Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 664/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Lajosa Mészárosa (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Tomčovčíkom, advokátska

kancelária, Nerudova 14, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €

(slovom tritisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. MUDr. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov), ktorú j e Okresný súd Košice II

p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Tomáša Tomčovčíka, advokátska kancelária,

Nerudova 14, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-12 z 24. októbra 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti predovšetkým vyplynulo:

„... Dňa 31.05.2005 podala navrhovateľka ... žalobu

o náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru na Okresný súd

Košice II. Konaniu bola pridelená sp. zn. . Navrhovateľka je zároveň

sťažovateľom v predmetnej veci.“

2.1 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka opísala chronológiu úkonov vykonaných

v napadnutom konaní ku dňu podania sťažnosti a dodala:

„Zo skutkového stavu... vyplýva, že v konaní na Okresnom súde Košice II pod sp.zn.

, ktorého účastníkom konania je sťažovateľka, dochádza k prieťahom.

Sťažovateľka sa pred podaním ústavnej sťažnosti domáhala sťažnosťou u predsedu

súdu, ktorú jej umožňuje podať o súdoch, odstránenia porušovania

práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže od podania návrhu

uplynulo vyše 11 rokov a vec nebola stále právoplatne skončená.

Predseda Okresného súdu Košice II na sťažnosť podanú dňa 23.06.2016 vo svojej

odpovedi konštatoval, že ide o sťažnosť čiastočne dôvodnú vzhľadom na celkovú dĺžku

konania. Ďalej poukázal na skutočnosť, že vo veci bolo už dvakrát meritórne rozhodnuté

a dvakrát bola vec zrušená odvolacím súdom a tiež na fakt, že konanie bolo uznesením

zo dňa 15.01.2015 právoplatne prerušené. Z odpovede nevyplývajú žiadne konkrétne

opatrenia, ktorými by súd zabezpečil, aby v budúcnosti k žiadnym ďalším zbytočným

prieťahom v konaní nedochádzalo.

So záverom predsedu súdu, že ide len o čiastočne dôvodnú sťažnosť sťažovateľka

nesúhlasí. Skutočnosť, že vo veci bolo už dvakrát meritórne rozhodnuté a dvakrát bola vec

zrušená odvolacím súdom len potvrdzuje neefektívnosť a nehospodárnosť konania

okresného súdu. Takáto odpoveď predsedu súdu na sťažnosť len zvýšila nedôveru a neistotu

sťažovateľky v schopnosť súdu zabezpečiť plynulosť priebehu konania. Preto bola nútená

obrátiť sa na Ústavný súd SR a podať túto sťažnosť. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd

nepostupoval spôsobom, ktorý by viedol k odstráneniu jej právnej neistoty vo veci, s ktorou

sa obrátila na tento súd. Keďže ani doteraz o celej veci právoplatne nerozhodol,

sťažovateľka je toho názoru, že zbytočnými prieťahmi v označenom konaní došlo

k porušeniu jej základného práva podľa článku 48 ods. 2 SR.

Sťažovateľka sa domnieva, že jej vec týkajúca sa náhrady mzdy z dôvodu neplatného

skončenia pracovného pomeru nie je skutkovo a právne zložitá natoľko, aby sa vymykala

bežnej rozhodovacej činnosti. Výklad a používanie právnej úpravy v obdobných sporoch je

stabilizovaný v rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj metodiku

postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. S poukazom na uvedené nie je možné

odôvodňovať doterajšie trvanie konania zložitosťou veci.

Pri efektívnom postupe súdu bolo možné o nároku sťažovateľky rozhodnúť prakticky

už po niekoľkých pojednávaniach. Vo veci ide o občianskoprávny spor, ktorý sa osobitne

nelíši od iných sporov tohto druhu. Sťažovateľka je presvedčená, ako to vyplýva aj z časti

I. tejto sťažnosti (skutkový stav), že je to predovšetkým samotný súd, ktorý zapríčinil

neprimeranú dĺžku konania, ktoré sa už vedie takmer 11 rokov.

Hodnotenie jednotlivých úkonov a postupov okresného súdu zakladá záver

o nečinnosti, resp. o realizovaní takých úkonov, ktoré nemožno považovať za relevantný

a efektívny postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľky v jej spore. Aj

v obdobiach, počas ktorých okresný súd konal, tento súd prispel k zbytočným prieťahom

v konaní tým, že v priebehu konania opakoval dôkazy, nenariadil dôkazy, ktoré boli pre

posúdenie nárokov navrhovateľa uplatnených v konaní rozhodujúce, resp. nariadil dôkazy,

ktoré nesmerovali k vytvoreniu relevantných poznatkov potrebných pre rozhodnutie vo veci

samej. Takýto postup okresného súdu sťažovateľka vyhodnocuje ako konanie, ktoré

nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky v jej veci a teda ako také, ktoré

spôsobilo zbytočné prieťahy. Aj keď súd v konaní vykonal úkony, väčšina z nich bola

neúčelná a neefektívna. Je nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že v konaní sú v podstate do

dnešného dňa riešené otázky, ktoré boli predmetom prejednania už na prvom nariadenom

pojednávaní.

... Aj keď vo veci bolo súdom nariadených množstvo pojednávaní a vykonaných

množstvo úkonov, podľa názoru sťažovateľky je konanie pred okresným súdom poznačené

zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti súdu ako celku. Preto sťažovateľka

nepovažuje za potrebné bližšie určovať jednotlivé obdobia nečinnosti, resp. činnosti, ktorú

možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Sťažovateľka nehodnotí ani plynulosť konania,

ani účelnosť jednotlivých úkonov. Žiadna zložitosť veci či iné skutočnosti totiž nemôžu

ospravedlniť 11-ročnú dĺžku konania. Toto obdobie súdneho konania nie je možné hodnotiť

ako efektívne vedenie súdneho procesu. 11-ročné obdobie nemôže ospravedlniť ani

náročnosť veci, ani zložitosť právnej úpravy, ani správanie účastníkov konania.

... sťažovateľka považuje za odôvodnené priznať jej finančné zadosťučinenie podľa

článku 127 ods. 3 SR.

... Sťažovateľka žiada zohľadniť dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi

spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľke vznikla v dôsledku obáv o ochranu jej práv,

psychického napätia a pocitov sklamania z neprimeranej dĺžky konania. Skutočnosť, že

odporkyňa nielen nechce nahradiť mzdu, ktorá navrhovateľke bezpochýb prislúcha ale

odporkyňa dokonca v priebehu celého súdneho konania spochybňuje neplatnosť skončenia

pracovného pomeru, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté už v roku 2004 rozsudkom

Okresného súdu Košíc II, sp. zn. pociťuje sťažovateľka ako neodškriepiteľnú

krivdu. Aj z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania mala sťažovateľka značné problémy

nájsť si prácu zodpovedajúcu jej kvalifikácii. Už od začiatku konania preto akýkoľvek

zbytočný prieťah v konaní sťažovateľkin pocit krivdy len stupňoval. Zdĺhavý postup súdu

spôsobil, že sťažovateľka nadobudla presvedčenie, že okresný súd v skutočnosti nemá

záujem poskytnúť jej právam zákonnú ochranu. Na základe týchto skutočností sa

sťažovateľka domnieva, že by jej malo byť priznané primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 22.000,- €.

Od podania návrhu na Okresnom súde Košice II uplynula doba vyše 11 rokov a vec

doposiaľ nie je právoplatne skončená. Čas trvajúci vyše 11 rokov a prieťahy v tomto konaní

sú podľa úvah sťažovateľky neprimerane dlhé. Jej nárokom doposiaľ nebola zo strany súdu

poskytnutá potrebná ochrana, ako to právna legislatíva platná v Slovenskej republike

umožňuje...“

2.2 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1/ Právo sťažovateľky zakotvené v článku 48 ods. 2 SR a v článku 6 ods. 1

vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3,

5 a 8, bolo v konaní pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. porušené.

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II vo veci

sp. zn. konal bez prieťahov.

3/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 22.000,- Eur.

4/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke trovy konania, ktoré je

povinný odporca sťažovateľke nahradiť.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd,

zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. zo 6. novembra 2017, v ktorom

uviedol chronológiu úkonov vykonaných v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

«... Po oboznámení sa s obsahom ústavnému súdu podanej sťažnosti a obsahom

predmetného spisu, v ktorom sú namietané prieťahy, Vám predkladám nasledujúce

stanovisko zamerané na Vami položené otázky:

-skutková a právna zložitosť sporu

-vzhľadom na skutočnosť, že v konaní bolo potrebné vypočuť niekoľkých svedkov

a zabezpečiť súdom stanoviská niekoľkých organizácií, ako aj správy zo Sociálnej poisťovne

a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, možno spor považovať za skutkovo obtiažnejší.

-uvedenie všetkých procesných úkonov vo veci od podania návrhu na začatie konania

doposiaľ

-žalobu o náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru podala

sťažovateľka na tunajšom súde dňa 31.5.2005.

-uznesením zo dňa 10.6.2005 bola sťažovateľka vyzvaná na odstránenie vád svojho

podania s poučením, ako je potrebné vady odstrániť.

-výzva bola právnej zástupkyni sťažovateľky doručená 15.6.2005.

-na výzvu nereagovala, preto bolo jej podanie uznesením zo dňa 27.7.2005

odmietnuté.

-dňa 31.8.2005 sa sťažovateľka cestou svojej právnej zástupkyne proti uzneseniu

odvolala.

-v dôsledku podaného odvolania bol spis dňa 20.9.2005 predložený na rozhodnutie

Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 1.2.2006, kedy bol vrátený

so zrušujúcim uznesením.

-následne bol daný pokyn pre doručenie uznesenia odvolacieho súdu sporovým

stranám.

-dňa 8.8.2007 bol zákonnou sudkyňou určený termín pojednávania na deň

24.10.2007.

-na uvedenom pojednávaní obe sporové strany požiadali súd o poskytnutie lehoty

v trvaní aspoň 30 dní za účelom mimosúdneho jednania. Pojednávanie bolo z uvedeného

dôvodu odročené na deň 11.1.2008.

-dňa 7.12.2007 oznámil nový právny zástupca sťažovateľky, že na podanom návrhu

trvá, nakoľko k mimosúdnemu rokovaniu medzi stranami nedošlo. Zároveň predložil do

spisu listinné doklady.

-dňa 12.12.2007 bola zasielaná výzva právnej zástupkyni žalovanej, ktorá písomné

vyjadrenie vo veci doručila súdu 13.12.2007 a 31.12.2007.

-dňa 11.1.2008 sa pojednávanie uskutočnilo a bolo odročené na 26.3.2008 za účelom

predloženia návrhov na doplnenie dokazovania.

-po uskutočnenom pojednávaní boli zaslané výzvy Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny v Košiciach a Sociálnej poisťovni v Košiciach.

-pojednávanie dňa 26.3.2008 sa uskutočnilo a bolo odročené za účelom vykonania

ďalšieho dokazovania na deň 28.5.2008.

-na tomto pojednávaní bola vypočutá svedkyňa a bolo odročené na deň 9.7.2008

s tým, že sťažovateľke bola uložená povinnosť predložiť písomné upresnenie nároku.

-dňa 8.7.2008 bolo obom sporovým stranám oznámené zrušenie termínu

pojednávania, určeného na deň 9.7.2008, z dôvodu nekompletnosti listinných dôkazov

ohľadom nemocenských dávok vyplatených žalobkyni za žalované obdobie. Zároveň bola

zasielaná urgencia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a prípis Sociálnej poisťovni

v Košiciach.

-odpovede boli súdu doručené 24.7.2008 a 29.7.2008.

-dňa 22.1.2009 došlo k zmene zákonnej sudkyne v konaní z dôvodu dlhodobej

práceneschopnosti pôvodne konajúcej zákonnej sudkyne, ktorej bol spis opäť vrátený po

ukončení práceneschopnosti dňa 9.3.2009.

-dňa 11.5.2009 bol určený termín pojednávania na deň 10.6.2009.

-pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na deň 5.8.2009.

-dňa 4.8.2009 na základe pokynu zákonnej sudkyne z dôvodu, že nedošla správa

zo Sociálnej poisťovne, ktorá bola žiadaná, z dôvodu hospodárnosti konania bolo

pojednávanie, určené na 5.8.2009, odročené na deň 7.10.2009.

-na tomto pojednávaní (7.10.2009) bol vyhlásený rozsudok.

-dňa 24.11.2009 sa žalovaná proti rozsudku odvolala.

-dňa 25.11.2009 bolo odvolanie žalovanej zaslané na vyjadrenie právnemu

zástupcovi sťažovateľky a žalovaná bola vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku za podané

odvolanie.

-dňa 11.12.2009 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach,

na ktorom sa nachádzal do 6.10.2010, kedy bol vrátený so zrušujúcim uznesením.

-uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené právnym zástupcom sporových strán.

-dňa 18.11.2010 bola zasielaná výzva žalovanej.

-dňa 7.12.2010 predložila žalovaná návrh na vypočutie svedkov v danom konaní

a 17.1.2011 predložil právny zástupca sťažovateľky stanovisko vo veci po rozhodnutí

odvolacieho súdu.

-dňa 27.1.2011 bolo určené pojednávanie na deň 11.3.2011.

-pojednávanie sa uskutočnilo, rovnako ako ďalšie pojednávanie, určené na deň

4.5.2011. Toto pojednávanie bolo odročené na deň 26.5.2011.

-v uvedený deň boli sporové strany upovedomené o zrušení termínu, určeného na deň

26.5.2011, s tým, že boli predvolaní na nový termín na deň 6.7.2011.

-na uvedenom pojednávaní bol vyhlásený rozsudok.

-dňa 12.8.2011 bol vyhlásený doplňujúci rozsudok.

-dňa 30.8.2011 sa žalovaná proti doplňujúcemu rozsudku odvolala a dňa 6.9.2011 sa

proti rozsudku odvolala sťažovateľka cestou svojho právneho zástupcu.

-dňa 12.9.2011 boli odvolania doručované procesným protistranám.

-dňa 29.9.2011 bol spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu

v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 15.1.2013, kedy bol vrátený s uznesením, ktorým

bol zrušený rozsudok tunajšieho súdu spolu s doplňacím rozsudkom.

-po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu právnym zástupcom účastníkov konania

bol dňa 14.3.2013 určený termín pojednávania na deň 15.5.2013. Na tomto pojednávaní

právni zástupcovia sporových strán uviedli, že sa pokúsia riešiť vec mimosúdnou cestou,

za tým účelom žiadajú súd o poskytnutie lehoty v trvaní 60 dní. Z uvedeného dôvodu bolo

pojednávanie odročené na 25.9.2013.

-keďže k mimosúdnej dohode nedošlo, dané pojednávanie sa uskutočnilo a bolo

odročené na 20.11.2013.

-dňa 19.11.2013 oznámil právny zástupca sťažovateľky, že z dôvodu zhoršenia jej

zdravotného stavu, sa nariadeného pojednávania nemôže zúčastniť a keďže mala byť

na tomto pojednávaní vypočutá, požiadal o jeho odročenie. Na základe tejto žiadosti bolo

pojednávanie odročené na deň 5.2.2014.

-v uvedený deň oznámil právny zástupca sťažovateľky, že znova zo zdravotných

dôvodov sa sťažovateľka nemôže zúčastniť pojednávania, vytýčeného na uvedený deň a ak

je potrebné ju vypočuť, požiadal o jeho odročenie.

-dňa 19.2.2014 súd oslovil viacero subjektov s otázkou uchádzania sa o prácu v ich

organizácii sťažovateľkou.

-organizácie, ktorým sa zásielky podarilo doručiť, predložili svoje stanoviská

v mesiaci marec 2014.

-dňa 9.4.2014 určila zákonná sudkyňa termín pojednávania na deň 28.5.2014.

-dňa 19.5.2014 požiadal právny zástupca sťažovateľky o odročenie pojednávania,

určeného na deň 28.5.2014, a to pre kolíziu s iným pojednávaním na Okresnom súde

v Trebišove, pričom sťažovateľka nesúhlasí so substitučným zastupovaním.

-na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľky bolo pojednávanie odročené na

deň 24.9.2014.

-v deň vytýčeného pojednávania požiadal právny zástupca sťažovateľky

elektronickým podaním o ospravedlnenie svojej i sťažovateľky z neúčasti na pojednávaní

v uvedený deň z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľky a z tohto dôvodu o odročenie

pojednávania, určeného na tento deň, na neskorší termín. Zároveň oznámil súdu, že

sťažovateľka bude počnúc 1.10.2014 počas dvoch mesiacov mimo územia SR.

-dňa 15.10.2014 bol právny zástupca sťažovateľky vyzvaný na oznámenie, kedy bude

sťažovateľka na území Slovenskej republiky, keďže vo veci je potrebné určiť termín

pojednávania, pretože sa jedná o reštančnú vec. Výzva bola opakovaná 12.11.2014.

-dňa 3.12.2014 bolo určené pojednávanie na deň 14.1.2015.

-elektronickým podaním dňa 12.1.2015 doručil právny zástupca sťažovateľky žiadosť

sťažovateľky o ospravedlnenie neúčasti sťažovateľky na pojednávaní dňa 14.1.2015

z dôvodu jej pobytu mimo územia SR, o ktorom sa dozvedela koncom mesiaca december

2014. Zároveň požiadal o odročenie pojednávania na neskorší termín a oznámil, že

predpokladaný návrat sťažovateľky na územie SR je v druhom polroku 2015 (č.l. 432, 433

spisu).

-po tomto oznámení bolo konanie uznesením zo dňa 15.1.2015 prerušené. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 6.2.2015.

-dňa 3.9.2015 bol právny zástupca sťažovateľky vyzvaný na oznámenie, kedy bude

sťažovateľka na území Slovenskej republiky za účelom vytýčenia termínu pojednávania

a možnosti jej vypočutia na pojednávaní.

-právny zástupca sťažovateľky na výzvu nereagoval, preto mu výzva bola doručovaná

opakovane dňa 30.9.2015 opäť s poukazom na fakt, že sa jedná o reštančnú vec.

-dňa 6.10.2015 oznámil právny zástupca sťažovateľky po opakovanej výzve súdu, že

so sťažovateľkou sa mu podarilo spojiť až 5.10.2015 a podľa jej vyjadrenia je stále mimo

územia SR a k dátumu návratu sa nevedela vyjadriť. Zároveň vyjadrila súhlas s konaním

pojednávania v jej neprítomnosti.

-uvedené bolo 13.10.2015 oznámené právnej zástupkyni žalovanej a zároveň bola

vyzvaná, aby v lehote 7 dní predložila súdu písomne otázky, ktoré mali byť predmetnom

výsluchu žalovanej.

-dňa 9.11.2015 bola právnej zástupkyni žalovanej zasielaná urgencia.

-odpoveď na urgenciu bola súdu doručená 23.11.2015.

-položené otázky zo strany žalovanej boli doručené právnemu zástupcovi

sťažovateľky 11.12.2015 a zároveň bol vyzvaný na predloženie prípadných návrhov

na doplnenie dokazovania. Lehota na zodpovedanie otázok bola stanovená do 31.12.2015.

-právny zástupca sťažovateľky na výzvu súdu žiadnym spôsobom nereagoval, preto

mu 18.2.2016 bola zasielaná urgencia. Odpoveď bola na túto urgenciu doručená až dňa

1.6.2016.

-dňa 14.3.2016 bolo určené pojednávanie na deň 8.6.2016.

-dňa 30.5.2016 požiadala právna zástupkyňa žalovanej o odročenie pojednávania,

určeného na 8.6.2016. Na základe tejto žiadosti bolo pojednávanie odročené na deň

28.9.2016. Predvolanie na uvedené pojednávanie prevzal právny zástupca sťažovateľky dňa

10.9.2016.

-pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti sťažovateľky a bolo odročené

na 13.10.2016.

-na uvedenom pojednávaní, ktorého sa sťažovateľka opäť nezúčastnila, bol vyhlásený

rozsudok.

-dňa 23.12.2016 sa sťažovateľka proti rozsudku odvolala.

-dňa 5.1.2017 bolo odvolanie zaslané na vyjadrenie žalovanej.

-dňa 22.2.2017 bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu

v Košiciach, na ktorom sa nachádza doposiaľ.

-prekážky postupu konania podľa nasl.

-uznesením zo dňa 15.1.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 6.2.2015, bolo konanie

prerušené z dôvodu dlhodobého pobytu sťažovateľky mimo územia Slovenskej republiky,

ktorý jej neumožňoval zúčastňovať sa pojednávaní. Keďže proti uzneseniu o prerušení

konania sa žiadna z procesných strán neodvolala, toto rozhodnutie bolo procesne

akceptovateľné.

-prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobila sťažovateľka

-sťažovateľka nereagovala na výzvu súdu na odstránenie vád podania zo dňa

10.6.2015, preto bol jej návrh odmietnutý.

-na pojednávaní, konanom dňa 24.10.2007, požiadali obe sporové strany

o poskytnutie lehoty minimálne v rozsahu 30 dní na mimosúdne jednanie.

- na pojednávaní dňa 15.5.2013 požiadali právni zástupcovia sporových strán

o poskytnutie 60-dňovej lehoty na mimosúdne riešenie sporu.

-právny zástupca sťažovateľky požiadal o odročenie pojednávaní, určených na dni

20.11.2013, 5.2.2014, 28.5.2014, 24.9.2014 a 14.1.2015, teda viac ako rok boli

pojednávania odročované z dôvodov na strane sťažovateľky.

-v dňoch 15.10.2014 a 12.11.2014 boli právnemu zástupcovi sťažovateľky zasielané

výzvy za účelom oznámenia, kedy sa bude sťažovateľka nachádzať na území Slovenskej

republiky.

-po právoplatnom prerušení konania (6.2.2015) boli opäť právnemu zástupcovi

sťažovateľky zasielané výzvy na oznámenie, či dôvod prerušenia konania odpadol

(3.9.2015, 30.9.2015 - urgencia); dňa 6.10.2015 oznámil, že návrat sťažovateľky na územie

SR nie je známy.

-ďalšie výzvy boli právnemu zástupcovi sťažovateľky zasielané 11.12.2015

a urgencia 18.2.2016. Na urgenciu reagoval až dňa 1.6.2016, kedy už bol vo veci určený

termín pojednávania.

-prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom

-obdobia od 1.2.2006 do 8.8.2007 a od 29.7.2008 do 11.5.2009.

-obdobia, keď sa spis nachádzal, resp. nachádza na odvolacom Krajskom súde

v Košiciach (20.9.2005 - 1.2.2006, 11.12.2009 - 6.10.2010, 29.9.2011 - 15.1.2013,

22.2.2017 - doposiaľ) nie som oprávnený hodnotiť či posudzovať.

-záver, či zistené prieťahy sú zbytočnými prieťahmi

-ponechávam na zvážení ústavnému súdu.

-iné okolnosti, ktoré mali vplyv na prieťahy v konaní, okrem otázok zaťaženosti súdov

a organizácie práce

Je pravdou, že celkovú dĺžku konania možno aj vzhľadom na predmet sporu

považovať za neštandardnú. Zároveň však poukazujem na skutočnosť, že zo strany

tunajšieho súdu došlo k jeho nečinnosti „len“ v dvoch vyššie uvedených obdobiach, a to

ešte v prvých rokoch trvania sporu (2006 - 2009). V konaní bolo trikrát meritórne

rozhodnuté, pričom prvé dve rozhodnutia boli odvolacím súdom zrušené, čo by však nemalo

byť pripísané na ťarchu súdu prvej inštancie, resp. zákonnej sudkyne, ktorá rozhodovala

vo veci, rovnako ako ani časové úseky, počas ktorých sa spis nachádzal na odvolacom súde

a ktoré sú uvedené v predchádzajúcej časti môjho stanoviska. O poslednom odvolaní

doposiaľ rozhodnuté nebolo.

Zároveň chcem opakovane poukázať na správanie samotnej sťažovateľky

predovšetkým v posledných rokoch trvania sporu, ktoré bolo preukázateľne pasívne,

nesvedčiace o jej snahe o čo najrýchlejšie ukončenie sporu. Od pojednávania, určeného

na deň 15.5.2013, spôsobovala prieťahy v danom konaní sťažovateľka, keď práve jej právny

zástupca žiadal celkom o odročenie na neskorší termín až šiestich pojednávaní, ako je

uvedené vyššie. Následne bolo konanie právoplatne prerušené rovnako z dôvodov na strane

sťažovateľky. Po uplynutí lehoty, ktorá bola dôvodom prerušenia konania, právny zástupca

sťažovateľky nereagoval na výzvy súdu a po urgencii zo dňa 18.2.2016 na túto reagoval až

1.6.2016, keď súd už vo veci určil termín pojednávania. Pritom v elektronickej komunikácii,

ktorú súd viedol s právnym zástupcom sťažovateľky, súd sám upozorňoval na skutočnosť, že

sa jedná o reštančnú vec, preto je potrebné oznámiť žiadané údaje pre možnosť vytýčenia

pojednávania.

Rovnako je potrebné uviesť, že sťažnosť predsedovi súdu bola podaná v čase

(23.6.2016), keď po prerušení konania súd už určil termín pojednávania a s týmto termínom

bol právny zástupca sťažovateľky oboznámený. Takisto termín podania ústavnej sťažnosti

(12.9.2016). V rokoch 2013 až 2015 boli pojednávania odročované a následne bolo konanie

prerušené výlučne z dôvodov na strane sťažovateľky a v roku 2016 po iniciatívnych výzvach

súdu vo vzťahu k sťažovateľke už táto namietala prieťahy a podala ústavnú sťažnosť.

Vzhľadom na skutočnosť, že k dĺžke predmetného konania prispela výraznou mierou

samotná sťažovateľka, ňou požadované finančné zadosťučinenie považujem za neprimerané

a nezodpovedajúce jej prístupu k ukončeniu sporu.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na

ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho...»

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu

v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedu okresného súdu 4. decembra 2017 ústavnému

súdu iba oznámila:

„Vo veci sťažnosti , vedenej pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky, týmto na výzvu súdu oznamujem súdu, že netrvám na tom, aby

sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie.“

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

6. Pokiaľ ide o chronológiu úkonov okresného súdu v napadnutom konaní, ktorá je

uvedená v bode I/3 tohto nálezu, možno konštatovať, že tieto skutkové okolnosti sa

spornými nestali, keďže ani sťažovateľka nemala námietky proti takto opísanému

skutkovému stavu. Rovnaké relevantné skutočnosti zistil ústavný súd aj z obsahu

súvisiaceho spisu (ktorý mu bol zapožičaný až 9. mája 2018), preto pri posudzovaní

napadnutého konania z týchto vychádzal, avšak opomenul duplicitné opísanie týchto

úkonov.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

8. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní o náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru

vedenom pod sp. zn. dochádzalo k porušovaniu základného práva

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru.

9. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

10. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP

ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých

kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

10.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd vo vzťahu k faktickej

zložitosti napadnutého konania uvádza, že napriek tomu, že vo veci bolo „potrebné vypočuť

niekoľkých svedkov a zabezpečiť súdom stanoviská niekoľkých organizácií“, ako to uviedol

predseda okresného súdu, posudzovanú záležitosť nemožno považovať z tohto pohľadu za

zložitú. Naopak, zo súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva, že o základe žaloby

(konkrétne o neplatnosti výpovede danej sťažovateľke) už bolo rozhodnuté v inom konaní

(rozsudkom č. k. -142 z 29. novembra 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť

14. júna 2005), teda okresný súd o uvedenom nároku sťažovateľky, ktorý podmieňoval

posudzovanie náhrady mzdy, v napadnutom konaní už nemusel rozhodovať. Po právnej

stránke možno danú vec považovať za štandardnú, nijako sa nevymykajúcu bežnej

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd tiež konštatuje, že predmetom

napadnutého občianskoprávneho konania je náhrada mzdy, t. j. vec, ktorej povaha (spor

o nároky, ktoré sú zdrojom príjmov sťažovateľky) si vyžaduje osobitnú starostlivosť

všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania (napr. ).

10.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky

v preskúmavanej veci treba poukázať predovšetkým na to, že ako to z chronológie úkonov

vykonaných v napadnutom konaní vyplýva (pozri bod I/3 tohto nálezu), k predĺženiu

napadnutého konania prispela aj samotná sťažovateľka najmä tým, že v počiatočnom štádiu

konania nereagovala na výzvu okresného súdu na doplnenie svojho žalobného návrhu, ktorá

bola jej právnej zástupkyni doručená 15. júna 2005, pričom vady svojho podania odstránila

až v odvolacom konaní (pozri uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k.

15 z 30. decembra 2005), a preto sa rozhodovanie o jej návrhu oddialilo minimálne na

obdobie šiestich mesiacov. Okrem uvedeného opakovane požiadala ona alebo jej právna

zástupkyňa o odročenie pojednávania (aj keď ospravedlnene), najmä preto, že sa zdržiavala

v zahraničí, preto muselo byť napadnuté konanie uznesením č. k. -439

minimálne na jeden rok prerušené. Na uvedené správanie sťažovateľky nemohol ústavný

súd neprihliadnuť pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

10.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci

a predovšetkým konštatuje, že 13-ročné celkové trvanie napadnutého konania je už samo

osebe neprimerané, aj keď sa predmetný spis približne tri a pol roka nachádzal na Krajskom

súde v Košiciach a toto obdobie nemožno pričítať na vrub okresnému súdu.

Okrem uvedeného konanie muselo byť právoplatne prerušené uznesením č. k.

-439 z 15. januára 2015 do 14. marca 2016 (jeden rok a dva mesiace). Podľa

konštantnej judikatúry pritom ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej

prekážky jeho postupu tak, ako je to v prípade prerušenia konania, neposudzuje v zásade

ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. , , ).

Na strane okresného súdu teda minimálne štyri roky a sedem mesiacov existovala

tolerovateľná prekážka jeho postupu, ktorá spočívala jednak v prerušenom konaní (keď

okresný súd opakovane naliehal na pokračovanie konania) a tiež v tom, že okresný súd

z dôvodu využitia právnych prostriedkov nápravy účastníkmi konania nemal k dispozícii

predmetný spis.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v počiatočnom štádiu napadnutého

konania opakovane dlhodobo nečinný, konkrétne od 1. februára 2006 do 8. augusta 2007

(jeden rok a šesť mesiacov) a od 29. júla 2008 do 11. mája 2009 (desať mesiacov). Okresný

súd teda približne dva a pol roka vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k odstráneniu

právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako žalobkyňa počas napadnutého súdneho

konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch

a dohovoru (pozri napr. ). K prieťahom pritom v uvedenom období

nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu

súdu. v pritom zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov

spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez

zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného

ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

11. Pretože vo veci bol 13. októbra 2016 vyhlásený rozsudok (ktorý v podstatnej

časti nadobudol právoplatnosť 5. mája 2018), ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky

podľa a o tomto návrhu rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 4.

12. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške

22 000 €, pričom žiadala zohľadniť „dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú

nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľke vznikla v dôsledku obáv o ochranu jej práv,

psychického napätia a pocitov sklamania z neprimeranej dĺžky konania“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného

dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za

odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona

o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľky, vzhľadom aj na povahu veci, ale aj na dlhodobú

nesúčinnosť sťažovateľky považuje za primerané vo výške 3 500 €.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2.

13. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 9. augusta

2016). Za dva úkony vykonané v roku 2016 patrí odmena v sume dvakrát po 143 € a režijný

paušál v sume dvakrát po 8,58 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho

zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 303,16 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

14. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2018