Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 381/2018
PDF · 263.49 KB
No categories available
IV. ÚS 381/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina, zastúpenej advokátskou
kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., advokát, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 R 2/2016 z 27. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2017
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s. (ďalej len „právna
predchodkyňa sťažovateľky“, v citáciách aj „nezabezpečený veriteľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 2 R 2/2016 z 27. februára 2017 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Ústavnému súdu bol 16. októbra 2017 doručený „návrh na rozhodnutie o procesnom
nástupníctve“, v ktorom sa uvádza, že právna predchodkyňa sťažovateľky zanikla
s účinnosťou od 1. augusta 2017 v dôsledku zlúčenia s nástupníckou obchodnou
spoločnosťou Prima banka Slovensko, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“).
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) alebo Trestného
poriadku.
Podľa § 64 CSP ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne
skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho
nástupcu niet, súd konanie zastaví.
V súlade s § 64 CSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde ústavný súd
pokračoval v konaní so sťažovateľkou.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 12. januára 2017 sa v reštrukturalizácii dlžníka
– obchodnej spoločnosti , (ďalej len „dlžník“),
konala schvaľovacia schôdza veriteľov, ktorá bola odročená na 27. január 2017 a ktorá
následne prijala reštrukturalizačný plán dlžníka.
Okresnému súdu bol 6. februára 2017 doručený návrh dlžníka na potvrdenie
reštrukturalizačného plánu podľa § 151 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“).
Napadnutým uznesením okresný súd reštrukturalizačný plán dlžníka potvrdil
a reštrukturalizáciu ukončil.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, prečo sa nestotožňuje s argumentáciou okresného
súdu v napadnutom uznesení, keď uvádza: „Veriteľ Sberbank Slovensko, a. s. v návrhu
na zamietnutie reštrukturalizačného plánu namietal rozpor plánu so ZKR,
a to z nasledujúcich dôvodov:
a) plnenia peňažných pohľadávok majú byť podľa reštrukturalizačného plánu
poskytované veriteľom v období dlhšom ako 5 rokov;
b) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Reštrukturalizačný
plán je zjavne neudržateľný, pričom plnenia určené na uspokojenie pohľadávok veriteľov
majú byť splatné až o viac ako tri roky po potvrdení plánu súdom. V danej súvislosti
ide o neobhájiteľnú modifikáciu záväzkových vzťahov, ktorá je v hrubom rozpore s účelom
a podstatou reštrukturalizácie, ako aj so spoločným záujmom veriteľov.“
Sťažovateľka v sťažnosti k námietke uvedenej pod písmenom a) uvádza: «Nesprávny
je aj záver Okresného súdu Banská Bystrica, že plnenie v zmysle plánu má byť
nezabezpečeným veriteľom poskytované počas obdobia 5 rokov, a teda v súlade s § 154
ods. 1 písm. h) ZKR.
V zmysle reštrukturalizačného plánu má totiž dôjsť k splateniu pohľadávok
nezabezpečených veriteľov až po lehote 5 rokov, a to z nasledujúcich dôvodov:
- pohľadávky nezabezpečených veriteľov majú byť uspokojované v 24 rovnomerne
rozvrhnutých mesačných splátkach splatných vždy k poslednému kalendárnemu dňu
v mesiaci, ktoré je dlžník povinný plniť počnúc tridsiatym siedmym mesiacom nasledujúcim
po mesiaci zverejnenia rozhodnutia o potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom
v Obchodnom vestníku (str. 28 reštrukturalizačného plánu);
- ak bolo uznesenie o potvrdení reštrukturalizačného plánu zverejnené v OV č. 45/17
dňa 6. 3. 2017, v súlade s § 199 ods. 9 ZKR sa za deň zverejnenia v OV považuje deň
7. 3. 2017. V zmysle § 154 ods. 1 písm. h) ZKR tak musí dôjsť k splneniu pohľadávok
nezabezpečených veriteľov do 7. 3. 2022;
- prvá splátka má byť nezabezpečeným veriteľom poskytnutá v tridsiatom siedmom
mesiaci nasledujúcom po mesiaci zverejnenia, tzn. v apríli 2020, a má byť splatná posledný
kalendárny deň v mesiaci, tzn. 30. 4. 2020;
- následne má dlžník splácať pravidelnými 24 mesačnými splátkami, vždy
k poslednému kalendárnemu dňu v mesiaci, tzn. od 30. 4. 2020 do 31. 3. 2022.
- ak má teda k splateniu pohľadávok nezabezpečených veriteľov v zmysle
reštrukturalizačného plánu dôjsť do 31. 3. 2022 a obligatórnou podmienkou v zmysle ZKR
je splnenie týchto pohľadávok do 7. 3. 2022, je zrejmé, že reštrukturalizačný plán dlžníka
je v rozpore s § 154 ods. 1 písm. h) ZKR.
Hoci sa časový nesúlad medzi normatívnym príkazom splnenia plánu do 5 rokov
[§ 154 ods. 1 písm. h) ZKR] a skutočne navrhnutou lehotou (5 rokov + 1 mesiac) javí ako
zanedbateľný, nemožno ho ignorovať. Zákonodarca totiž jasne vymedzil časovú hranicu
splnenia plánu (do 5 rokov). Akékoľvek presiahnutie tejto hranice je porušením práva
s obligatórne určeným následkom v podobe zamietnutia plánu. Ak všeobecný súd posúdi
danú situáciu inak, poruší tým objektívne právo, čo nemožno akceptovať ani v prípade,
ak by bol následok takéhoto porušenia pre dlžníka likvidačný.
Podotýkame, že predkladateľom plánu bol dlžník, pričom mu boli podmienky
na potvrdenie plánu riadne známe. Ak dlžník vlastným zavinením vyvolal stav, keď súd musí
reštrukturalizačný plán zamietnuť, nie je úlohou súdu toto pochybenie dlžníka
„konvalidovať“ účelovou interpretáciou a aplikáciou zákona. Snaha o zachovanie
podnikateľskej činnosti dlžníka totiž nemôže byť nadradená spôsobu, akým súd aplikuje
objektívne právo (všeobecne platí, že v práve „účel prostriedky nesvätí“). V opačnom
prípade by došlo ku kreovaniu justičnej svojvôle a neprijateľným rozdielom
pri rozhodovacej činnosti súdov.»
Sťažovateľka v sťažnosti k námietke uvedenej pod písmenom b) uvádza:
«Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27. 2. 2017 č. k. 2 R/2/2016-
723 bol reštrukturalizačný plán dlžníka potvrdený (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Reštrukturalizačný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia prezentoval názor, že odklad
splatnosti pohľadávok veriteľov o 3 roky po potvrdení plánu je v reštrukturalizácii
neštandardný a spochybňuje účel reštrukturalizácie (bod 82 napadnutého uznesenia).
Následne však uviedol absurdné dôvody, prečo je aj napriek uvedenej „neštandardnej
skutočnosti“ v prejednávanej veci reštrukturalizačný plán udržateľný. Okresný súd Banská
Bystrica totiž v napadnutom uznesení:
najprv expressis verbis potvrdil námietku sťažovateľa, že náhle a prekvapivé
navýšenie uspokojenia nezabezpečených veriteľov o 49 % je v reštrukturalizačnom pláne
iba formálne, keď v odôvodnení uviedol, že je nepochybné, že predkladateľ plánu navýšil
uspokojenie nezabezpečených veriteľov dlžníka z 1 % na 50 % nie preto, že mu to
ekonomická situácia dovoľovala (v opačnom prípade by nenavrhoval pôvodne uspokojenie
týchto veriteľov vo výške 1 %), ale len z dôvodu naplnenia zákonnej požiadavky v zmysle
ustanovenia § 154 ZKR.“ (bod 82 napadnutého uznesenia);
a následne prijal záver, že formálnosť plánu v tomto smere nespôsobuje jeho
neudržateľnosť, keďže dlžník údajne očakáva investíciu potvrdenú e-mailom od fyzickej
osoby , predloženým súdu dňa 18. 1. 2017. Predmetné potvrdenie má zrejme
predstavovať relevantnú záruku investície a súčasne zhojiť zjavne neudržateľný
reštrukturalizačný plán, čo považujeme za iluzórne a absurdné.
Takto formulované odôvodnenie je vágne a neakceptovateľné. Splnenie zákonných
predpokladov v zmysle § 154 ods. 1 písm. g) ZKR nemožno docieliť iba jeho formálnym
vymedzením v texte plánu. Plán musí byť v tomto smere aj udržateľný a reálny, a to v čase
rozhodovania o pláne. Ak totiž finančné možnosti dlžníka v čase kreovania
reštrukturalizačného plánu umožňujú uspokojenie zabezpečených veriteľov iba na úrovni
1 %, je nereálne očakávať, že za obdobie 3 rokov sa zvýšia práve o 49 %, ako predpokladá
v minimálnej miere ZKR. Navyše, ak jedinú garanciu vzostupu podnikateľskej činnosti
dlžníka predstavuje investícia „prisľúbená“ fyzickou osobou iba e-mailovým potvrdením,
je viac ako dôvodné predpokladať, že k jej realizácii vôbec nedôjde.
Reštrukturalizačný plán dlžníka je preto v evidentnom rozpore so spoločným
záujmom veriteľov. Odklad splácania pohľadávok nezabezpečených veriteľov o 3 roky
je ekvivalentný stavu právnej neistoty, keď plnenie podľa plánu závisí od špekulatívnych
okolností. Navyše, odloženie splatnosti pohľadávok o tak značné časové obdobie,
je porovnateľné s ich nevymožiteľnosťou. Nezabezpečený veriteľ totiž nebude môcť
od dlžníka vymáhať pohľadávku počas 3 rokov ani v prípade, ak majetkové pomery dlžníka
budú indikovať platobnú neschopnosť a následnú nemožnosť splnenia plánu v ďalšom
období. Reštrukturalizačný plán je preto v zmysle § 154 ods. 1 písm. g) ZKR neudržateľný,
v dôsledku čoho mal byť súdom obligatórne zamietnutý.»
V závere sťažnosti sťažovateľka prezentuje názor, že podstata jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení domáhať sa ochrany
svojich práv na súde, čomu zodpovedá povinnosť okresného súdu konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sťažovateľka namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú.
Podľa sťažovateľky okresný súd interpretoval v napadnutom uznesení zákonné ustanovenia
zákona o konkurze a reštrukturalizácii nesprávnym spôsobom, ktorý možno považovať
za arbitrárny.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica zo dňa 27. 2. 2017, č. k. 2 R/2/2016-723, porušené boli.
II. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27. 2. 2017, č. k. 2 R/2/2016-
723, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
III. Okresný súd Banská Bystrica je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu
trov konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Z argumentácie sťažovateľky v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho práva
na spravodlivé súdne konanie z hľadiska „neakceptovateľnej interpretácie relevantných
právnych noriem“ okresným súdom v napadnutom uznesení.
Ústavný súd k námietke sťažovateľky o prekročení päťročnej lehoty na uspokojenie
pohľadávok nezabezpečených veriteľov v prvom rade považoval za potrebné citovať
relevantné zákonné ustanovenia.
Podľa § 153 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak nie sú dôvody
na zamietnutie plánu, súd do 15 dní od doručenia návrhu na potvrdenie plánu predložený
plán uznesením potvrdí; prílohu uznesenia tvorí plán potvrdený súdom. V uznesení
o potvrdení plánu súd rozhodne aj o skončení reštrukturalizácie. Uznesenie súd bezodkladne
zverejní v Obchodnom vestníku. Plán potvrdený súdom sa nezverejňuje; to sa nevzťahuje
na ustanovenia o novom úvere.
Podľa § 154 ods. 1 písm. h) zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd uznesením
zamietne plán, ak plnenia určené na uspokojenie ktorejkoľvek z nezabezpečených
pohľadávok, s výnimkou pohľadávok zaradených do skupiny podľa § 137 ods. 5, majú byť
podľa záväznej časti plánu poskytované počas obdobia dlhšieho ako päť rokov; to neplatí,
ak dotknutý veriteľ písomne súhlasí s dlhšou lehotou splatnosti plnení určených na
uspokojenie jeho pohľadávky.
Okresný súd v napadnutom uznesení v relevantnej časti uviedol: „86 Čo sa týka
namietanej dĺžky uspokojenia pohľadávok nezabezpečených veriteľov nezamestnancov
dlžníka ktoré má byť v zmysle námietok veriteľov a SberBank Slovensko a. s.
poskytované 5 rokov a 1 mesiac, t. j. v rozpore s ust. § 154 ods. 1 písm. h/ ZKR, tak táto
námietka nie je dôvodná. Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia
uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď nastala skutočnosť
určujúca začiatok lehoty; ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty
pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší
nasledujúci pracovný deň. Pokiaľ bude preto rozhodnutie o potvrdení plánu zverejnené
v mesiaci marec (príkladmo 03. 03. 2017), tak posledný deň lehoty 5 rokov na plnenie týmto
veriteľom bude deň 03. 03. 2022, ak má dlžník začať podľa plánu plniť 37. mesiac
po mesiaci, v ktorom bude plán potvrdený súdom (zverejnením v OV), tak 1 mesiacom
plnenia bude mesiac apríl 2017 a posledným mesiacom bude marec 2022, konkrétne bude
dlžník musieť plniť poslednú splátku do 3. dňa tohto posledného 60. mesiaca.
Matematickým výpočtom v zmysle ustanovení zákona o počítaní lehôt, ktoré je v zásade
rovnaké pri hmotnoprávnych aj procesnoprávnych lehotách súd dospel k záveru, že toto
ustanovenie plánu je v súlade s ust. § 154 ods. 1 písm. h/ ZKR.“
Ústavný súd k námietke sťažovateľky o prekročení zákonom ustanovenej päťročnej
lehoty uvádza, že schvaľovanie plánu predstavuje súdnu kontrolu priebehu
reštrukturalizačného konania, postupu správcu, dlžníka a veriteľov. Okresný súd je povinný
preskúmať obsah plánu v spojitosti so zápisnicou a ex offo zisťuje, či nie je daná niektorá
prekážka na jeho schválenie, ktorá predstavuje dôvod na zamietnutie plánu a je uvedená
v § 154 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
V zmysle citovaného § 154 ods. 1 písm. h) zákona o konkurze a reštrukturalizácii
„súd uznesením zamietne plán ak plnenia určené na uspokojenie ktorejkoľvek
z nezabezpečených pohľadávok... majú byť podľa záväznej časti plánu poskytované počas
obdobia dlhšieho ako päť rokov...“. Z uvedeného teda a contrario vyplýva tak, ako uviedla
sťažovateľka, že ak by reštrukturalizačný plán počítal s dlhšou dobou ako päť rokov
na uspokojenie nezabezpečených veriteľov, okresný súd by musel reštrukturalizačný plán
zamietnuť.
Zákonodarca v citovanom ustanovení neustanovuje okamih začatia plynutia
päťročnej lehoty. Ako však z napadnutého uznesenia vyplýva, reštrukturalizačný plán
určuje, že sťažovateľka má byť uspokojená v 24 mesačných splátkach, ktoré je dlžník
povinný plniť počnúc 37. mesiacom nasledujúcim po mesiaci zverejnenia rozhodnutia
o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku, najneskôr však jeden deň pred uplynutím doby
upravenej v § 154 ods. 1 písm. h) zákona o konkurze a reštrukturalizácii s možnosťou
predčasného splatenia všetkých pohľadávok veriteľov dlžníka. Uvedená skutočnosť vyplýva
z bodu 49. napadnutého uznesenia.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že dlžník pri koncipovaní
reštrukturalizačného plánu upravil splatnosť poslednej splátky, a to tak, že je splatná
najneskôr jeden deň pred uplynutím zákonnej lehoty v § 154 ods. 1 písm. h) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa v bode 49
uvádza časť z vyjadrenia dlžníka: „Plán je preto v súlade so zákonom, nakoľko
spoločnosť sa zaviazala splniť plán pred uplynutím 5-ročnej doby, pričom posledná splátka
reflektuje zákonnú požiadavku a táto má byť v zmysle plánu uhradená pred
skončením lehoty podľa § 154 ods. 1 písm. h) ZKR a preto nie je daný dôvod na zamietnutie
plánu.“
V čase vydania napadnutého uznesenia 27. februára 2017 okresný súd nepoznal
presný dátum zverejnenia napadnutého rozhodnutia v Obchodnom vestníku. Vzhľadom
na uvedené v bode 86 odôvodnenia napadnutého uznesenia iba hypoteticky uviedol, že ak
bude napríklad rozhodnutie zverejnené 3. marca 2017, tak posledný deň lehoty piatich
rokov pripadne na 3. marec 2022, a teda ak má dlžník začať podľa plánu plniť 37. mesiac
po mesiaci, v ktorom bude plán potvrdený súdom zverejnením v Obchodnom vestníku,
tak tým prvým mesiacom bude apríl 2017 (správne má byť apríl 2020, pozn.) a posledným
mesiacom bude v tomto prípade marec 2022.
Napadnuté uznesenie bolo v konečnom dôsledku v Obchodnom vestníku zverejnené
v marci 2017, a tak naozaj platí, že prvým mesiacom, v ktorom začne dlžník uspokojovať
pohľadávky sťažovateľky, bude apríl 2020 a posledným mesiacom bude marec 2022.
K uvedenému ústavný súd uvádza, že z napadnutého uznesenia sa presvedčil,
že posledná splátka má byť sťažovateľke uhradená do uplynutia zákonom ustanovenej
lehoty (splatnosť poslednej splátky bola v reštrukturalizačnom pláne upravená, pozn.),
a teda v tejto časti považuje ústavný súd námietky sťažovateľky za neopodstatnené.
Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, že «reštrukturalizačný plán dlžníka
je v zrejmom rozpore so spoločným záujmom veriteľov“ okresný súd v relevantnej časti
napadnutého uznesenia uviedol: „Pokiaľ predkladateľ plánu ponúka dotknutým veriteľom –
nezabezpečeným nezamestnancom uspokojenie v zákonom požadovanej výške, avšak
s odkladom splatnosti pohľadávok síce až o 3 roky, počas ktorej doby chce do podniku
(resp. do jeho kľúčovej zložky – Hotela) investovať značné finančné prostriedky a kedy tento
svoj zámer dokladá prísľubom osoby prostredníctvom ktorej chce tento zámer realizovať,
je síce takýto postup neštandardný, vyvolávajúci oprávnenú nevôľu časti dotknutých
veriteľov, avšak v danej chvíli – najspravodlivejší a to nielen vo vzťahu ku skupinám
veriteľov existenčne a ekonomicky závislým od prevádzky dlžníka, ale vo vzťahu ku všetkým
skupinám veriteľom a to aj napriek ich rôznym ekonomickým záujmom. Vychádzajúc totiž
z údajov v pláne, konkurz by bol výhodnejší len pre dvoch namietajúcich veriteľov
(str. 21 plánu, ods. 8.2.) a Sberbank Slovensko a. s. (str. 23 plánu, ods. 8.4.);
všetci ostatní veritelia (t. j. aj nezabezpečení veritelia nezamestnanci) by boli v dôsledku
konkurzu v zjavne horšom postavení než v prípade prijatia plánu. Individuálny záujem
veriteľov v reštrukturalizácii však nie je pri rozhodovaní súdu o návrhu na potvrdenie plánu
rozhodujúci a ani podstatný. Kľúčovým pojmom a kritériom pri posudzovaní
opodstatnenosti reštrukturalizácie a rozhodovaní súdu o návrhu na potvrdenie
reštrukturalizačného plánu je spoločný záujem veriteľov. Vychádzajúc už zo známych
právnych viet Ústavného súdu ohľadom definície tohto pojmu v rozhodnutiach
I. ÚS 200/2011-286 a I. ÚS 367/2015-25), v zmysle ktorých „ spoločný záujem prima facie
nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov...“, „... determinantom
určujúcim spoločný záujem veriteľov je maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých
veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom...“,
„Zmyslom a účelom reštrukturalizácie je zabránenie individuálnemu uplatňovaniu
či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho uspokojenia“ alebo
„Pri zvažovaní potenciálneho uspokojenia veriteľov v konkurze vyhlásenom v dôsledku
zastavenia reštrukturalizácie pre zamietnutie plánu nemôže všeobecný súd izolovane
prihliadať na záujem jediného veriteľa, a to ani vtedy, ak ide o veriteľa, u ktorého výška
prihlásených a zistených pohľadávok z neho robí majoritného veriteľa. Naopak, jeho
povinnosťou je skúmať možnosť uspokojenia všetkých (aj minoritných) veriteľov
v likvidačnom konkurze“, je možné pojem spoločný záujem veriteľov vymedziť ako
„nadradený záujem všetkých veriteľov nad záujmy jednotlivých a kedy meradlo je pritom
hľadisko spravodlivosti a výnosnosti v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku“,
sa reštrukturalizácia dlžníka v danom prípade javí najspravodlivejším spôsobom
usporiadania vzťahov dlžníka s veriteľmi, samozrejme za podmienky splnenia prísľubu
investícií označeného investora a tretích osôb a ktorá v konečnom dôsledku prinesie vyššiu
mieru uspokojenia drvivej väčšiny veriteľov dlžníka, a to aj napriek rôznemu časovému
hľadisku uspokojenia nezabezpečených veriteľov nezamestnancov dlžníka oproti iným
skupinám veriteľov. Zvolené rozdielne časové hľadisko uspokojenia (ekonomická situácia
dlžníka neumožňuje zvoliť rovnaké, resp. porovnateľné pre všetky skupiny veriteľov) pritom
podľa názoru súdu predstavuje spravodlivé riešenie a usporiadanie právnych vzťahov
dlžníka voči svojim ekonomicky najslabším veriteľom existenčne závislým od jeho
podnikateľskej činnosti (zamestnanci a Obec ). Súdu nemá v tejto chvíli,
za danej skutkovej, ekonomickej a právnej situácie dlžníka a jeho veriteľov preukázaný iný
spravodlivejší, ekonomicky výhodnejší spôsob riešenia úpadku dlžníka. Likvidačný konkurz
(vychádzajúc zo skutočností uvedených v pláne) ním rozhodne nie je, čo netvrdia a ani
nijakým spôsobom nepreukazujú ani namietajúci veritelia. Zachovanie prevádzky dlžníka
a samotná reštrukturalizácia dlžníka je závislá od investícií tretích osôb, poskytnutie
ktorých garantuje veriteľ dlžníka, ktorý má sám nezabezpečené pohľadávky voči dlžníkovi
vo výške vyše 2.400 000 EUR, ktorý veriteľ je zároveň predsedom veriteľského výboru
a ktorého pohľadávky sa tiež budú v reštrukturalizácii uspokojovať až po troch rokoch
od potvrdenia plánu súdom...
... Súd preto pri porovnaní právneho postavenia veriteľov a miery uspokojenia
ich pohľadávok v prípade prijatia a neprijatia plánu vychádzal komplexne z údajov
uvedených v pláne v časti 8. v jednotlivých odsekoch 8.1 až 8.7, posúdil a zhodnotil ich
vo vzájomnej súvislosti a kedy porovnaním tohto uspokojenia plán ponúka nepochybne
vyššiu mieru uspokojenia pohľadávok všetkým skupinám veriteľov (100 % a 50 %
s odkladom splatnosti o 3 roky) a kedy reálnosť ponúkaného uspokojenia, a teda aj reálnosť
a udržateľnosť plánu deklaruje aj v pláne označený investor písomným potvrdením.».
Z obsahu napadnutého uznesenia okresného súdu sa ústavný súd presvedčil,
že okresný súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené
a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože napadnuté uznesenie okresného súdu
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru okresného súdu.
Pretože v danom prípade okresný súd pri svojom rozhodovaní nevybočil
z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a dostatočným spôsobom
svoje závery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnená námietka
„vágneho a neakceptovateľného odôvodnenia napadnutého uznesenia“ je zjavne
neopodstatnená, takže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným
porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ani práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v súlade s § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2018