o porušení svojich označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

preto v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom vyslovil porušenie jej označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal jej

náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že údajne

došlo k odmietnutiu prístupu k súdu. Sťažovateľka prípustnosť svojho dovolania oprela

o tvrdenú vadu, že v okolnostiach veci došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom vo veci

jej návrhu. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol

z dôvodu, že vada namietaná sťažovateľkou bola namietaná nedôvodne. Sťažovateľka

s týmto názorom najvyššieho súdu nesúhlasí a vidí v ňom porušenie svojich označených

práv.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,

ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou, či

sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu do jej

základného práva na súdnu ochranu podľa , ktorého sa mal dopustiť tým,

že nesprávne posúdil jej vec, pretože podľa jej názoru, žaloba ktorou sa domáhala ochrany

svojho vlastníckeho práva bola prípustná a bolo v právomoci všeobecných súdov o nej

meritórne rozhodnúť.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov

strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

Kľúčovou otázkou pre posúdenie veci sťažovateľky bolo preskúmať, či konanie bolo

skutočne zaťažené vadou namietanou sťažovateľkou v dovolaní, a teda či v okolnostiach

veci spadalo do právomoci všeobecných súdov meritórne rozhodnúť o jej návrhu.

Sťažovateľka sa svojím návrhom domáhala najmä toho, aby všeobecné súdy zakázali

odporcovi ako súkromnoprávnemu subjektu užívať verejnú účelovú komunikáciu.

Sťažovateľka svoj návrh opierala o ustanovenia , ktorým sa rieši

ochrana vlastníckeho práva a úprava susedských pomerov v prípadoch, ak výkon práv

jedného vlastníka zasahuje do oprávnených záujmov iného vlastníka nehnuteľnosti, teda

suseda. Osobitosťou sťažovateľkinho návrhu bolo, že sťažovateľka žiadala zakázať

využívanie miestnej účelovej komunikácie, teda veci, ktorá nie je vo vlastníctve žalovaného

a slúži verejnosti bez osobitných obmedzení. Vo veci konajúce súdy dospeli k záveru, že

vzhľadom na túto osobitosť nie je možné návrh považovať za klasický susedský spor,

pretože sa týka využívania účelovej komunikácie, ktorá je regulovaná verejným právom,

a teda nespadá do právomoci všeobecných súdov v rámci súkromnoprávnej žaloby

rozhodnúť o takomto návrhu.

Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že sťažovateľka sa svojím návrhom

domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva, avšak vzhľadom na verejnoprávny presah jej

návrhu – úprava užívania verejnej komunikácie, ktorá je svojou povahou verejnoprávne

oprávnenie upravené osobitným predpisom, preto o využívaní a úprave práv a povinností

vo vzťahu k verejnej komunikácii je oprávnený a povinný rozhodnúť príslušný správny

orgán, a nie všeobecný súd v rámci súkromnoprávnej žaloby. Všeobecné súdy do týchto

vzťahov verejnoprávnej povahy môžu vstupovať len následne, v rámci správneho súdnictva,

kde majú právomoc preskúmať a rozhodnúť, či správny orgán konal v súlade s právnymi

predpismi alebo vydal rozhodnutie, ktoré možno považovať za zákonné.

Predpokladom úspešnosti podaného dovolania sťažovateľkou by bol právny záver, že

návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva, spadá

do právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci však

k takémuto záveru nedospel. Vychádzajúc z uvedeného je potom logicky a ústavne

konformne odôvodnený záver najvyššieho súdu, že vada podľa § 237 ods. 1 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov bola namietaná

sťažovateľkou nedôvodne, preto dovolanie sťažovateľky bolo nevyhnutné odmietnuť ako

procesne neprípustné.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu presvedčil, že

najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú

dostatočne odôvodnené.

Ústavný súd tak konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré

sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť

právne závery najvyššieho súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu

a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody,

ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných

predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné

s a právom podľa dohovoru tak, ako to tvrdila sťažovateľka

vo svojej sťažnosti. V napadnutom uznesení najvyšší súd zohľadnil všetky jeho zákonné

náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval, preto ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

( ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. novembra 2017