Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 146/2018
PDF · 146.23 KB
No categories available
III. ÚS 146/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , prechodne bytom ,
zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Derevjaníkom, advokátska kancelária,
Kamenárska 17/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 261/2017 z 5. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca
2017 doručená sťažnosť , prechodne bytom (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 Co 261/2017 z 5. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení
žalobcu v konaní o určenie, že „zákonné záložné právo nevzniklo“ a „výkon záložného
práva je neplatný“ vedenom na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 50 Cb 36/2017. Sťažovateľ spolu so žalobou doručil aj návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému, aby sa zdržal
výkonu záložného práva k bytu označeného v návrhu. Okresný súd o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia v označenom konaní rozhodol uznesením z 24. októbra 2017,
ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ proti označenému uzneseniu okresného
súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podal odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolaním napadnuté uznesenie
okresného súdu potvrdil.
3. Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým uznesením
krajského súdu. Napadnuté uznesenie považuje za arbitrárne a nespravodlivé, v rozpore
s judikatúrou všeobecných súdov v obdobných veciach, pričom argumentuje a predostiera
svoj vlastný pohľad na vec. Vychádzajúc z vlastného právneho posúdenia veci dochádza
k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jeho označené práva.
4. Na základe uvedených skutočností a právnej argumentácie uvedenej v sťažnosti
sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí tejto sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak,
že vysloví porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu,
napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná mu
náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
8. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú
obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
9. Neodkladné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
10. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity,
podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú
všeobecné súdy.
11. Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o ne/nariadení predbežného opatrenia,
prípadne rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom
účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými
súdmi (princíp subsidiarity) (m. m. III. ÚS 281/07).
12. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením
miesta a postavenia neodkladného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych
prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení
dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo
slobôd.
13. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na neodkladného
opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je
však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného
súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej [§ 324 a nasl. Civilný sporový
poriadok; (obdobne I. ÚS 46/00)]. Aj v prípade nevyhovenia návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú,
definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nenariadenie
predbežného opatrenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol
v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.
14. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke neodkladných opatrení,
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie
Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).
15. Reflektujúc na uvedené východiská, ústavný súd konštatuje, že realizácia
inštitútu neodkladného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese
nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej
osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti
ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu
pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas
konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú
a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať
aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis II. ÚS 37/00,
I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
16. Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej
rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných
opatreniach, zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými
okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne
III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
17. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského
súdu takéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia svoj právny záver o správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odôvodnil tým,
že poukázal na to, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa a od toho okamihu sú
putatívni dedičia až do vyporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu považovaní
za spoluvlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. V nadväznosti na to poukázal
na skutočnosť, že od smrti poručiteľa vznikol dlh – nedoplatok v súvislosti s bytom
patriacim do dedičstva, preto k výkonu zákonného záložného práva je možné pristúpiť,
pretože dedičia si neplnia svoje povinnosti. Ústavný súd je toho názoru, že krajským súdom
prijatý právny záver vychádza z okolností prípadu, odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu nemožno prima facie považovať ani za zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, pretože z odôvodnenia napadnutého uznesenia nepriamo vyplýva to, že
sťažovateľ ako putatívny dedič sa domáha ochrany namiesto toho, aby si plnil svoje
povinnosti. Táto miera úvahy je logická a vyvážená, pričom vychádza z konkrétnych
osvedčených skutočností. V súvislostiach vyváženosť tejto úvahy spočíva aj v tom, že
sťažovateľ sa v danej situácii domáha ochrany svojich práv práve neodkladným opatrením,
ktoré, ak by súd nariadil, tak by v konečnom dôsledku znamenalo neopodstatnený zásah
do práv a povinností odporcu a zároveň by tým poskytol ochranu tomu, kto si svoje
povinnosti neplní. Preto ústavný súd konštatuje, že úvahy uvedené v odôvodnení
napadnutého uznesenia nemožno považovať ani za svojvoľné alebo také, ktoré by boli
v rozpore so zmyslom a účelom neodkladného opatrenia. Vychádzajúc z uvedeného ústavný
súd konštatuje, že nezistil signály, ktoré by nasvedčovali tomu, že v prípade sťažovateľom
napadnutým rozhodnutím všeobecného súdu došlo k takému procesnému excesu, ktorý by
zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle.
Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a
s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže
spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa (obdobne m. m. II. ÚS 218/02, II. ÚS
229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
18. Nad rámec dôvodov ústavný súd k argumentácii sťažovateľa uvádza, že pokiaľ
namietal a tvrdil, že dedičstvo sa nadobúda až príslušným právoplatným rozhodnutím
o dedičstve, tak takýto názor je nesprávny, pretože dedičstvo sa nadobúda síce na základe
deklaratórneho rozhodnutia o dedičstve, ale spätne k okamihu smrti poručiteľa, čiže
uvedené rozhodnutie nemá konštitutívne účinky, len deklaruje, kto a v akom rozsahu je
dedičom poručiteľa. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavne konformný aj záver opakovane
potvrdzovaný judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú paradoxne
poukazoval sťažovateľ (sp. zn. 5M Cdo 15/2007 z 22. februára 2008, sp. zn.
4 Cdo 120/2009 z 27. októbra 2010, obdobne aj sp. zn. 3 Cdo 222/2010 zo 14. marca 2011),
ktorý zjednodušene hovorí, že od smrti poručiteľa do vyporiadania dedičstva, čo sa týka
majetku patriaceho do dedičstva, všetci dedičia sú považovaní za vlastníkov tohto majetku,
z čoho vyplývajú práva, ako aj povinnosti.
19. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa (na zrušenie uznesenia krajského súdu a priznanie náhrady trov konania),
pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2018