Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 146/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , prechodne bytom ,

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Derevjaníkom, advokátska kancelária,

Kamenárska 17/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 5. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca

2017 doručená sťažnosť , prechodne bytom (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 5. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení

žalobcu v konaní o určenie, že „zákonné záložné právo nevzniklo“ a „výkon záložného

práva je neplatný“ vedenom na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. . Sťažovateľ spolu so žalobou doručil aj návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému, aby sa zdržal

výkonu záložného práva k bytu označeného v návrhu. Okresný súd o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia v označenom konaní rozhodol uznesením z 24. októbra 2017,

ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ proti označenému uzneseniu okresného

súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podal odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolaním napadnuté uznesenie

okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým uznesením

krajského súdu. Napadnuté uznesenie považuje za arbitrárne a nespravodlivé, v rozpore

s judikatúrou všeobecných súdov v obdobných veciach, pričom argumentuje a predostiera

svoj vlastný pohľad na vec. Vychádzajúc z vlastného právneho posúdenia veci dochádza

k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jeho označené práva.

4. Na základe uvedených skutočností a právnej argumentácie uvedenej v sťažnosti

sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí tejto sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak,

že vysloví porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu,

napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná mu

náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.

8. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú

obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

9. Neodkladné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov.

10. Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity,

podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú

všeobecné súdy.

11. Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o ne/nariadení predbežného opatrenia,

prípadne rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci

občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka

súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa

len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom

účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými

súdmi (princíp subsidiarity) (m. m. ).

12. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením

miesta a postavenia neodkladného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych

prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení

dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo

slobôd.

13. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na neodkladného

opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa . Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je

však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného

súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej [§ 324 a nasl. Civilný sporový

poriadok; (obdobne )]. Aj v prípade nevyhovenia návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú,

definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nenariadenie

predbežného opatrenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol

v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.

14. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke neodkladných opatrení,

pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie

Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala

neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

15. Reflektujúc na uvedené východiská, ústavný súd konštatuje, že realizácia

inštitútu neodkladného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese

nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej

osoby vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti

ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu

pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas

konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú

a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať

aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis ,

, , , ).

16. Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej

rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných

opatreniach, zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými

okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne

, ).

17. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského

súdu takéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia svoj právny záver o správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odôvodnil tým,

že poukázal na to, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa a od toho okamihu sú

putatívni dedičia až do vyporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu považovaní

za spoluvlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. V nadväznosti na to poukázal

na skutočnosť, že od smrti poručiteľa vznikol dlh – nedoplatok v súvislosti s bytom

patriacim do dedičstva, preto k výkonu zákonného záložného práva je možné pristúpiť,

pretože dedičia si neplnia svoje povinnosti. Ústavný súd je toho názoru, že krajským súdom

prijatý právny záver vychádza z okolností prípadu, odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu nemožno prima facie považovať ani za zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, pretože z odôvodnenia napadnutého uznesenia nepriamo vyplýva to, že

sťažovateľ ako putatívny dedič sa domáha ochrany namiesto toho, aby si plnil svoje

povinnosti. Táto miera úvahy je logická a vyvážená, pričom vychádza z konkrétnych

osvedčených skutočností. V súvislostiach vyváženosť tejto úvahy spočíva aj v tom, že

sťažovateľ sa v danej situácii domáha ochrany svojich práv práve neodkladným opatrením,

ktoré, ak by súd nariadil, tak by v konečnom dôsledku znamenalo neopodstatnený zásah

do práv a povinností odporcu a zároveň by tým poskytol ochranu tomu, kto si svoje

povinnosti neplní. Preto ústavný súd konštatuje, že úvahy uvedené v odôvodnení

napadnutého uznesenia nemožno považovať ani za svojvoľné alebo také, ktoré by boli

v rozpore so zmyslom a účelom neodkladného opatrenia. Vychádzajúc z uvedeného ústavný

súd konštatuje, že nezistil signály, ktoré by nasvedčovali tomu, že v prípade sťažovateľom

napadnutým rozhodnutím všeobecného súdu došlo k takému procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle.

Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a

s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže

spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa (obdobne m. m. , II. ÚS

229/07, , ).

18. Nad rámec dôvodov ústavný súd k argumentácii sťažovateľa uvádza, že pokiaľ

namietal a tvrdil, že dedičstvo sa nadobúda až príslušným právoplatným rozhodnutím

o dedičstve, tak takýto názor je nesprávny, pretože dedičstvo sa nadobúda síce na základe

deklaratórneho rozhodnutia o dedičstve, ale spätne k okamihu smrti poručiteľa, čiže

uvedené rozhodnutie nemá konštitutívne účinky, len deklaruje, kto a v akom rozsahu je

dedičom poručiteľa. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavne konformný aj záver opakovane

potvrdzovaný judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú paradoxne

poukazoval sťažovateľ (sp. zn. z 22. februára 2008, sp. zn.

z 27. októbra 2010, obdobne aj sp. zn. zo 14. marca 2011),

ktorý zjednodušene hovorí, že od smrti poručiteľa do vyporiadania dedičstva, čo sa týka

majetku patriaceho do dedičstva, všetci dedičia sú považovaní za vlastníkov tohto majetku,

z čoho vyplývajú práva, ako aj povinnosti.

19. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (na zrušenie uznesenia krajského súdu a priznanie náhrady trov konania),

pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2018