Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 277/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a porušenie svojho práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn.

, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a porušenie svojho práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. .

2. Zo sťažnosti, z jej príloh a zo spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ

vystupoval ako navrhovateľ v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 22 C

128/2006 proti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako odporcovi. V priebehu

konania Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky svojím návrhom z 9. januára

2012, doručeným okresnému súdu 10. januára 2012, žiadalo, aby okresný súd zaviazal

sťažovateľa na zloženie preddavku na trovy konania. Okresný súd rozhodol vo veci samej

rozsudkom č. k. -282 zo 14. februára 2012, ktorým návrh sťažovateľa

zamietol. Dňa 15. februára 2012 vydal okresný súd uznesenie č. k. -286

(ďalej len „uznesenie o preddavku“), ktorým návrh odporcu na zloženie preddavku na trovy

konania zamietol.

3. Dňa 27. marca 2012 podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu

doručené 28. marca 2012 (ďalej len „odvolanie“). Krajský súd v Bratislave (ďalej aj

„krajský súd“) rozsudkom č. k. -318 zo 17. septembra 2014 potvrdil

rozsudok okresného súdu, ktorý sa stal právoplatným 27. októbra 2014. Krajský súd

zároveň 17. septembra 2014 vydal upovedomenie sp. zn. , ktorým okresný

súd upovedomil, že navrhovateľ napadol svojím odvolaním aj uznesenie o preddavku

a k nemu nebola krajskému súdu predložená predkladacia správa. Okresný súd k tomu

do spisového materiálu doložil záznam, v ktorom uvádza, že „k upovedomeniu KS BA

(Krajský súd v Bratislave, pozn.) z čl. 319, prvostupňový súd dodáva, že v súlade v § 41

ods. 2 predmetné odvolanie sa nevzťahovalo na uznesenie na , najmä

s poukazom na skutočnosť, že žiadal rozhodnutie potvrdiť. Navrhovateľ len nesprávnym

procesným postupom súdu vo vzťahu k uzneseniu na čl. 286 odôvodnil svoje odvolanie voči

rozsudku na čl. 282, preto súd predložil KS BA na rozhodnutie len odvolanie voči

rozsudku.“.

4. Sťažovateľ podal vo veci dovolanie z 3. novembra 2014, doručené okresnému

súdu 13. novembra 2014, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) odmietol uznesením sp. zn. zo 7. júna 2017, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 18. júla 2017.

5. Sťažovateľ uvádza, že „Upovedomenie Krajským súdom v Bratislave č.k.

z 17.09.2014... ktorým odvolací súdu upovedomil okresný súd , že sťažovateľ

napadol odvolaním aj uznesenie č.k. -286 zo dňa 15.02.2012, avšak

na uvedené uznesenie nebola odvolaciemu súdu predložená predkladacia správa... čo

okresný súd odignoroval , teda o tomto uznesení... doposiaľ nie je doposiaľ právoplatne

rozhodnuté krajským súdom - teda ho krajský súd doposiaľ nemohol podľa §-u 219 ods. 1

potvrdiť ako vecne správne a to za viac ako 6 ROKOV od 28.03.2012...“. Sťažovateľ

uviedol, že to zistil nahliadnutím do spisového materiálu 31. augusta 2017.

6. Sťažovateľ uvádza, že «... je účastníkom kompenzačného konania vedenom

na Okresnom súde Bratislava I pod č.k. odo dňa 28.12.2006 o 12:51:03

v postavení navrhovateľa , ktoré aj napriek odmietajúcemu uzneseniu Najvyššieho súdu SR

č.k. ako aj odmietajúceho uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn.

-30 z 18. januára 2018, doručeného dňa 02.03.2018 vykazujúceho známky

porušenia čl. 13 Dohovoru nie je možným dľa právneho názoru sťažovateľa vzhľadom

na okolnosti prípadu považovať ako CELOK za ukončené a to nie vinou sťažovateľa, ale

zjavne vinou porušovateľa, ktorý v dôsledku svojvôle a zneužitia práva „ultra vires“

odignoroval Upovedomenie Krajského súdu v Bratislave č.k. z 17.09.2014...

ktorým odvolací súdu upovedomil okresný súd (porušovateľa), že sťažovateľ napadol

odvolaním zo dňa 27.03.2012, doručené do podateľne okresného súdu dňa 28.03.2012... aj

uznesenie č.k. -286 zo dňa 15.02.2012, avšak na uvedené uznesenie nebola

odvolaciemu súdu predložená predkladacia správa, čo okresný súd odignoroval, teda

o tomto uznesení... doposiaľ nie je doposiaľ právoplatne rozhodnuté krajským súdom, toto

uznesenie nie je krajským súdom potvrdené ako vecne správne podľa §-u 219 ods. 1

a to všetko za viac ako 6 ROKOV, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné

a neakceptovateľné a zároveň bráni sťažovateľovi, aby sa mohol účinne obrátiť

so žiadosťou o pomoc na Európskom súde pre ľudské práva... aby preskúmal, či v danej

veci nedošlo postupom vnútroštátnych súdov k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, porušeniu čl. 13 Dohovoru a či konanie ako celok

splnilo požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 cit. dohovoru.

Následným nahliadnutím sťažovateľom do spisu na okresnom súde dňa 19.03.2018

bolo zistené , že porušovateľ pokračuje v ďalších obštrukciách v danej veci, čoho dôkazom

je priložené uznesenie z 13. februára 2018 (príloha č. 3), ktoré mu ku dňu podania tejto

sťažnosti nebolo účinne doručené a teda vec NIE JE stále aj napriek sťažnosti sťažovateľa

adresovanej predsedníčke okresného súdu zo dňa 31.01.2018, doručená dňa 02.02.2018

ako CELOK rozhodnutá...».

7. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález v znení:

„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené podľa a právo

na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v

kompenzačnom konaní č.k. porušené boli.

2. Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č.k.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. priznáva finančné zadosťučinenie 12.000,- Eur, ktoré je mu

Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. priznáva úhradu trov konania v sume 315,84 Eur, ktoré je

Okresný súd Bratislava V povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne - advokátky

JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

10. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

11. Ústavný súd preskúmal postup okresného súdu po odvolaní sťažovateľa

a nepredloženie predkladacej správy odvolaciemu súdu vo vzťahu k uzneseniu

o preddavkoch z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov

s obsahom sťažovateľom označeného základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12. Podstata sťažnosti spočíva v tvrdení sťažovateľa, že svojím odvolaním napadol

nielen rozsudok okresného súdu vo veci samej, ale aj uznesenie o preddavku, o ktorom

dosiaľ odvolací súd nemohol rozhodnúť pre nečinnosť okresného súdu, ktorý odvolaciemu

súdu nepredložil predkladaciu správu. Poukázal na upovedomenie odvolacieho súdu sp. zn.

zo 17. februára 2014, ktorým odvolací súd upovedomil okresný súd, že

sťažovateľ napadol svojím odvolaním aj uznesenie o preddavku a vo vzťahu k nemu nebola

odvolaciemu súdu predložená predkladacia správa, a ktoré podľa sťažovateľa okresný súd

ignoroval.

13. Ústavný súd poukazuje na záznam okresného súdu z 20. novembra 2014,

v ktorom okresný súd uvádza, že odvolanie sťažovateľa sa nevzťahovalo na uznesenie

o preddavku, najmä s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ žiadal uznesenie o preddavku

potvrdiť. Okresný súd ďalej dodal, že sťažovateľ len nesprávnym procesným postupom

súdu vo vzťahu k uzneseniu o preddavku odôvodnil svoje odvolanie proti rozsudku vo veci

samej, preto okresný súd predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie len odvolanie proti

rozsudku.

14. Ústavný súd poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo

sťažovateľovi doručené 27. októbra 2014, odkedy mu muselo byť známe, že odvolací súd

rozhodoval vo vzťahu k rozsudku okresného súdu vo veci samej a uznesením o preddavku

sa nezaoberal. Sťažovateľ nenamietal nerozhodnutie odvolacím súdom o uznesení

o preddavku okresnému súdu ani krajskému súdu a nenamietal ho ani vo svojom dovolaní

z 3. novembra 2014, ktoré najvyšší súd odmietol uznesením, ktoré bolo sťažovateľovi

doručené 18. júla 2017.

15. Zo sťažnosti vyplýva, že až po nahliadnutí do spisového materiálu 31. augusta

2017 sťažovateľ zistil, že odvolací súd vydal 17. februára 2014 upovedomenie sp. zn.

adresované okresnému súdu, týkajúce sa nepredloženia predkladacej správy

vo vzťahu k uzneseniu o preddavku. Vo svojej skoršej ústavnej sťažnosti doručenej

ústavnému súdu 21. septembra 2017 (č. k. -20), ako aj v jeho ústavnej

sťažnosti v tejto veci už sťažovateľ tvrdil, že jeho odvolanie smerovalo aj proti uzneseniu

o preddavku.

16. Z chronológie, ako aj zo správania sťažovateľa sa dá vyvodiť záver, že odkedy sa

sťažovateľ nahliadnutím do spisového materiálu dozvedel o upovedomení odvolacieho súdu

okresnému súdu, začal nepredloženie predkladacej správy okresným súdom, ako aj

nemožnosť rozhodnutia odvolacieho súdu o uznesení o preddavku používať ako argument

na napádanie právoplatného rozsudku okresného súdu vo veci samej, pričom si zjavne

účelovo osvojil názor odvolacieho súdu o tom, že podal odvolanie aj proti uzneseniu

o preddavku.

17. Ústavný súd sa stotožňuje s vyjadrením okresného súdu v jeho zázname

z 20. novembra 2014, že odvolanie sťažovateľa sa nevzťahovalo na uznesenie o preddavku.

Sťažovateľ ním len odôvodňoval svoje odvolanie proti rozsudku vo veci samej, a preto

okresný súd predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie len odvolanie proti rozsudku

vo veci samej.

18. Sťažovateľ v skoršej ústavnej sťažnosti (č. k. -20) doručenej

ústavnému súdu 21. septembra 2017 napádal okrem iného postup okresného súdu

z rovnakého dôvodu ako v tejto ústavnej sťažnosti a domáhal sa vo vzťahu ku konaniu

okresného súdu vyslovenia rovnakého záveru ako v tejto ústavnej sťažnosti. Ústavný súd

uvedenú skoršiu sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú

s odôvodnením: „Sťažnosť v časti namietaného porušenia a

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. treba

považovať za zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľ v uvedenej súvislosti namieta, že hoci

podal odvolanie nielen proti rozsudku okresného súdu č. k. -282

zo 14. februára 2012, ale aj proti jeho uzneseniu č. k. -286 z 15. februára

2012, okresný súd doteraz jeho odvolanie proti uzneseniu nepredložil krajskému súdu

na rozhodnutie, v dôsledku čoho o tomto odvolaní doteraz nebolo rozhodnuté. Podľa

presvedčenia sťažovateľa došlo tak k zbytočným prieťahom v konaní, resp. k porušeniu jeho

práva na súdne konanie v primeranej lehote podľa , resp.

dohovoru.“

19. Vo svojom skoršom uznesení (č. k. -20) ústavný súd uviedol, že

„Uznesením okresného súdu č. k. -286 z 15. februára 2012 bol zamietnutý

návrh žalovanej strany požadujúci, aby sťažovateľovi ako žalobcovi súd uložil povinnosť

zložiť preddavok na trovy konania. Inými slovami, už na prvý pohľad je zrejmé, že týmto

uznesením bolo rozhodnuté v prospech sťažovateľa. Keďže ústavnému súdu predložil iba

titulnú stranu odvolania, z ktorej odvolacie argumenty smerujúce proti uzneseniu nie je

možné zistiť, možno iba predpokladať, že sťažovateľ v podanom odvolaní namietal nie proti

výroku uznesenia, ale proti jeho dôvodom.“. Ústavný súd vo vzťahu k terajšej sťažnosti,

disponujúc celým spisovým materiálom, dodáva, že sťažovateľ v odvolaní nenamietal proti

výroku uznesenia o preddavku ani proti jeho dôvodom, naopak, označil ho za „zákonné

a humánne, náležite odôvodnené“ a žiadal ho odvolacím súdom potvrdiť.

20. Ústavný súd vo svojom uznesení (č. k. -20) ďalej vo vzťahu

k nerozhodnutiu o odvolaní proti uzneseniu o preddavku dodal, že „Za daného stavu

nerozhodnutie o odvolaní sťažovateľa nemožno z ústavnoprávneho hľadiska kvalifikovať

ako porušenie základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, resp. práva

na súdne konanie v primeranej lehote podľa , resp. dohovoru.

Chýba totiž podstatná náležitosť, a to stav neistoty strany konania týkajúci sa výsledku

konania. Rozhodovanie o návrhu uložiť sťažovateľovi povinnosť zložiť zálohu na trovy

konania nie je rozhodovaním vo veci samej a neprávoplatné rozhodnutie o tejto otázke

(za situácie, keď o veci samej už bolo právoplatne rozhodnuté) nevytvára stav neistoty

o konečnom výsledku prebiehajúceho súdneho konania...“.

Už z citácie uvedených rozhodnutí ústavného súdu je treba konštatovať, že tento súd

sa už vznesenými námietkami sťažovateľa zaoberal a za tohto stavu je možné vec posúdiť aj

ako res iudicata.

21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , , ).

23. Ústavný súd, prihliadajúc na obsah sťažnosti, na obsah spisového materiálu

vo veci, ako aj na obsah príloh k sťažnosti týkajúcich sa predmetnej veci, pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2018