Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 187/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. David Soukeník, vo veci namietaného porušenia čl. 2

ods. 2 v spojitosti s čl. 144 ods. 1, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -87

z 1. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie čl. 2 ods. 2 v spojitosti s čl. 144 ods. 1, základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -87

z 1. februára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že

sťažovateľka je povinnou v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom

JUDr. Michalom Bulkom pod sp. zn. EX 455/2001 o vymoženie 2 348,67 eur s prísl.

Podkladom na vykonanie exekúcie sú platobné výmery č. 1141/2000/1, 1141/2000/2

a č. 1141/2000/3, všetky zo 17. januára 2001 právneho predchodcu oprávnenej Všeobecnej

zdravotnej poisťovne, a. s. Podaním z 23. júna 2016 doručeným súdu 27. júna 2017

a doplneným 28. októbra 2016 sťažovateľka podala návrh na zastavenie konania z dôvodu

podľa § 57 písm. a) Exekučného poriadku, v zmysle ktorého súd exekúciu zastaví, ak sa

exekúcia začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Sťažovateľka namietala, že

platobné výmery právneho predchodcu oprávnenej, na podklade ktorých dochádza k výkonu

exekúcie, jej neboli nikdy doručené, a teda exekučné tituly sa nestali vykonateľnými.

Sťažovateľka je toho názoru, že k vyznačeniu vykonateľnosti platobných výmerov došlo

zo strany právneho predchodcu oprávnenej len formálne, a to bez materiálneho základu.

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. -67

z 20. februára 2017 zamietol návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie. Proti uzneseniu

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením tak, že potvrdil uznesenie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh povinnej

na zastavenie exekúcie zamietol, a odmietol odvolanie povinnej proti uzneseniu vo výroku,

ktorým súd prvej inštancie návrh na odklad exekúcie zamietol. Ťažiskovou námietkou

sťažovateľky, ktorá tvorí obsah jej sťažnosti, je tá, že okresný súd, ako aj krajský súd sa

riadne nevysporiadali s jej zásadnou námietkou, že platobné výmery vydané právnym

predchodcom oprávnenej, na podklade ktorých sa vedie exekúcia, nikdy nenadobudli

právoplatnosť a vykonateľnosť a že oprávnená nikdy nepreukázala, že predmetné platobné

výmery boli sťažovateľke doručené, resp. že boli doručované zákonným spôsobom v súlade

s § 24 ods. 1, resp. § 24 ods. 2 Správneho poriadku. Sťažovateľka považuje závery

krajského súdu vyjadrené v napadnutom uznesení o neunesení dôkazného bremena na strane

sťažovateľky vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že platobné výmery jej doručené neboli

a že nedošlo z jej strany ani k vyvráteniu domnienky náhradného doručenia týchto

platobných výmerov, a teda že chýbali okolnosti pre vyznačenie vykonateľnosti exekučných

titulov, za arbitrárne. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla: „V prvom rade požiadavka

súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu, aby preukázala nedoručenie resp.

nedoručovanie predmetných platobných výmerov na podklade ktorých sa vedie exekúcia, je

absurdná. Sťažovateľke nie je zrejmé akým spôsobom má preukázať nedoručovanie

zásielok.

Pokiaľ súd teda mal za to, že sťažovateľka nepreukázala svoje tvrdenia, mal rovnako

postupovať aj vo vzťahu voči oprávnenému. Oprávnený totiž nepreukázal, že platobné

výmery boli doručené resp. že sa o ich doručenie pokúšal. Súd mal oprávnenému uložiť

povinnosť preukázať tieto skutočnosti predložením doručeniek resp. vrátených zásielok. Ako

odvolací súd, tak aj súd prvej inštancie si osvojili tvrdenie oprávneného, že platobné výmery

boli doručované bez toho, aby oprávnený toto pred súdom preukázal. Z konania súdu je

zrejmé, že bol okrem ústavnou garantovaných práv porušený aj princíp rovnosti strán.

Sťažovateľka vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie, ako aj vo svojom odvolaní

namietala, že platobné výmery na podklade ktorých sa vedie exekučné konanie nie sú

právoplatné a vykonateľné.

Argumentácia súdu, že sťažovateľka mohla namietať právoplatnosť a vykonateľnosť

v lehote na podanie námietok voči exekúcií, prípadne, že časový priestor od vydania

exekučných titulov po rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o skartácií

dokumentov bol dostatočný, neobstojí. Vykonateľnosť rozhodnutia je totiž nevyhnutným

predpokladom exekučného konania, ktorý musí byť preukázateľne naplnený v priebehu

celého exekučného konania. Žiadne ustanovenie exekučného poriadku nepredpokladá určitý

časový úsek, v ktorom je potrebné vadu konania v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a)

Exekučného poriadku namietnuť.“ Tieto svoje argumenty sťažovateľka podporila

uznesením ústavného súdu č. k. -31 z 3. mája 2011, v ktorom ústavný súd

uviedol, že: „Exekučný súd skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku), tiež na prípadnú

námietku povinného proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku), ako aj na prípadný návrh

povinného na zastavenie exekúcie (§ 58 Exekučného poriadku). Súčasne platí, že exekučný

súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa

správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal.“

Sťažovateľka ďalej namieta, že „Argumentácia súdu, že podanie sťažovateľky zo dňa

4.6.2001 má charakter uznania dlhu je vo vzťahu k určeniu či sa exekúcia vedie na

podklade skutočne právoplatných a vykonateľných platobných výmerov irelevantná. Pokiaľ

by sťažovateľka skutočne v predmetnom vyjadrení údajný dlh uznala, toto nie je relevantnou

skutočnosťou pre posúdenie, či sa exekučné konanie vedie na podklade právoplatných

a vykonateľných rozhodnutí.“.

Podľa sťažovateľky bolo možné doručenie platobných výmerov preukázať zo strany

oprávnenej predložením doručeniek a nastúpenie účinkov fikcie doručenia mohla oprávnená

preukázať predložením vrátených zásielok. Keďže oprávnená takéto dôkazy nepredložila,

neuniesla dôkazné bremeno, a preto z uvedeného možno vyvodiť, že právoplatnosť

a vykonateľnosť platobných výmerov ani skutočne nenastala. Skutočnosť, že oprávnená

mala tieto listiny zlikvidovať, nesmie byť podľa sťažovateľky vykladaná na ťarchu

sťažovateľky. Ďalej v sťažnosti uviedla: „Vykonateľnosť rozhodnutia ako nevyhnutný

predpoklad vedenia exekúcie musí byť preukázateľná počas celého exekučného konania.

Oprávnený bol povinný uchovať všetky listiny týkajúce sa exekučného konania vedeného

proti sťažovateľke, a to obzvlášť tie, ktoré preukazujú nadobudnutie právoplatnosti

a vykonateľnosti platobných výmerov. Sme toho názoru, že oprávnený sa s dostatočnou

starostlivosťou aktívne nezaujímal o ochranu a výkon svojich práv, a je teda prirodzené, že

môže dôjsť k tomu, že tieto práva stratí.

Skutočnosť, že žiaden zákon neukladá povinnosť archivovať tieto dokumenty

neznamená, že tieto dokumenty už nie sú v ďalšom konaní potrebné a už vôbec to nezbavuje

oprávneného v prípadnom súdnom konaní dôkaznej povinnosti.

Pokiaľ teda oprávnený tvrdí, že pri doručovaní platobných výmerov sťažovateľke sa

uplatnila fikcia doručenia, mal na predloženie svojich tvrdení predložiť dôkazy, a to vrátené

zásielky. Postup súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu, keď si tieto tvrdenia

oprávneného osvojili bez toho aby tento na preukázanie svojich tvrdení predložil dôkazy

a prenesením dôkazného bremena na sťažovateľku, je aj porušením princípu rovnosti strán,

princípu kontradiktórnosti a princípu voľného hodnotenia dôkazov, čo v konečnom

dôsledku zakladá porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR, ako aj

ďalších práv vyplývajúcich z SR, SR a

SR.“

3. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na

ďalšie konanie nálezom vyslovil, že „Základné práva sťažovateľky na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

Slovenskej republiky, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

, práva na konanie štátnych orgánov iba na základe , v

jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa

Slovenskej republiky v spojitosti s , uznesením

Krajského súdu v Prešove č. k. -87 zo dňa 1.2.2018 boli porušené.“.

Sťažovateľka zároveň navrhuje napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie, priznať jej náhradu trov konania na účet jej právneho zástupcu. Napokon

sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nariadil dočasné opatrenie, ktorým by odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu do právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky v tejto veci.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

7. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

8. Ústavný súd v tomto konaní preto pristúpil ku skúmaniu, či právny názor

vyslovený v napadnutom uznesení krajského súdu je z ústavného hľadiska udržateľný

a akceptovateľný.

9. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v podstatnom uviedol:

„5. Odvolací súd, príslušný na rozhodnutie o odvolaní povinnej v zmysle § 34 zákona

č. (ďalej len ), účinného od 1.7.2016,

v súlade s , preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo v súlade s a v spojení s Exekučného poriadku, v znení

účinnom do 31.3.2017, v zmysle § 243h ods. 1 tohto zákona. Vec prejednal bez nariadenia

pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie povinnej v časti výroku o zamietnutí

návrhu na zastavenie exekúcie nie je dôvodné.

6. Podľa § 41 ods. 2 písm. h) Exekučného poriadku (účinného do 31. marca 2017),

exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov

vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia, starobného dôchodkového

sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia.

7. Exekučný súd v danom prípade, na základe oprávneným predložených exekučných

titulov - platobných výmerov Všeobecnej zdravotnej poisťovne, Bratislava, Pobočka Stará

Ľubovňa č. 1141/200/1, č.1141/200/2, Č. 1141/2000/3, všetky zo dňa 17.1.2001, opatrené

doložkou právoplatnosti ku dňu 22.2.2001, vydal súdnemu exekútorovi dňa 2.5.2001

poverenie na vykonanie exekúcie na vymoženie tam uloženej povinnosti peňažného plnenia

v predmetnej exekučnej veci.

8. Následne uznesením zo dňa 7.4.2010 exekučný súd pripustil zmenu účastníkov

konania na strane oprávnenej tak, že namiesto doterajšej oprávnenej Všeobecnej zdravotnej

poisťovne, pobočka Stará Ľubovňa vystupuje v exekučnom konaní ako oprávnená Slovenská

konsolidačná, a.s. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.5.2010.

9. Po tom, čo povinná požiadala o zastavenie exekúcie, resp. o jej odklad písomným

podaním zo dňa 23.6.2016, rozhodol exekučný súd o tejto žiadosti uznesením, vydaným

sudcom, ktoré povinná napadla odvolaním.

10. Odvolací súd ako súd príslušný na konanie o odvolaní konštatuje správnosť

rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie

v celom rozsahu, vrátane jeho dôvodov. V otázke doručovania platobných výmerov, ktoré sú

exekučným titulom, právnou predchodkyňou oprávnenej, odvolací súd súhlasí so záverom

okresného súdu s odkazom na príslušné ustanovenia o zdravotnom

poistení (účinnom v relevantnom čase do 31. októbra 2004) v spojení s príslušnými

ustanoveniami o správnom konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu,

aplikované ustanovenia na postup pri doručovaní platobných výmerov, nie sú v rozpore

s SR, v dôsledku čoho je možné ich aplikovať na tento prípad.

11. Aby sa mohla pre doručovanie platobných výmerov použiť fikcia doručenia

podľa , je potrebné, aby boli splnené všetky zákonné

podmienky, a to adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, nebol zastihnutý,

v mieste doručenia sa zdržiava, upovedomenie doručovateľa o opätovné doručenie

písomnosti adresátovi.

12. V danom prípade povinná v priebehu doterajšieho konania, a to ani

v námietkovom konaní, nepreukázala relevantným spôsobom namietanú skutočnosť, že jej

platobné výmery predchodcu oprávneného, ktoré sú exekučným titulom v predmetnom

exekučnom konaní, neboli doručené. Nedošlo k vyvráteniu domnienky náhradného

doručenia platobných výmerov, resp. k preukázaniu ich nedoručenia povinnej, a teda, že

chýbali okolnosti pre vyznačenie vykonateľnosti rozhodnutí.

13. Platobné výmery Všeobecnej zdravotnej poisťovne, Bratislava, Pobočka Stará

Ľubovňa č. 1141/200/1. č.1141/200/2, č. 1141/2000/3, všetky zo dňa 17.1.2001, opatrené

doložkou právoplatnosti ku dňu 22.2.2001, sú formálne a materiálne vykonateľnými

exekučnými titulmi. Návrh povinnej na zastavenie exekúcie nebol dôvodný a odvolací súd

považuje zamietnutie návrhu povinnej na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného

poriadku za vecne správne. Preto podľa odvolací súd rozhodnutie súdu

prvej inštancie v uvedenom výroku rozhodnutia potvrdil.“

10. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu, ako aj

sťažovateľkou prezentovanými nosnými úvahami (pozri bod 2, pozn.) konštatuje, že krajský

súd v napadnutom uznesení jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré bolo potrebné

uznesenie súdu prvej inštancie potvrdiť. Krajský súd v napadnutom uznesení primeraným

a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené

ťažiskové námietky súvisiace s preukazovaním doručenia platobných výmerov zo strany

oprávnenej. Krajský súd sa pritom neobmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov

uznesenia okresného súdu ( ), ale primerane reagoval aj na odvolacie

námietky sťažovateľky a svoje uznesenie zákonným spôsobom ( )

odôvodnil. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu

v napadnutom rozhodnutí nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. , ).

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľkou vznesené námietky spočívajúce

v spochybnení doručenia exekučných titulov po viac ako 15-tich rokoch od začatia

exekučného konania vyvolávajú dôvodnú pochybnosť o účelovosti týchto námietok.

11. Napokon skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

12. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

13. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva podľa a práva podľa dohovoru. S prihliadnutím na

odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (obdobne napr. , , , ,

), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

14. Sťažovateľka v podanej sťažnosti namietala aj porušenie čl. 2 ods. 2 v spojitosti

s a základného práva podľa napadnutým

uznesením krajského súdu, a to v rovine rovnakej argumentačnej línie ako pri namietaní už

spomínaného základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, že ústavný súd po

ústavnom prieskume napadnutého uznesenia krajského súdu nezistil porušenie základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru, nemohlo

dôjsť ani k porušeniu čl. 2 ods. 2 v spojitosti s čl. 144 ods. 1 a jej základného práva podľa

, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti)

medzi namietaným porušením označených článkov a napadnutým rozhodnutím

krajského súdu, a preto jej sťažnosť aj v tejto ostatnej časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2018