Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 17/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátska kancelária, Gelnická 33, Košice,

vo veci namietaného porušenia a ,

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. októbra

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. decembra 2017 osobne do podateľne doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 9. októbra 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2016 bolo na základe žaloby sťažovateľa ako žalobcu zrušené rozhodnutie

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“) z 18. decembra

2015. Následne sťažovateľ požiadal o priznanie všetkých trov súdneho konania podľa

. Požiadavku odôvodnil tým, že Daňový úrad

Žilina v rozpore s právnym záverom predchádzajúceho (skoršieho) rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 20. novembra 2012 bez toho, aby došlo k zmene skutkového alebo

právneho stavu rozhodnutím zo 17. júna 2015 vyrubil sťažovateľovi z rovnakých dôvodov

a v rovnakej výške rozdiel dane za IV. štvrťrok 2007.

Uznesením krajského súdu sp. zn. vydaným vyšším súdnym úradníkom

boli sťažovateľovi priznané trovy právneho zastúpenia advokátom podľa tarifnej odmeny.

Požiadavku, aby súd uložil riaditeľstvu nahradiť sťažovateľovi všetky trovy súdneho

konania podľa , teda popri tarifnej odmene aj

zmluvnú odmenu, krajský súd neakceptoval. Podľa jeho názoru ustanovenie § 250k ods. 2

po 30. júni 2016 nie je možné v danej veci vôbec aplikovať,

a to ani s poukazom na druhú vetu . Napadnuté

rozhodnutie riaditeľstva bolo zrušené podľa § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho

poriadku z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia riaditeľstva pre nedostatok dôvodov,

teda z odlišného dôvodu, než z akého došlo k zrušeniu skoršieho rozhodnutia rozsudkom

sp. zn. pri aplikácii .

Krajský súd poukázal aj na uznesenie ústavného súdu č. k. -14, v zmysle

ktorého odmena advokáta, ktorej náhrada sa priznáva proti inej fyzickej osobe alebo

právnickej osobe, sa určuje vždy podľa ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) o tarifnej odmene.

S poukazom na vyhlášku dospel k záveru, že ako trovy právneho zastúpenia je možné

priznať len jeden druh odmeny, a to tarifnú odmenu.

Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 26. júna 2017 bola podaná

sťažnosť. Sťažovateľ namietal, že krajský súd prechodné ustanovenie § 491 ods. 2

vo vzťahu k aplikácii ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku po právnej stránke posúdil nesprávne. Sťažovateľ pritom poukazoval na

právny názor ústavného súdu (sp. zn. ), podľa ktorého na vznik právnych

vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, resp. na právne

nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, sa použije zrušená právna norma. Aplikuje sa tu

princíp ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti, a dôsledkom opačnej

interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita. Trovy konania, náhrady

ktorých sa sťažovateľ domáha, sa vzťahujú k úkonom, ktoré nastali pred nadobudnutím

účinnosti a účinky týchto právnych úkonov musia zostať

zachované. Sťažovateľ ďalej namietal, že podmienky pre uplatnenie postupu podľa § 250k

ods. 2 sú splnené tým, že správny orgán bez toho, aby došlo

k zmene skutkového alebo právneho stavu, sa odchýlil od právneho názoru vysloveného

v skoršom rozsudku krajského súdu, a nie zrušením rozhodnutia z tých istých dôvodov.

Podľa sťažovateľa závery z uznesenia ústavného súdu č. k. -14 nemožno

v jeho právnej veci aplikovať, pretože ústavný súd neriešil problematiku trov konania podľa

ustanovenia . Daná úprava je totiž osobitnou

úpravou, ktorá sa vzťahuje len na rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom

správnych orgánov, teda na konanie podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. októbra 2017 vydaným sudcom

bola sťažnosť zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu v zmysle § 491 ods. 2 Správneho

súdneho poriadku zostal zachovaný právny účinok úkonu, ktorý urobil právny zástupca

sťažovateľa za účinnosti , t. j. samotný úkon právnej služby

advokáta, no o nároku na náhradu trov bolo rozhodnuté už za účinnosti Správneho súdneho

poriadku, a preto je potrebné aj o výške náhrady za tento úkon rozhodovať podľa Správneho

súdneho poriadku, teda podľa právnej úpravy účinnej ku dňu rozhodovania o výške trov.

S úkonom právnej služby vykonaným za účinnosti ešte

automaticky nevzniká ďalší nárok, a to nárok na náhradu trov v súvislosti s týmto úkonom.

Tento nárok totiž vzniká až rozhodnutím súdu o náhrade trov konania.

Ako to zo sťažnosti vyplýva, platný neumožňuje priznať

úplnú náhradu trov konania v prípade, ak po súdnom zrušení rozhodnutia správneho orgánu

došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré súd na základe novej žaloby opäť zrušil preto, že

sa správny orgán odchýlil od právneho názoru vysloveného v prvom rozsudku súdu. Súd

v takom prípade môže podľa druhej vety uložiť

orgánu verejnej správy pokutu, no ani v tom prípade nemožno priznať ako úplnú náhradu

trov zmluvnú odmenu.

Krajský súd uvádza, že uzavretím zmluvy o poskytnutí právnej pomoci sa zakladá

právny vzťah medzi klientom a advokátom, teda dohoda klienta s advokátom o poskytnutí

právnej pomoci honorovanej zmluvnou odmenou sa môže dotýkať len účastníkov týmto

úkonom založeného právneho vzťahu. Správny súd však na priznanie nároku na náhradu

trov konania používa iné kritériá, a to zásadu úspechu v konaní, resp. zrušenie napadnutého

rozhodnutia a nie je viazaný dohodou o zmluvnej odmene uzavretou medzi účastníkom

a jeho právnym zástupcom. Tento procesný postup súdu sa vzťahuje nielen na priznávanie

náhrady trov podľa , ale aj podľa

, teda aj na prípady, v ktorých súd prizná úplnú náhradu trov

konania. Právne irelevantný je tiež predmet prieskumu (či ide o poskytnutie právnej služby

v konaní o žalobe alebo v inom type konania v správnom súdnictve), pretože konkrétny

predmet prieskumu tú skutočnosť, že dohoda o zmluvnej odmene za stanovených

podmienok zaväzuje len účastníkov tejto dohody, žiadnym spôsobom neovplyvňuje.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn.

z 9. októbra 2017 došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa podľa , dohovoru

a dodatkového protokolu.

Podľa ustanovenia ak po zrušení

rozhodnutia správneho orgánu došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré sa k novej žalobe

opäť zrušilo preto, že sa správny orgán odchýlil od právneho názoru vysloveného v prvom

rozsudku bez toho, aby došlo k zmene skutkového alebo právneho stavu, uloží súd

správnemu orgánu, aby žalobcovi nahradil všetky trovy súdneho konania. Keďže krajský

súd v uznesení sp. zn. z 9. októbra 2017 nepopiera tvrdenie sťažovateľa, že

podmienkou pre postup podľa nie je, že

rozhodnutie orgánu verejnej správy sa musí zrušiť z tých istých dôvodov, sťažovateľ toto

svoje tvrdenie považuje za nesporné.

Ustanovenie ako súčasť jeho piatej

časti bolo zaradené do s účinnosťou od 1. januára 1992.

Ak by zámerom novely bolo ponechať aj pre účely

správneho súdnictva všeobecnú úpravu trov konania uvedenú v ustanoveniach § 137 a § 151

ods. 5 , potom by nebolo potrebné osobitne riešiť náhradu

trov konania v prípadoch, keď po zrušení rozhodnutia správneho orgánu došlo k vydaniu

nového rozhodnutia, ktoré sa na základe novej žaloby opäť zrušilo preto, že sa správny

orgán odchýlil od právneho názoru vysloveného v prvom rozsudku súdu bez toho, aby došlo

k zmene skutkového alebo právneho stavu.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd ustanovenie § 18 ods. 1 vyhlášky vo vzťahu

k ustanoveniu nesprávne právne posúdil.

Podľa tohto ustanovenia odmena advokáta, ktorej náhrada sa priznáva proti inej fyzickej

osobe alebo právnickej osobe, sa určuje vždy podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene,

na čo je právny zástupca povinný klienta vopred upozorniť. Zo znenia ustanovenia § 250k

ods. 2 vyplýva, že súd v prípade postupu podľa tohto

ustanovenia neurčuje výšku odmeny advokáta, ale ukladá správnemu orgánu povinnosť, aby

žalobcovi nahradil všetky trovy súdneho konania. Z uvedených dôvodov pojem „všetky

trovy súdneho konania“ nemožno spájať výlučne s určením odmeny advokáta podľa

ustanovenia vyhlášky o tarifnej odmene. Podľa názoru sťažovateľa z § 250k ods. 2

jednoznačne vyplýva povinnosť nahradiť sťažovateľovi

všetky trovy súdneho konania a pri takomto znení pri žiadnej možnej interpretácii tohto

ustanovenia nemožno prijať záver, že „všetky trovy súdneho konania“ sú len trovy konania

určené tarifnou odmenou. Ak súd v zmysle ustanovenia § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku má povinnosť uložiť žalobcovi nahradiť všetky trovy súdneho konania a súčasťou

tejto náhrady bude aj zmluvná odmena advokáta dohodnutá v súlade s vyhláškou, potom

súd nepostupuje v rozpore s ustanovením § 250k ods. 2 ani v rozpore s iným ustanovením

, ale naopak, v súlade s ním. Krajský súd toto ustanovenie

vyložil a aplikoval v extrémnom rozpore s jeho znením a posúdil ústavne

neakceptovateľným spôsobom.

Ak pojem „všetky trovy súdneho konania“ z ustanovenia § 250k ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku je možné interpretovať tak, že ide len o tarifnú odmenu, potom ide

o nejasný právny predpis, ktorý nemožno aplikovať v neprospech zákonom zaručených

subjektívnych práv sťažovateľa.

V ustanovení ide o sankciu za to, že

správny orgán nerešpektoval právny názor súdu vyslovený v jeho skoršom rozsudku. Ak by

sa akceptoval výklad krajského súdu, potom by v uvedenom ustanovení nešlo o žiadnu

sankciu, pretože aj v prípade splnenia podmienok pre postup podľa tohto ustanovenia by

súd uložil povinnosť uhradiť trovy konania len vo výške tarifnej odmeny, teda podľa § 151

ods. 5 , čím by sa úplne poprel účel, podstata a zmysel

ustanovenia .

Podľa ustanovenia právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú

zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli

v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 9. októbra 2017 vyplýva, že

zásadnou právnou formuláciou, na ktorej krajský súd založil záver o neaplikovateľnosti

ustanovenia , je tvrdenie, že s úkonom právnej

služby vykonaným za účinnosti automaticky nevzniká

nárok na náhradu trov konania. Tento nárok vznikol podľa krajského súdu až jeho

rozhodnutím podľa , a preto bolo potrebné o výške náhrady za

tento úkon rozhodovať podľa , teda podľa právnej úpravy

účinnej ku dňu rozhodovania o výške trov.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd ustanovenie § 491 ods. 2 Správneho súdneho

poriadku vo vzťahu k ustanoveniu nesprávne

právne posúdil. Nie je totiž možné zamieňať vznik právneho vzťahu a rozhodovanie

o právnom nároku. Nárok sťažovateľa nevznikol až rozhodnutím súdu podľa Správneho

súdneho poriadku, ale za účinnosti , preto aj napriek novej

právnej úprave zostávajú jeho účinky zachované, čím sťažovateľovi zostalo zachované

právo na rozhodnutie o ňom. Z ustanovenia síce

vyplýva, že tento platí aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, ale to nebráni súdu rozhodnúť podľa

, keďže právne úkony a ich účinky zostávajú

zachované.

Právny záver vyplývajúci z uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 9. októbra 2017 je v extrémnom rozpore s niektorými nálezmi ústavného súdu

(, , ), pretože zásadne mení režim právnych

vzťahov, ktoré vznikli v minulosti, a nepriznaním právnych nárokov z týchto právnych

vzťahov zakladá systém pravej retroaktivity, ktorá je v rozpore s princípmi právneho štátu.

Výklad ustanovenia zo strany

krajského súdu popiera účel, podstatu a zmysel tohto ustanovenia, ktoré sledovalo

priznaním nároku na náhradu všetkých trov konania osobitne riešiť trovy konania

v prípadoch, keď po zrušení rozhodnutia správneho orgánu došlo k vydaniu nového

rozhodnutia, ktoré sa na základe novej žaloby opäť zrušilo preto, že sa správny orgán

odchýlil od právneho názoru vysloveného v prvom rozsudku súdu bez toho, aby došlo

k zmene skutkového alebo právneho stavu. Obdobne aj výklad ustanovenia § 491 ods. 2

zo strany krajského súdu popiera účel, podstatu a zmysel tohto

ustanovenia, je v extrémnom rozpore s nálezom ústavného súdu sp. zn.

a svojím obsahom zakladá pravú retroaktivitu.

2.1 Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. z 09.10.2017 porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR.

2. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. z 09.10.2017 porušil základné

právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. z 09.10.2017 porušil základné

právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného v

Slovenskej republiky a v čl. 1 dodatkového protokolu.

4. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 09. 10. 2017 sa zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia

vyhlášky č. za 2 úkony právnej služby vo výške 294, 66 € (2 x 147,

33 €) a 2 x za režijný paušál vo výške 17, 68 € (2 x 8, 84 €), spolu 312, 34 € a DPH 62, 47

€. Spolu s DPH 374, 81 €.“

II.

3. Z podania právneho zástupcu sťažovateľa z 15. februára 2017 adresovaného

krajskému súdu vyplýva, že vo veci sp. zn. požaduje náhradu trov konania

v celkovej výške 15 015,69 €. Trovy právneho zastúpenia podľa tarifnej odmeny vyčísľuje

na 454,74 €, daň z pridanej hodnoty na 90,95 € a súdne poplatky na 70 €, teda celkom

615,69 €. Trovy zmluvnej odmeny vyčísľuje na 12 000 €, ako aj daň z pridanej hodnoty

vo výške 2 400 €, celkom 14 400 €.

4. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 26. júna 2017 vydaného vyšším

súdnym úradníkom vyplýva, že riaditeľstvo je povinné zaplatiť sťažovateľovi sumu 70 €

súdneho poplatku a sumu 545,69 € trov právneho zastúpenia advokátom. Podľa názoru

krajského súdu , ktorý nadobudol účinnosť od 1. júla 2016,

priznanie všetkých trov súdneho konania v prípade, ak po zrušení rozhodnutia správneho

orgánu došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré sa na základe novej žaloby opäť zrušilo

preto, že sa správny orgán odchýlil od právneho názoru vysloveného v prvom rozsudku

súdu (v danom prípade sp. zn. ) bez toho, aby došlo k zmene skutkového alebo

právneho stavu, neumožňuje. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval

v súlade s právnym názorom súdu a súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy

z tých istých dôvodov, môže súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu

verejnej správy pokutu podľa druhej vety .

V danom prípade súd uvedené ustanovenie ani neaplikoval (rovnako ako neaplikoval ani

ustanovenie , ktoré po 30. júni 2016 nie je

možné v danej veci vôbec aplikovať, a to ani s poukazom na § 491 ods. 2 druhú vetu

), keďže rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušil podľa

ods. 1 písm. d) (z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre

nedostatok dôvodov), teda z odlišného dôvodu, než v prípade predchádzajúceho rozsudku č.

k. -102 z 20. novembra 2012 pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho

súdneho poriadku (rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci). O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods. 1

. Pokiaľ sťažovateľ požadoval popri tarifnej odmene aj

zmluvnú odmenu, treba poukázať na uznesenie ústavného súdu č. k. -14

z 20. októbra 2011, v zmysle ktorého súčasťou trov konania je aj odmena advokáta, ktorej

spôsob výpočtu je upravený v § 18 ods. 1 vyhlášky. Náhrada trov právneho zastúpenia sa

určuje vždy podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Zmluvná odmena sa môže

vzťahovať iba na právnu pomoc poskytnutú klientovi jeho advokátom pri vymáhaní jeho

nárokov mimo súdneho konania, a preto túto nemožno zahrnúť do trov súdneho konania.

5. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 9. októbra 2017 vydaného

sudcom vyplýva, že sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 26. júna 2017 vydanému vyšším súdnym úradníkom bola zamietnutá. Podľa

názoru krajského súdu pokiaľ sťažovateľ namietal, že mu krajský súd nepriznal zmluvnú

odmenu, treba uviesť, že v zmysle zostal

zachovaný právny účinok úkonu, ktorý urobil právny zástupca sťažovateľa za účinnosti

, t. j. samotný úkon právnej služby advokáta. Avšak ak

o nároku na náhradu trov bolo rozhodnuté už po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho

poriadku, potom je potrebné aj o výške náhrady za tento úkon rozhodovať podľa Správneho

súdneho poriadku, teda podľa právnej úpravy účinnej ku dňu rozhodovania o výške trov.

S úkonom právnej služby vykonaným za účinnosti ešte

automaticky nevzniká ďalší nárok, a to nárok na náhradu trov v súvislosti s týmto úkonom.

Tento nárok totiž vzniká až rozhodnutím súdu o náhrade trov konania. Tento nárok

vzniknutý za novej právnej úpravy je preto potrebné v súlade so zásadou všeobecného

zákazu retroaktivity právnych noriem posúdiť podľa novej právnej úpravy. Tento názor je

v súlade aj s nálezom ústavného súdu sp. zn. . V súčasnosti platný Správny

súdny poriadok neumožňuje priznať úplnú náhradu trov konania v prípade, ak po súdnom

zrušení rozhodnutia správneho orgánu došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré súd na

základe novej žaloby opäť zrušil preto, že sa správny orgán odchýlil od právneho názoru

vysloveného v prvom rozsudku súdu. Ak by orgán verejnej správy v ďalšom konaní

nepostupoval v súlade s právnym názorom súdu a súd by opätovne zrušil rozhodnutie

orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže súd aj bez návrhu v zrušujúcom

rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu podľa § 191 ods. 6 druhej vety Správneho

súdneho poriadku. Uzavretím zmluvy o poskytnutí právnej pomoci sa zakladá právny vzťah

medzi klientom a advokátom, teda dohoda klienta s advokátom o poskytnutí právnej pomoci

honorovanej zmluvnou odmenou sa môže dotýkať len účastníkov týmto úkonom založeného

právneho vzťahu. Uzavretím zmluvy o právnej pomoci vzniká nielen povinnosť advokáta

poskytnúť klientovi právne služby, ale aj jeho právo na odmenu od klienta za vykonanú

právnu pomoc. Povinnosť zaplatiť odmenu advokátovi teda vyplýva zo zmluvy o poskytnutí

právnej pomoci a pokiaľ sa účastníci takejto zmluvy dohodli na odmene, je povinnosťou

klienta túto odmenu advokátovi zaplatiť bez ohľadu na výsledok konania či postup advokáta

v konaní. Súd však na priznanie nároku na náhradu trov konania používa iné kritériá, a to

zásadu úspechu v konaní, resp. zrušenie napadnutého rozhodnutia a nie je viazaný dohodou

o zmluvnej odmene uzavretou medzi účastníkom a jeho právnym zástupcom. Tento

procesný postup súdu sa vzťahuje nielen na priznávanie náhrady trov podľa § 167 ods. 1,

ale aj podľa , teda aj na prípady, v ktorých súd

prizná úplnú náhradu trov konania. Právne irelevantný je tiež predmet prieskumu (či ide

o poskytnutie právnej služby v konaní o žalobe alebo v inom type konania v rámci

správneho súdnictva), pretože konkrétny predmet prieskumu tú skutočnosť, že dohoda

o zmluvnej odmene zaväzuje len účastníkov tejto dohody, žiadnym spôsobom

neovplyvňuje.

III.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

8. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

10. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov

konania nesprávne aplikoval , hoci výšku trov konania, náhradu

ktorých úspešnému sťažovateľovi priznal, mal posúdiť podľa Občianskeho súdneho

poriadku, keďže išlo o trovy vzniknuté do 30. júna 2016, teda ešte za účinnosti Občianskeho

súdneho poriadku. Okrem toho je toho názoru, že pri správnej aplikácii § 250k ods. 2

mal nárok nielen na tarifnú, ale aj na zmluvnú odmenu

právneho zástupcu. Inými slovami, sťažovateľ nastoľuje otázku intertemporality pri

rozhodovaní o náhrade trov konania v súvislosti so zmenou právnej úpravy, ku ktorej

v priebehu konania došlo, ako aj otázku správneho výkladu ustanovenia § 250k ods. 2

.

11. Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu

nehrá otázka intertemporality (či sa má pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupovať

podľa alebo podľa ) relevantnú

úlohu.

Podľa ak po zrušení rozhodnutia

správneho orgánu došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré sa k novej žalobe opäť zrušilo

preto, že sa správny orgán odchýlil od právneho názoru vysloveného v prvom rozsudku

súdu bez toho, aby došlo k zmene skutkového alebo právneho stavu, uloží súd správnemu

orgánu, aby žalobcovi nahradil všetky trovy súdneho konania.

12. Medzi účastníkmi konania sa javí ako nesporné, že rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 6. decembra 2016 bolo rozhodnutie riaditeľstva zrušené ako

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, hoci skorším rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 20. novembra 2012 bolo skoršie rozhodnutie riaditeľstva zrušené z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci, avšak obe zrušené rozhodnutia riaditeľstva boli

rovnaké.

Za uvedeného stavu je sťažovateľ toho názoru, že bola naplnená hypotéza

ustanovenia , keďže riaditeľstvo sa neriadilo

právnym názorom vysloveným v skoršom rozsudku a v rozpore s ním opätovne rozhodlo

rovnako ako predtým. Preto by riaditeľstvo malo nahradiť sťažovateľovi všetky vzniknuté

trovy konania, čo podľa sťažovateľa predstavuje určitú zákonom predvídanú sankciu za

nerešpektovanie záväzného právneho názoru vysloveného krajským súdom.

Naproti tomu krajský súd v uznesení sp. zn. z 26. júna 2017 vydanom

vyšším súdnym úradníkom vyslovuje názor, podľa ktorého hypotéza ustanovenia § 250k

ods. 2 nie je v danom prípade naplnená, keďže rozhodnutie

riaditeľstva bolo neskorším rozsudkom krajského súdu zrušené pre nepreskúmateľnosť

v dôsledku nedostatku dôvodov, nie teda pre nesprávne právne posúdenie veci, resp. pre

nerešpektovanie záväzného právneho názoru krajského súdu (ako v skoršom rozsudku).

Sťažovateľ tvrdí, že podmienky pre uplatnenie postupu podľa § 250k ods. 2

sú splnené už tým, že správny orgán bez toho, aby došlo

k zmene skutkového alebo právneho stavu, sa odchýli od právneho názoru vysloveného

v skoršom rozsudku krajského súdu, nie teda až zrušením rozhodnutia z tých istých

dôvodov. Keďže krajský súd v uznesení sp. zn. z 9. októbra 2017 vydanom

sudcom tento právny názor sťažovateľa nepopiera, sťažovateľ tento právny názor považuje

za nesporný.

13. Podľa názoru ústavného súdu s uvedenými závermi sťažovateľa nemožno

súhlasiť.

Z už citovaného ustanovenia

jednoznačne vyplýva, že neúspešnému správnemu orgánu možno uložiť povinnosť nahradiť

všetky trovy súdneho konania úspešnému žalobcovi iba vtedy, ak sa na základe novej

žaloby opätovne zrušilo rozhodnutie správneho orgánu preto, že sa tento odchýlil od

právneho názoru vysloveného v skoršom rozsudku bez toho, aby došlo k zmene skutkového

alebo právneho stavu. Skutočnosť, že sa správny orgán v novom rozhodnutí neriadil

skorším rozsudkom súdu, musí zo záverov novšieho rozsudku súdu vyplývať. Za daného

stavu však novšie rozhodnutie riaditeľstva zrušil krajský súd výslovne pre

nepreskúmateľnosť spôsobenú nedostatkom dôvodov, nie teda pre nesprávne právne

posúdenie, resp. pre nerešpektovanie skôr vysloveného záväzného právneho názoru.

Pokiaľ je sťažovateľ tej mienky, že jeho výklad ustanovenia § 250k ods. 2

je nesporný, pretože krajský súd v uznesení sp. zn.

z 9. októbra 2017 vydanom sudcom (zrejme na rozdiel od uznesenia sp. zn.

z 26. júna 2017 vydaného vyšším súdnym úradníkom) toto jeho tvrdenie

nepopiera, treba uviesť, že uznesenie sudcu krajského súdu je jednoznačne založené na

názore, podľa ktorého vec bolo treba posúdiť podľa , a preto

ani nebol dôvod na to, aby sa výkladom ustanovenia § 250k ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku zaoberal. Nejde teda o to, že by sudca mlčky súhlasil s právnym názorom vyššieho

súdneho úradníka.

Na základe dosiaľ uvedeného je ústavný súd toho názoru, že v danej veci hypotéza

ustanovenia nebola naplnená. Znamená to, že

aj keby sa mala vec posúdiť podľa , nebolo by možné

požiadavke sťažovateľa o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia advokátom podľa

zmluvy o právnej pomoci vyhovieť.

14. Napokon je podstatné, že medzi účastníkmi je nesporné aj to, že Správny súdny

poriadok ustanovenie obdobné ustanoveniu

nemá, pretože sankcionovanie správneho orgánu, ktorý nerešpektuje záväzný právny názor

súdu, sa nerieši v rámci trov konania, ale pokutou. Inými slovami, pri aplikácii Správneho

súdneho poriadku na túto vec by tak isto nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa

o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia advokátom podľa zmluvy o právnej pomoci.

15. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to

vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2018