Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 381/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina, zastúpenej advokátskou

kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej

koná advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., advokát, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica sp. zn. z 27. februára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s. (ďalej len „právna

predchodkyňa sťažovateľky“, v citáciách aj „nezabezpečený veriteľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 27. februára 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Ústavnému súdu bol 16. októbra 2017 doručený „návrh na rozhodnutie o procesnom

nástupníctve“, v ktorom sa uvádza, že právna predchodkyňa sťažovateľky zanikla

s účinnosťou od 1. augusta 2017 v dôsledku zlúčenia s nástupníckou obchodnou

spoločnosťou Prima banka Slovensko, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“).

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „“) alebo Trestného

poriadku.

Podľa ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne

skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho

nástupcu niet, súd konanie zastaví.

V súlade s v spojení s ústavný súd

pokračoval v konaní so sťažovateľkou.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 12. januára 2017 sa v reštrukturalizácii dlžníka

– obchodnej spoločnosti , (ďalej len „dlžník“),

konala schvaľovacia schôdza veriteľov, ktorá bola odročená na 27. január 2017 a ktorá

následne prijala reštrukturalizačný plán dlžníka.

Okresnému súdu bol 6. februára 2017 doručený návrh dlžníka na potvrdenie

reštrukturalizačného plánu podľa o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“).

Napadnutým uznesením okresný súd reštrukturalizačný plán dlžníka potvrdil

a reštrukturalizáciu ukončil.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, prečo sa nestotožňuje s argumentáciou okresného

súdu v napadnutom uznesení, keď uvádza: „Veriteľ Sberbank Slovensko, a. s. v návrhu

na zamietnutie reštrukturalizačného plánu namietal rozpor plánu so ,

a to z nasledujúcich dôvodov:

a) plnenia peňažných pohľadávok majú byť podľa reštrukturalizačného plánu

poskytované veriteľom v období dlhšom ako 5 rokov;

b) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Reštrukturalizačný

plán je zjavne neudržateľný, pričom plnenia určené na uspokojenie pohľadávok veriteľov

majú byť splatné až o viac ako tri roky po potvrdení plánu súdom. V danej súvislosti

ide o neobhájiteľnú modifikáciu záväzkových vzťahov, ktorá je v hrubom rozpore s účelom

a podstatou reštrukturalizácie, ako aj so spoločným záujmom veriteľov.“

Sťažovateľka v sťažnosti k námietke uvedenej pod písmenom a) uvádza: «Nesprávny

je aj záver Okresného súdu Banská Bystrica, že plnenie v zmysle plánu má byť

nezabezpečeným veriteľom poskytované počas obdobia 5 rokov, a teda v súlade s § 154

ods. 1 písm. h) .

V zmysle reštrukturalizačného plánu má totiž dôjsť k splateniu pohľadávok

nezabezpečených veriteľov až po lehote 5 rokov, a to z nasledujúcich dôvodov:

- pohľadávky nezabezpečených veriteľov majú byť uspokojované v 24 rovnomerne

rozvrhnutých mesačných splátkach splatných vždy k poslednému kalendárnemu dňu

v mesiaci, ktoré je dlžník povinný plniť počnúc tridsiatym siedmym mesiacom nasledujúcim

po mesiaci zverejnenia rozhodnutia o potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom

v Obchodnom vestníku (str. 28 reštrukturalizačného plánu);

- ak bolo uznesenie o potvrdení reštrukturalizačného plánu zverejnené v OV č. 45/17

dňa 6. 3. 2017, v súlade s sa za deň zverejnenia v OV považuje deň

7. 3. 2017. V zmysle tak musí dôjsť k splneniu pohľadávok

nezabezpečených veriteľov do 7. 3. 2022;

- prvá splátka má byť nezabezpečeným veriteľom poskytnutá v tridsiatom siedmom

mesiaci nasledujúcom po mesiaci zverejnenia, tzn. v apríli 2020, a má byť splatná posledný

kalendárny deň v mesiaci, tzn. 30. 4. 2020;

- následne má dlžník splácať pravidelnými 24 mesačnými splátkami, vždy

k poslednému kalendárnemu dňu v mesiaci, tzn. od 30. 4. 2020 do 31. 3. 2022.

- ak má teda k splateniu pohľadávok nezabezpečených veriteľov v zmysle

reštrukturalizačného plánu dôjsť do 31. 3. 2022 a obligatórnou podmienkou v zmysle

je splnenie týchto pohľadávok do 7. 3. 2022, je zrejmé, že reštrukturalizačný plán dlžníka

je v rozpore s .

Hoci sa časový nesúlad medzi normatívnym príkazom splnenia plánu do 5 rokov

[ ] a skutočne navrhnutou lehotou (5 rokov + 1 mesiac) javí ako

zanedbateľný, nemožno ho ignorovať. Zákonodarca totiž jasne vymedzil časovú hranicu

splnenia plánu (do 5 rokov). Akékoľvek presiahnutie tejto hranice je porušením práva

s obligatórne určeným následkom v podobe zamietnutia plánu. Ak všeobecný súd posúdi

danú situáciu inak, poruší tým objektívne právo, čo nemožno akceptovať ani v prípade,

ak by bol následok takéhoto porušenia pre dlžníka likvidačný.

Podotýkame, že predkladateľom plánu bol dlžník, pričom mu boli podmienky

na potvrdenie plánu riadne známe. Ak dlžník vlastným zavinením vyvolal stav, keď súd musí

reštrukturalizačný plán zamietnuť, nie je úlohou súdu toto pochybenie dlžníka

„konvalidovať“ účelovou interpretáciou a aplikáciou zákona. Snaha o zachovanie

podnikateľskej činnosti dlžníka totiž nemôže byť nadradená spôsobu, akým súd aplikuje

objektívne právo (všeobecne platí, že v práve „účel prostriedky nesvätí“). V opačnom

prípade by došlo ku kreovaniu justičnej svojvôle a neprijateľným rozdielom

pri rozhodovacej činnosti súdov.»

Sťažovateľka v sťažnosti k námietke uvedenej pod písmenom b) uvádza:

«Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27. 2. 2017 č. k. 2 R/2/2016-

723 bol reštrukturalizačný plán dlžníka potvrdený (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Reštrukturalizačný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia prezentoval názor, že odklad

splatnosti pohľadávok veriteľov o 3 roky po potvrdení plánu je v reštrukturalizácii

neštandardný a spochybňuje účel reštrukturalizácie (bod 82 napadnutého uznesenia).

Následne však uviedol absurdné dôvody, prečo je aj napriek uvedenej „neštandardnej

skutočnosti“ v prejednávanej veci reštrukturalizačný plán udržateľný. Okresný súd Banská

Bystrica totiž v napadnutom uznesení:

najprv expressis verbis potvrdil námietku sťažovateľa, že náhle a prekvapivé

navýšenie uspokojenia nezabezpečených veriteľov o 49 % je v reštrukturalizačnom pláne

iba formálne, keď v odôvodnení uviedol, že je nepochybné, že predkladateľ plánu navýšil

uspokojenie nezabezpečených veriteľov dlžníka z 1 % na 50 % nie preto, že mu to

ekonomická situácia dovoľovala (v opačnom prípade by nenavrhoval pôvodne uspokojenie

týchto veriteľov vo výške 1 %), ale len z dôvodu naplnenia zákonnej požiadavky v zmysle

ustanovenia .“ (bod 82 napadnutého uznesenia);

a následne prijal záver, že formálnosť plánu v tomto smere nespôsobuje jeho

neudržateľnosť, keďže dlžník údajne očakáva investíciu potvrdenú e-mailom od fyzickej

osoby , predloženým súdu dňa 18. 1. 2017. Predmetné potvrdenie má zrejme

predstavovať relevantnú záruku investície a súčasne zhojiť zjavne neudržateľný

reštrukturalizačný plán, čo považujeme za iluzórne a absurdné.

Takto formulované odôvodnenie je vágne a neakceptovateľné. Splnenie zákonných

predpokladov v zmysle nemožno docieliť iba jeho formálnym

vymedzením v texte plánu. Plán musí byť v tomto smere aj udržateľný a reálny, a to v čase

rozhodovania o pláne. Ak totiž finančné možnosti dlžníka v čase kreovania

reštrukturalizačného plánu umožňujú uspokojenie zabezpečených veriteľov iba na úrovni

1 %, je nereálne očakávať, že za obdobie 3 rokov sa zvýšia práve o 49 %, ako predpokladá

v minimálnej miere . Navyše, ak jedinú garanciu vzostupu podnikateľskej činnosti

dlžníka predstavuje investícia „prisľúbená“ fyzickou osobou iba e-mailovým potvrdením,

je viac ako dôvodné predpokladať, že k jej realizácii vôbec nedôjde.

Reštrukturalizačný plán dlžníka je preto v evidentnom rozpore so spoločným

záujmom veriteľov. Odklad splácania pohľadávok nezabezpečených veriteľov o 3 roky

je ekvivalentný stavu právnej neistoty, keď plnenie podľa plánu závisí od špekulatívnych

okolností. Navyše, odloženie splatnosti pohľadávok o tak značné časové obdobie,

je porovnateľné s ich nevymožiteľnosťou. Nezabezpečený veriteľ totiž nebude môcť

od dlžníka vymáhať pohľadávku počas 3 rokov ani v prípade, ak majetkové pomery dlžníka

budú indikovať platobnú neschopnosť a následnú nemožnosť splnenia plánu v ďalšom

období. Reštrukturalizačný plán je preto v zmysle neudržateľný,

v dôsledku čoho mal byť súdom obligatórne zamietnutý.»

V závere sťažnosti sťažovateľka prezentuje názor, že podstata jej základného práva

na súdnu ochranu podľa spočíva v oprávnení domáhať sa ochrany

svojich práv na súde, čomu zodpovedá povinnosť okresného súdu konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sťažovateľka namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú.

Podľa sťažovateľky okresný súd interpretoval v napadnutom uznesení zákonné ustanovenia

zákona o konkurze a reštrukturalizácii nesprávnym spôsobom, ktorý možno považovať

za arbitrárny.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica zo dňa 27. 2. 2017, č. k. -723, porušené boli.

II. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27. 2. 2017, č. k. 2 R/2/2016-

723, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

III. Okresný súd Banská Bystrica je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu

trov konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru, pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(, , , ).

Z argumentácie sťažovateľky v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie z hľadiska „neakceptovateľnej interpretácie relevantných

právnych noriem“ okresným súdom v napadnutom uznesení.

Ústavný súd k námietke sťažovateľky o prekročení päťročnej lehoty na uspokojenie

pohľadávok nezabezpečených veriteľov v prvom rade považoval za potrebné citovať

relevantné zákonné ustanovenia.

Podľa § 153 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak nie sú dôvody

na zamietnutie plánu, súd do 15 dní od doručenia návrhu na potvrdenie plánu predložený

plán uznesením potvrdí; prílohu uznesenia tvorí plán potvrdený súdom. V uznesení

o potvrdení plánu súd rozhodne aj o skončení reštrukturalizácie. Uznesenie súd bezodkladne

zverejní v Obchodnom vestníku. Plán potvrdený súdom sa nezverejňuje; to sa nevzťahuje

na ustanovenia o novom úvere.

Podľa § 154 ods. 1 písm. h) zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd uznesením

zamietne plán, ak plnenia určené na uspokojenie ktorejkoľvek z nezabezpečených

pohľadávok, s výnimkou pohľadávok zaradených do skupiny podľa § 137 ods. 5, majú byť

podľa záväznej časti plánu poskytované počas obdobia dlhšieho ako päť rokov; to neplatí,

ak dotknutý veriteľ písomne súhlasí s dlhšou lehotou splatnosti plnení určených na

uspokojenie jeho pohľadávky.

Okresný súd v napadnutom uznesení v relevantnej časti uviedol: „86 Čo sa týka

namietanej dĺžky uspokojenia pohľadávok nezabezpečených veriteľov nezamestnancov

dlžníka ktoré má byť v zmysle námietok veriteľov a SberBank Slovensko a. s.

poskytované 5 rokov a 1 mesiac, t. j. v rozpore s ust. , tak táto

námietka nie je dôvodná. Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia

uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď nastala skutočnosť

určujúca začiatok lehoty; ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty

pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší

nasledujúci pracovný deň. Pokiaľ bude preto rozhodnutie o potvrdení plánu zverejnené

v mesiaci marec (príkladmo 03. 03. 2017), tak posledný deň lehoty 5 rokov na plnenie týmto

veriteľom bude deň 03. 03. 2022, ak má dlžník začať podľa plánu plniť 37. mesiac

po mesiaci, v ktorom bude plán potvrdený súdom (zverejnením v OV), tak 1 mesiacom

plnenia bude mesiac apríl 2017 a posledným mesiacom bude marec 2022, konkrétne bude

dlžník musieť plniť poslednú splátku do 3. dňa tohto posledného 60. mesiaca.

Matematickým výpočtom v zmysle ustanovení zákona o počítaní lehôt, ktoré je v zásade

rovnaké pri hmotnoprávnych aj procesnoprávnych lehotách súd dospel k záveru, že toto

ustanovenie plánu je v súlade s ust. .“

Ústavný súd k námietke sťažovateľky o prekročení zákonom ustanovenej päťročnej

lehoty uvádza, že schvaľovanie plánu predstavuje súdnu kontrolu priebehu

reštrukturalizačného konania, postupu správcu, dlžníka a veriteľov. Okresný súd je povinný

preskúmať obsah plánu v spojitosti so zápisnicou a ex offo zisťuje, či nie je daná niektorá

prekážka na jeho schválenie, ktorá predstavuje dôvod na zamietnutie plánu a je uvedená

v § 154 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

V zmysle citovaného § 154 ods. 1 písm. h) zákona o konkurze a reštrukturalizácii

„súd uznesením zamietne plán ak plnenia určené na uspokojenie ktorejkoľvek

z nezabezpečených pohľadávok... majú byť podľa záväznej časti plánu poskytované počas

obdobia dlhšieho ako päť rokov...“. Z uvedeného teda a contrario vyplýva tak, ako uviedla

sťažovateľka, že ak by reštrukturalizačný plán počítal s dlhšou dobou ako päť rokov

na uspokojenie nezabezpečených veriteľov, okresný súd by musel reštrukturalizačný plán

zamietnuť.

Zákonodarca v citovanom ustanovení neustanovuje okamih začatia plynutia

päťročnej lehoty. Ako však z napadnutého uznesenia vyplýva, reštrukturalizačný plán

určuje, že sťažovateľka má byť uspokojená v 24 mesačných splátkach, ktoré je dlžník

povinný plniť počnúc 37. mesiacom nasledujúcim po mesiaci zverejnenia rozhodnutia

o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku, najneskôr však jeden deň pred uplynutím doby

upravenej v § 154 ods. 1 písm. h) zákona o konkurze a reštrukturalizácii s možnosťou

predčasného splatenia všetkých pohľadávok veriteľov dlžníka. Uvedená skutočnosť vyplýva

z bodu 49. napadnutého uznesenia.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že dlžník pri koncipovaní

reštrukturalizačného plánu upravil splatnosť poslednej splátky, a to tak, že je splatná

najneskôr jeden deň pred uplynutím zákonnej lehoty v § 154 ods. 1 písm. h) zákona

o konkurze a reštrukturalizácii. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa v bode 49

uvádza časť z vyjadrenia dlžníka: „Plán je preto v súlade so zákonom, nakoľko

spoločnosť sa zaviazala splniť plán pred uplynutím 5-ročnej doby, pričom posledná splátka

reflektuje zákonnú požiadavku a táto má byť v zmysle plánu uhradená pred

skončením lehoty podľa a preto nie je daný dôvod na zamietnutie

plánu.“

V čase vydania napadnutého uznesenia 27. februára 2017 okresný súd nepoznal

presný dátum zverejnenia napadnutého rozhodnutia v Obchodnom vestníku. Vzhľadom

na uvedené v bode 86 odôvodnenia napadnutého uznesenia iba hypoteticky uviedol, že ak

bude napríklad rozhodnutie zverejnené 3. marca 2017, tak posledný deň lehoty piatich

rokov pripadne na 3. marec 2022, a teda ak má dlžník začať podľa plánu plniť 37. mesiac

po mesiaci, v ktorom bude plán potvrdený súdom zverejnením v Obchodnom vestníku,

tak tým prvým mesiacom bude apríl 2017 (správne má byť apríl 2020, pozn.) a posledným

mesiacom bude v tomto prípade marec 2022.

Napadnuté uznesenie bolo v konečnom dôsledku v Obchodnom vestníku zverejnené

v marci 2017, a tak naozaj platí, že prvým mesiacom, v ktorom začne dlžník uspokojovať

pohľadávky sťažovateľky, bude apríl 2020 a posledným mesiacom bude marec 2022.

K uvedenému ústavný súd uvádza, že z napadnutého uznesenia sa presvedčil,

že posledná splátka má byť sťažovateľke uhradená do uplynutia zákonom ustanovenej

lehoty (splatnosť poslednej splátky bola v reštrukturalizačnom pláne upravená, pozn.),

a teda v tejto časti považuje ústavný súd námietky sťažovateľky za neopodstatnené.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, že «reštrukturalizačný plán dlžníka

je v zrejmom rozpore so spoločným záujmom veriteľov“ okresný súd v relevantnej časti

napadnutého uznesenia uviedol: „Pokiaľ predkladateľ plánu ponúka dotknutým veriteľom –

nezabezpečeným nezamestnancom uspokojenie v zákonom požadovanej výške, avšak

s odkladom splatnosti pohľadávok síce až o 3 roky, počas ktorej doby chce do podniku

(resp. do jeho kľúčovej zložky – Hotela) investovať značné finančné prostriedky a kedy tento

svoj zámer dokladá prísľubom osoby prostredníctvom ktorej chce tento zámer realizovať,

je síce takýto postup neštandardný, vyvolávajúci oprávnenú nevôľu časti dotknutých

veriteľov, avšak v danej chvíli – najspravodlivejší a to nielen vo vzťahu ku skupinám

veriteľov existenčne a ekonomicky závislým od prevádzky dlžníka, ale vo vzťahu ku všetkým

skupinám veriteľom a to aj napriek ich rôznym ekonomickým záujmom. Vychádzajúc totiž

z údajov v pláne, konkurz by bol výhodnejší len pre dvoch namietajúcich veriteľov

(str. 21 plánu, ods. 8.2.) a Sberbank Slovensko a. s. (str. 23 plánu, ods. 8.4.);

všetci ostatní veritelia (t. j. aj nezabezpečení veritelia nezamestnanci) by boli v dôsledku

konkurzu v zjavne horšom postavení než v prípade prijatia plánu. Individuálny záujem

veriteľov v reštrukturalizácii však nie je pri rozhodovaní súdu o návrhu na potvrdenie plánu

rozhodujúci a ani podstatný. Kľúčovým pojmom a kritériom pri posudzovaní

opodstatnenosti reštrukturalizácie a rozhodovaní súdu o návrhu na potvrdenie

reštrukturalizačného plánu je spoločný záujem veriteľov. Vychádzajúc už zo známych

právnych viet Ústavného súdu ohľadom definície tohto pojmu v rozhodnutiach

-286 a -25), v zmysle ktorých „ spoločný záujem prima facie

nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov...“, „... determinantom

určujúcim spoločný záujem veriteľov je maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých

veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom...“,

„Zmyslom a účelom reštrukturalizácie je zabránenie individuálnemu uplatňovaniu

či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho uspokojenia“ alebo

„Pri zvažovaní potenciálneho uspokojenia veriteľov v konkurze vyhlásenom v dôsledku

zastavenia reštrukturalizácie pre zamietnutie plánu nemôže všeobecný súd izolovane

prihliadať na záujem jediného veriteľa, a to ani vtedy, ak ide o veriteľa, u ktorého výška

prihlásených a zistených pohľadávok z neho robí majoritného veriteľa. Naopak, jeho

povinnosťou je skúmať možnosť uspokojenia všetkých (aj minoritných) veriteľov

v likvidačnom konkurze“, je možné pojem spoločný záujem veriteľov vymedziť ako

„nadradený záujem všetkých veriteľov nad záujmy jednotlivých a kedy meradlo je pritom

hľadisko spravodlivosti a výnosnosti v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku“,

sa reštrukturalizácia dlžníka v danom prípade javí najspravodlivejším spôsobom

usporiadania vzťahov dlžníka s veriteľmi, samozrejme za podmienky splnenia prísľubu

investícií označeného investora a tretích osôb a ktorá v konečnom dôsledku prinesie vyššiu

mieru uspokojenia drvivej väčšiny veriteľov dlžníka, a to aj napriek rôznemu časovému

hľadisku uspokojenia nezabezpečených veriteľov nezamestnancov dlžníka oproti iným

skupinám veriteľov. Zvolené rozdielne časové hľadisko uspokojenia (ekonomická situácia

dlžníka neumožňuje zvoliť rovnaké, resp. porovnateľné pre všetky skupiny veriteľov) pritom

podľa názoru súdu predstavuje spravodlivé riešenie a usporiadanie právnych vzťahov

dlžníka voči svojim ekonomicky najslabším veriteľom existenčne závislým od jeho

podnikateľskej činnosti (zamestnanci a Obec ). Súdu nemá v tejto chvíli,

za danej skutkovej, ekonomickej a právnej situácie dlžníka a jeho veriteľov preukázaný iný

spravodlivejší, ekonomicky výhodnejší spôsob riešenia úpadku dlžníka. Likvidačný konkurz

(vychádzajúc zo skutočností uvedených v pláne) ním rozhodne nie je, čo netvrdia a ani

nijakým spôsobom nepreukazujú ani namietajúci veritelia. Zachovanie prevádzky dlžníka

a samotná reštrukturalizácia dlžníka je závislá od investícií tretích osôb, poskytnutie

ktorých garantuje veriteľ dlžníka, ktorý má sám nezabezpečené pohľadávky voči dlžníkovi

vo výške vyše 2.400 000 EUR, ktorý veriteľ je zároveň predsedom veriteľského výboru

a ktorého pohľadávky sa tiež budú v reštrukturalizácii uspokojovať až po troch rokoch

od potvrdenia plánu súdom...

... Súd preto pri porovnaní právneho postavenia veriteľov a miery uspokojenia

ich pohľadávok v prípade prijatia a neprijatia plánu vychádzal komplexne z údajov

uvedených v pláne v časti 8. v jednotlivých odsekoch 8.1 až 8.7, posúdil a zhodnotil ich

vo vzájomnej súvislosti a kedy porovnaním tohto uspokojenia plán ponúka nepochybne

vyššiu mieru uspokojenia pohľadávok všetkým skupinám veriteľov (100 % a 50 %

s odkladom splatnosti o 3 roky) a kedy reálnosť ponúkaného uspokojenia, a teda aj reálnosť

a udržateľnosť plánu deklaruje aj v pláne označený investor písomným potvrdením.».

Z obsahu napadnutého uznesenia okresného súdu sa ústavný súd presvedčil,

že okresný súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené

a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože napadnuté uznesenie okresného súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru okresného súdu.

Pretože v danom prípade okresný súd pri svojom rozhodovaní nevybočil

z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a dostatočným spôsobom

svoje závery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnená námietka

„vágneho a neakceptovateľného odôvodnenia napadnutého uznesenia“ je zjavne

neopodstatnená, takže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným

porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa , ako ani práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v súlade s § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018