Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 466/2011
PDF · 237.55 KB
No categories available
II. ÚS 466/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť maloletej K. H., zastúpenej zákonnou zástupkyňou G. H.,
obidve bytom Š., právne zastúpených advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného
porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 10 C 63/09 z 26. júla
2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 402/2010 z 31. mája 2011 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletej K. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra
2011 doručená sťažnosť maloletej K. H., zastúpenej zákonnou zástupkyňou G. H., obidve
bytom Š. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 10 C 63/09 z 26. júla 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 402/2010 z 31. mája 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 63/09
konal okresný súd o návrhu sťažovateľky na zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty od
odporcu (poisťovňa K., a. s.), pričom okresný súd rozsudkom z 26. júla 2010 návrhu
sťažovateľky vyhovel a súčasne rozhodol o náhrade trov konania v zmysle zásady úspechu
v konaní, a to tak, že sťažovateľke, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal nárok na
náhradu trov súvisiacich s jej právnym zastúpením advokátkou. Právna zástupkyňa
sťažovateľky si však tieto svoje trovy vyčíslila ako súčet tarifnej odmeny určenej v zmysle
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej
len „vyhláška o odmenách advokátov“) a zmluvnej odmeny dohodnutej so sťažovateľkou.
Okresný súd však priznal sťažovateľke náhradu trov iba v rozsahu tarifnej odmeny za
právnu pomoc poskytnutú jej advokátkou, ale nepriznal jej časť uplatnených trov právneho
zastúpenia spočívajúcu v dohodnutej zmluvnej odmene medzi sťažovateľkou a jej právnou
zástupkyňou. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením
sp. zn. 8 Co 402/2010 z 31. mája 2011 rozsudok okresného súdu v napadnutej výrokovej
časti o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta arbitrárnosť,
svojvoľnosť a nepreskúmateľnosť záverov tak okresného súdu, ako aj krajského súdu
v súvislosti s ich rozhodnutím o náhrade trov konania, pričom tento svoj názor
argumentačne odôvodňuje tým, že všeobecné súdy vôbec nezohľadnili, že zmluvne
dohodnutú časť odmeny si uplatnila v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o zmluvnom poistení“), v dôsledku čoho sťažovateľka, ktorá sa domohla
náhrady škody spôsobenej jej tragickým úmrtím otca, tak musí v dôsledku uvedeného
rozhodnutia všeobecných súdov vynakladať z vysúdenej sumy prostriedky na náhradu trov
svojej právnej zástupkyni, k čomu by nemuselo dôjsť, keby jej všeobecné súdy priznali
uplatnené trovy v plnom rozsahu v súlade s označeným ustanovením zákona o povinnom
zmluvnom poistení.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je v rozpore s princípmi etiky, aby jej nebola
priznaná náhrada nákladov, ktoré vynaložila v súvislosti s domáhaním sa svojho
oprávneného nároku voči odporcovi, ktorý si svoju povinnosť dobrovoľne neplnil.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež okrem iného uviedla:
„Zákonodarca zákonnou úpravou uvedenou v § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001
Z. z. garantoval to, aby všetci poškodení, ktorí sa budú domáhať svojich nárokov voči
poisťovateľovi, dostali plnú náhradu škody, ktorá im vznikla v súvislosti s prudkým
rozmachom automobilovej dopravy za predpokladu, že škodu im spôsobil iný účastník
cestnej premávky. Týmto ustanovením je zabezpečené to, aby prijatá náhrada bola
kompenzáciou ich ujmy a aby z tejto náhrady nemuseli použiť časť prostriedkov na to, aby
túto náhradu vôbec vymohli. ...
Pokiaľ sa sťažovateľka domáhala pozostalostnej úrazovej renty je nesporné, že by
bolo v rozpore s princípom samotnej pozostalostnej úrazovej renty, ktorá má slúžiť na
výživu maloletej sťažovateľky, aby z tejto boli hradené náklady právneho zastúpenia, ktoré
bolo potrebné vynaložiť na uspokojenie nárokov sťažovateľky, ktoré boli od počiatku
dôvodné a nepochybné... Porušovateľ v I. rade obišiel to, že sťažovateľka túto zmluvnú
odmenu uplatňovala podľa zákona, ktorý je špeciálnym zákonom voči vyhláške 655/2004
Z. z., nijako túto skutočnosť neodôvodnil. ...
... tým, že obaja porušovatelia uprednostnili normu nižšej sily pred zákonom,
dopustili sa podľa názoru sťažovateľa nesprávnej aplikácie práva, resp. nesprávnej
aplikácie konkurencie interpretačných alternatív a tým aj svojvoľnej aplikácie práva, už aj
preto, lebo takémuto výkladu porušovateľov chýba zmysluplné odôvodnenie, resp. s
prepojením s akýmkoľvek ústavne chráneným účelom a hlavne zámerom zákonodarcu. ...
V každom individuálnom prípade je potrebné porovnať stav sťažovateľky ako
poškodenej pred vznikom škody a po nej. Vo finančnom vyjadrení musí obdržať toľko, čo
mala pred vznikom škody. Pokiaľ jej otec prispieval na výživu určitou sumou, táto musí
odrážať i príjem, ktorý sťažovateľka obdrží po jeho smrti v dôsledku zavineného konania
inej osoby a žiadna suma nie je odpočítateľnou položkou, vrátane trov, ktoré musela
vynaložiť na to, aby to, čo jej patrí, jej bolo priznané. ...
Tým, že porušovatelia náhradu trov v časti zmluvnej odmeny sťažovateľke nepriznali,
došlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Konaním porušovateľov
došlo k odopretiu základných ľudských práv sťažovateľky i k porušeniu základných
princípov zakotvených v Ústave SR. ...
Ako sme vyššie uviedli, porušovateľ v 1. rade sa vôbec v odôvodnení rozhodnutia
nevyjadril k tomu, resp. rozhodnutie neodôvodnil v časti pokiaľ sa sťažovateľka domáhala
tejto odmeny podľa úplne iného predpisu, ktorý je vyššej právnej sily a je predpisom
špeciálnym. ...
Pokiaľ zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení v § 4 ods. 2 písm. c/
jednoznačne konštatuje, že poisťovateľ - odporca za poisteného uhrádza poškodenému
-sťažovateľke, aj účelne vynaložené náklady spojené s právnym zastúpením pri uplatňovaní
nárokov podľa písm. a), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 5 písm. a)
alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie alebo
neoprávnene krátil poskytnuté plnenie, tak potom bezpečne ide o jeden z nárokov na
náhradu, ktorý podľa citovaného zákona sťažovateľke patrí. ...
Ako vyplýva z priebehu konania, ako aj zo správania odporcu je nepochybné, že
sťažovateľka účelne vynaložila prostriedky na právne zastúpenie, nakoľko bez právneho
zastúpenia by sa zrejme svojich nárokov nebola účinne domohla. ...
... postup a konštatovanie odporcu - poisťovne, ktorá nelikviduje poistnú udalosť len
preto, že nemá príslušnú metodiku a z uvedeného dôvodu zamietne poistnú udalosť a núti
poškodeného, aby sa svojich nárokov domáhal súdnou cestou a sám sa pokúsil vypočítať
uplatnenú náhradu, je nielen v rozpore so zmyslom zákona o povinnom zmluvnom poistení,
ale aj so základnými princípmi etiky. Nepochybné sťažovateľka ako poškodená - ešte k tomu
aj maloletá nepochybné nemá schopnosti sama predmetný nárok uplatniť a špecifikovať a je
nútená dať sa zastúpiť advokátom, ktorý bude relevantne hájiť jej záujmy, s čím je spojená
aj nutnosť zohnať finančné prostriedky na právne zastúpenie. Rovnako nie je možné
spravodlivo požadovať, aby sťažovateľka znášala náklady na zmluvnú odmenu sama, keď
má v zmysle vyššie citovaných ustanovení nárok, aby všetky účelne vynaložené náklady
hradil odporca ako poisťovateľ. Súčasne nemožno ani od advokáta žiadať, aby tak náročnú
agendu poskytoval za tarifnú odmenu, už aj s tým poukazom, že samotnému odporcovi
predložil výpočet pozostalostnej úrazovej renty, s ktorým sa stotožnili i súdy, ktorý odporca
nielenže nevedel vypočítať, ale ani likvidátori odporcu nepoznali metodiku jeho výpočtu. ...
Porušovatelia pochybili aj v tom prípade, pokiaľ by uplatnený nárok na náhradu
účelne vynaložených nákladov bolo potrebné uplatniť nie v rámci trov konania, ale ako
samostatný nárok. V takom prípade v tejto časti uplatnenej zmluvnej odmeny by potom bolo
potrebné toto považovať za rozšírený návrh, o ktorom mali porušovatelia mali tak isto
rozhodnúť a pripustiť alebo nepripustiť rozšírenie návrhu, nie však uplatnený nárok
nepriznať, pretože porušovatelia sú oprávnení nárok priznať aj s iného právneho dôvodu
ako uplatnený sťažovateľom. Aj v takomto prípade porušovatelia pochybili a odňali
sťažovateľke právo na súdnu ochranu, pretože uplatnený nárok jej bez akýchkoľvek
pochybností patrí a sťažovateľka ho uplatnila riadne a včas.
Pokiaľ by porušovatelia dospeli k záveru, že uplatnený nárok na náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov
sťažovateľka, nie sú trovami konania, ale samostatným nárokom, potom mali tak ako je
vyššie uvedené, považovať tento uplatnený nárok za rozšírenie návrhu, alebo mali o
takomto postupe sťažovateľku poučiť. Tým, že porušovatelia takto nepostupovali, odňali
sťažovateľke možnosť konať pred súdom a sťažovateľke porušili jej právo podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy SR a to právo aby sa jej vec verejne prerokovala v jej prítomnosti, aby sa mohla
vyjadriť ku všetkým dôkazom.“
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí jej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Porušovateľ v prvom rade - Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod
sp. zn. 10 C 63/2009 porušil základné právo sťažovateľky domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd.
2. Porušovateľ v druhom rade - Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 402/2010 porušil základné právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd.
3. Rozhodnutie porušovateľa v prvom rade - rozsudok 10 C 63/2009-79 zo dňa
30.06.2010 v napadnutej časti a rozhodnutie porušovateľa v druhom rade - uznesenie sp.
zn. 8Co 402/2010-100 zo dňa 31. 05. 2011 sa zrušujú a vec sa vracia na nové prejednanie a
rozhodnutie.
4. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- €,
ktoré sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť porušovatelia v prvom a druhom rade do
30 dní od doručenia tohto rozhodnutia - nálezu.
5. Porušovatelia v prvom a druhom rade sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť
sťažovateľke trovy konania vo výške 305,84 €... k rukám advokátky JUDr. E. B., a to do 15
dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 10 C 63/09 z 26. júla 2010 a uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 402/2010
z 31. mája 2011 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu
V súvislosti s napádaným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 63/09 z 26. júla
2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity
(„ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže
ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je
namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže
domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného rozsudku okresného súdu, a to podaním riadneho opravného prostriedku
(odvolania), čo napokon, ako to vyplýva z príloh sťažnosti, aj účinne využila. Na základe
sťažovateľkou podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací sa v odvolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Co 402/2010 musel v podstate vysporiadať s identickými
námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu
uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po
jej predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu
V súvislosti s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 8 Co 402/2010 z 31. mája 2011
sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu a stotožnil sa
s jeho závermi, v dôsledku ktorých jej ako úspešnej účastníčke konania nebola priznaná
náhrada všetkých účelne ňou vynaložených nákladov na uplatňovanie si svojich nárokov, čo
je podľa sťažovateľky v rozpore s § 4 ods. 2 písm. c) zákona o povinnom poistení.
V súvislosti s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd v prvom rade
podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako
ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,
ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady
na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru
o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa
namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im
predchádzal.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v rozsahu dôvodov
odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa v danom prípade dôsledne postupoval pri rozhodovaní o náhrade
trov konania podľa § 137 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a vyhl. č. 655/20004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, skúmajúc, či sú
splnené zákonné predpoklady pre priznanie uplatňovanej zmluvnej (podielovej) odmeny na
základe zmluvy o právnej pomoci zo dňa 26.3.2008, ako aj posudzujúc správnosť
uplatňovanej výšky tarifnej hodnoty pre stanovenie základnej sadzby tarifnej odmeny za
jednotlivé úkony právnej služby vykonané v súvislosti so zastupovaním v súdom konaní,
pričom dospel k správnemu právnemu záveru, že navrhovateľke nevznikol nárok na
priznanie zmluvnej odmeny v rámci náhrady trov konania podľa § 151 ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 18 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. a správne ustálil aj výšku tarifnej odmeny za
jednotlivé úkony právnej služby vychádzajúc z tarifnej hodnoty určenej podľa § 10 ods. 3
vyhl. č. 655/2004 Z. z.
Odvolací súd preto, v celom rozsahu sa stotožňujúc so správnym právnym záverom
súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení jeho rozsudku, ktoré odôvodnenie spĺňajúce
všetky požiadavky § 157 ods. 2 O. s. p. si aj v celom rozsahu osvojuje a na ktoré bez
ďalšieho poukazuje, rozsudok v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania ako
vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., s tým, že považuje za potrebné ho
doplniť - na zdôraznenie jeho správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne
významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľky.
Podľa § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 381/2001 Z. z., o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, poistenie
zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.
Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil
poškodenému uplatnené preukázané nároky..., c) účelne vynaložených nákladov spojených s
právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ
nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 5 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ
neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté
poistné plnenie...
... Účelne vynaložené náklady spojené s právnym zastúpením pri uplatňovaní
nárokov podľa zákona č. 381/2001 Z. z. nemožno považovať za trovy konania v zmysle
§ 137 O. s. p., na náhradu ktorých má úspešný účastník právo podľa § 142 ods. 1 O. s. p..
Odmena za zastupovanie advokátom je súčasťou náhrady trov konania podľa § 137 O. s. p.,
len pokiaľ bola zaplatená za úkony právnej služby uskutočnené v bezprostrednej súvislosti
so súdnym konaním. Náklady vynaložené na právne zastúpenie vo výške dojednanej
zmluvnej (podielovej) odmeny na základe zmluvy o právnej pomoci zo dňa 26.3.2008
vylučuje priznať v rámci náhrady trov súdneho konania predovšetkým ust. § 18 ods. 1 vyh.
č. 655/2004 Z. z., z ktorého súd prvého stupňa správne vychádzal. Navrhovateľka tiež
nedôvodne namieta, že postup súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
nemá oporu v zákone a že išlo o svojvoľnú aplikáciu noriem práva na daný prípad.
Aplikáciu vyh. č. 655/2004 Z. z. pri určovaní trov konania totiž výslovne ukladá súdu ust.
§ 151 ods. 5 veta prvá O. s. p., a teda nemožno súčasne priznať nárok na zaplatenie
tarifnej, ako aj zmluvne dohodnutej podielovej odmeny v rámci náhrady trov súdneho
konania.
Nárok na zaplatenie účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením
podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z. z. je nárokom na poistné plnenie, na ktoré
má poškodený nárok z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou vozidla poisteného škodcu; titul tohto právneho nároku vyplýva priamo z
výslovnej dikcie § 4 ods. 4 zákona, kde sa uvádza, že poistený má právo, aby poisťovateľ za
neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, teda v rozsahu škody
na zdraví a nákladov pri usmrtení, škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením
alebo stratou veci, účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri
uplatňovaní nárokov a ušlého zisku. Ide teda o hmotnoprávny nárok, ktorý má oporu v
hmotnom práve, a pre priznanie ktorého je potrebné skúmať splnenie týmto osobitným
zákonom stanovených hmotnoprávnych podmienok, a to je účelnosť ich vynaloženia, ich
vznik pri uplatňovaní nárokov u poisťovateľa podľa tohto zákona a že nesplnenie
poisťovateľom povinnosti uvedených v § 11 ods. 5 písm. a) alebo písm. b), alebo
neoprávnené ním odmietnutie poskytnutia poistného plnenia, alebo neoprávnené ním
krátenie poskytnutého poistného plnenia. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že
náklady na právne zastúpenie vynaložené navrhovateľkou (ako poškodenou) v súvislosti s
hmotnoprávnym uplatňovaním si jej zákonného nároku z povinného zmluvného poistenia u
odporcu (poisťovateľa), predstavujú poistné plnenia, na zaplatenie ktorého má
navrhovateľka rovnako nárok z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poisteného, a preto ich nemožno zahrnúť do trov
občianskeho súdneho konania. Argumentácia navrhovateľky založená na odmietavom
postoji odporcu vo vzťahu k ňou uplatňovaným nárokom je pre posúdenie vzniku nároku na
zaplatenie zmluvnej odmeny v tomto konaní ako súčasti náhrady trov súdneho konania,
právne bezvýznamná.“
Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd založil svoje rozhodnutie
o náhrade trov konania sťažovateľke v prvom rade na stotožnení sa s dôvodmi
prvostupňového okresného súdu, ktoré následne posilnil aj svojimi dôvodmi o nutnosti
rozlišovania medzi trovami vzniknutými v súvislosti sú súdnym konaním na jednej strane
a trovami vniknutými v súvislosti s uplatňovaním si hmotnoprávneho nároku voči
žalovanému mimo súdneho konania.
Podľa § 137 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) trovy konania sú
najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok
účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony
súdneho komisára a jeho hotové výdavky, odmena správcu dedičstva a jeho hotové
výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 5 OSP trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad
platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov.
Podľa § 1 ods. 2 vyhlášky o odmenách advokátov odmena advokáta sa určuje na
základe dohody medzi advokátom a jeho klientom (ďalej len „zmluvná odmena“); ak
nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky
o tarifnej odmene (§ 9 až § 14).
Podľa § 18 ods. 1 vyhlášky o odmenách advokátov advokát upozorní klienta pri
rokovaní o zmluvnej odmene na to, že pri určení trov konania, ktorých náhrada sa priznáva
proti inej fyzickej osobe alebo právnickej osobe, sa odmena advokáta určí podľa ustanovení
tejto vyhlášky o tarifnej odmene.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že všeobecne záväzným právnym
predpisom upravujúcim postup všeobecných súdov v civilnom konaní je Občiansky súdny
poriadok, takže tento právny predpis upravuje aj otázku náhrady iba tých trov konania, ktoré
vznikli v bezprostrednej príčinnej súvislosti so „súdnym“ konaním, resp. s konaním pred
súdom. Súčasťou trov „súdneho“ konania je aj odmena advokáta zastupujúceho pred súdom
účastníka konania, ktorej spôsob výpočtu je upravený vyhláškou o odmenách advokátov.
V zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 odmena advokáta, ktorej náhrada sa priznáva proti inej
fyzickej osobe alebo právnickej osobe, sa určuje vždy podľa ustanovení tejto vyhlášky
o tarifnej odmene, na čo je právny zástupca povinný klienta vopred upozorniť. Inými
slovami, náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá sa v konaní úspešnému účastníkovi
priznáva proti účastníkovi, ktorý v konaní pred súdom nemal úspech, nemožno priznať
podľa iných ako o tarifnej odmene pojednávajúcich ustanovení vyhlášky o odmenách
advokátov.
V danom prípade bola sťažovateľka v konaní pred súdom kvalifikovane právne
zastúpená advokátkou, ktorá pri rokovaní so sťažovateľkou o dojednávaní si zmluvnej
odmeny mala povinnosť sťažovateľku upozorniť, že v konaní pred súdom jej môže byť
priznaná iba náhrada trov podľa ustanovení vyhlášky o odmenách advokátov o tarifnej
odmene (§ 18 ods. 1 vyhlášky o odmenách advokátov). Pokiaľ ide o zmluvnú odmenu za
právne zastupovanie dojednanú medzi sťažovateľkou a jej advokátkou, táto sa môže
vzťahovať iba na právnu pomoc poskytnutú sťažovateľke jej advokátkou pri domáhaní sa
jej nárokov z poistenia poisteného (škodcu) voči poisťovni mimo súdneho konania, takže s
uvedeným korešponduje aj záver krajského súdu, že na zaplatenie týchto trov „... má
navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) rovnako nárok z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poisteného, a preto ich
nemožno zahrnúť do trov občianskeho súdneho konania“.
Vzhľadom na uvedené a v súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej, ak sa
všeobecné súdy domnievali, resp. boli toho názoru, že zmluvne dojednanú odmenu
advokátky nemožno považovať za trovy súdneho konania, mali o tomto nároku meritórne
rozhodnúť samostatným výrokom, ústavný súd opakovane konštatuje, že sťažovateľka bola
v konaní pred všeobecnými súdmi kvalifikovane právne zastúpená, takže bolo vecou jej
advokátky naformulovať žalobný petit, pretože všeobecné súdy nemôžu rozhodovať ultra
petitum a advokátka sťažovateľky si túto odmenu neuplatnila ako samostatný hmotnoprávny
nárok, ale ako trovy súdneho konania, takže v týchto intenciách všeobecné súdy aj rozhodli.
Podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu z uvedeného hľadiska tak
nemožno považovať za svojvoľné, predčasné, arbitrárne, resp. za také, ktoré by odporovali
podstate a zmyslu aplikovaných právnych noriem.
Ústavný súd už aj v minulosti konštatoval, že všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie, ak postupuje v súlade s účinnou
právnou normou.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti
sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka týchto nárokov domáhala, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2011