Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 8/2018
PDF · 207.57 KB
No categories available
IV. ÚS 8/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, Slovenská 69, Prešov,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1600/2009,
za účasti Okresného súdu Prešov takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1600/2009
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jeho právnej
zástupkyne advokátky JUDr. Martiny Kožárovej Jenčovej, Slovenská 69, Prešov, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. novembra 2017 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou,
Slovenská 69, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1600/2009
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení povinného
podal námietky proti exekúcii, ktoré boli okresnému súdu doručené 16. novembra 2009.
V čase podania sťažnosti (na poštovú prepravu bola podaná 16. novembra 2017, pozn.)
podľa tvrdenia sťažovateľa ešte nebolo o jeho námietkach rozhodnuté.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Dňa 29. 05. 2009 bolo začaté exekučné konanie v prospech oprávneného,
... a v neprospech sťažovateľa, na vymoženie pohľadávky
vo výške 167,63 Eur s prísl...
Dňa 26. 10. 2009 vydal súdny exekútor Upovedomenie o začatí exekúcie. V súlade
s vtedy platným ust. § 50 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok)... sťažovateľ podal včas námietky proti exekúcii, pričom zároveň
uhradil súdny poplatok.
Listom zo dňa 11. 11. 2009 súdny exekútor oznámil sťažovateľovi ako povinnému, že
jeho námietky proti exekúcii boli postúpené na súdne rozhodnutie na Okresný súd Prešov.
Okresný súd Prešov vec vedie pod sp. zn. 2 Er 1600/09, pričom o námietkach sťažovateľa
nebolo doposiaľ rozhodnuté...
V prípade sťažovateľa, súd o jeho námietkach proti exekúcii nerozhodol
ani po 8 rokoch, pričom máme za to, že takéto rozhodnutie nemožno považovať za právne
zložité alebo komplikované. Oprávnený ako exekučný titul, na základe ktorého sa exekúcia
vedie, označil Platobný rozkaz Okresného súdu Prešov, sp. zn. Ro 33365/97-8 zo dňa
31. 08. 2008.
Ako však vyplýva z rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 28 C 197/2005
zo dňa 23. 01. 2006, proti tomuto platobnému rozkazu podal sťažovateľ ako žalovaný včas
odpor, preto súd vec prejednal v civilnom konaní, v ktorom rozhodol Rozsudkom,
sp. zn. 28 C 197/2005-27 zo dňa 23. 01. 2006 tak, že žalobu žalobcu (ktorý bol právnym
predchodcom oprávneného), zamietol. Sťažovateľ v podaných námietkach preto namietal
neexistenciu exekučného titulu, a teda neprípustnosť exekúcie.
Zastávame názor, že rozhodovanie v obdobných veciach tvorí štandardnú súčasť
rozhodovacej praxe všeobecných súdov, nevyžaduje žiadne náročné a zdĺhavé dokazovanie
či realizáciu rôznych procesných úkonov a rozhodnutí, ktoré by odôvodňovali 8 rokov
trvajúce rozhodovanie súdu...
Vzhľadom na uvedené potom považujeme za dôvodné konštatovať, že 8 rokov
trvajúce rozhodovanie o námietkach povinného je nutné posudzovať ako neodôvodnené
prieťahy v súdnom konaní, ktoré neboli spôsobené ani zložitosťou veci ani správaním
účastníkov, ale výlučne postupom okresného súdu, ktorý bol po celý čas nečinný.
Poukazujeme pritom na ust. § 50 ods. 2 Ex. poriadku (v znení účinnom od 01. 09. 2005
do 31. 03. 2017), podľa ktorého o námietkach proti exekúcii rozhodne súd najneskôr
do 60 dní odo dňa ich doručenia.
Sťažovateľ sa sťažnosťou zo dňa 16. 10. 2017 obrátil na predsedu Okresného súdu
v Prešove a žiadal o odstránenie prieťahov v konaní. Do dnešného dňa nebolo na túto
sťažnosť reagované a súd o námietkach doposiaľ nerozhodol.“
Sťažovateľ sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €,
čo odôvodňuje takto:
„S poukazom na vyššie popísané prieťahy v konaní má sťažovateľ za to, že len
samotné vyslovenie porušenia ním označených práv nie je dostatočné, preto sa domáha
finančného zadosťučinenia vo výške 10.000 Eur.
Poukazujeme na to, že v dôsledku dlhotrvajúceho rozhodovania súdu neúmerne
narastajú povinnému úroky z omeškania, ktoré sú vo výške 17,6 % ročne. Zároveň, dňa
09. 10. 2017 došlo zo strany exekútora k blokovaniu finančných prostriedkov na účte
sťažovateľa, čím sa zhoršila finančná situácia sťažovateľa a jeho rodiny. Preto považujeme
požadované finančné zadosťučinenie za opodstatnené a primerané s poukazom na dĺžku
konania a povahu právnej veci.“
Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal okresnému súdu konať vo veci
bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €,
ako aj úhradu trov konania.
Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd vyzval predsedu okresného
súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril. Vo vyjadrení predsedu okresného súdu
sp. zn. 1 SprO/2187/2017, SprU/3014/2017 z 21. decembra 2017 sa v podstatnom uvádza:
„Vo veci bola podaná námietka povinného voči exekúcii dňa 09. 11. 2009. Následne
bol v roku 2016 vyzvaný oprávnený na vyjadrenie sa k námietke, čo oprávnený urobil
svojim podaním dňa 02. 11. 2016.
Uznesením zo dňa 03. 11. 2017 bolo námietkam povinného proti exekúcii vyhovené.
Na Okresnom súde Prešov, ktorý je dlhodobo personálne poddimenzovaný,
sa nachádza vyše 100.000 exekučných vecí, z tohto dôvodu nebolo rozhodnuté o námietkach
v primeranej lehote. Po urgencii zo strany povinného (október 2017) bolo vo veci
bezodkladne rozhodnuté.“
Z predloženého spisového materiálu okresného súdu vyplýva nasledujúci priebeh
napadnutého konania:
1. Dňa 7. júla 2009 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie s návrhom na vykonanie exekúcie
z 29. mája 2009 na základe exekučného titulu – platobný rozkaz Okresného súdu Prešov
sp. zn. Ro 33365/97 z 23. októbra 1998.
2. Dňa 21. júla 2009 okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie v prospech
oprávneného.
3. Dňa 16. novembra 2009 súdny exekútor doručil okresnému súdu námietky
povinného proti exekúcii z 3. novembra 2009; povinný namietal neprípustnosť exekúcie
pre nespôsobilý titul, keďže proti platobnému rozkazu podal odpor, na základe ktorého
okresný súd vydal rozsudok sp. zn. 28 C 197/2005 z 23. januára 2006, ktorým žalobu
v celom rozsahu zamietol.
4. Okresný súd 12. októbra 2016 vyzval oprávneného na vyjadrenie k námietkam.
5. Podaním doručeným okresnému súdu 2. novembra 2016 sa oprávnený vyjadril
k námietkam povinného.
6. Dňa 16. októbra 2017 bola okresnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa
na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu.
7. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Er 1600/2009 z 3. novembra 2017 námietkam
povinného proti exekúcii vyhovel (označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť
12. decembra 2017, pozn.).
8. Okresný súd 21. decembra 2017 vyzval súdneho exekútora, aby sa vyjadril,
či mieni uplatňovať trovy exekúcie, pretože exekúcia bude zastavená.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením
sp. zn. IV. ÚS 8/2018 zo 17. januára 2018 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu označených
základných práv sťažovateľa.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,
aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného
súdu v liste sp. zn. Spr U 3014/2017 z 8. marca 2018 ústavnému súdu oznámil, že netrvá
na ústnom konaní o sťažnosti sťažovateľa.
Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá
na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného súdu
sp. zn. SprU 3014/2017 z 21. decembra 2017 a z 3. mája 2018 na vedomie a prípadné
zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 5. apríla 2018
oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a k veci uviedla:
«Predseda Okresného súdu Prešov uvádza, že na Okresnom súde Prešov, ktorý
je dlhodobo personálne poddimenzovaný, sa nachádza vyše 100.000 exekučných vecí, z
toho dôvodu nebolo o námietkach sťažovateľa rozhodnuté v primeranej lehote.
K tomuto vyjadreniu poukazujeme na doterajšiu judikatúru Ústavného súdu SR
vo veciach týkajúcich sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a to napr. II. ÚS 48/96 „Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečovať súdne konanie nezbavuje zodpovednosti za pomalé konanie“ resp. „Priznanie
ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu
i sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto ústavné právo objektívne realizovalo“
(II. ÚS 26/95).
Vzhľadom na horeuvedené nepovažujeme obranu okresného súdu
za akceptovateľnú.»
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 2
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), ako aj z čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že konanie o námietkach povinného proti exekúcii, tvorí bežnú a početnú súčasť
rozhodovania exekučných súdov. Zároveň ústavný súd vzal na zreteľ, že preskúmanie
otázky (ne)existencie vykonateľného exekučného titulu je zo skutkového hľadiska
nenáročná, pričom právna neistota povinného v exekúcii vedenej bez relevantného
vykonateľného titulu po dobu 8 rokov je značná.
2. Správanie sťažovateľa ako strany sporu je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje
pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd na základe zapožičaného súdneho spisu konštatuje, že sťažovateľ
k predĺženiu konania neprispel významnejšou mierou, aj keď z popisu doterajšieho priebehu
konania možno dôvodne predpokladať, že skoršie podanie sťažnosti podľa § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov mohlo výrazne urýchliť rozhodovanie okresného súdu o námietkach
sťažovateľa.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
V popísanom priebehu súdneho konania ústavný súd identifikoval obdobie
neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, keď o relevantných námietkach sťažovateľa
(doručených okresnému súdu 16. novembra 2009, pozn.) podporených nezvratným
dôkazom o neprípustnosti exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote, ale až uznesením
sp. zn. 2 Er 1600/2018 z 3. novembra 2017 (právoplatné 12. decembra 2017, pozn.).
Ústavný súd preto s prihliadnutím k celkovej dĺžke rozhodovania o námietkach
sťažovateľa proti exekúcii (viac ako 8 rokov) a k zistenej neodôvodnenej nečinnosti
okresného súdu, dospel k záveru, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie bolo v čase rozhodovania ústavného
súdu už právoplatne skončené (12. decembra 2017, pozn.), ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2
ústavy nevyslovil príkaz adresovaný okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal
bez zbytočných prieťahov a v tejto časti návrhu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €
z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä celkovú dĺžku
napadnutého konania, skutočnosť, že je už právoplatne skončené, ako aj obdobie
neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, ale predovšetkým predmet napadnutého
exekučného konania („... vymoženie pohľadávky vo výške 167,63 Eur s prísl.“) ústavný súd
dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 1 000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).
V.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.
Úhradu priznal v uplatnenom rozsahu za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13
ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Tarifná odmena za úkon právnej služby vykonaný v roku 2017 predstavuje
sumu 147,33 €. Za dva úkony tak prináleží suma 294,66 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3
vyhlášky) za dva úkony v roku 2017 v sume 17,68 €, čo spolu predstavuje sumu 312,34 €
(bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2018