Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 341/2012
PDF · 141.8 KB
No categories available
I. ÚS 341/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2012
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka
a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. F. F., B., zastúpeného advokátkou JUDr.
E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 160/1995 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. J. F. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 160/1995 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e konať vo veci vedenej
pod sp. zn. 9 C 160/1995 bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. J. F. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € (slovom
osemtisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ing. J. F. F. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 323,48 €, ktoré j e
Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E.
B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. júna 2012 doručená sťažnosť Ing. J. F. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 160/1995, ktoré
doteraz nie je skončené.
2. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
s tým, aby sa zároveň okresnému súdu prikázalo v označenej veci konať bez zbytočných
prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradu trov konania
v sume 323,48 €.
3. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení z 24. októbra 2012 uznala, že
predmetné konanie je poznačené prieťahmi objektívneho charakteru (veľká zaťaženosť
súdov), čo však neospravedlňuje, ale čo by mal ústavný súd zobrať do úvahy pri nepriznaní
zadosťučinenia v žiadanej výške; zároveň súhlasila s upustením od ústneho pojednávania
a podobne sa vyjadril aj sťažovateľ v liste z 5. septembra 2012.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutí, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
5. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
6. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS
55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).
7. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej
neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho
orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť
súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo, lebo
oneskorená spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť.
8. Podľa § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v konaní postupuje
súd... tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Podľa § 114 ods. 1 OSP súd pripraví pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť
o veci spravidla na jedinom pojednávaní.
O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec, resp. dôsledne
nevyužije tie procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie
nielen účinnej, ale tiež rýchlej ochrany práv alebo záujmov účastníkov konania.
9. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným
nekonaním príslušného súdu (sudcu), ale tiež takou jeho neefektívnou (nesústredenou)
činnosťou, ktorá nesmeruje k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho
konania, čiže k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Preto na splnenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby súd vo veci iba vykonával rôzne procesné úkony (bez
ohľadu na ich počet), ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil, teda meritórne rozhodol
už po niekoľkých pojednávaniach (dokonca na prvom a jedinom ̶§ 114 ods. 1 OSP), čím si
vytvorí dostatočný časový priestor na skončenie ďalších vecí, ktoré medzičasom prišli
na súd. Nevhodná organizácia práce sudcu, jeho nesústredenosť, nepružný prístup či len
alibistický postup (nariaďuje pojednávania, aby ich odročoval) nutne spôsobuje prieťahy
v konaní vo všetkých veciach mu pridelených a jeho zahlcovanie ďalšími vecami, ktorým sa
už v primeranej dobe tiež nedokáže patrične venovať, ale ktoré si tiež zasluhujú pozornosť
sudcu, či dokonca jeho okamžitý zásah. Takýto postup sudcu ohrozuje dôveru spoločnosti
na nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov; uvedenému fenoménu dnes čelí
celá slovenská justícia, hoci má (alebo mala by mať) dostatok sudcov i pomocného
odborného aparátu (asistentov, vyšších súdnych úradníkov a pod.), či materiálneho
zabezpečenia (počítače, zvukové záznamníky a pod.) aby sa najmä pri zmene myslenia
(súdenie je rozhodovanie sporov, nie ich „zúradovanie“) dokázala vysporiadať s existujúcou
(ťažkopádnou, prieťahovou či nespravodlivou) situáciou. Negatívny stav však nemôže ísť
na ťarchu jednotlivých sťažovateľov, ktorí žiadajú, aby ich vec bola spravodlivo
a v primeranej dobe rozhodnutá. Preto aj v tomto prípade dôvodom na nerešpektovanie
kritéria „primeranej doby“ nemôže byť v žiadnom prípade veľký počet nevybavených vecí
u konajúceho sudcu, najmä keď v danej veci nešlo o nijako zložitú situáciu (bežný
občianskoprávny spor), ktorá sa dala rozhodnúť v primeranej dobe, a keď sťažovateľ nedal
žiadnu príčinu na to, aby sa vo veci plynulo nekonalo, s výnimkou prerušenia konania
v období troch rokov, v ktorých sa riešila súvisiaca dedičská vec po zomrelom účastníkovi
konania, ktorý sa meritórneho rozhodnutia už nedožil.
10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a celkovú dĺžku konania (17 rokov) je ústavný
súd toho názoru, že okresný súd v prerokovávanej veci zjavne prekročil dané medze konať
bez zbytočných prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namietal.
11. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví,
že k porušeniu práva alebo slobody došlo (nečinnosťou súdu), prikáže tomu, kto právo
porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť
osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia.
12. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Vzhľadom
na okolnosti prípadu, povahu veci a celkovú dĺžku konania ústavný súd dospel k záveru, že
v danom prípade suma 8 000 € zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu
sťažovateľa za ujmu, ktorú zatiaľ utrpel. Riadil sa pritom najmä judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (porov. Keszeli v. SR a pod.), ale aj úvahou, že cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je len zmiernenie nemajetkovej ujmy, teda určitá satisfakcia
za dlhotrvajúci stav právnej neistoty týkajúcej sa výsledku súdneho sporu zapríčineného
výlučne súdom; požadovaná suma 20 000 € už nezodpovedala uvedeným kritériám, bola
neprimeraná, a preto mu ju ústavný súd nepriznal.
13. Vzhľadom na to, že okresný súd vo veci ešte nerozhodol, prichádza do úvahy aj
ďalšia požiadavka sťažovateľa, a to prikázať mu ďalej konať vo veci bez zbytočných
prieťahov.
14. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. E. B. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich
priznal v požadovanej sume 323,48 € za dva úkony právnej pomoci, ktorú zaplatí Okresný
súd Bratislava I na účet JUDr. E. B. do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012