Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 405/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátom JUDr. Rolandom Kovácsom, Mäsiarska 30,

Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Košice I, a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom

päťtisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. Rolanda Kovácsa, Mäsiarska 30, Košice, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. Rolandom Kovácsom, Mäsiarska 30, Košice, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení

žalobkyne je účastníčkou napadnutého konania o náhradu mzdy z titulu neplatného

skončenia pracovného pomeru, ktoré začalo právoplatným vylúčením návrhu na náhradu

mzdy na samostatné konanie 18. septembra 2002. Súvisiace konanie o určenie neplatnosti

pracovnej zmluvy na dobu určitú a o určenie, že pracovná zmluva bola uzavretá na dobu

neurčitú, bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. od 11. apríla 2000 (tou

istou zákonnou sudkyňou).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Predmetom sporového konania vo vyššie označenej veci je náhrady mzdy

s príslušenstvom a zároveň určenie neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru

z 11. 4. 2000.

Pre úplnosť veci dodávam, že v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde

Košice I pod sp. zn.: som sa domáhala vyslovenia neplatnosti pracovnej

zmluvy uzatvorenej dňa 31. 12. 1999 a určenia, že pracovná zmluva bola uzavretá na dobu

neurčitú. V žalobe som si zároveň uplatnila aj nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1. 4.

2000 do 30. 11. 2001 so 17,6 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 1. 4. 2000 do

zaplatenia. Žalobu o náhradu mzdy s prísl. súd vylúčil na samostatné konanie rozsudkom zo

dňa 11. 7. 2002 č. k.: -37. Týmto rozsudkom súd vyslovil aj neplatnosť

pracovnej zmluvy uzavretej dňa 31. 12. 1999 na dobu určitú a určil, že pracovná zmluva zo

dňa 31. 12. 1999 bola uzatvorená na dobu neurčitú. Rozsudok nadobudol právoplatnosť

dňa 18. 9. 2002, pričom nárok na náhradu mzdy sa stal predmetom mnou namietaného

konania .

Predmetné sporové konanie vedené na Okresnom súd Košice I pod sp. zn.:

nie je ku dnešnému dňu právoplatne skončené, naposledy, teda dňa 31. 1. 2017

súd prvej inštancie rozhodol vo veci tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na

náhradu trov konania. Paradoxne, súd prvej inštancie mi ku dnešnému dňu tento rozsudok

nedoručil, čím samo o sebe spôsobil prieťah v konaní.

Predmetné sporové konanie je poznačené prieťahmi od jeho počiatku, teda od

vylúčenia veci na samostatné konanie, pričom je potrebné si uvedomiť, že konajúci súd

nedokázal právoplatne ukončiť toto sporové konanie od roku 2003, teda 14 rokov. Postup

súdu prvej inštancie sa vyznačuje, nečinnosťou ako aj neefektívnou činnosťou, ktorej

dôsledkom boli nielen zbytočné prieťahy v jednotlivých obdobiach konania, ale aj celková

neprimeraná dĺžka doterajšieho konania v tak jednoduchej veci...

... Súd teda rozhodol o pripustení zmeny žaloby po takmer 14 rokoch od môjho

písomného podania...

Je potrebné si všimnúť, že súd prvej inštancie rozhodol v danej veci 6 krát, pričom

rozsudok bol doposiaľ stále zrušený až na (zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti - čo

predstavovalo nepresnosti vo vyčísleniach obdobia uplatňovania náhrady mzdy, resp.

úrokov z omeškania). Akcentujem na to, že súd prvej inštancie za celé obdobie trvanie sporu

nevyriešil právny dôvod uplatňovaného nároku a napriek záväznému právnemu názoru

odvolacieho súdu tento nerešpektoval. Za veľmi podstatné považujem to, že súd prvej

inštancie nepotreboval vykonávať žiadne ďalšie dokazovania po zrušení rozhodnutí v

zmysle právneho názoru odvolacieho súdu, čím by sa predĺžilo trvanie sporu, a to platí

samozrejme aj o celom súdnom spore.“

Sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 8 000 €

argumentujúc, že „... ide o vážne porušenie mojich ústavných práv. V danom prípade sa

jedná o pomerne jednoduchý spor, a súd napriek tomu a to aj z dôvodu nerešpektovania

názoru odvolacieho súdu nedokáže spravodlivo rozhodnúť už 14 rokov. V prípade

neúspechu v spore, môžem byť zaviazaná na náhradu trov konania protistrany, pričom tento

stav by nenastal, pokiaľ by súd vo veci rozhodol najneskôr svojím druhým rozsudkom

(ideálne prvým). Právna neistota, v ktorej sa nachádzam, je dôsledkom spôsobených

prieťahov zo strany súdu prvej inštancie, pričom súd svojím posledným rozsudkom priznal

náhradu trov konanie protistrane. Opätovne však nerešpektoval právny názor odvolacieho

súdu.“.

Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základných

práv podľa a a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal okresnému súdu konať vo veci

bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €

a úhradu trov konania v sume 312,34 €.

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd vyzval predsedu

okresného súdu, aby k nej zaujal stanovisko. Vo vyjadrení sp. zn. 1 Spr

z 29. mája 2017 sa okrem popisu priebehu konania uvádza:

„Posudzované konanie sa začalo 11. 4. 2000. Rozsudkom č. k. -37

z 11. 7. 2002 súd určil, že pracovná zmluva z 31. 12. 1999 bola uzavretá na dobu neurčitú.

Nárok na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie, ktoré sa vedie od 18. 9. 2002.

Právna vec, náhrada mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, tvorí

štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, preto právna zložitosť veci

nemôže byť dôvodom zdĺhavého postupu súdu. Určitú zložitosť však možno pripísať

skutkovej stránke.

Aj keď súd vo veci už päťkrát meritórne rozhodol, odvolací súd zakaždým zrušil

rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Tento

postup

nasvedčuje, že súd vo veci nekoná efektívne a tento jeho postup vedie k zbytočnému

predlžovaniu konania.“

Súčasťou vyjadrenia predsedu okresného súdu je aj spisový prehľad procesných

úkonov vykonaných v danej veci:

„Prvé pojednávanie vo veci bolo vytýčené na 25. 6. 2004, ktoré bolo následne

odročené na 7. 9. 2004 z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne.

Pojednávanie 7. 9. 2004 bolo po prejednaní veci odročené na 1. 10. 2004.

Na pojednávaní dňa 1. 10. 2004 súd vo veci vyhlásil rozsudok.

Dňa 6. 12. 2004 podal žalovaný proti rozsudku č. k. -19 z 1. 10. 2004

odvolanie.

Spis bol predložený Krajskému súdu v Košiciach 4. 2. 2005. Krajský súd rozhodol

uznesením č. k. z 19. 1. 2006 tak. že sčasti odvolanie odmietol a zároveň

zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Spis bol vrátený Okresnému súdu Košice I dňa 7. 3. 2006.

Pojednávanie súd vytýčil na 14. 6. 2006, ktoré bolo na základe žiadosti žalovaného

odročené na 28. 6. 2006.

Pojednávanie 28. 6. 2006 bolo z dôvodu ospravedlnenia žalovaného odročené na

6. 9. 2006.

Pojednávanie 6. 9. 2006 bolo z dôvodu opätovného ospravedlnenia žalovaného

a jeho právnej zástupkyne odročené na 10. 10. 2006.

Na pojednávaní 10. 10. 2006 bola vypočutá žalobkyňa, žalovaný a svedok. Súd toto

pojednávanie odročil na 8. 11. 2006 za účelom výsluchu ďalších svedkov.

Pojednávanie 8. 11. 2006 bolo bez prejednania veci odročené na 17. 1. 2007

z dôvodu neúčasti svedkov a žalovaného. Následne bolo toto pojednávanie preročené na

13. 2. 2007 z technických dôvodov na strane súdu.

Na pojednávaní 13. 2. 2007 súd vypočul troch svedkov a pojednávanie odročil na

28. 3. 2007 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

Pojednávanie 28. 3. 2007 bolo odročené na 9. 5. 2007 z dôvodu ospravedlnenia

žalovaného a jeho právnej zástupkyne.

Dňa 9. 5. 2007 po prednese oboch strán súd pojednávanie odročil na 23. 5. 2007 za

účelom ďalšieho dokazovania.

Na pojednávaní 23. 5. 2007 súd vypočul ďalších svedkov, skončil dokazovanie vo

veci a pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku na 29. 5. 2007.

Na pojednávaní 29. 5. 2007 bol vyhlásený vo veci rozsudok.

Dňa 30. 7. 2007 podal žalovaný proti rozsudku č. k. -138 z 29. 5. 2007

odvolanie.

Spis bol predložený Krajskému súdu v Košiciach 22. 10. 2007.

Krajský súd uznesením č. k. -165 z 18. 6. 2009 zrušil rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti

a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.

Spis bol vrátený Okresnému súdu Košice I 29. 7. 2009.

Súd nariadil pojednávanie na 25. 11. 2009, ktoré bolo z dôvodu práceneschopnosti

konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

Ďalšie pojednávanie súd nariadil na 9. 6. 2010, ktoré bolo z dôvodu neúčasti oboch

účastníkov konania odročené na 7. 7. 2010.

Na pojednávaní 7. 7. 2010 súd vec prejednal, skončil dokazovanie a vyhlásil

rozsudok.

Dňa 30. 8. 2010 podala žalobkyňa odvolanie proti rozsudku č. k. -188 zo

7. 7. 2010.

Spis bol predložený Krajskému súdu v Košiciach 30. 9. 2010.

Krajský súd uznesením č. k. -209 z 28. 2. 2013 zrušil rozsudok súdu

prvého stupňa okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia

vec vrátil na ďalšie konanie.

Spis bol tunajšiemu súdu vrátený 28. 5. 2013.

Súd pojednávanie vytýčil na 24. 9. 2013, ktoré bolo z dôvodu ospravedlnenia na

strane žalovaného odročené na 1. 10. 2013.

Na pojednávanie 1. 10. 2013 sa žalovaný a jeho právny zástupca nedostavil, preto

bolo odročené na 7. 11. 2013.

Pojednávanie 7. 11. 2013 bolo z dôvodov na strane žalovaného opätovne odročené

na 5. 12. 2013.

Dňa 5. 12. 2013 súd vec prejednal a odročil na 21. 1. 2014 za účelom vykonania

ďalšieho dokazovania.

Dňa 21. 1. 2014 súd skončil dokazovanie a pojednávanie odročil na 13. 2. 2014 za

účelom vyhlásenia rozsudku.

Proti rozsudku č. k. -240 z 13. 2. 2014 podala 18. 2. 2014 odvolanie

žalobkyňa.

Spis bol predložený Krajskému súdu v Košiciach 8. 4. 2014.

Krajský súd uznesením č. k. -272 z 24. 3. 2015 sčasti zrušil rozsudok

prvostupňového súdu a v zrušenom rozsahu vec vrátil na ďalšie konanie. Vo vyhovujúcej

časti odmietol odvolanie žalobkyne.

Spis bol vrátený Okresnému súdu Košice I 23. 4. 2015.

Pojednávanie súd vytýčil na 4. 6. 2015.

Na pojednávaní 4. 6. 2015 súd vypočul žalobkyňu, dokazovanie skončil

a pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku na 30. 6. 2015.

Uznesením č. k. -288 zo 16. 6. 2015 pripustil zmenu žaloby v zmysle

návrhu žalobkyne zo dňa 10. 9. 2001 (v pôvodnom konaní).

Pojednávanie nariadené na 30. 6. 2015 bolo preročené na 3. 9. 2015 z technických

dôvodov na strane súdu.

Na pojednávaní 3. 9. 2015 súd vo veci vyhlásil rozsudok.

Proti rozsudku č. k. -304 z 3. 9. 2015 podala dňa 5. 11. 2015 odvolanie

žalobkyňa.

Spis bol predložený Krajskému súdu v Košiciach 15. 4. 2016.

Krajský súd uznesením č. k. -337 zo 17. 5. 2016 rozhodol o zrušení

rozsudku prvého stupňa a opätovne vrátil vec na ďalšie konanie.

Spis bol vrátený tunajšiemu súdu 14. 6. 2016 a pojednávanie bolo vytýčené na 31. 1.

2017.

Na pojednávaní 31. 1. 2017 súd opäť vyhlásil rozsudok.

Proti rozsudku č. k. -348 z 31. 1. 2017 podala dňa 19. 4. 2017 odvolanie

žalobkyňa, ktoré bolo následne 24. 4. 2017 zaslané žalovanému na vyjadrenie.“

Ústavný súd si overil pravdivosť tvrdení okresného súdu o priebehu napadnutého

konania porovnaním s predloženým spisovým materiálom a keďže prehľad procesných

úkonov mu zodpovedal, pre potreby ďalšieho konania a rozhodovania o sťažnosti

sťažovateľky z neho vychádzal.

Zákonná sudkyňa 21. júna 2017 doručila ústavnému súdu svoje písomné stanovisko

k veci. V stanovisku zákonnej sudkyne sa v podstatnom uvádza:

„Ústavná sťažnosť bola podaná na Ústavný súd SR dňa 22. 3.

2017, teda po rozhodnutí súdu prvej inštancie, po zamietnutí žaloby.

Rôzni sudcovia senátu 4 Co rozhodli uznesením o zrušení a vrátení veci súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, a to

1) dňa 19. 1. 2006 pod č. k. -49 odvolací súd okrem iného vytkol súdu

prvej inštancie, že pochybil, keď neakceptoval ďalší návrh žalobkyne na výsluch svedka

a ostali neodstránené rozpory účastníkov o skutočnosti závažnej pre

posúdenie nároku na náhradu mzdy,

2) dňa 18. 6. 2009 pod č. k. -165, v ktorom odvolací súd okrem iného

uložil súdu prvej inštancie zákonným spôsobom zistiť priemerný zárobok žalobkyne a len

potom vo veci rozhodnúť preskúmateľným rozsudkom,

3) dňa 28. 2. 2013 pod č. k. -209, v ktorom uložil súdu prvej inštancie

okrem iného výsluchom žalobkyne k listine v spise sp. zn. na č. l. 7-8, 23-24

ozrejmiť, či predmetom konania nie je aj neplatnosť rozviazania pracovného pomeru

zrušovacím prejavom žalovaného zo dňa 11. 4. 2000, vkladnom prípade aj o tomto nároku

rozhodnúť,

4) dňa 24. 3. 2015 č. k. -272 uložil súdu prvej inštancie posúdiť

zrušovací prejav žalovaného z 11. 4. 2000 podľa jeho obsahu a rozhodnúť o zmene žaloby,

5) dňa 17. 5. 2016 pod č. k. -337, pričom Krajský súd v Košiciach mal

vždy v spise vykonané dôkazy súdom prvej inštancie (vždy rozhodoval odvolací súd po

1,5 až 2 rokoch a preto mohol vždy meritórne a právoplatne rozhodnúť).“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.

zo 22. júna 2017 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru

a vo zvyšnej časti sťažnosť (vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) odmietol

pre nesplnenie zákonných náležitostí, ktoré spočívali v nedostatku kvalifikovaného

odôvodnenia tejto časti sťažnosti.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,

aby prípadne doplnil predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn.

z 20. júla 2017 oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní sťažnosti

sťažovateľky a zotrváva na predchádzajúcom vyjadrení k sťažnosti.

Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril, či trvá

na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedu okresného súdu

sp. zn. z 29. mája 2017, 20. júna 2017 a 20. júla 2017 na vedomie a prípadné

zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 2. augusta 2017

oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a k veci v podstatnom uviedol:

«Čo sa týka vyjadrenia konajúcej sudkyne zo dňa 20. 6. 2017, iba v krátkosti

uvádzam, že skutočnosti, ktoré uvádza konajúca sudkyňa, nie sú relevantne spôsobilé

„ospravedlniť“ prieťahy v danom sporovom konaní. Nesúhlasím s tvrdením, že odvolací súd

mal za každým možnosť sám vo veci meritórne a právoplatne rozhodnúť, čo vyplýva zo

samotných rozhodnutí odvolacieho súdu. Tvrdeniu konajúcej sudkyne o tom, že „ústavnou

sťažnosťou sa domáham zmeny rozsudku súdu prvej inštancie“ nerozumiem, a preto sa

k nemu ani neviem náležite vyjadriť. Rovnako skutočnosť, že do odd. 15 C napadlo v období

2012, 2013 400 nevybavených a nerozhodnutých vecí, nemôžu ospravedlniť súd od

prieťahov v konaní.»

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom

okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 2

ods. 1 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“), ako aj z , podľa ktorého súd postupuje tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,

správanie účastníka, resp. strany súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že rozhodovanie o nárokoch na náhradu mzdy v súvislosti s neplatnosťou

skončenia pracovného pomeru tvorí bežnú a početnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov,

pričom už popísané okolnosti daného prípadu neodôvodňujú záver o právnej alebo

skutkovej zložitosti veci. Ústavný súd tiež zohľadnil, že predmet konania môže mať

pre sťažovateľku zásadný význam, keďže ide o mzdové nároky z neplatne skončeného

pracovného pomeru, t. j. ide o otázku existenčného významu.

Správanie sťažovateľa ako strany sporu je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje

pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľka neprispela

významnejšou mierou k prieťahom v napadnutom konaní.

Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu v namietanom

konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy

v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej

neistoty (, , ).

Z popísaného priebehu súdneho konania vyplýva, že okresný súd vo veci päťkrát

meritórne rozhodol, avšak rozsudok bol v odvolacom konaní zrušený a vrátený na ďalšie

konanie z rôznych dôvodov (nedostatočne zistený skutkový stav a potreba doplnenia

dokazovania – uznesenie odvolacieho súdu z 19. januára 2006 a z 18. júna 2009; nedostatok

dôvodov a odňatie možnosti konať – uznesenie odvolacieho súdu z 28. februára 2013;

nedostatok v právnom posúdení prejavu vôle podľa obsahu, čo malo vplyv na rozhodovanie

o zmene žaloby – uznesenie odvolacieho súdu z 24. marca 2015), čo je potrebné pripísať

na ťarchu okresného súdu a posudzovať ako prejav jeho neefektívneho a nesústredného

postupu v napadnutom konaní.

Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že v preskúmavanej veci sťažovateľky prebiehalo

odvolacie konanie na súde vyššieho stupňa v obdobiach od februára 2005 do marca 2006,

od októbra 2007 do júla 2009, od septembra 2010 do mája 2013, od apríla 2014 do apríla

2015 a od apríla 2016 do júna 2016. Ústavný súd síce neopomína, že počas týchto období

(celkovo viac ako 6 rokov) okresný súd nemohol ovplyvniť priebeh a dĺžku konania, avšak

vzhľadom na dôvody opakovaného zrušenia rozsudku okresného súdu možno uzavrieť, že

kľúčovým dôvodom zjavne neprimeraného predĺženia napadnutého konania bola

neefektívnosť a nesústredenosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní, ktorej

dôsledkom bolo opakované zrušovanie jeho rozhodnutí vo veci samej.

Zároveň ústavný súd musel zohľadniť na ťarchu okresného súdu skutočnosť, že

celková doterajšia dĺžka napadnutého konania (takmer 17 rokov) vo veci, ktorá má zásadný

(existenčný) význam pre sťažovateľku (pretrvávajúca právna neistota súvisiaca

s uplatnením mzdových nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru) je

z ústavného hľadiska už sama osebe neakceptovateľná a neudržateľná.

Ústavný súd preto prihliadajúc na celkovú doterajšiu dĺžku napadnutého konania

a neefektívny, resp. nesústredený postup okresného súdu v napadnutom konaní dospel

k záveru, že v ňom došlo k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa a jej práva podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby

v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 8 000 €

z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä celkovú doterajšiu dĺžku

napadnutého súdneho konania, zistenú neefektívnu a nesústredenú činnosť okresného súdu,

ako aj význam predmetu napadnutého konania pre sťažovateľku vrátane predpokladaného

rozsahu vymáhanej sumy (vymáhanie náhrady mzdy za obdobie od 1. apríla 2000

do 30. novembra 2001 spolu s úrokom z omeškania, pozn.), t. j. otázky, čo je „v hre“,

dospel ústavný súd k záveru, že v posudzovanom prípade bude priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 5 000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku

tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.

Úhradu trov konania ústavný súd priznal sťažovateľke v uplatnenom rozsahu za dva

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané

v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“). Podanie stanoviska z 2. augusta 2017 možno po obsahovej stránke

hodnotiť ako zopakovanie sťažnostnej argumentácie, a preto za tento úkon osobitne tarifnú

odmenu ústavný súd nepriznal.

Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2017 predstavuje sumu

147,33 €. Za dva úkony tak prináleží suma 294,66 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

za dva úkony v sume 17,68 €, čo spolu predstavuje sumu 312,34 € (bod 3 výroku tohto

nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2017