Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 87/2018
PDF · 229.45 KB
No categories available
III. ÚS 87/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku prerokoval sťažnosť , ,
právne zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Szabóom, advokátska kancelária,
Nemocničná 7, Kráľovský Chlmec, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 73/2012 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 73/2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice-okolie p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 73/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť mu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 465,87 € (slovom štyristošesťdesiatpäť eur a osemdesiatsedem
centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Dušana Szabóa, advokátska
kancelária, Nemocničná 7, Kráľovský Chlmec, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 87/2018-29 z 28. februára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 73/2012 ( ďalej len „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej
časti, ktorou sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenia
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako jeden z dedičov
je žalovaným v konaní o neplatnosť závetu, ktoré sa začalo podaním žaloby 24. apríla 2012
a dosiaľ nie je právoplatne skončené.
3. Sťažovateľ v časti sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, navrhol,
aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že jeho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 73/2012 porušené
bolo a prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov.
Súčasne sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 12 000 € a úhrady trov
konania.
4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd podaním
sp. zn. 1 Spr V/54/18 z 22. januára 2018. Po uvedení úkonov súdu v ich chronologickom
poradí predsedníčka okresného súdu uviedla, že nad plynulosťou napadnutého konania bol
po podaní sťažnosti sťažovateľa (žalovaného v 3. rade, pozn.) 22. septembra 2015 nariadený
dohľad predsedníčkou okresného súdu vzhľadom na to, že sťažnosť bola uznaná ako
dôvodná v zmysle § 63 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Ďalej predsedníčka okresného súdu konštatuje, že „... Vzhľadom
k zisteným skutočnostiam a časovému priebehu úkonov som dospela k záveru, že súd vo veci
nekonal priebežne... sťažnostný spis bol predložený dozornému úradníkovi tunajšieho súdu
na sledovanie veci a vyhotovovanie úradného záznamu o prehľade vykonávaných úkonov
v konaní...
... Z prehľadu a priebehu vykonávaných úkonov po nariadení dohľadu
dňa 22. 10. 2015 vyplýva, že súd vo veci konal, v konaní bolo nariadené pojednávanie
vo veci dňa 8. 12. 2015, ktoré sa uskutočnilo, pričom z uznesenia o odročení pojednávania
je zrejmý ďalší postup súdu v konaní... Spis 1D/994/1990 sa od apríla 2016 nachádza
na Najvyššom súde SR za účelom rozhodnutia o odvolaní, a to bráni súdu vo veci
rozhodnúť. Po návrate spisu 1D/994/1990 bude vo veci rozhodnuté...
... Vzhľadom na uvedené mám za to, že ústavná sťažnosť sťažovateľa nesmeruje
proti aktuálnemu, či trvajúcemu stavu nečinnosti súdu, a preto nie je prostriedkom na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, resp. tomu, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo.“.
5. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie
konanie a s výzvou na prípadné doplnenie vyjadrenia k sťažnosti okresný súd
24. apríla 2018 podal vyjadrenie, v ktorom len konštatoval, že „spis sp. zn. 11C/73/2012 bol
dňa 14. 2. 2018 predložený sudkyni “.
6. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ zaslal k vyjadreniu okresného súdu
vyjadrenie, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 4. júna 2018. V predmetnej replike
neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktorým by mohol ústavný súd pripísať osobitnú
relevanciu alebo ktoré by mu neboli známe už z obsahu samotnej sťažnosti. Sťažovateľ
zotrval na svojich pôvodných tvrdeniach a navrhol len zmeniť výšku požadovaného
finančného zadosťučinenia, a to na sumu 16 000 €.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
8. Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z chronologického prehľadu úkonov ústavný
súd zistil tieto podstatné skutočnosti o priebehu napadnutého konania:
- 4. júna 2012 – oznámenie a poučenie o procesných právach a povinnostiach
účastníkov konania (strán sporu), zaslanie žaloby žalovaným s výzvou na vyjadrenie,
- 18. júna 2012 - 6. júla 2012 – súdu doručené vyjadrenia žalovaných,
- 25. júla 2012 – nariadenie termínu pojednávania na deň 17. 9. 2012,
- 10. septembra 2012 – súdu doručená žiadosť žalovaných 1. a 3. o zabezpečenie
tlmočníka na pojednávaní dňa 17. 9. 2012,
- 17. septembra 2012 – pojednávanie vo veci, odročenie pojednávania na neurčito
za účelom rozhodnutia o návrhu žalovaných na zastavenie konania,
- 22. novembra 2012 – úradný záznam o stave konania sp. zn. D 994/1990, pripojenie
rozhodnutí zo spisu D 994/1990,
- 26. júla 2013, 18. októbra 2013, 12. februára 2015 – úradný záznam o stave konania
sp. zn. D 994/1990,
- 21. októbra 2015 – úradný záznam o stave konania sp. zn. D 994/1990, pripojenie
rozhodnutí zo spisu D 994/1990,
- 22. októbra 2015 – nariadenie termínu pojednávania vo veci na deň 8. 12. 2015,
- 22. októbra 2015 – uznesenie o pribratí tlmočníka a prekladateľa do konania,
zaslanie písomností na preklad,
- 30. októbra 2015 – závada v doručovaní žalovanému v 2. rade,
- 25. novembra 2015 – súdu prekladateľom doručené preložené písomnosti spolu
s vyúčtovaním odmeny prekladateľa,
- 7. decembra 2015 – šetrenie pobytu žalovaného v 2. rade lustráciou v Registri
obyvateľov SR,
- 8. decembra 2015 – pojednávanie vo veci, doručenie prekladu písomnosti krátkou
cestou účastníkom konania (stranám sporu), odročenie pojednávania na neurčito s tým,
že bude vyžiadaná správa z advokátskej komory, aby súdu presne uviedli a zaslali
rozhodnutie o pozastavení činnosti právneho zástupcu žalobkyne, aby žalobkyňa predložila
svoje potvrdenie o zdravotnom stave a nemožnosti účasti na dnešnom pojednávaní, a budú
vypočutí dožiadaným súdom žalovaní v 3., 5. a 6. rade a bude zisťovaný pobyt žalovaného
v 2. rade s tým, že ak sa zistí, že tento sa nezdržiava ani na jednej z adries, ktoré súd zistil
a ktorá je v registri obyvateľstva, kde je prihlásený na trvalý pobyt, bude mu ustanovený
zo strany súdu opatrovník. Zároveň na ďalšom pojednávaní budú dané odpovede na otázky,
ktoré vzniesol na dnešnom pojednávaní žalovaný v 3. rade.
- 5. februára 2016 – výzva zaslaná žalobkyni, prešetrovaný výkon činnosti právneho
zástupcu žalobkyne,
- 13. februára 2016 – prešetrovaný pobyt žalovaného v 2. rade prostredníctvom
Obvodného súdu Praha 7, Česká republika,
- 17. februára 2016 – výzva právneho zástupcu žalobkyne (o oznámenie, či zastupuje
svoju klientku), urgencia adresovaná žalobkyni na predloženie potvrdenia o jej zdravotnom
stave,
- 19. februára 2016 – súdu doručené podanie - odpoveď žalobkyne na urgenciu súdu,
- 25. februára 2016 – závada v doručení právnemu zástupcovi žalobkyne (adresát
neznámy),
- 14. marca 2016 – zisťovanie pobytu žalovaného v 2. rade prostredníctvom OO PZ
Košice,
- 18. marca 2016, 5.apríla 2016 – súdu doručená odpoveď Obvodného súdu
pre Prahu 7, OO PZ Košice (nezistený pobyt žalovaného v 2. rade),
- 28. apríla 2016 – vyjadrenie žalovaného v 3. rade doručované stranám sporu,
- 16. mája 2016,17. mája 2016, 24. mája 2016 – súdu doručené vyjadrenia strán
sporu,
- 22. júna 2016 – šetrenie pobytu žalovaného v 2. rade lustráciou v registri
obyvateľov,
- 27. júna 2016 – výzva odoslaná žalovanému v 2. rade,
- 1. júla 2016 – súdu doručená závada v doručení žalovaného v 2. rade (adresát
neznámy),
- 27. júla 2016 – doručované procesné poučenia stranám sporu spolu s výzvou
pre žalobkyňu (prešetrenie jej zdravotného stavu),
- 10. augusta 2016 – súdu doručené podanie žalovaného v 2. rade,
- 12. augusta 2016 – súdu doručené žalobkyňou oznámenie o účasti na pojednávaní,
- 19. augusta 2016 – súdu doručené oznámenie žalovanej v 4. rade o jej neúčasti
na pojednávaní z dôvodu, že sa nachádza v zahraničí,
- 24. augusta 2016 – súdu doručená závada v doručení žalovaného v 3. rade (zásielka
neprevzatá v odbernej lehote),
- 24.októbra 2016 – súdu doručené vyjadrenie žalovaného v 1. a 3. rade,
- 5. mája 2017, 19. decembra 2017 - úradný záznam o stave konania 1D 994/1990
(spis na Najvyšší súd SR, pozn.),
- 17. januára 2018 – uznesenie o priznaní odmeny prekladateľke a tlmočníčke;
oznámenie odoslané žalovanému v 2. rade na adresu do Českej republiky.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
11. Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
12. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 dohovoru, pozn.) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutí súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
(m. m. IV. ÚS 221/04).
14. Pokiaľ ústavný súd v ďalšom texte poukazuje na zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ide o platné znenie
do 1. júla 2016.
15. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
16. Táto povinnosť súdu vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdom prikazoval, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, v zmysle ktorej len čo sa konanie
začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá. V súčasnosti od 1. júla 2016 tieto povinnosti vychádzajú
zo zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“), najmä z čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento
základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového
poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy
tohto poriadku. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP
o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z § 168 ‒ § 172 CSP o predbežnom prejednaní
sporu a následkoch neprítomnosti strán aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie
vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania a účel tohto zákona, alebo z § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej
pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
19. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
20. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania,
ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o žalobe o neplatnosť závetu je zložitejšie
po skutkovej stránke, najmä v prípade, pokiaľ by súd musel vykonávať znalecké
dokazovanie pre posúdenie pravosti závetu, avšak samotná povaha konania nevykazuje črty
mimoriadnej zložitosti, zakladajúcej dôvod pre výrazné predĺženie napadnutého konania.
21. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým
spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci porušenia
jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V danom prípade sťažovateľ svojím správaním v napadnutom konaní pred okresným súdom
neovplyvnil podstatnejším spôsobom jeho dĺžku natoľko, aby mu bolo možné pričítať
podiel na stave, v akom sa vec nachádzala v čase podania sťažnosti ústavnému súdu.
22. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní. Nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní bola už raz predmetom
rozhodovania ústavného súdu, ktorý v uznesení sp. zn. I. ÚS 119/2016 z 9. marca 2017
konštatoval prieťahy okresného súdu v rokoch 2013, 2014 a čiastočne 2015. Bol však toho
názoru, že vzhľadom na ďalší postup a úkony okresného súdu po nariadení dohľadu
predsedníčkou okresného súdu nad plynulosťou konania necharakterizovali v tom čase
konanie ako celok prieťahmi, ktoré by zakladali reálnu možnosť porušenia práv
sťažovateľa. Zároveň však ústavný súd v tomto uznesení poznamenal, že ďalšie
pretrvávanie stavu bez meritórneho rozhodnutia vo veci intenzitu nečinnosti bude zvyšovať,
a tým môže prispievať k reálnej možnosti porušenia základných a iných práv účastníkov
konania (strán sporu). Táto poznámka ústavného súdu sa pretrvávajúcou nečinnosťou
okresného súdu naplnila.
23. Podľa prehľadu úkonov vo veci priebeh napadnutého konania bol v zásade
plynulý do júla 2013. Následne od 22. septembra 2015 bol nad plynulosťou konania
nariadený dohľad predsedníčkou okresného súdu, spočívajúci v tom, že zákonná sudkyňa
mala povinnosť predkladať každé tri mesiace správu o vykonaných úkonoch v konaní.
Ústavný súd si po preštudovaní aktuálneho stavu konania na tomto mieste dovoľuje
poznamenať, že dohľad nad priebehom napadnutého konania nariadený predsedníčkou
okresného súdu nesplnil svoj účel. Pokiaľ ide o povahu vykonávaných úkonov, je potrebné
konštatovať, že okresný súd sa aj po nariadení dohľadu v napadnutom konaní obmedzil len
na úkony procesnej povahy, z ktorých ani jeden nesmeroval k rozhodnutiu vo veci samej.
24. Zo samotného priebehu napadnutého konania vyplýva, že okresný súd sa
niekoľko rokov nevysporiadal so skutočnosťou, že mu v napadnutom konaní žalobkyňa
nepredložila ani len kópiu žalobou napadnutého závetu, ktorého neplatnosti sa domáha.
Okresný súd dlhodobo nevenoval pozornosť základnej skutočnosti v procese dokazovania
a síce, že žalobkyňa nevie svoje tvrdenie v napadnutom konaní preukázať. Originál závetu,
ktorého pravosť je v napadnutom konaní rozporovaná, je súčasťou spisu sp. zn.
1 D 994/1990, ktorý bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 7. apríla 2016
na rozhodnutie o odvolaní. Na tomto mieste si ústavný súd dovoľuje pripomenúť, že každý
účastník konania, resp. od 1. júla 2016 strana sporu musí uniesť bremeno tvrdenia týkajúce
sa svojho tvrdenia a bremeno dôkazu, pokiaľ ide o splnenie si dôkaznej povinnosti,
v zmysle zásady affirmanti incumbit probatio (kto tvrdí, ten dokazuje).
Súd je teda oprávnený a povinný v prípade zistenia, že procesná strana neuniesla
bremeno tvrdenia, v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu na túto skutočnosť prihliadnuť
a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami v rámci
rozhodovania sporu. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v civilnom spore
nesie zo sebou sankciu, ktorou je strata sporu.
25. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k názoru, že neefektívnym
a nesústredeným postupom okresného súdu v napadnutom konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 73/2012 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
III.
26. Keďže ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie
jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu
porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav
právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci
nachádza. Ústavný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti okresnému súdu, že je povinný
v konaní naďalej striktne postupovať podľa ustanovení Civilného sporového poriadku
(§ 470 ods. 1) vrátane využitia prostriedkov procesného útoku, procesnej obrany
podľa § 149 až § 151 CSP a prospektívnej sudcovskej koncentrácie zakotvenej v § 153
CSP, keď s ohľadom na § 470 ods. 2 druhej vety CSP v konaniach začatých pred 1. júlom
2016 nemožno použiť iba tzv. spätnú koncentráciu a sankcionovať strany sporu „do
minulosti“, v ktorej uvedená právna úprava neexistovala.
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
28. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha. Podľa čl. 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
29. Sťažovateľ sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 12 000 €
z dôvodov, ktoré bližšie nešpecifikoval ani vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému
súdu 4. júna 2018, ktorým zvýšil požadované finančné zadosťučinenie na sumu 16 000 €,
čím povinnosť uloženú mu § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde nesplnil.
30. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, avšak sume
požadovaná sťažovateľa nie je primeraná okolnostiam prípadu. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.
32. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného
pod sp. zn. 11 C 73/2012, postup súdu, ako aj správanie sťažovateľa a ostatných strán sporu
považoval ústavný súdu priznanie sumy 1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, pričom pri nedostatku odôvodnenia
požadovaného finančného zadosťučinenia zohľadnil najmä skutočnosť, že okresný súd
doteraz v šesť rokov trvajúcom konaní nevykonal úkon smerujúci k meritórnemu
rozhodnutiu veci.
33. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
advokátom JUDr. Dušanom Szabóom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný
súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
34. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá bola 858 €.
35. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti) v súlade § 11 ods.3 a §13a ods.1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2016 spolu s režijným paušálom
(2 x 8,58 €) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 spolu s režijným paušálom
(1 x 9,21 €) predstavuje sumu trov konania celkom 465,87 €.
36. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2018