Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 176/2018
PDF · 124.63 KB
No categories available
I. ÚS 176/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CORS, spol. s r. o., Jesenná 8,
Prešov, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 21 Co 21/2017-197
z 18. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti CORS, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla
2018 doručená sťažnosť, doplnená podaním doručeným 3. mája 2018, obchodnej
spoločnosti CORS, spol. s r. o., Jesenná 8, Prešov (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 Co 21/2017-197 z 18. januára 2018 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajský súd
potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C 50/2014-166
zo 14. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bola zamietnutá
žaloba sťažovateľky o zaplatenie sumy 1 035,46 € z titulu nevrátenej náhrady trov konania
zo strany bývalého právneho zástupcu sťažovateľky ako žalovaného. Zároveň bol
napadnutým rozsudkom krajského súdu potvrdený rozsudok okresného súdu aj vo výroku
o trovách konania a žalovanému bola priznaná aj náhrada trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.
3. Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta
nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery krajského súdu týkajúce sa dôvodnosti
potvrdenia rozsudku okresného súdu, resp. dôvodnosti zamietnutia jej žaloby okresným
súdom.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví porušenie ňou označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu,
tento zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej voči krajskému súdu náhradu trov
konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
8. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
9. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa
domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok
okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľky.
10. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch.
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
13. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na
spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997).
14. Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu (aj v spojení s ním potvrdeným rozsudkom okresného súdu)
z hľadiska ústavnej udržateľnosti jeho záverov, resp. z hľadiska dostatočného odôvodnenia
v príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv,
a konštatuje, že krajský súd sa v odvolacom konaní relevantne vysporiadal so všetkými
skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil.
15. Z napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s ním potvrdeným rozsudkom
okresného súdu vyplýva, že sťažovateľke bola v súdnom konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 19 Cb 92/2005 priznaná náhrada trov konania spolu v sume 3 384,34 €, z toho
suma 340,40 € z titulu náhrady súdneho poplatku a suma 3 043,94 € z titulu náhrady trov
právneho zastúpenia. Náhrada trov konania bola sťažovateľke priznaná na účet jej právneho
zástupcu a na jeho účet bola zo strany žalovaného aj uhradená.
V predmetnom konaní sťažovateľku pôvodne zastupoval a z celkovej
priznanej náhrady trov právneho zastúpenia suma 1 035,46 € predstavovala náhradu za
úkony právnej služby realizované ešte pôvodným zástupcom sťažovateľky. Podľa
sťažovateľky jej právny zástupca nemal nárok na ponechanie si sumy
1 035,46 € a jej zaplatenia sa voči nemu domáhala v namietanom súdnom konaní. Okresný
súd vyhodnotil nároky sťažovateľky ako nedôvodné, pretože považoval za preukázané, že
pôvodný právny zástupca sťažovateľky mal voči nej pohľadávku z titulu nároku na odmenu
za právne služby za zastupovanie v označenom konaní vo výške zodpovedajúcej spornej
časti priznanej a novému právnemu zástupcovi uhradenej časti trov právneho zastúpenia.
Predmetnú pohľadávku pôvodný právny zástupca zmluvou o postúpení postúpil novému
právnemu zástupcovi, čím sa on stal jej veriteľom a túto pohľadávku jednostranným
započítacím úkonom započítal voči pohľadávke uplatňovanej sťažovateľkou v namietanom
konaní, čím táto pohľadávka ešte pred začatím konania zanikla.
16. Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie vytýka
krajskému súdu nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery o existencii pohľadávky
vo výške 1 035,46 € z titulu zastupovania v súdnom konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 19 Cb 92/2005, o platnosti postúpenia tejto pohľadávky na
, ako aj závery o platnosti úkonu jednostranného započítania
voči pohľadávke sťažovateľky. Zároveň sťažovateľka vytýka
odobrenie postupu okresného súdu, keď tento nevykonal sťažovateľkou navrhovaný dôkaz
– výsluch a uspokojil sa s jeho čestným vyhlásením k rozhodujúcim
skutočnostiam.
17. Ústavný súd konštatuje, že argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako
spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu a nezistil, že by
posudzovaný rozsudok bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený
v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený,
a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
18. Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky je v zásade
zhodná s jej odvolacou argumentáciou a s touto sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal
krajský súd v napadnutom rozsudku.
19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018