Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 242/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Petrom Vačkom, Vazovova 9/A, Bratislava, pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 28. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 4. apríla 2018

sa , (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala

vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. novembra 2017 a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 28. septembra 2011 sa sťažovateľka proti

domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam – „bytu nachádzajúcom

sa na bytového domu so súpisným číslom

spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, spoločných

zariadeniach uvedeného bytového domu a pozemkoch, na ktorých sa predmetný dom

nachádza - pozemok s parcelným číslom , zastavané plochy a nádvoria o výmere

1116 m2, pozemok s parcelným číslom , zastavané plochy a nádvoria o výmere

823 m2, pričom všetky tieto nehnuteľnosti sa nachádzajú v katastrálnom území a sú

zapísané na liste vlastníctva číslo vedenom Správou katastra

“, ako aj ich vypratania.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 12. decembra 2014 návrh

sťažovateľky zamietol ako nedôvodný, pričom uviedol, že „toto konanie je návrhovým

konaním, v ktorom súd zisťuje, okrem hmotnoprávnych skutočností týkajúcich sa aktívnej

legitimácie navrhovateľky a pasívnej legitimácie odporcu, teda, či sú nositeľmi práva

v prípade navrhovateľky a povinnosti v prípade odporcu, taktiež existenciu procesnoprávnej

podmienky naliehavého právneho záujmu v zmysle , čo v tomto konaní

splnené nebolo, keďže v návrhu na začatie konania sa aktívna legitimácia navrhovateľky

voči pasívnej legitimácii odporcu priamo hneď odvíja od... rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne k odporcovi ako vlastníkovi bytu vedenom v katastri nehnuteľností bez toho, aby

sa právne analyzovali citované dve zmluvy, resp. ich právny vplyv na aktívnu legitimáciu

navrhovateľky a pasívnu legitimáciu odporcu, obsahom návrhu na začatie konania nie sú,

avšak existujú a vedú k odporcovi ako súčasnému vlastníkovi, aspoň teda vedenému

v katastri nehnuteľností a či v súlade s právom, na to návrh na začatie konania odpoveď

nedáva, a preto súd konštatuje, že absentuje preukázanie naliehavého právneho záujmu“.

4. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok

okresného súdu ako vecne správny podľa a

(účinného od 1. júla 2016) potvrdil, pričom uviedol, že „súd prvej inštancie vo veci samej

riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie

rozhodujúcich skutočností (, , ) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti

návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( ) a na ich

základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí

aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (, )“.

5. So záverom všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasí a v sťažnosti uvádza, že

v jej veci existuje naliehavý právny záujem. Namieta, že všeobecné súdy sa osobitne

nevysporiadali s jej návrhom na vypratanie nehnuteľností a že krajský súd „vydal vo veci

rozhodnutie, ktoré nie je dostatočne odôvodnené, a preto sa javí ako zjavne svojvoľné,

arbitrárne, a v rozpore s významom ochrany základného právo na súdnu ochranu podľa

Článku 46 odseku (1) právneho predpisu číslo ...

a článku 6 odseku (1) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... Odvolací

súd mal v odôvodnení svojho rozsudku presvedčivo uviesť, čo ho viedlo k vydaniu

rozhodnutia v nadväznosti na právnu úpravu. Ak tak neurobil, svojím postupom, ktorým

porušil procesné predpisy, odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom, a preto sa musí

domáhať nápravy tejto zjavnej nesprávnosti cestou Ústavného súdu Slovenskej republiky.“.

II.

6. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd

v konaní o sťažnosti podľa je splnenie všeobecných a osobitných

náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), ako aj ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom

súde, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní návrhu na neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa ( ). Návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť ( ).

7. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa v sťažnosti napriek námietke o odňatí

možnosti konať pred súdom (bod 5) osobitne nevyjadrila k vyčerpaniu opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov podľa

ako jednej z procesných podmienok konania pred ústavným súdom a nepredložila mu ani

kópiu napadnutého rozsudku krajského súdu s vyznačenou doložkou právoplatnosti.

Z predloženej kópie napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva len to, že ho „prevzala

13. 3. 2018“.

8. Ústavný súd na okresnom súde zistil, že mu sťažovateľka zamlčala, že proti

napadnutému rozsudku krajského súdu podala 3. apríla 2018 opravný prostriedok –

dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) rozhodnuté; spis sa stále nachádza na okresnom súde.

9. Na základe uvedených skutočností musela byť sťažnosť sťažovateľky odmietnutá

pre jej predčasnosť, pretože o ochrane v záhlaví označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu ako súdu odvolaciemu rozhodovať najvyšší súd

ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu totiž navodzuje

situáciu, keď princíp subsidiarity vyplývajúci z síce vylučuje

právomoc ústavného súdu, ale iba do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní.

Tejto situácii zodpovedá aplikácia , podľa ktorého

sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne

prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

, , a iné), že v prípade podania opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

10. Za daných okolností sa ústavný súd musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konštatuje,

že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018