Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 223/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o.,

Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene ktorej koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Rimavská

Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Rimavská

Sobota, a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Rimavská Sobota p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €

(slovom tisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Rimavská Sobota j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 374,80 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiat centov) na

účet jej právnej zástupkyne Advokátskej kancelárie UHAĽ s. r. o., Štefana

Moyzesa 9877/43, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o., Štefana

Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene ktorej koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu

Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení

oprávnenej je účastníčkou napadnutého exekučného konania, v ktorom sa na jej návrh

doručený súdnej exekútorke 10. októbra 2007 vykonáva exekúcia na základe exekučného

titulu, ktorým je rozsudok okresného súdu sp. zn. z 11. decembra 2006

vykonateľný 8. januára 2007. Označeným rozsudkom bol povinný zaviazaný na úhradu

sumy 1 910,31 € sťažovateľke.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že vyšší súdny úradník uzneseniami 6. decembra 2013

zamietol návrh povinného z 9. júna 2010 na zastavenie exekúcie a nepovolil odklad

exekúcie. Povinný podal proti týmto uzneseniam 9. apríla 2014 odvolanie, čím došlo ex

lege k zrušeniu uznesení vydaných vyšším súdnym úradníkom a bolo potrebné, aby o týchto

návrhoch rozhodol zákonný sudca, k čomu podľa sťažovateľky nedošlo ani ku dňu podania

sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Rozhodovanie o odvolaní povinného v exekučnom konaní nie je podľa môjho

názoru možné považovať za právne zložitú vec a preto mám za to, že skutočnosť, že

exekučný súd nerozhodol o odvolaní podanom povinným ani po dobu viac ako tri a pol

roka, je spôsobené najmä tým, že konanie súdu je neúčinné a poznačené zbytočnými

prieťahmi v konaní. Mám za to, že v danom prípade sú prieťahy v konaní zapríčinené

okolnosťami na strane súdu, hoci práve v exekučnom konaní by mal súd dbať na to, aby v

dôsledku zbytočných prieťahov nedochádzalo k ohrozeniu vymožiteľnosti práva

oprávneného a stavu jeho právnej istoty...

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že vyššie popísaným konaním

Okresného súdu Rimavská Sobota bolo a naďalej je porušované moje právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V čase podania tejto sťažnosti nie je

o odvolaní podanom povinným rozhodnuté...

Mám jednoznačne za to, že odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na

zastavenie exekúcie a uzneseniu o nepovolení odkladu exekúcie podané v exekučnom konaní

povinným v žiadnom prípade nepredstavuje tak skutkovo a právne zložitú vec, aby o nej súd

musel rozhodovať viac ako tri a pol roka.

Zároveň mám za to, že moja procesná disciplína v priebehu konania nespôsobila

žiadne prieťahy v tomto konaní. Domnievam sa, že konajúcemu súdu som počas

doterajšieho priebehu konania poskytovala všetku súčinnosť a v rámci svojich procesných

možností som využila možnosť podania sťažnosti v zmysle

o súdoch.

Po tom, čo predseda súdu posúdil moju sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú,

mal konajúci súd dostatočný čas na to, aby zabezpečil odstránenie prieťahov v danom

konaní.

Celková doba, po ktorú súd rozhoduje o odvolaní povinného dosiahla 1222 dní,

pričom táto doba bola podľa môjho názoru spôsobená nečinnosťou súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadam priznať finančné zadosťučinenie vo výške

4.000,- EUR.“

Sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €, čo

odôvodňuje takto:

„Priznanie finančného zadosťučinenia v uvedenej výške považujem za primerané

najmä s ohľadom na môj doposiaľ takmer tri a pol roka pretrvávajúci stav právnej neistoty

spôsobený konaním Okresného súdu Rimavská Sobota. Pretrvávajúca právna neistota

spôsobená tým že ani po viac ako tri a pol roku neviem, či bude odvolaniu povinného proti

uzneseniu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie a uzneseniu o nepovolení odkladu

exekúcie vyhovené alebo nie, naštrbili vo mne dôveru vo výkon súdnej moci a reálnu

vymožiteľnosť spravodlivosti a práva v Slovenskej republike.“

Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa postupom

okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných

prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj úhradu

trov konania v sume 374,80 €.

Pred predbežným prerokovaním sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu

k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu prípisom sp. zn. Spr 15/18 z 12. januára 2018.

Z označeného prípisu vyplýva, že predmetný spis bol 27. novembra 2017 zaslaný

Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o žiadosti

povinného o prikázanie veci inému súdu. Následne okresný súd doručil ústavnému súdu

vyjadrenie č. k. Spr 15/18-6 zo 7. marca 2018, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Uvedený spis bol dňa 27. 11. 2017 predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici

a následne dňa 08. 02. 2018 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie

o návrhu povinného na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti. Uznesením zo dňa

14. 02. 2018 najvyšší súd žiadosti povinného nevyhovel a spis bol 02. 03. 2018 vrátený

tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodovanie. V uvedenej veci sťažovateľka

podala na Okresný súd Rimavská Sobota v roku 2016 sťažnosť, ktorá

bola dňa 02. 08. 2016 pod č. Spr 1722/16 vyhodnotená ako dôvodná. Táto skutočnosť bola

pracovníkom súdneho oddelenia 4Er ústne vytknutá predsedom súdu s tým, aby v ďalšom

priebehu konania venovali zvýšenú pozornosť plynulému vybavovaniu veci. Od vybavenia

sťažnosti som vo veci vykonal štyri kontroly, na základe ktorých musím konštatovať, že

sťažnosť sťažovateľky je čiastočne opodstatnená, avšak prieťahy v konaní nevznikli

subjektívnym zavinením sudcu, resp. vyššieho súdneho úradníka, ale sú dôsledkom

pretrvávajúceho neprimeraného zaťaženia exekučných oddelení.“

Z predloženého spisového materiálu okresného súdu vyplýva nasledujúci priebeh

napadnutého konania:

1. Dňa 6. novembra 2007 bola okresnému súdu doručená žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie z 10. októbra

2007 v prospech sťažovateľky ako oprávnenej.

2. Okresný súd vydal 9. januára 2008 poverenie na vykonanie exekúcie.

3. Dňa 12. februára 2008 boli okresnému súdu doručené námietky povinného

proti trovám exekúcie z 3. februára 2008.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. z 19. februára 2008 vydaným

vyšším súdnym úradníkom námietkam povinného proti trovám exekúcie nevyhovel.

5. Dňa 20. februára 2008 boli okresnému súdu doručené nové námietky

povinného proti exekúcii zo 14. februára 2008.

6. Dňa 7. marca 2008 podal povinný odvolanie proti uzneseniu z 19. februára

2008.

7. Dňa 22. septembra 2008 si okresný súd vyžiadal vyjadrenia oprávnenej

a exekútora k odvolaniu. Oprávnená sa vyjadrila podaním doručeným okresnému súdu

3. októbra 2008 a exekútor sa vyjadril podaním doručeným 2. októbra 2008.

8. Okresný súd uznesením sp. zn. z 22. januára 2010 vydaným

sudcom rozhodol tak, že námietkam povinného proti trovám exekúcie nevyhovel.

9. Dňa 9. júna 2010 povinný podal návrh na zastavenie exekúcie pre jej

neprípustnosť.

10. Dňa 20. januára 2011 okresný súd zaslal sťažovateľke na vyjadrenie námietky

povinného z 3. februára 2008 a zo 14. februára 2008.

11. Uznesením z 20. januára 2011 okresný súd uložil povinnému povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za námietky zo 14. februára 2008 a ďalším uznesením z 20. januára

2011 uložil povinnému poplatkovú povinnosť za námietky proti trovám exekúcie

z 3. februára 2008.

12. Dňa 4. februára 2011 povinný doručil okresnému súdu návrh na oslobodenie

od súdnych poplatkov.

13. Podaním doručeným okresnému súdu 7. februára 2011 sa sťažovateľka

vyjadrila k námietkam povinného k exekúcii.

14. Povinný podal 9. februára 2011 odvolanie proti obom uzneseniam

z 20. januára 2011 o uložení poplatkovej povinnosti za námietky.

15. Dňa 8. februára 2012 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky

na vyjadrenie k návrhu na zastavenie exekúcie z 9. júna 2010, ktorý zároveň zaslal

v prílohe.

16. Uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom 18. októbra 2012 boli

námietky povinného proti exekúcii zamietnuté.

17. Dňa 16. septembra 2013 urgoval okresný súd vyjadrenie sťažovateľky

k návrhu na zastavenie exekúcie.

18. Vyjadrenie sťažovateľky k návrhu na zastavenie exekúcie bolo okresnému

súdu doručené 17. októbra 2013.

19. Uznesením zo 6. decembra 2013 vydaným vyšším súdnym úradníkom bol

návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietnutý.

20. Uznesením zo 6. decembra 2013 vydaným vyšším súdnym úradníkom odklad

exekúcie nebol povolený.

21. Dňa 8. januára 2014 došlo k zmene zákonného sudcu.

22. Dňa 9. apríla 2014 povinný podal odvolanie proti uzneseniam vyšším súdnym

úradníkom, ktorým bol zamietnutý návrh na zastavenie exekúcie aj proti uzneseniu, ktorým

nebol povolený odklad exekúcie. Súčasťou tohto podania bol aj návrh na prikázanie veci

niektorému bratislavskému súdu.

23. Exekútor podal 1. augusta 2014 vyjadrenie k odvolaniu povinného.

24. Sťažovateľka doručila okresnému súdu vyjadrenie k odvolaniu povinného

21. augusta 2014.

25. Dňa 3. marca 2015 úradne zaznamenala zákonná sudkyňa, že podanému

odvolaniu nemieni vyhovieť, pretože rozhodnutie vyšším súdnym úradníkom považuje

za vecne a skutkovo správne, a nariadila vec predložiť odvolaciemu súdu, ktorému bol spis

doručený 23. marca 2015.

26. Krajský súd prípisom z 30. apríla 2015 vrátil vec bez rozhodnutia okresnému

súdu z dôvodu, že uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom bolo ex lege podaním

odvolania zrušené, a preto je nevyhnutné rozhodnúť opätovne sudcom.

27. Dňa 25. júla 2016 okresný súd zaslal povinnému vyjadrenie oprávnenej

(sťažovateľky) k jeho odvolaniu s výzvou na vyjadrenie a sťažovateľke zaslal k vyjadreniu

vyjadrenie povinného.

28. Dňa 15. augusta 2016 okresnému súdu doručil vyjadrenie povinný

a 18. októbra 2016 doručila vyjadrenie oprávnená (sťažovateľka).

29. Dňa 4. septembra 2017 došlo k zmene zákonného sudcu.

30. Dňa 5. septembra 2017 bol okresným súdom vyzvaný povinný na úhradu

poplatku za návrh na prikázanie veci inému súdu.

31. Poplatok bol zložený na účet súdu 18. septembra 2017.

32. Dňa 19. septembra 2017 povinný doručil okresnému súdu doplnenie návrhu

na prikázanie veci.

33. Dňa 5. októbra 2017 došlo k zmene zákonného sudcu.

34. Dňa 28. novembra 2017 bol spis (nesprávne, pozn.) predložený krajskému

súdu na rozhodnutie o návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

35. Sťažnosť na prieťahy podala sťažovateľka (oprávnená v exekúcii) ústavnému

súdu 11. decembra 2017.

36. Dňa 29. januára 2018 bol spis vrátený okresnému súdu z dôvodu nesprávneho

predloženia, keďže vec bolo potrebné predložiť spoločne nadriadenému súdu –

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) .

37. Najvyššiemu súdu bol spis predložený na rozhodnutie o návrhu na prikázanie

veci 12. februára 2018.

38. Uznesením sp. zn. zo 14. februára 2018 najvyšší súd návrhu

na prikázanie veci Okresnému súdu Martin nevyhovel.

39. Spis bol vrátený okresnému súdu 2. marca 2018.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.

z 22. marca 2018 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu jej označeného

základného práva.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,

aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie a prípadne doplnil

svoje stanovisko k sťažnosti. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 428/2017

z 3. mája 2018 oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní sťažnosti sťažovateľky a vyjadrenie

nedoplnil.

Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila, či

trvá na ústnom prejednaní sťažnosti, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného

súdu sp. zn. Spr 15/2018 zo 7. marca 2018 a sp. zn. Spr 428/2018 z 3. mája 2018

na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 23. mája 2018

oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a k veci uviedla:

«Čo sa týka vyjadrenia predsedu Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 07. 03.

2018 chceme len v krátkosti poukázať na to, že vo vzťahu k namietanému porušeniu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je rozhodujúci dôvod súdnych prieťahov

ale ich následok.

V tejto súvislosti poukazujeme na jeden z mnohých nálezov ústavného súdu a to

uznesenie sp. zn. -31 zo dňa 12. 12. 2012 podľa ktorého: „Negatívny stav

však nemôže isť na ťarchu jednotlivcov, ktorí žiadajú, aby ich vec bola spravodlivo

a v primeranej dobe rozhodnutá. Preto aj v tomto prípade dôvodom na nerešpektovanie

kritéria „primeranej doby“ nemôže byť v žiadnom prípade veľký počet nevybavených vecí

u konajúceho sudcu, najmä keď v danej veci nešlo o nijakú zložitú situáciu...“.»

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom

okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 2

ods. 1 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“), ako aj z , podľa ktorého súd postupuje tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že rozhodovanie o námietkach proti exekúcii a o návrhu na odklad exekúcie

tvorí bežnú a početnú súčasť rozhodovacej činnosti exekučných súdov. Ani okolnosti

posudzovaného prípadu nemožno považovať za mimoriadne, a preto vec nie je podľa

názoru ústavného súdu skutkovo ani právne zložitá. Zároveň okresný súd zohľadnil význam

predmetu konania pre sťažovateľku, ktorá sa v napadnutom konaní domáha vymoženia

sumy, ktorá jej bola právoplatne priznaná ešte v roku 2007.

2. Správanie sťažovateľa ako strany sporu je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri

rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd po preskúmaní zapožičaného súdneho spisu konštatuje, že

sťažovateľka k predĺženiu napadnutého konania významnejšou mierou neprispela.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v napadnutom exekučnom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry,

v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou

nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,

ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, ,

).

Podľa v relevantnom čase platného a účinného § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné

odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo

justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za

rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na

rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou

osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti

ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje

a opätovne rozhodne sudca.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

v relevantnom znení je odvolanie prípustne len proti pozitívnemu rozhodnutiu o povolení

exekúcie.

Podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku je odvolanie prípustné proti pozitívnemu

rozhodnutiu o zastavení exekúcie z taxatívne vymenovaných dôvodov [§ 57 ods. 1 písm. a),

b), f) až h) a k)].

Z úradného záznamu zákonnej sudkyne z 3. marca 2015 vyplýva, že sa zaoberala

odvolaním povinného z 9. apríla 2014 proti uzneseniam vydaným vyšším súdnym

úradníkom 6. decembra 2013 o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie a nepovolení jej

odkladu. Z jeho obsahu vyplýva, že odvolaniu nemienila vyhovieť, pretože napadnuté

rozhodnutie považovala za vecne a skutkovo správne a nariadila vec predložiť odvolaciemu

súdu. Krajský súd prípisom z 30. apríla 2015 vec bez rozhodnutia vrátil okresnému súdu

s poukazom na skutočnosť, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka sa podaním

odvolania zrušuje, a preto je potrebné, aby bolo vo veci vydané nové rozhodnutie zákonným

sudcom. Následne okresný súd vykonával ďalšie procesné úkony v súvislosti s iným

návrhom povinného (na prikázanie veci inému súdu, pozn.) a opätovne o návrhoch na

zastavenie konania a povolenie odkladu exekúcie do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu

nerozhodol.

Z popísaného priebehu vyplýva, že v dôsledku procesného pochybenia (aplikácie

prvej vety namiesto druhej vety , pozn.)

okresného súdu, keď zákonná sudkyňa opätovne nerozhodla uznesením po podaní

odvolania proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka, došlo k neodôvodnenému

predĺženiu konania o návrhoch povinného z 9. júna 2010, o ktorých ani v čase rozhodovania

ústavného súdu nebolo rozhodnuté.

Ústavný súd preto s prihliadnutím na celkovú neprimeranú dĺžku konania o návrhu

na zastavenie konania a povolenie odkladu exekúcie (7 a pol roka v čase podania sťažnosti)

a na zistené procesné pochybenie okresného súdu dospel k záveru, že v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom. Na tomto základe rozhodol, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa

(bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa vyslovil

príkaz adresovaný okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €

z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä celkovú neprimeranú

dĺžku, stav napadnutého konania a zistený nesprávny procesný postup okresného súdu, ako

aj predmet exekúcie (vymáhanie sumy 1 910, 31 € s prísl.), ústavný súd dospel k záveru, že

v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € primerané

konkrétnym okolnostiam prípadu. Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného

zadosťučinenia ústavný súd prihliadol tiež na skutočnosť, že sťažovateľkou vytýkané

pochybenia v postupe okresného súdu spočívajúce v neprimerane dlhom rozhodovaní

o návrhu povinného na zastavenie konania a povolenie odkladu exekúcie vo svojej podstate

nemohli sťažovateľke spôsobiť priamu ujmu, keďže jej postaveniu ako oprávnenej

v napadnutom exekučnom konaní by zjavne viac mal vyhovovať stav, keď konanie nie je

zastavené, resp. odklad exekúcie nie je povolený (bod 3 výroku tohto nálezu).

V.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

Úhradu priznal úhradu v uplatnenom v rozsahu dvoch úkonov právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3, § 13 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Tarifná odmena za úkon právnej služby vykonaný v roku 2017 predstavuje sumu

147,33 €. Za dva úkony tak prináleží suma 294,66 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

za dva úkony v roku 2017 v sume 17,68 €, čo spolu predstavuje sumu 312,34 €. Právna

zástupkyňa sťažovateľky preukázala predložením osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“), že je platiteľkou dane, a preto ústavný súd zvýšil priznanú

odmenu o 20 % DPH, čo spolu predstavuje sumu 374,80 (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2018