Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 223/2018
PDF · 248.89 KB
No categories available
IV. ÚS 223/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o.,
Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene ktorej koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rimavská
Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 1860/2007, za účasti Okresného súdu Rimavská
Sobota, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 1860/2007 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Rimavská Sobota p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Er 1860/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Rimavská Sobota j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 374,80 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiat centov) na
účet jej právnej zástupkyne Advokátskej kancelárie UHAĽ s. r. o., Štefana
Moyzesa 9877/43, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o., Štefana
Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene ktorej koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 1860/2007
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení
oprávnenej je účastníčkou napadnutého exekučného konania, v ktorom sa na jej návrh
doručený súdnej exekútorke 10. októbra 2007 vykonáva exekúcia na základe exekučného
titulu, ktorým je rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 196/2005 z 11. decembra 2006
vykonateľný 8. januára 2007. Označeným rozsudkom bol povinný zaviazaný na úhradu
sumy 1 910,31 € sťažovateľke.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že vyšší súdny úradník uzneseniami 6. decembra 2013
zamietol návrh povinného z 9. júna 2010 na zastavenie exekúcie a nepovolil odklad
exekúcie. Povinný podal proti týmto uzneseniam 9. apríla 2014 odvolanie, čím došlo ex
lege k zrušeniu uznesení vydaných vyšším súdnym úradníkom a bolo potrebné, aby o týchto
návrhoch rozhodol zákonný sudca, k čomu podľa sťažovateľky nedošlo ani ku dňu podania
sťažnosti ústavnému súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Rozhodovanie o odvolaní povinného v exekučnom konaní nie je podľa môjho
názoru možné považovať za právne zložitú vec a preto mám za to, že skutočnosť, že
exekučný súd nerozhodol o odvolaní podanom povinným ani po dobu viac ako tri a pol
roka, je spôsobené najmä tým, že konanie súdu je neúčinné a poznačené zbytočnými
prieťahmi v konaní. Mám za to, že v danom prípade sú prieťahy v konaní zapríčinené
okolnosťami na strane súdu, hoci práve v exekučnom konaní by mal súd dbať na to, aby v
dôsledku zbytočných prieťahov nedochádzalo k ohrozeniu vymožiteľnosti práva
oprávneného a stavu jeho právnej istoty...
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že vyššie popísaným konaním
Okresného súdu Rimavská Sobota bolo a naďalej je porušované moje právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V čase podania tejto sťažnosti nie je
o odvolaní podanom povinným rozhodnuté...
Mám jednoznačne za to, že odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na
zastavenie exekúcie a uzneseniu o nepovolení odkladu exekúcie podané v exekučnom konaní
povinným v žiadnom prípade nepredstavuje tak skutkovo a právne zložitú vec, aby o nej súd
musel rozhodovať viac ako tri a pol roka.
Zároveň mám za to, že moja procesná disciplína v priebehu konania nespôsobila
žiadne prieťahy v tomto konaní. Domnievam sa, že konajúcemu súdu som počas
doterajšieho priebehu konania poskytovala všetku súčinnosť a v rámci svojich procesných
možností som využila možnosť podania sťažnosti v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch.
Po tom, čo predseda súdu posúdil moju sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú,
mal konajúci súd dostatočný čas na to, aby zabezpečil odstránenie prieťahov v danom
konaní.
Celková doba, po ktorú súd rozhoduje o odvolaní povinného dosiahla 1222 dní,
pričom táto doba bola podľa môjho názoru spôsobená nečinnosťou súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadam priznať finančné zadosťučinenie vo výške
4.000,- EUR.“
Sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €, čo
odôvodňuje takto:
„Priznanie finančného zadosťučinenia v uvedenej výške považujem za primerané
najmä s ohľadom na môj doposiaľ takmer tri a pol roka pretrvávajúci stav právnej neistoty
spôsobený konaním Okresného súdu Rimavská Sobota. Pretrvávajúca právna neistota
spôsobená tým že ani po viac ako tri a pol roku neviem, či bude odvolaniu povinného proti
uzneseniu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie a uzneseniu o nepovolení odkladu
exekúcie vyhovené alebo nie, naštrbili vo mne dôveru vo výkon súdnej moci a reálnu
vymožiteľnosť spravodlivosti a práva v Slovenskej republike.“
Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj úhradu
trov konania v sume 374,80 €.
Pred predbežným prerokovaním sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu
k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu prípisom sp. zn. Spr 15/18 z 12. januára 2018.
Z označeného prípisu vyplýva, že predmetný spis bol 27. novembra 2017 zaslaný
Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o žiadosti
povinného o prikázanie veci inému súdu. Následne okresný súd doručil ústavnému súdu
vyjadrenie č. k. Spr 15/18-6 zo 7. marca 2018, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Uvedený spis bol dňa 27. 11. 2017 predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici
a následne dňa 08. 02. 2018 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie
o návrhu povinného na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti. Uznesením zo dňa
14. 02. 2018 najvyšší súd žiadosti povinného nevyhovel a spis bol 02. 03. 2018 vrátený
tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodovanie. V uvedenej veci sťažovateľka
podala na Okresný súd Rimavská Sobota v roku 2016 sťažnosť, ktorá
bola dňa 02. 08. 2016 pod č. Spr 1722/16 vyhodnotená ako dôvodná. Táto skutočnosť bola
pracovníkom súdneho oddelenia 4Er ústne vytknutá predsedom súdu s tým, aby v ďalšom
priebehu konania venovali zvýšenú pozornosť plynulému vybavovaniu veci. Od vybavenia
sťažnosti som vo veci vykonal štyri kontroly, na základe ktorých musím konštatovať, že
sťažnosť sťažovateľky je čiastočne opodstatnená, avšak prieťahy v konaní nevznikli
subjektívnym zavinením sudcu, resp. vyššieho súdneho úradníka, ale sú dôsledkom
pretrvávajúceho neprimeraného zaťaženia exekučných oddelení.“
Z predloženého spisového materiálu okresného súdu vyplýva nasledujúci priebeh
napadnutého konania:
1. Dňa 6. novembra 2007 bola okresnému súdu doručená žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie z 10. októbra
2007 v prospech sťažovateľky ako oprávnenej.
2. Okresný súd vydal 9. januára 2008 poverenie na vykonanie exekúcie.
3. Dňa 12. februára 2008 boli okresnému súdu doručené námietky povinného
proti trovám exekúcie z 3. februára 2008.
4. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Er 1860/2007 z 19. februára 2008 vydaným
vyšším súdnym úradníkom námietkam povinného proti trovám exekúcie nevyhovel.
5. Dňa 20. februára 2008 boli okresnému súdu doručené nové námietky
povinného proti exekúcii zo 14. februára 2008.
6. Dňa 7. marca 2008 podal povinný odvolanie proti uzneseniu z 19. februára
2008.
7. Dňa 22. septembra 2008 si okresný súd vyžiadal vyjadrenia oprávnenej
a exekútora k odvolaniu. Oprávnená sa vyjadrila podaním doručeným okresnému súdu
3. októbra 2008 a exekútor sa vyjadril podaním doručeným 2. októbra 2008.
8. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Er 1860/2007 z 22. januára 2010 vydaným
sudcom rozhodol tak, že námietkam povinného proti trovám exekúcie nevyhovel.
9. Dňa 9. júna 2010 povinný podal návrh na zastavenie exekúcie pre jej
neprípustnosť.
10. Dňa 20. januára 2011 okresný súd zaslal sťažovateľke na vyjadrenie námietky
povinného z 3. februára 2008 a zo 14. februára 2008.
11. Uznesením z 20. januára 2011 okresný súd uložil povinnému povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za námietky zo 14. februára 2008 a ďalším uznesením z 20. januára
2011 uložil povinnému poplatkovú povinnosť za námietky proti trovám exekúcie
z 3. februára 2008.
12. Dňa 4. februára 2011 povinný doručil okresnému súdu návrh na oslobodenie
od súdnych poplatkov.
13. Podaním doručeným okresnému súdu 7. februára 2011 sa sťažovateľka
vyjadrila k námietkam povinného k exekúcii.
14. Povinný podal 9. februára 2011 odvolanie proti obom uzneseniam
z 20. januára 2011 o uložení poplatkovej povinnosti za námietky.
15. Dňa 8. februára 2012 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky
na vyjadrenie k návrhu na zastavenie exekúcie z 9. júna 2010, ktorý zároveň zaslal
v prílohe.
16. Uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom 18. októbra 2012 boli
námietky povinného proti exekúcii zamietnuté.
17. Dňa 16. septembra 2013 urgoval okresný súd vyjadrenie sťažovateľky
k návrhu na zastavenie exekúcie.
18. Vyjadrenie sťažovateľky k návrhu na zastavenie exekúcie bolo okresnému
súdu doručené 17. októbra 2013.
19. Uznesením zo 6. decembra 2013 vydaným vyšším súdnym úradníkom bol
návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietnutý.
20. Uznesením zo 6. decembra 2013 vydaným vyšším súdnym úradníkom odklad
exekúcie nebol povolený.
21. Dňa 8. januára 2014 došlo k zmene zákonného sudcu.
22. Dňa 9. apríla 2014 povinný podal odvolanie proti uzneseniam vyšším súdnym
úradníkom, ktorým bol zamietnutý návrh na zastavenie exekúcie aj proti uzneseniu, ktorým
nebol povolený odklad exekúcie. Súčasťou tohto podania bol aj návrh na prikázanie veci
niektorému bratislavskému súdu.
23. Exekútor podal 1. augusta 2014 vyjadrenie k odvolaniu povinného.
24. Sťažovateľka doručila okresnému súdu vyjadrenie k odvolaniu povinného
21. augusta 2014.
25. Dňa 3. marca 2015 úradne zaznamenala zákonná sudkyňa, že podanému
odvolaniu nemieni vyhovieť, pretože rozhodnutie vyšším súdnym úradníkom považuje
za vecne a skutkovo správne, a nariadila vec predložiť odvolaciemu súdu, ktorému bol spis
doručený 23. marca 2015.
26. Krajský súd prípisom z 30. apríla 2015 vrátil vec bez rozhodnutia okresnému
súdu z dôvodu, že uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom bolo ex lege podaním
odvolania zrušené, a preto je nevyhnutné rozhodnúť opätovne sudcom.
27. Dňa 25. júla 2016 okresný súd zaslal povinnému vyjadrenie oprávnenej
(sťažovateľky) k jeho odvolaniu s výzvou na vyjadrenie a sťažovateľke zaslal k vyjadreniu
vyjadrenie povinného.
28. Dňa 15. augusta 2016 okresnému súdu doručil vyjadrenie povinný
a 18. októbra 2016 doručila vyjadrenie oprávnená (sťažovateľka).
29. Dňa 4. septembra 2017 došlo k zmene zákonného sudcu.
30. Dňa 5. septembra 2017 bol okresným súdom vyzvaný povinný na úhradu
poplatku za návrh na prikázanie veci inému súdu.
31. Poplatok bol zložený na účet súdu 18. septembra 2017.
32. Dňa 19. septembra 2017 povinný doručil okresnému súdu doplnenie návrhu
na prikázanie veci.
33. Dňa 5. októbra 2017 došlo k zmene zákonného sudcu.
34. Dňa 28. novembra 2017 bol spis (nesprávne, pozn.) predložený krajskému
súdu na rozhodnutie o návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.
35. Sťažnosť na prieťahy podala sťažovateľka (oprávnená v exekúcii) ústavnému
súdu 11. decembra 2017.
36. Dňa 29. januára 2018 bol spis vrátený okresnému súdu z dôvodu nesprávneho
predloženia, keďže vec bolo potrebné predložiť spoločne nadriadenému súdu –
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) .
37. Najvyššiemu súdu bol spis predložený na rozhodnutie o návrhu na prikázanie
veci 12. februára 2018.
38. Uznesením sp. zn. 1 Ndob 2/2018 zo 14. februára 2018 najvyšší súd návrhu
na prikázanie veci Okresnému súdu Martin nevyhovel.
39. Spis bol vrátený okresnému súdu 2. marca 2018.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.
IV. ÚS 223/2018 z 22. marca 2018 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu jej označeného
základného práva.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,
aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie a prípadne doplnil
svoje stanovisko k sťažnosti. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 428/2017
z 3. mája 2018 oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní sťažnosti sťažovateľky a vyjadrenie
nedoplnil.
Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila, či
trvá na ústnom prejednaní sťažnosti, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného
súdu sp. zn. Spr 15/2018 zo 7. marca 2018 a sp. zn. Spr 428/2018 z 3. mája 2018
na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 23. mája 2018
oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a k veci uviedla:
«Čo sa týka vyjadrenia predsedu Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 07. 03.
2018 chceme len v krátkosti poukázať na to, že vo vzťahu k namietanému porušeniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je rozhodujúci dôvod súdnych prieťahov
ale ich následok.
V tejto súvislosti poukazujeme na jeden z mnohých nálezov ústavného súdu a to
uznesenie sp. zn. I. ÚS 341/2012-31 zo dňa 12. 12. 2012 podľa ktorého: „Negatívny stav
však nemôže isť na ťarchu jednotlivcov, ktorí žiadajú, aby ich vec bola spravodlivo
a v primeranej dobe rozhodnutá. Preto aj v tomto prípade dôvodom na nerešpektovanie
kritéria „primeranej doby“ nemôže byť v žiadnom prípade veľký počet nevybavených vecí
u konajúceho sudcu, najmä keď v danej veci nešlo o nijakú zložitú situáciu...“.»
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 2
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), ako aj z čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že rozhodovanie o námietkach proti exekúcii a o návrhu na odklad exekúcie
tvorí bežnú a početnú súčasť rozhodovacej činnosti exekučných súdov. Ani okolnosti
posudzovaného prípadu nemožno považovať za mimoriadne, a preto vec nie je podľa
názoru ústavného súdu skutkovo ani právne zložitá. Zároveň okresný súd zohľadnil význam
predmetu konania pre sťažovateľku, ktorá sa v napadnutom konaní domáha vymoženia
sumy, ktorá jej bola právoplatne priznaná ešte v roku 2007.
2. Správanie sťažovateľa ako strany sporu je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri
rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd po preskúmaní zapožičaného súdneho spisu konštatuje, že
sťažovateľka k predĺženiu napadnutého konania významnejšou mierou neprispela.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom exekučnom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry,
v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,
ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04,
Podľa v relevantnom čase platného a účinného § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné
odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo
justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za
rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na
rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou
osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje
a opätovne rozhodne sudca.
Podľa § 56 ods. 7 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
v relevantnom znení je odvolanie prípustne len proti pozitívnemu rozhodnutiu o povolení
exekúcie.
Podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku je odvolanie prípustné proti pozitívnemu
rozhodnutiu o zastavení exekúcie z taxatívne vymenovaných dôvodov [§ 57 ods. 1 písm. a),
b), f) až h) a k)].
Z úradného záznamu zákonnej sudkyne z 3. marca 2015 vyplýva, že sa zaoberala
odvolaním povinného z 9. apríla 2014 proti uzneseniam vydaným vyšším súdnym
úradníkom 6. decembra 2013 o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie a nepovolení jej
odkladu. Z jeho obsahu vyplýva, že odvolaniu nemienila vyhovieť, pretože napadnuté
rozhodnutie považovala za vecne a skutkovo správne a nariadila vec predložiť odvolaciemu
súdu. Krajský súd prípisom z 30. apríla 2015 vec bez rozhodnutia vrátil okresnému súdu
s poukazom na skutočnosť, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka sa podaním
odvolania zrušuje, a preto je potrebné, aby bolo vo veci vydané nové rozhodnutie zákonným
sudcom. Následne okresný súd vykonával ďalšie procesné úkony v súvislosti s iným
návrhom povinného (na prikázanie veci inému súdu, pozn.) a opätovne o návrhoch na
zastavenie konania a povolenie odkladu exekúcie do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu
nerozhodol.
Z popísaného priebehu vyplýva, že v dôsledku procesného pochybenia (aplikácie
prvej vety § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku namiesto druhej vety § 374, pozn.)
okresného súdu, keď zákonná sudkyňa opätovne nerozhodla uznesením po podaní
odvolania proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka, došlo k neodôvodnenému
predĺženiu konania o návrhoch povinného z 9. júna 2010, o ktorých ani v čase rozhodovania
ústavného súdu nebolo rozhodnuté.
Ústavný súd preto s prihliadnutím na celkovú neprimeranú dĺžku konania o návrhu
na zastavenie konania a povolenie odkladu exekúcie (7 a pol roka v čase podania sťažnosti)
a na zistené procesné pochybenie okresného súdu dospel k záveru, že v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom. Na tomto základe rozhodol, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vyslovil
príkaz adresovaný okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €
z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä celkovú neprimeranú
dĺžku, stav napadnutého konania a zistený nesprávny procesný postup okresného súdu, ako
aj predmet exekúcie (vymáhanie sumy 1 910, 31 € s prísl.), ústavný súd dospel k záveru, že
v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu. Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného
zadosťučinenia ústavný súd prihliadol tiež na skutočnosť, že sťažovateľkou vytýkané
pochybenia v postupe okresného súdu spočívajúce v neprimerane dlhom rozhodovaní
o návrhu povinného na zastavenie konania a povolenie odkladu exekúcie vo svojej podstate
nemohli sťažovateľke spôsobiť priamu ujmu, keďže jej postaveniu ako oprávnenej
v napadnutom exekučnom konaní by zjavne viac mal vyhovovať stav, keď konanie nie je
zastavené, resp. odklad exekúcie nie je povolený (bod 3 výroku tohto nálezu).
V.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.
Úhradu priznal úhradu v uplatnenom v rozsahu dvoch úkonov právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 3, § 13 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Tarifná odmena za úkon právnej služby vykonaný v roku 2017 predstavuje sumu
147,33 €. Za dva úkony tak prináleží suma 294,66 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
za dva úkony v roku 2017 v sume 17,68 €, čo spolu predstavuje sumu 312,34 €. Právna
zástupkyňa sťažovateľky preukázala predložením osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej
hodnoty (ďalej len „DPH“), že je platiteľkou dane, a preto ústavný súd zvýšil priznanú
odmenu o 20 % DPH, čo spolu predstavuje sumu 374,80 (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2018