Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 161/2018
PDF · 168.23 KB
No categories available
I. ÚS 161/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , a
, , a , zastúpených
advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Námestie SNP 7, Stropkov, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Co 2/2017 zo 16. augusta 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. decembra 2017 doručená sťažnosť , ,
a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Co 2/2017 zo 16. augusta 2017
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 27/2013 z 30. októbra 2015 bol zamietnutý
návrh, ktorým sa žalobca , domáhal voči sťažovateľom zaplatenia sumy
8 000 € s príslušenstvom. Okresný súd týmto rozsudkom zároveň sťažovateľom nepriznal
náhradu trov konania a žalobcu zaviazal nahradiť trovy konania iba vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcov (Združenie na ochranu občana spotrebiteľa, pozn.). Proti
uvedenému rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca, ktorý navrhoval, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Po podaní odvolania následne žalobca návrhom zo 17. marca 2016 požadoval pripustenie
zmeny účastníkov na strane žalobcu v dôsledku právnej skutočnosti – zmluvy o postúpení
pohľadávok, na základe ktorej bola pohľadávka voči sťažovateľom postúpená na spoločnosť
.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) návrhu na zmenu
účastníka vyhovel uznesením sp. zn. 14 Co 61/2016 z 24. januára 2017, ktorým
pripustil, aby z konania vystúpil pôvodný žalobca – , a na jeho miesto
vstúpil do konania ako žalobca spoločnosť
. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu
podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom žiadali, aby najvyšší súd napadnuté uznesenie zrušil
a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že
proti uzneseniu krajského súdu z 24. januára 2017 bolo prípustné odvolanie, a nie
dovolanie, ako boli krajským súdom v závere uznesenia poučení. Svoj názor odôvodnili
tým, že vo veci zmeny účastníkov rozhodoval krajský súd prvýkrát, teda ako súd prvej
inštancie. Podľa sťažovateľov išlo o špekulatívnu zámenu na strane žalobcu, pretože
pohľadávka bola prevedená na tzv. schránkovú firmu, ktorým sa snaží žalobca vyhnúť
následkom neúspešného sporu v podobe úhrady trov konania.
4. O odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým odvolacie
konanie zastavil a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania. Najvyšší súd svoje
rozhodnutie odôvodnil takto:
«Najvyšší súd v prvom rade skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia
ktorých môže o podanom odvolaní konať.
7. Podľa § 161 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“) ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či
sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné
podmienky“).
8. Podľa § 161 ods. 2 CSP ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno
odstrániť, súd konanie zastaví.
9. Medzi procesné podmienky patri aj funkčná príslušnosť súdu na prejednanie veci.
10. V danom prípade z hľadiska formálneho, ani obsahového nebolo možné mať
pochybnosti o tom, že procesný úkon žalovaných 1/ - 4/, ktorým napadli uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. januára 2017, je odvolaním v zmysle § 355 a nasl.
CSP.
11. Podľa § 34 CSP o odvolaní rozhoduje krajský súd, ak tento zákon neustanovuje
inak.
12. Najvyšší súd je funkčne príslušný rozhodovať iba o dovolaní (§ 35 CSP)
s výnimkou uvedenou v § 31 ods. 2 CSP, podľa ktorého na konanie o odvolaní proti
rozhodnutiu vydanému v konaní v sporoch z abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach
je príslušný najvyšší súd.
13. Rozhodnutie krajského súdu, ktorým vyhovel návrhu pôvodnej žalobkyne, aby
do konania na jej miesto vstúpil iný označený subjekt, vydané v priebehu odvolacieho
konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím
krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na
prejednanie podaného odvolania žalovaných 1/ - 4/ preto nie je daná.
14. Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci,
ktorá inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky
konania. Najvyšší súd preto konanie o odvolaní žalovaných 1/ - 4/ proti uzneseniu
odvolacieho súdu zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia.
15. O trovách konania najvyšší súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP, keď zastavenie
odvolacieho konania zavinili neprípustným odvolaním žalovaní 1/ - 4/.»
5. Podľa sťažovateľov najvyšší súd postupoval pri posúdení funkčnej príslušnosti
nesprávne a tým, že odvolacie konanie zastavil, znemožnil im realizovať ich procesné
práva. Podľa sťažovateľov najvyšší súd aplikoval formalistický výklad ustanovení
procesných kódexov.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o sťažnosti rozhodol
týmto nálezom:
„I. Základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 08. 2017 sp. zn. 8Co/2/2017 porušené
bolo.
II. Výrok I. a II. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
16. 08. 2017 sp. zn. 8Co/2/2017 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom trovy
konania v sume 590,83 EUR na účet právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
10. Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podstata sťažnosti sa týka posúdenia funkčnej príslušnosti najvyššieho súdu na rozhodnutie
o odvolaní podanom sťažovateľmi proti uzneseniu krajského súdu z 24. januára 2017,
ktorým bola pripustená zmena na strane žalobcu. K postúpeniu pohľadávky z pôvodného
žalobcu na spoločnosť a následne k podaniu návrhu na pripustenie
zmeny účastníkov došlo až po tom, ako bolo podané odvolanie proti rozsudku okresného
súdu z 30. októbra 2015. K zmene na strane žalobcu tak došlo v štádiu, keď vo veci už
konal krajský súd ako súd odvolací. Sťažovatelia v sťažnosti odôvodňujú názor
o prípustnosti odvolania proti takému rozhodnutiu krajského súdu tým, že o zmene na strane
žalobcu ešte nerozhodoval iný všeobecný súd, krajský súd tak rozhodoval ako súd prvej
inštancie. Najvyšší súd v tejto otázke zotrval na názore, že uznesenie krajského súdu
z 24. januára 2017 bolo rozhodnutím odvolacieho súdu. Z uvedeného dôvodu nebola daná
jeho funkčná príslušnosť, pretože najvyšší súd je funkčne príslušný podľa § 35 Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) rozhodovať iba o dovolaní.
11. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a podrobne sa
oboznámil aj s podmienkami, za ktorých najvyšší súd rozhodoval. Pri posudzovaní
prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov v danom prípade ústavný súd
predovšetkým skúmal, či najvyšší súd pri rozhodovaní postupoval v súlade s ustanoveniami
Civilného sporového poriadku, a aplikoval ich tak, aby nedošlo k neprípustnému zásahu
do označených práv sťažovateľov.
12. Podľa § 35 CSP o dovolaní rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 234 ods. 1 CSP súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej.
Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie,
ak to zákon pripúšťa.
13. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97, IV. ÚS 362/09). Ako z citovaných ustanovení Civilného sporového poriadku
vyplýva, najvyšší súd rozhoduje o dovolaní, s výnimkou podľa § 31 ods. 2 CSP (abstraktná
kontrola v spotrebiteľských veciach, pozn.), o ktorú však v prejednávanom prípade nešlo.
Najvyšší súd dospel po zhodnotení podmienok konania k záveru o absencii funkčnej
príslušnosti pre rozhodovanie o odvolaní proti uzneseniu krajského súdu, preto odvolacie
konanie podľa § 161 ods. 2 CSP zastavil. Navyše, ústavný súd uvádza, že krajský súd
rozhodol o zmene na strane žalobcu uznesením. Proti takému uzneseniu však odvolanie
nie je prípustné, čo vyplýva a contrario z § 357 CSP.
14. Za daných okolností považuje ústavný súd postup najvyššieho súdu ktorý
odvolacie konanie zastavil, ako správny a ústavne akceptovateľný. Právne závery
najvyššieho súdu sú tak legitímne a opodstatnené. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom
najvyššieho súdu nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
15. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
IV. ÚS 62/08, I. ÚS 210/2016). Ústavný súdu poukazuje tiež na skutočnosť, že rozsudkom
okresného súdu z 30. októbra 2015, ktorým bol návrh žalobcu voči sťažovateľom
zamietnutý, súd zároveň nepriznal sťažovateľom náhradu trov konania, pretože ju nežiadali.
Pritom v sťažnosti odôvodňujú sťažovatelia podanie odvolania proti rozhodnutiu o zámene
žalobcu práve obavou z možnej nedobytnosti či komplikácii pri vymáhaní trov konania od
nového žalobcu. Ústavnému súdu sa tak javí, že ich aktivita bola vyvolaná skôr obavami
vedľajšieho účastníka na strane odporcov o vymoženie svojich trov konania, pretože na ich
úhradu bol žalobca rozsudkom okresného súdu zaviazaný. Ústavný súd iba dodáva, že
vedľajšieho účastníka pritom zastupoval súčasný právny zástupca sťažovateľov
a sťažovatelia v konaní pred okresným súdom právne zastúpení neboli.
16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosti ako celok
po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti, a preto bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018