Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 360/2018
PDF · 165.1 KB
No categories available
IV. ÚS 360/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan
s. r. o., Rastislavova 784/68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 27 P 338/2015 zo 14. júna 2017
a postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 784/68,
Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 P 338/2015 zo 14. júna 2017 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý jeho vydaniu prechádzal.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je právnym zástupcom (advokát,
pozn.) odporcu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 27 P 338/2015 o zvýšenie
výživného.
Napadnutým uznesením okresný súd sťažovateľovi uložil poriadkovú pokutu v sume
200 € s odôvodnením, že na pojednávaní konanom 14. júna 2017 „počas výsluchu
povinného, jeho právny zástupca rušil poriadok v pojednávacej miestnosti tým, že zasahoval
do výsluchu povinného a neumožnil mu odpovedať súdu. Právny zástupca povinného bol
sudkyňou upozornený, že po položenej otázke už nemá zasahovať do odpovede povinného,
pričom súd zisťoval závažnú okolnosť ohľadom skutočného stavu, či otec uzavrel novú
pracovnú zmluvu, vzhľadom na podstatnú zmenu jeho základného platu u rovnakého
zamestnávateľa, pričom otec na opakovanú otázku súdu neodpovedal. Napriek poučeniu,
právny zástupca povinného opakovane zasahoval do odpovede povinného tak, že po
položení otázky súdom, mu neumožnil odpovedať. Právny zástupca povinného namietal
spôsob kladenia otázok sudkyňou najmä, že sa sudkyňa opakovane a viackrát pýtala
povinného, či u neho došlo k zmene pracovnej zmluvy alebo k uzatvoreniu novej pracovnej
zmluvy a tiež, že mu súd neumožnil ako právnemu zástupcovi povinného, vzniesť námietku
neprípustnosti uvedenej otázky... Právny zástupca otca na pojednávaní dňa 14. 6. 2017
svojím konaním rušil poriadok tým, že opakovane prerušoval výsluch povinného tak, že po
položení otázky súdom, neumožnil jeho výpoveď a teda zistenie skutočného stavu, preto mu
súd uložil poriadkovú pokutu vo výške 200 €...“.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje najmä takto:
«Napadnuté uznesenie je nesprávne, bolo vydané na základe nesprávne zisteného
skutkového stavu, súd vec nesprávne právne posúdil a v danom prípade neboli splnené
podmienky na vydanie napadnutého rozhodnutia.
... výška uloženej pokuty je vzhľadom na okolnosti prípadu a osobné a majetkové
pomery sťažovateľa neprimerane vysoká a súd sa pri jej ukladaní nezaoberal pomermi
sťažovateľa na základe ktorých by určil primeranosť výšky uloženej sankcie.
Konajúci súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že sťažovateľ prerušoval
výsluch povinného, to však fakticky ani nebolo možné, pretože súd na predmetnom
pojednávaní procesný úkon - výsluch povinného... nevykonal.
Súd o vykonávaní dôkazu resp. jednotlivých dôkazov rozhoduje na pojednávaní, čo
jasne vyplýva... z formulácie zákona „môže nariadiť“ a teda, že ide o procesný úkon -
rozhodnutie o vykonávaní toho ktorého dôkazu, a to na základe uznesenia súdu o tom, že
vykonáva dokazovanie. Rozhodnutie o vykonávaní dôkazu má osobitný význam na
poskytnutie právnej ochrany strany v konaní kedy vie, že v danej procesnej fáze sa vykonáva
dôkaz. V danom prípade súd takéto uznesenie nevydal a ani žiadnym iným spôsobom dôkaz
- výsluch strany nenariadil.
Konajúci súd... počas vyjadrenia zástupkyne oprávnenej - tj. v procesnej fáze
prednesov strán - sa pýtal neprehľadne a vecne skokovo k odlišným okolnostiam povinného
k skutočnostiam a niektorým listinám v súdnom spise a to bez toho, aby umožnil povinnému
vyjadriť sa k skutočnostiam uvedeným údajným zástupcom oprávnenej...
Povinný uviedol, že u svojho predchádzajúceho zamestnávateľa pracoval nepretržite
od roku 2001. Na opakovaný dotaz súdu povinný opätovne odpovedal v tom zmysle, že
o výpovedi nevie, nepamätá si žiadne ukončenie pomeru a, že išlo iba o zmenu pracovnej
zmluvy. Súd sa však ani s opakovaným vyjadrením povinného neuspokojil. Právny zástupca
povinného namietal, že odporca je laik a prednesené dotazy súdu sú otázky právne, ku
ktorým sa povinný ako laik nevie a nemusí vedieť vyjadriť a rovnako, že povinný na otázku
súdu už odpovedal. Súd však naďalej opakovanými dotazmi na tú istú skutočnosť, avšak iba
inak položenými, naliehal na povinného. Následne sťažovateľ ako právny zástupca
povinného s oslovením „Pani predsedníčka...“ namietal neprípustnosť položených otázok
súdu ako aj formu ich kladenia, čím iba uplatnil procesné práva povinného.
Sťažovateľ ako právny zástupca fakticky nemá inú možnosť ako slovne vystúpiť
a vzniesť námietku neprípustnosti otázok súdu. Súd má v takom prípade o námietke
rozhodnúť...
Súd svojim postupom neumožnil sťažovateľovi plniť si jeho povinnosť a poskytnúť
právnu pomoc jeho klientovi v priebehu súdneho konania, pretože po jeho verbálne prejave
oslovením udelil sťažovateľovi pokutu bez toho aby zistil, čo je obsahom ústneho vyjadrenie
sťažovateľa - námietky neprípustnosti otázky.
Prednesenie námietky je procesným právom a prostriedkom poskytnutia právnej
pomoci, ktorý za žiadnych okolnosti nemôže byť sankcionovaný. Takýto postup je
neprípustným zásahom do procesných práv účastníka konania a porušením práva na
spravodlivý proces.
Sťažovateľ tu zdôrazňuje, že v danom prípade išlo o procesné štádium prednesov
strán a nie o procesné úkony dokazovania v súdnom konaní. V procesnom štádiu prednesov
účastníkov sa každá strana vyjadrí a recipročne druhá strana má právo reagovať -
predniesť repliku na skutočnosti uvedené druhou stranou po tom, ako jej to súd umožní. Súd
samozrejme má právo zasahovať do prednesov strán a požiadať o doplňujúce informácie,
avšak to nesmie vylučovať právo na poskytnutie právnej pomoci a najmä na uplatnenie
procesných inštitútov prislúchajúcich strane v konaní.
Sťažovateľ preto namieta, že svojím postupom nerušil priebeh konania a nebránil
povinnému vyjadriť sa na dotaz súdu, ale sťažovateľ iba uplatňoval procesné práva a plnil
si svoju zákonnú povinnosť advokáta poskytnúť právnu pomoc. Súd mal umožniť vzniesť
sťažovateľovi námietku, o tejto následne rozhodnúť a podľa výsledku rozhodnutia
o námietke pokračovať v konaní.
... ku konaniu a stavu, ktorý súd popísal a na základe ktorého odôvodnil napadnuté
uznesenie, nedošlo a preto tu nie sú splnené podmienky na uloženie poriadkového opatrenia
udelením pokuty.
Spôsob akým súd uplatňoval inštitút pokuty ako poriadkového opatrenia je
neprimeraný, nemá oporu v zákone a je neprípustným zásahom do povinnosti advokáta
(a súčasne práva účastníka) na poskytnutie právnej pomoci, a preto je potrebné napadnuté
rozhodnutie zrušiť.
Udelením sankcie v podobe pokuty na podklade rozhodnutia, ktoré nemá oporu
v zákone, došlo aj do zásahu do majetkovej sféry sťažovateľa a to tým, že v dôsledku
povinnosti uhradiť uložené pokutu sa jeho majetok zmenší bez zákonného dôvodu. Tým je
porušené jeho právo vlastniť majetok.
... konajúci súd sa primeranosťou výšku uloženej pokuty vôbec nezaoberal, a to tak
pri rozhodovaní ako aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, kde zdôvodnenie výšku
uloženej pokuty úplne absentuje.»
Na základe citovanej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv
podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením
okresného súdu, zrušil napadnuté uznesenie, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
v sume 200 € a trovy konania v sume 374,81 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. Podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Z časti I tohto uznesenia vyplýva, že sťažovateľ sa uchádza o ústavnú ochranu
svojich práv sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v právnej veci, ktorej predmetom je
preskúmanie ústavnoprávnej konformity postupu okresného súdu vo veci uloženia
poriadkového opatrenia v sume 200 € za rušenie priebehu pojednávania. Z tohto hľadiska
ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na § 422 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov, z ktorého ustanovení vyplýva neprípustnosť dovolania, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje zákonom ustanovený
násobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada (obdobne ustanovenie
obsahoval aj Občiansky súdny poriadok v prvej vete § 238 ods. 5, podľa ktorého dovolanie
nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy).
Za okolností, keď Civilný sporový poriadok (obdobne ako predtým Občiansky súdny
poriadok) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými
súdmi, je proti logike pripustiť, aby porovnateľná vec bola predmetom ústavného prieskumu
(m. m. IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015,
II. ÚS 357/2015). Uvedené skutočnosti už sami osebe zakladajú dôvod na odmietnutie
sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenej.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takýchto veciach prichádza
do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných
v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli mať za následok porušenie
ústavou garantovaných základných práv (m. m. IV. ÚS 358/08), resp. v prípadoch, ak pôjde
o takú intenzitu neprípustného zásahu, ktorá koliduje s podstatou a zmyslom základných
práv a slobôd (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13,
bod 27).
K extrémnemu vybočeniu zo štandardov spravodlivého súdneho konania, resp.
k takému intenzívnemu zásahu do označených ústavou garantovaných základných práv,
ktorý by kolidoval s ich podstatou a zmyslom vo veci sťažovateľa, podľa názoru ústavného
súdu zjavne nedošlo. Okresný súd postupoval v súlade s procesnou úpravou poriadkových
opatrení, výška uloženej povinnosti nevybočila z rozsahu ustanoveného zákonom a zároveň
určenie jej výšky podlieha úvahe okresného súdu, ktorú ústavný súd nie je oprávnený
nahrádzať svojou vlastnou úvahou. Zároveň ústavný súd po vypočutí zvukového záznamu
z pojednávania tvoriaceho prílohu sťažnosti dospel k záveru, že otázky kladené zákonnou
sudkyňou na pojednávaní boli pre zistenie skutkového stavu veci relevantné, právny
zástupca bol vopred upozornený na možnosť uloženia poriadkového opatrenia zo strany
súdu, pričom ide o osobu znalú práva, ktorá mohla a mala vedieť, že znemožňuje súdu
zistenie skutkového stavu veci – zmeny majetkových pomerov otca v konaní o zmenu výšky
výživného.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2018