Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 17/2018
PDF · 272.25 KB
No categories available
II. ÚS 17/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátska kancelária, Gelnická 33, Košice,
vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S 14/2016 a jeho uznesením z 9. októbra
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. decembra 2017 osobne do podateľne doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S 14/2016 a jeho
uznesením z 9. októbra 2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 20 S 14/2016
zo 6. decembra 2016 bolo na základe žaloby sťažovateľa ako žalobcu zrušené rozhodnutie
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“) z 18. decembra
2015. Následne sťažovateľ požiadal o priznanie všetkých trov súdneho konania podľa
§ 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Požiadavku odôvodnil tým, že Daňový úrad
Žilina v rozpore s právnym záverom predchádzajúceho (skoršieho) rozsudku krajského súdu
sp. zn. 20 S 89/2009 z 20. novembra 2012 bez toho, aby došlo k zmene skutkového alebo
právneho stavu rozhodnutím zo 17. júna 2015 vyrubil sťažovateľovi z rovnakých dôvodov
a v rovnakej výške rozdiel dane za IV. štvrťrok 2007.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 20 S 14/2016 vydaným vyšším súdnym úradníkom
boli sťažovateľovi priznané trovy právneho zastúpenia advokátom podľa tarifnej odmeny.
Požiadavku, aby súd uložil riaditeľstvu nahradiť sťažovateľovi všetky trovy súdneho
konania podľa § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, teda popri tarifnej odmene aj
zmluvnú odmenu, krajský súd neakceptoval. Podľa jeho názoru ustanovenie § 250k ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku po 30. júni 2016 nie je možné v danej veci vôbec aplikovať,
a to ani s poukazom na § 491 ods. 2 druhú vetu Správneho súdneho poriadku. Napadnuté
rozhodnutie riaditeľstva bolo zrušené podľa § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho
poriadku z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia riaditeľstva pre nedostatok dôvodov,
teda z odlišného dôvodu, než z akého došlo k zrušeniu skoršieho rozhodnutia rozsudkom
sp. zn. 20 S 89/2009 pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd poukázal aj na uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 466/2011-14, v zmysle
ktorého odmena advokáta, ktorej náhrada sa priznáva proti inej fyzickej osobe alebo
právnickej osobe, sa určuje vždy podľa ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) o tarifnej odmene.
S poukazom na vyhlášku dospel k záveru, že ako trovy právneho zastúpenia je možné
priznať len jeden druh odmeny, a to tarifnú odmenu.
Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 20 S 14/2016 z 26. júna 2017 bola podaná
sťažnosť. Sťažovateľ namietal, že krajský súd prechodné ustanovenie § 491 ods. 2
Správneho súdneho poriadku vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 250k ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku po právnej stránke posúdil nesprávne. Sťažovateľ pritom poukazoval na
právny názor ústavného súdu (sp. zn. I. ÚS 238/04), podľa ktorého na vznik právnych
vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, resp. na právne
nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, sa použije zrušená právna norma. Aplikuje sa tu
princíp ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti, a dôsledkom opačnej
interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita. Trovy konania, náhrady
ktorých sa sťažovateľ domáha, sa vzťahujú k úkonom, ktoré nastali pred nadobudnutím
účinnosti Správneho súdneho poriadku a účinky týchto právnych úkonov musia zostať
zachované. Sťažovateľ ďalej namietal, že podmienky pre uplatnenie postupu podľa § 250k
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sú splnené tým, že správny orgán bez toho, aby došlo
k zmene skutkového alebo právneho stavu, sa odchýlil od právneho názoru vysloveného
v skoršom rozsudku krajského súdu, a nie zrušením rozhodnutia z tých istých dôvodov.
Podľa sťažovateľa závery z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 466/2011-14 nemožno
v jeho právnej veci aplikovať, pretože ústavný súd neriešil problematiku trov konania podľa
ustanovenia § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Daná úprava je totiž osobitnou
úpravou, ktorá sa vzťahuje len na rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov, teda na konanie podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 20 S 14/2016 z 9. októbra 2017 vydaným sudcom
bola sťažnosť zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu v zmysle § 491 ods. 2 Správneho
súdneho poriadku zostal zachovaný právny účinok úkonu, ktorý urobil právny zástupca
sťažovateľa za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, t. j. samotný úkon právnej služby
advokáta, no o nároku na náhradu trov bolo rozhodnuté už za účinnosti Správneho súdneho
poriadku, a preto je potrebné aj o výške náhrady za tento úkon rozhodovať podľa Správneho
súdneho poriadku, teda podľa právnej úpravy účinnej ku dňu rozhodovania o výške trov.
S úkonom právnej služby vykonaným za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku ešte
automaticky nevzniká ďalší nárok, a to nárok na náhradu trov v súvislosti s týmto úkonom.
Tento nárok totiž vzniká až rozhodnutím súdu o náhrade trov konania.
Ako to zo sťažnosti vyplýva, platný Správny súdny poriadok neumožňuje priznať
úplnú náhradu trov konania v prípade, ak po súdnom zrušení rozhodnutia správneho orgánu
došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré súd na základe novej žaloby opäť zrušil preto, že
sa správny orgán odchýlil od právneho názoru vysloveného v prvom rozsudku súdu. Súd
v takom prípade môže podľa § 191 ods. 6 druhej vety Správneho súdneho poriadku uložiť
orgánu verejnej správy pokutu, no ani v tom prípade nemožno priznať ako úplnú náhradu
trov zmluvnú odmenu.
Krajský súd uvádza, že uzavretím zmluvy o poskytnutí právnej pomoci sa zakladá
právny vzťah medzi klientom a advokátom, teda dohoda klienta s advokátom o poskytnutí
právnej pomoci honorovanej zmluvnou odmenou sa môže dotýkať len účastníkov týmto
úkonom založeného právneho vzťahu. Správny súd však na priznanie nároku na náhradu
trov konania používa iné kritériá, a to zásadu úspechu v konaní, resp. zrušenie napadnutého
rozhodnutia a nie je viazaný dohodou o zmluvnej odmene uzavretou medzi účastníkom
a jeho právnym zástupcom. Tento procesný postup súdu sa vzťahuje nielen na priznávanie
náhrady trov podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ale aj podľa § 167 ods. 2
Správneho súdneho poriadku, teda aj na prípady, v ktorých súd prizná úplnú náhradu trov
konania. Právne irelevantný je tiež predmet prieskumu (či ide o poskytnutie právnej služby
v konaní o žalobe alebo v inom type konania v správnom súdnictve), pretože konkrétny
predmet prieskumu tú skutočnosť, že dohoda o zmluvnej odmene za stanovených
podmienok zaväzuje len účastníkov tejto dohody, žiadnym spôsobom neovplyvňuje.
Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 20 S 14/2016
z 9. októbra 2017 došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa podľa ústavy, dohovoru
a dodatkového protokolu.
Podľa ustanovenia § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak po zrušení
rozhodnutia správneho orgánu došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré sa k novej žalobe
opäť zrušilo preto, že sa správny orgán odchýlil od právneho názoru vysloveného v prvom
rozsudku bez toho, aby došlo k zmene skutkového alebo právneho stavu, uloží súd
správnemu orgánu, aby žalobcovi nahradil všetky trovy súdneho konania. Keďže krajský
súd v uznesení sp. zn. 20 S 14/2016 z 9. októbra 2017 nepopiera tvrdenie sťažovateľa, že
podmienkou pre postup podľa § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nie je, že
rozhodnutie orgánu verejnej správy sa musí zrušiť z tých istých dôvodov, sťažovateľ toto
svoje tvrdenie považuje za nesporné.
Ustanovenie § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ako súčasť jeho piatej
časti bolo zaradené do Občianskeho súdneho poriadku s účinnosťou od 1. januára 1992.
Ak by zámerom novely Občianskeho súdneho poriadku bolo ponechať aj pre účely
správneho súdnictva všeobecnú úpravu trov konania uvedenú v ustanoveniach § 137 a § 151
ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, potom by nebolo potrebné osobitne riešiť náhradu
trov konania v prípadoch, keď po zrušení rozhodnutia správneho orgánu došlo k vydaniu
nového rozhodnutia, ktoré sa na základe novej žaloby opäť zrušilo preto, že sa správny
orgán odchýlil od právneho názoru vysloveného v prvom rozsudku súdu bez toho, aby došlo
k zmene skutkového alebo právneho stavu.
Sťažovateľ namieta, že krajský súd ustanovenie § 18 ods. 1 vyhlášky vo vzťahu
k ustanoveniu § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nesprávne právne posúdil.
Podľa tohto ustanovenia odmena advokáta, ktorej náhrada sa priznáva proti inej fyzickej
osobe alebo právnickej osobe, sa určuje vždy podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene,
na čo je právny zástupca povinný klienta vopred upozorniť. Zo znenia ustanovenia § 250k
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že súd v prípade postupu podľa tohto
ustanovenia neurčuje výšku odmeny advokáta, ale ukladá správnemu orgánu povinnosť, aby
žalobcovi nahradil všetky trovy súdneho konania. Z uvedených dôvodov pojem „všetky
trovy súdneho konania“ nemožno spájať výlučne s určením odmeny advokáta podľa
ustanovenia vyhlášky o tarifnej odmene. Podľa názoru sťažovateľa z § 250k ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva povinnosť nahradiť sťažovateľovi
všetky trovy súdneho konania a pri takomto znení pri žiadnej možnej interpretácii tohto
ustanovenia nemožno prijať záver, že „všetky trovy súdneho konania“ sú len trovy konania
určené tarifnou odmenou. Ak súd v zmysle ustanovenia § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku má povinnosť uložiť žalobcovi nahradiť všetky trovy súdneho konania a súčasťou
tejto náhrady bude aj zmluvná odmena advokáta dohodnutá v súlade s vyhláškou, potom
súd nepostupuje v rozpore s ustanovením § 250k ods. 2 ani v rozpore s iným ustanovením
Občianskeho súdneho poriadku, ale naopak, v súlade s ním. Krajský súd toto ustanovenie
vyložil a aplikoval v extrémnom rozpore s jeho znením a posúdil ústavne
neakceptovateľným spôsobom.
Ak pojem „všetky trovy súdneho konania“ z ustanovenia § 250k ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku je možné interpretovať tak, že ide len o tarifnú odmenu, potom ide
o nejasný právny predpis, ktorý nemožno aplikovať v neprospech zákonom zaručených
subjektívnych práv sťažovateľa.
V ustanovení § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ide o sankciu za to, že
správny orgán nerešpektoval právny názor súdu vyslovený v jeho skoršom rozsudku. Ak by
sa akceptoval výklad krajského súdu, potom by v uvedenom ustanovení nešlo o žiadnu
sankciu, pretože aj v prípade splnenia podmienok pre postup podľa tohto ustanovenia by
súd uložil povinnosť uhradiť trovy konania len vo výške tarifnej odmeny, teda podľa § 151
ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, čím by sa úplne poprel účel, podstata a zmysel
ustanovenia § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa ustanovenia § 491 ods. 2 Správneho súdneho poriadku právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli
v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 20 S 14/2016 z 9. októbra 2017 vyplýva, že
zásadnou právnou formuláciou, na ktorej krajský súd založil záver o neaplikovateľnosti
ustanovenia § 491 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, je tvrdenie, že s úkonom právnej
služby vykonaným za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku automaticky nevzniká
nárok na náhradu trov konania. Tento nárok vznikol podľa krajského súdu až jeho
rozhodnutím podľa Správneho súdneho poriadku, a preto bolo potrebné o výške náhrady za
tento úkon rozhodovať podľa Správneho súdneho poriadku, teda podľa právnej úpravy
účinnej ku dňu rozhodovania o výške trov.
Sťažovateľ namieta, že krajský súd ustanovenie § 491 ods. 2 Správneho súdneho
poriadku vo vzťahu k ustanoveniu § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nesprávne
právne posúdil. Nie je totiž možné zamieňať vznik právneho vzťahu a rozhodovanie
o právnom nároku. Nárok sťažovateľa nevznikol až rozhodnutím súdu podľa Správneho
súdneho poriadku, ale za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, preto aj napriek novej
právnej úprave zostávajú jeho účinky zachované, čím sťažovateľovi zostalo zachované
právo na rozhodnutie o ňom. Z ustanovenia § 491 ods. 2 Správneho súdneho poriadku síce
vyplýva, že tento platí aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, ale to nebráni súdu rozhodnúť podľa
§ 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže právne úkony a ich účinky zostávajú
zachované.
Právny záver vyplývajúci z uznesenia krajského súdu sp. zn. 20 S 14/2016
z 9. októbra 2017 je v extrémnom rozpore s niektorými nálezmi ústavného súdu
(PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 11/2010, I. ÚS 238/04), pretože zásadne mení režim právnych
vzťahov, ktoré vznikli v minulosti, a nepriznaním právnych nárokov z týchto právnych
vzťahov zakladá systém pravej retroaktivity, ktorá je v rozpore s princípmi právneho štátu.
Výklad ustanovenia § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zo strany
krajského súdu popiera účel, podstatu a zmysel tohto ustanovenia, ktoré sledovalo
priznaním nároku na náhradu všetkých trov konania osobitne riešiť trovy konania
v prípadoch, keď po zrušení rozhodnutia správneho orgánu došlo k vydaniu nového
rozhodnutia, ktoré sa na základe novej žaloby opäť zrušilo preto, že sa správny orgán
odchýlil od právneho názoru vysloveného v prvom rozsudku súdu bez toho, aby došlo
k zmene skutkového alebo právneho stavu. Obdobne aj výklad ustanovenia § 491 ods. 2
Správneho súdneho poriadku zo strany krajského súdu popiera účel, podstatu a zmysel tohto
ustanovenia, je v extrémnom rozpore s nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 238/04
a svojím obsahom zakladá pravú retroaktivitu.
2.1 Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 20S/14/2016 z 09.10.2017 porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR.
2. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 20S/14/2016 z 09.10.2017 porušil základné
právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 20S/14/2016 z 09.10.2017 porušil základné
právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 1 dodatkového protokolu.
4. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S/14/2016 z 09. 10. 2017 sa zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia
§ 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby vo výške 294, 66 € (2 x 147,
33 €) a 2 x za režijný paušál vo výške 17, 68 € (2 x 8, 84 €), spolu 312, 34 € a DPH 62, 47
€. Spolu s DPH 374, 81 €.“
II.
3. Z podania právneho zástupcu sťažovateľa z 15. februára 2017 adresovaného
krajskému súdu vyplýva, že vo veci sp. zn. 20 S 14/2016 požaduje náhradu trov konania
v celkovej výške 15 015,69 €. Trovy právneho zastúpenia podľa tarifnej odmeny vyčísľuje
na 454,74 €, daň z pridanej hodnoty na 90,95 € a súdne poplatky na 70 €, teda celkom
615,69 €. Trovy zmluvnej odmeny vyčísľuje na 12 000 €, ako aj daň z pridanej hodnoty
vo výške 2 400 €, celkom 14 400 €.
4. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 20 S 14/2016 z 26. júna 2017 vydaného vyšším
súdnym úradníkom vyplýva, že riaditeľstvo je povinné zaplatiť sťažovateľovi sumu 70 €
súdneho poplatku a sumu 545,69 € trov právneho zastúpenia advokátom. Podľa názoru
krajského súdu Správny súdny poriadok, ktorý nadobudol účinnosť od 1. júla 2016,
priznanie všetkých trov súdneho konania v prípade, ak po zrušení rozhodnutia správneho
orgánu došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré sa na základe novej žaloby opäť zrušilo
preto, že sa správny orgán odchýlil od právneho názoru vysloveného v prvom rozsudku
súdu (v danom prípade sp. zn. 20 S 89/2009) bez toho, aby došlo k zmene skutkového alebo
právneho stavu, neumožňuje. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom súdu a súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy
z tých istých dôvodov, môže súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu
verejnej správy pokutu podľa § 191 ods. 6 druhej vety Správneho súdneho poriadku.
V danom prípade súd uvedené ustanovenie ani neaplikoval (rovnako ako neaplikoval ani
ustanovenie § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré po 30. júni 2016 nie je
možné v danej veci vôbec aplikovať, a to ani s poukazom na § 491 ods. 2 druhú vetu
Správneho súdneho poriadku), keďže rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušil podľa § 191
ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku (z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov), teda z odlišného dôvodu, než v prípade predchádzajúceho rozsudku č.
k. 20 S 89/2009-102 z 20. novembra 2012 pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho
súdneho poriadku (rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci). O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods. 1
Správneho súdneho poriadku. Pokiaľ sťažovateľ požadoval popri tarifnej odmene aj
zmluvnú odmenu, treba poukázať na uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 466/2011-14
z 20. októbra 2011, v zmysle ktorého súčasťou trov konania je aj odmena advokáta, ktorej
spôsob výpočtu je upravený v § 18 ods. 1 vyhlášky. Náhrada trov právneho zastúpenia sa
určuje vždy podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Zmluvná odmena sa môže
vzťahovať iba na právnu pomoc poskytnutú klientovi jeho advokátom pri vymáhaní jeho
nárokov mimo súdneho konania, a preto túto nemožno zahrnúť do trov súdneho konania.
5. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 20 S 14/2016 z 9. októbra 2017 vydaného
sudcom vyplýva, že sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
20 S 14/2016 z 26. júna 2017 vydanému vyšším súdnym úradníkom bola zamietnutá. Podľa
názoru krajského súdu pokiaľ sťažovateľ namietal, že mu krajský súd nepriznal zmluvnú
odmenu, treba uviesť, že v zmysle § 491 ods. 2 Správneho súdneho poriadku zostal
zachovaný právny účinok úkonu, ktorý urobil právny zástupca sťažovateľa za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku, t. j. samotný úkon právnej služby advokáta. Avšak ak
o nároku na náhradu trov bolo rozhodnuté už po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho
poriadku, potom je potrebné aj o výške náhrady za tento úkon rozhodovať podľa Správneho
súdneho poriadku, teda podľa právnej úpravy účinnej ku dňu rozhodovania o výške trov.
S úkonom právnej služby vykonaným za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku ešte
automaticky nevzniká ďalší nárok, a to nárok na náhradu trov v súvislosti s týmto úkonom.
Tento nárok totiž vzniká až rozhodnutím súdu o náhrade trov konania. Tento nárok
vzniknutý za novej právnej úpravy je preto potrebné v súlade so zásadou všeobecného
zákazu retroaktivity právnych noriem posúdiť podľa novej právnej úpravy. Tento názor je
v súlade aj s nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 238/04. V súčasnosti platný Správny
súdny poriadok neumožňuje priznať úplnú náhradu trov konania v prípade, ak po súdnom
zrušení rozhodnutia správneho orgánu došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré súd na
základe novej žaloby opäť zrušil preto, že sa správny orgán odchýlil od právneho názoru
vysloveného v prvom rozsudku súdu. Ak by orgán verejnej správy v ďalšom konaní
nepostupoval v súlade s právnym názorom súdu a súd by opätovne zrušil rozhodnutie
orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže súd aj bez návrhu v zrušujúcom
rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu podľa § 191 ods. 6 druhej vety Správneho
súdneho poriadku. Uzavretím zmluvy o poskytnutí právnej pomoci sa zakladá právny vzťah
medzi klientom a advokátom, teda dohoda klienta s advokátom o poskytnutí právnej pomoci
honorovanej zmluvnou odmenou sa môže dotýkať len účastníkov týmto úkonom založeného
právneho vzťahu. Uzavretím zmluvy o právnej pomoci vzniká nielen povinnosť advokáta
poskytnúť klientovi právne služby, ale aj jeho právo na odmenu od klienta za vykonanú
právnu pomoc. Povinnosť zaplatiť odmenu advokátovi teda vyplýva zo zmluvy o poskytnutí
právnej pomoci a pokiaľ sa účastníci takejto zmluvy dohodli na odmene, je povinnosťou
klienta túto odmenu advokátovi zaplatiť bez ohľadu na výsledok konania či postup advokáta
v konaní. Súd však na priznanie nároku na náhradu trov konania používa iné kritériá, a to
zásadu úspechu v konaní, resp. zrušenie napadnutého rozhodnutia a nie je viazaný dohodou
o zmluvnej odmene uzavretou medzi účastníkom a jeho právnym zástupcom. Tento
procesný postup súdu sa vzťahuje nielen na priznávanie náhrady trov podľa § 167 ods. 1,
ale aj podľa § 167 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, teda aj na prípady, v ktorých súd
prizná úplnú náhradu trov konania. Právne irelevantný je tiež predmet prieskumu (či ide
o poskytnutie právnej služby v konaní o žalobe alebo v inom type konania v rámci
správneho súdnictva), pretože konkrétny predmet prieskumu tú skutočnosť, že dohoda
o zmluvnej odmene zaväzuje len účastníkov tejto dohody, žiadnym spôsobom
neovplyvňuje.
III.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
8. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
10. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov
konania nesprávne aplikoval Správny súdny poriadok, hoci výšku trov konania, náhradu
ktorých úspešnému sťažovateľovi priznal, mal posúdiť podľa Občianskeho súdneho
poriadku, keďže išlo o trovy vzniknuté do 30. júna 2016, teda ešte za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku. Okrem toho je toho názoru, že pri správnej aplikácii § 250k ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku mal nárok nielen na tarifnú, ale aj na zmluvnú odmenu
právneho zástupcu. Inými slovami, sťažovateľ nastoľuje otázku intertemporality pri
rozhodovaní o náhrade trov konania v súvislosti so zmenou právnej úpravy, ku ktorej
v priebehu konania došlo, ako aj otázku správneho výkladu ustanovenia § 250k ods. 2
11. Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu
nehrá otázka intertemporality (či sa má pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupovať
podľa Občianskeho súdneho poriadku alebo podľa Správneho súdneho poriadku) relevantnú
úlohu.
Podľa § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak po zrušení rozhodnutia
správneho orgánu došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré sa k novej žalobe opäť zrušilo
preto, že sa správny orgán odchýlil od právneho názoru vysloveného v prvom rozsudku
súdu bez toho, aby došlo k zmene skutkového alebo právneho stavu, uloží súd správnemu
orgánu, aby žalobcovi nahradil všetky trovy súdneho konania.
12. Medzi účastníkmi konania sa javí ako nesporné, že rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 20 S 14/2016 zo 6. decembra 2016 bolo rozhodnutie riaditeľstva zrušené ako
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, hoci skorším rozsudkom krajského súdu sp. zn.
20 S 89/2009 z 20. novembra 2012 bolo skoršie rozhodnutie riaditeľstva zrušené z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci, avšak obe zrušené rozhodnutia riaditeľstva boli
rovnaké.
Za uvedeného stavu je sťažovateľ toho názoru, že bola naplnená hypotéza
ustanovenia § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže riaditeľstvo sa neriadilo
právnym názorom vysloveným v skoršom rozsudku a v rozpore s ním opätovne rozhodlo
rovnako ako predtým. Preto by riaditeľstvo malo nahradiť sťažovateľovi všetky vzniknuté
trovy konania, čo podľa sťažovateľa predstavuje určitú zákonom predvídanú sankciu za
nerešpektovanie záväzného právneho názoru vysloveného krajským súdom.
Naproti tomu krajský súd v uznesení sp. zn. 20 S 14/2016 z 26. júna 2017 vydanom
vyšším súdnym úradníkom vyslovuje názor, podľa ktorého hypotéza ustanovenia § 250k
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nie je v danom prípade naplnená, keďže rozhodnutie
riaditeľstva bolo neskorším rozsudkom krajského súdu zrušené pre nepreskúmateľnosť
v dôsledku nedostatku dôvodov, nie teda pre nesprávne právne posúdenie veci, resp. pre
nerešpektovanie záväzného právneho názoru krajského súdu (ako v skoršom rozsudku).
Sťažovateľ tvrdí, že podmienky pre uplatnenie postupu podľa § 250k ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku sú splnené už tým, že správny orgán bez toho, aby došlo
k zmene skutkového alebo právneho stavu, sa odchýli od právneho názoru vysloveného
v skoršom rozsudku krajského súdu, nie teda až zrušením rozhodnutia z tých istých
dôvodov. Keďže krajský súd v uznesení sp. zn. 20 S 14/2016 z 9. októbra 2017 vydanom
sudcom tento právny názor sťažovateľa nepopiera, sťažovateľ tento právny názor považuje
za nesporný.
13. Podľa názoru ústavného súdu s uvedenými závermi sťažovateľa nemožno
súhlasiť.
Z už citovaného ustanovenia § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
jednoznačne vyplýva, že neúspešnému správnemu orgánu možno uložiť povinnosť nahradiť
všetky trovy súdneho konania úspešnému žalobcovi iba vtedy, ak sa na základe novej
žaloby opätovne zrušilo rozhodnutie správneho orgánu preto, že sa tento odchýlil od
právneho názoru vysloveného v skoršom rozsudku bez toho, aby došlo k zmene skutkového
alebo právneho stavu. Skutočnosť, že sa správny orgán v novom rozhodnutí neriadil
skorším rozsudkom súdu, musí zo záverov novšieho rozsudku súdu vyplývať. Za daného
stavu však novšie rozhodnutie riaditeľstva zrušil krajský súd výslovne pre
nepreskúmateľnosť spôsobenú nedostatkom dôvodov, nie teda pre nesprávne právne
posúdenie, resp. pre nerešpektovanie skôr vysloveného záväzného právneho názoru.
Pokiaľ je sťažovateľ tej mienky, že jeho výklad ustanovenia § 250k ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku je nesporný, pretože krajský súd v uznesení sp. zn.
20 S 14/2016 z 9. októbra 2017 vydanom sudcom (zrejme na rozdiel od uznesenia sp. zn.
20 S 14/2016 z 26. júna 2017 vydaného vyšším súdnym úradníkom) toto jeho tvrdenie
nepopiera, treba uviesť, že uznesenie sudcu krajského súdu je jednoznačne založené na
názore, podľa ktorého vec bolo treba posúdiť podľa Správneho súdneho poriadku, a preto
ani nebol dôvod na to, aby sa výkladom ustanovenia § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku zaoberal. Nejde teda o to, že by sudca mlčky súhlasil s právnym názorom vyššieho
súdneho úradníka.
Na základe dosiaľ uvedeného je ústavný súd toho názoru, že v danej veci hypotéza
ustanovenia § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nebola naplnená. Znamená to, že
aj keby sa mala vec posúdiť podľa Občianskeho súdneho poriadku, nebolo by možné
požiadavke sťažovateľa o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia advokátom podľa
zmluvy o právnej pomoci vyhovieť.
14. Napokon je podstatné, že medzi účastníkmi je nesporné aj to, že Správny súdny
poriadok ustanovenie obdobné ustanoveniu § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
nemá, pretože sankcionovanie správneho orgánu, ktorý nerešpektuje záväzný právny názor
súdu, sa nerieši v rámci trov konania, ale pokutou. Inými slovami, pri aplikácii Správneho
súdneho poriadku na túto vec by tak isto nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa
o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia advokátom podľa zmluvy o právnej pomoci.
15. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to
vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. januára 2018