Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 158/2018
PDF · 323.63 KB
No categories available
III. ÚS 158/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátskou kanceláriou alianciaadvokátov ak, s. r. o., Vlčkova 8/A, Bratislava, v mene
ktorej koná advokátka JUDr. Gerta Sámelová Flassiková, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 C 89/2002 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp.
zn. 6 Co 531/2015 a 6 Co 319/2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 89/2002
a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených
pod sp. zn. 6 Co 531/2015 a sp. zn. 6 Co 319/2017 (ďalej aj „napadnuté konania“).
2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 5. júna 2002 podala na okresnom
súde žalobu, ktorou sa domáhala vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení
vecného bremena k nehnuteľnosti. Okresný súd rozhodol vo veci samej 21. júna 2005
rozsudkom č. k. 7 C/89/2002-53 tak, že žalobu žalobkyne zamietol. Sťažovateľka
vo svojom podaní opisuje ďalší priebeh napadnutých konaní vedených na okresnom súde
a krajskom súde, kde v procesnom postavení žalobkyne využívala možnosť podania
riadneho opravného prostriedku voči rozhodnutiu okresného súdu. Ďalej uvádza, že konanie
vo veci samej bolo skončené 28. februára 2018 vydaním rozsudku krajského súdu č. k.
6 Co 319/2017-678, ktorým krajský súd žalobu žalobkyne zamietol. V nadväznosti
na popísaný skutkový stav sťažovateľka uviedla, že aj napriek 189 mesiacom odo dňa
podania žaloby až po samotné rozhodnutie sa aj v súčasnej dobe nachádza v stave právnej
neistoty, pretože vzhľadom na dĺžku trvania súdneho sporu bola judikatúra najvyšších
súdnych autorít natoľko pozmenená, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 319/2017-678
došlo k zamietnutiu žaloby žalobkyne a je možné domnievať sa, že ani v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku nebude sťažovateľke priznaná súdna ochrana jej
nárokov uplatňovaných v žalobe.
3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy bolo postupom okresného súdu a krajského súdu porušené, priznal jej finančné
zadosťučinenie v sume 30 000 € a náhradu trov konania.
II.
4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde a či nie sú dané
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená.
6. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale
aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný
stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03,
IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
7. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06, I. ÚS 559/2014), a preto už k namietanému
porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo
dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 637/2013).
8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zistil, že
napadnuté konania boli skončené 28. februára 2018 vydaním rozsudku krajského súdu č. k.
6 Co 319/2017-678, ktorým bola žaloba žalobkyne zamietnutá.
9. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, nemožno poprieť, že konanie, v ktorom
vystupovala ako žalobkyňa, trvalo neprimerane dlho. Takisto však nemožno ponechať
bez povšimnutia, že v súdnom konaní začatom v roku 2002 sa sťažovateľka mohla domáhať
ochrany svojho práva na prejednanie jej veci v primeranej lehote už oveľa skôr.
10. Z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by sa sťažovateľka až do podania sťažnosti
o svoju vec z hľadiska jej trvania zaujímala a ani to, či využila právny prostriedok,
na ktorého uplatnenie mala právo podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“), t. j. podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu. Pritom
sťažnosť na prieťahy adresovaná orgánu štátnej správy súdov zohráva významnú
preventívnu funkciu, ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (napr. m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05). Sťažovateľka tak nepostupovala
v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ [t. j. „práva patria len bdelým
(pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým)“], teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv, a ktorá vyžaduje, aby aj strana sporu sledovala svoje
subjektívne práva a robila také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich
ohrozovaniu a poškodzovaniu.
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická osoba domáhajúca sa
rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím
(I. ÚS 167/03). Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej
sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už
príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).
12. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak
bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo
trvať (napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 637/2013). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie
o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý
ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06,
13. Z uvedeného tak nesporne vyplýva, že ak v čase podania sťažnosti (27. marca
2018, pozn.) už boli napadnuté konania meritórne skončené (pozri bod 9), k namietaným
prieťahom už zjavne dochádzať nemohlo. Tento skutkový stav bol preto so zreteľom na
obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov základom pre záver ústavného súdu, že
sťažnosť sťažovateľky proti postupu okresného súdu a krajského súdu je zjavne
neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
14. Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie
o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia
základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.
Ústavný súd iba poznamenáva, že pokiaľ ide o požadované priznanie finančného
zadosťučinenia, toto je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy, a v žiadnom
prípade nemôže byť kompenzáciou za neúspech v konaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2018