Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)IV. ÚS 248/2018
PDF · 345.76 KB
No categories available
IV. ÚS 248/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 248/2018-109
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti , ;
, ; ,
; , ;
, ,
; , ,
; , ; ,
; , ;
, ; , ;
, ; , ;
, ; ,
,
, ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ;
, ; , ;
, ; , ;
; ,
; , ,
; , ; ,
; , ;
, ; a , ,
zastúpených advokátkou JUDr. Olgou Szabó, Rákócziho 213/4, Patince, ktorou namietajú
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom
pod sp. zn. 19 Sp 19/2010, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto
rozhodol:
1. Základné právo , , ,
, , , , ,
, , , , ,
( ), ( ),
, , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Sp 19/2010
p o r u š e n é b o l o .
2. Krajskému súdu v Nitre p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
19 Sp 19/2010 konal bez zbytočných prieťahov.
3. , , , ,
, , , ,
, , , ,
( ), (
), , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , , ,
a p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie každému v sume po 300 € (slovom tristo eur), ktoré im j e Krajský súd
v Nitre p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť ,
, , , , ,
, , , ,
, , , (
), ( ), ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , a
trovy konania v sume 8 541,93 € (slovom osemtisícpäťstoštyridsaťjeden eur
a deväťdesiattri centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Olgy Szabó,
Rákócziho 213/4, Patince, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2017 doručená sťažnosť , ; ,
; , ;
, ; ,
, ;
, , ;
, ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ;
, ; ,
, ,
; , ;
, ; , ; ,
; , ;
, ; , ;
, ; , ;
, ; ,
; , ; ,
, ;
, ; , ;
, ; ,
; a , (ďalej spolu len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátkou JUDr. Olgou Szabó, Rákócziho 213/4, Patince (ďalej aj „právna
zástupkyňa“ alebo „spoločná zástupkyňa“), ktorou namietali porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 19 Sp 19/2010 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
Okresného úradu Komárno (ďalej aj „okresný úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn.
A/2010/00119 (ďalej len „napadnuté konanie okresného úradu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi
napadnutého konania vedeného krajským súdom, v ktorom sa domáhajú preskúmania
zákonnosti rozhodnutia okresného úradu (pôvodne Obvodného pozemkového úradu
v Komárne, pozn.) č. A/2010/001191-1 z 27. mája 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 27. mája
2010“).
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že ako právni predchodcovia „alebo sťažovatelia
v 1/-38/ rade prostredníctvom svojich právnych zástupcov uplatnili na Obvodnom
pozemkovom úrade v Komárne... nárok na navrátenie vlastníctva v zmysle zákona
č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom. Svoje nároky si právni predchodcovia
sťažovateľov alebo sťažovatelia v 1/-38/ rade ako žiadatelia opierali o reštitučný titul podľa
§ 3 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení k pozemkom. Vlastníctvo k pozemkom bolo
konfiškované Rozhodnutím konfiškačnej komisie v Komárne č. 146/139/1946 zo dňa 31. 7.
1946 na základe § 1 ods. 1 písm. d/ nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení čl. č. I
nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR.“.
Okresný úrad rozhodnutím z 27. mája 2010 „žiadateľom“ vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území , zapísaným v pkn. vl.
č. nepriznal, pričom krajský súd v napadnutom
konaní potvrdil označené rozhodnutie okresného úradu rozsudkom sp. zn. 19 Sp 19/2010
z 21. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok z 21. novembra 2011“). Právni predchodcovia
sťažovateľov, resp. sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu z 21. novembra 2011
odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 10 Sžr 22/2013 z 29. januára 2014 (ďalej len „uznesenie z 29. januára
2014“) tak, že rozsudok krajského súdu z 21. novembra 2011 zrušil a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie.
Sťažovatelia v kontexte namietaného porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy argumentujú, že napadnuté
konanie pred príslušným správnym orgánom trvalo 6 rokov a napadnuté konanie vedené
krajským súdom trvá už 7 rokov, pričom krajský súd zisťuje okruh účastníkov konania
a skúma ich zastúpenie. Z uvedeného vyvodzujú záver, že „na zistenie okruhu účastníkov
konania a na skúmanie správnosti ich zastupovania správnemu orgánu a súdu nestačilo ani
13 rokov. Konštatujeme, že postup správneho orgánu a krajského súdu je neakceptovateľný
a nezlučiteľný s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a zároveň zakladá aj porušenie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
Sťažovatelia zdôrazňujú, že ani vysoký počet účastníkov konania (175 účastníkov
konania na strane navrhovateľov) neodôvodňuje 13 rokov trvajúce napadnuté konanie.
Ďalej žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému zo sťažovateľov
v sume po 20 000 € a súčasne žiadajú navrátenie vlastníctva k dotknutým pozemkom.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú stavom
právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú, a zdôrazňujú, že „za uplynulých skoro 13 rokov
trvania konania sťažovatelia v 1/-38/ rade uhradili trovy právneho zastúpenia, mali výdavky
spojené so zabezpečovaním dôkazov... a nakoľko ide hlavne o starších občanov
národnostnej menšiny maďarskej mali výdavky aj na tlmočníka“.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie ich
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu
v napadnutom konaní, ako aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom
konaní, ako aj postupom okresného úradu v napadnutom konaní, prizná sťažovateľom
primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 20 000 € a súčasne vydá „opatrenie
na odstránenie protiprávneho stavu a na vrátenie vlastníctva k pozemkom“ a zároveň im
prizná úhradu trov konania.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. IV. ÚS 248/2018
z 5. apríla 2018 ju v časti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu
v napadnutom konaní prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietol pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,
aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. Podpredseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr. 434/2018 zo 14. mája 2018
oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, a zároveň
zdôraznil, že v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom nedochádza, pričom krajský súd
koná s prihliadnutím na obtiažnosť a komplikovanosť veci po procesnej stránke sústredene
a efektívne.
Podpredseda krajského súdu prihliadajúc na vyjadrenie zákonnej sudkyne uviedol, že
napriek tomu, že spis má „už cca 1 000 strán... súd vo veci priebežne konal a rozhodoval
v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a následne Správneho
súdneho poriadku, tak ako to daná procesná situácia vyžadovala. Je potrebné konštatovať,
že zákonný sudca po naštudovaní rozsiahleho spisu, začal vo veci priebežne konať a počnúc
od tej doby až do súčasnosti súd vo veci priebežne koná a zisťuje okruh účastníkov, nakoľko
v priebehu konania časť z nich zomrela, časť mala iný trvalý pobyt ako deklarovaný
v žiadosti, resp. mali pobyt mimo územia Slovenskej republiky (USA, Rakúsko, Maďarsko).
Za takejto situácie, keď je treba opakovane vo viacerých prípadoch čakať na výsledky
dedičského konania, čím dochádza aj k navyšovaniu počtu účastníkov konania (pôvodne ich
bolo 175) je procesne nesmierne obtiažne ustáliť rozsah týchto účastníkov tak, aby to bolo
v súlade s procesným predpisom, nakoľko v čase vydávania hociktorého procesného
rozhodnutia, už dokladovaný stav v rozhodnutí nemusí zodpovedať reálnemu stavu. Riešenie
tejto procesne zložitej situácie neuľahčuje ani samotná splnomocnená zástupkyňa
žiadateľov, keď súdu priebežne neoznamuje úmrtia svojich klientov ako aj ich právnych
zástupcov.“.
Po doručení vyjadrenia podpredsedu krajského súdu ústavný súd vyzval právnu
zástupkyňu sťažovateľov, aby sa vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania,
a zároveň jej zaslal vyjadrenie podpredsedu krajského súdu sp. zn. Spr. 434/2018
zo 14. mája 2018 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 28. mája 2018
oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a zároveň v reakcii na vyjadrenie
podpredsedu krajského súdu zdôraznila, že právne zastupovanie niektorých z účastníkov
napadnutého konania prevzala na ich požiadanie. Krajský súd však právnu zástupkyňu
ustanovil za spoločnú zástupkyňu všetkých účastníkov napadnutého konania, a to aj napriek
tomu, že s takýmto postupom samotná právna zástupkyňa nesúhlasila, keďže zastáva
verejné funkcie, ktoré jej nedovoľujú sa spoločnému zastupovaniu venovať v dostatočnej
miere. Vo veci konajúci krajský súd a následne aj najvyšší súd uvedené skutočnosti
nezohľadnili, takže právna zástupkyňa sa proti svojej vôli stala spoločnou zástupkyňou
všetkých účastníkov napadnutého konania vedeného krajským súdom.
V konkrétnostiach právna zástupkyňa sťažovateľov uvádza, že „je pre mňa veľkým
problémom, že úmrtie klientov mi dedičia nezahlásia, vo väčšine prípadov nemajú
vedomosti ani o tom, že prebieha súdne konanie, ktorého účastníkom je ich právnych
predchodca. Bola som viackrát na mestskom úrade v Kolárove zistiť, ktorý z účastníkov
konania zomrel, a požiadala som aj Okresný súd v Komárne o zaslanie dedičských
rozhodnutí. Mojím prípisom č. 74/2017 zo dňa 5. 8. 2017 som oznámila Krajskému súdu
Nitra údaje účastníkov ktorí zomreli, zaslala som aj úmrtné listy, dedičské rozhodnutie,
okruh dedičov a plné moci ako aj vyjadrenie právnych nástupcov. V ostatných prípadoch
čakám na vyjadrenie dedičov. Je jednoznačné, že na uvedenej veci pracujem, ale od
Krajského súdu v Nitre som poslednú zásielku prevzala iba v roku 2014. Dovoľujem si
upriamiť ctenú pozornosť Ústavného súdu SR na fakt, že zákonný sudca
, samosudkyňa vo veci navrátenia vlastníctva k pozemkom združeným v Miestnom
urbárskom spolku ako právnickej osobe vydala rozhodnutie v roku 2003, ako aj
2005, a vo veci vlastníkov fyzických osôb, ktorí mali združené pozemky v Miestnom
urbárskom spolku v roku 2011 a 2014, teda mala dostatočný časový priestor na
preštudovanie a rozhodnutie veci. Tvrdím, že sťažnosť... je opodstatnená, prieťahy v konaní
boli...“.
Súčasťou vyjadrenia právnej zástupkyne bolo vyčíslenie trov konania, ktoré vznikli
v súvislosti so zastupovaním sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia si
uplatnili úhradu trov konania v celkovej sume 8 541,93 €.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a podpredsedu krajského
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené krajským súdom ústavný súd
zistil nasledujúci priebeh napadnutého konania:
1. Dňa 8. júla 2010 podalo 175 navrhovateľov na krajskom súde opravný prostriedok
proti rozhodnutiu okresného úradu z 27. mája 2010, ktorým navrhovateľom
(identifikovaným v označenom rozhodnutí) nebolo priznané vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku označeného rozhodnutia podľa príslušných
ustanovení zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene
a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej
len „reštitučný zákon“).
2. Krajský súd vyzval 6. septembra 2010 Obvodný pozemkový úrad v Komárne
o predloženie dokladov preukazujúcich doručenie rozhodnutia z 27. mája 2010 všetkým
účastníkom konania a zároveň vyzval splnomocnených zástupcov na oznámenie mien
navrhovateľov, ktorých zastupujú s upozornením, že každý z navrhovateľov môže byť
zastúpený len jedným splnomocneným zástupcom.
3. Od 30. septembra 2010 do 22. novembra 2010 krajský súd vykonával procesné
úkony týkajúce sa zastupovania navrhovateľov v napadnutom konaní.
4. Dňa 17. januára 2011 sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo
odročené na neurčito z dôvodu neúčasti jedného zo splnomocnených zástupcov. Zároveň
boli krajskému súdu predložené splnomocnenia na zastupovanie niektorých
z navrhovateľov. Na základe uvedeného krajský súd vyžiadal 24. januára 2011 predloženie
splnomocnení od splnomocneného zástupcu pre zostávajúcich navrhovateľov, ktoré boli
následne krajskému súdu predložené 17. februára 2011.
5. Dňa 7. apríla 2011 si krajský súd vyžiadal od Obvodného pozemkového úradu
v Komárne administratívny spis na účely zisťovania, či bolo rozhodnutie z 27. mája 2010
doručované jednému z navrhovateľov.
6. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 20. mája 2011, bolo odročené na 8. júl 2011.
Rovnako pojednávanie uskutočnené 8. júla 2011 bolo odročené na 7. október 2011
z dôvodu vyžiadania administratívneho spisu, ktorý bol Obvodným pozemkovým úradom
v Komárne krajskému súdu zaslaný 29. júla 2011.
7. Z dôvodu ospravedlnenia neúčasti splnomocneného zástupcu navrhovateľov a jeho
žiadosti o odročenie pojednávania bolo pojednávanie nariadené na 7. október 2011 odročené
bez prejednania veci na 4. november 2011. Zákonná sudkyňa splnomocneného zástupcu
požiadala o predloženie potvrdenia o nespôsobilosti zúčastniť sa
pojednávania.
8. Dňa 4. novembra 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil
splnomocnený zástupca , ktorý zároveň neodpovedal na výzvu krajského
súdu a nepreukázal, že sa zo zdravotných dôvodov nemohol dostaviť na pojednávanie
nariadené na 7. október 2011. Pojednávanie bolo odročené na 21. november 2011. Zároveň
bolo splnomocnenému zástupcovi navrhovateľov uložená pokuta
v sume 100 €, z dôvodu že neuposlúchol príkaz súdu predložiť lekársku správu
o zdravotnom stave preukazujúcu nespôsobilosť zúčastniť sa pojednávania nariadeného
na 7. október 2011.
9. Dňa 21. novembra 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok, ktorým bolo rozhodnutie okresného úradu z 27. mája 2010 potvrdené ako vecne
správne (ďalej len „rozsudok z 21. novembra 2011“).
10. Navrhovatelia v 1. až 175. rade podali 13. januára 2012 proti rozsudku krajského
súdu z 21. novembra 2011 odvolanie, v dôsledku čoho bol 9. februára 2012 spis predložený
na rozhodnutie o opravnom prostriedku najvyššiemu súdu. Najvyšší súd uznesením sp. zn.
10 Sžr 22/2013 z 29. januára 2014 (ďalej len „uznesenie z 29. januára 2014“) rozsudok
krajského súdu z 21. novembra 2011 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Spis bol krajskému súdu vrátený 11. februára 2014.
11. Dňa 18. februára 2014 krajský súd, rešpektujúc právny názor najvyššieho súdu
vyjadrený v uznesení z 29. januára 2014, vyzval navrhovateľov v 1. až 175. rade
o predloženie splnomocnenia na zastupovanie v konaní.
12. V priebehu marca až apríla 2014 krajský súd vykonával procesné úkony týkajúce
sa zisťovania pobytu tých navrhovateľov, u ktorých bolo doručovanie uznesenia
najvyššieho súdu z 29. januára 2014 neúspešné. Súčasne si krajský súd vyžiadal
od Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) osvedčenia o dedičstve alebo
oznámenie okruhu dedičov tých z pôvodných navrhovateľov, ktorí počas napadnutého
konania zomreli.
13. Dňa 2. apríla 2014 bol krajskému súdu podaný návrh na vstup do konania podľa
§ 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Zároveň boli právnou
zástupkyňou JUDr. Olgou Szabó doručené splnomocnenia na zastupovanie navrhovateľov
v napadnutom konaní. Právna zástupkyňa bola krajským súdom 8. apríla 2014 vyzvaná
na doplnenie predložených splnomocnení, ktoré krajskému súdu doručila 13. mája 2014.
14. V priebehu apríla 2014 príslušné orgány verejnej moci reagovali na výzvy
krajského súdu z marca až apríla 2014. Krajský súd vyzýval právnych nástupcov pôvodných
navrhovateľov na oznámenie, či trvajú na podanom návrhu.
15. V priebehu júna 2014 krajský súd doručoval výzvy právnym nástupcom
pôvodných navrhovateľov na oznámenie, či trvajú na podanom návrhu, a príslušným
orgánom územnej samosprávy na podanie správy, čo sa týka pobytu a úmrtia
navrhovateľov. Príslušné orgány územnej samosprávy na výzvy reagovali v priebehu júna
2014.
16. Dňa 12. júna 2014 právna zástupkyňa predložila krajskému súdu vyjadrenie
navrhovateľov, ktoré bolo následne 16. júna 2014 doručené na vyjadrenie okresnému úradu.
17. V priebehu júna a júla 2014 krajský súd vyzval právnych nástupcov pôvodných
navrhovateľov na oznámenie, či trvajú na podanom návrhu, a okresný súd a Okresný súd
Dunajská Streda o zaslanie osvedčení o dedičstve alebo oznámenia okruhu dedičov tých
z pôvodných navrhovateľov, ktorí počas napadnutého konania zomreli.
18. Dňa 18. júla 2014 boli krajskému súdu právnou zástupkyňou doručené
splnomocnenia na zastupovanie navrhovateľov v napadnutom konaní. Dňa 30. júla 2014
krajský súd do konania pribral súdneho znalca z odboru súdny prekladateľ a tlmočník
na preklad písomnosti z jazyka maďarského do jazyka slovenského.
19. V priebehu júla až novembra 2014 krajský súd zasielal výzvy adresované
Okresnému súdu Dunajská Streda a notárskym úradom v Komárne a Dunajskej Strede
na oznámenie okruhu dedičov po pôvodných navrhovateľoch, ktorí v priebehu napadnutého
konania zomreli, a zaslanie prípadných rozhodnutí v dedičských konaniach a zároveň výzvy
adresované právnym nástupcom pôvodných navrhovateľov na oznámenie, či trvajú
na podanom návrhu.
20. Dňa 24. septembra 2014 Notársky úrad v Komárne krajskému súdu oznámil, že
prebieha konanie vo veci novoobjaveného dedičstva.
21. Krajský súd 8. októbra 2014 zistil, že na Okresnom súde Nové Zámky sa vedie
dedičské konanie vo veci prejednania dedičstva po pôvodnej navrhovateľke, na základe
čoho krajský súd vyzval Notársky úrad v Nových Zámkoch na oznámenie okruhu dedičov,
ktorý na výzvu reagoval 15. októbra 2014.
22. Právna zástupkyňa doručila krajskému súdu 16. októbra 2014 splnomocnenia
na zastupovanie navrhovateľov v napadnutom konaní.
23. Krajský súd vyzval 29. októbra 2014 navrhovateľov na zvolenie si spoločného
zástupcu podľa § 27 ods. 3 OSP.
24. Krajský súd uznesením č. k. 19 Sp 19/2010-802 zo 4. decembra 2014 nepripustil
vstup do konania v rozhodnutí identifikovaných dedičov po nebohých pôvodných
navrhovateľoch, zároveň zastavil konanie vo veci v rozhodnutí identifikovaných
navrhovateľov a konanie o opravnom prostriedku v rozhodnutí identifikovaných pôvodných
navrhovateľov zastavil a zároveň ustanovil navrhovateľom spoločnú zástupkyňu (ďalej len
„uznesenie zo 4. decembra 2014“).
25. Spoločná zástupkyňa doručila krajskému súdu 29. decembra 2014 splnomocnenia
na zastupovanie navrhovateľov v napadnutom konaní a 30. decembra 2014 podala proti
uzneseniu krajského súdu zo 4. decembra 2014 odvolanie. Dňa 15. januára 2015 krajský súd
vydal opravné uznesenie č. k. 19 Sp 19/2010-923, ktorým opravil záhlavie uznesenia
zo 4. decembra 2014.
26. Dňa 2. marca 2015 bol spis predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie
o odvolaní proti uzneseniu krajského súdu zo 4. decembra 2014, ktorý uznesením sp. zn.
10 Sžo 75/2015 z 25. mája 2016 uznesenie prvostupňového súdu potvrdil; spis bol
krajskému súdu vrátený 10. júna 2016.
27. Krajský súd požiadal 28. októbra 2016 mesto Kolárovo o informácie týkajúce sa
navrhovateľov, ktorí v priebehu napadnutého konania zomreli, a 6. decembra 2016 požiadal
okresný súd o informácie týkajúce sa dedičského konania po nebohých navrhovateľoch.
Okresný súd na výzvu reagoval 2. januára 2017 zaslaním právoplatných rozhodnutí
v dedičských konaniach po nebohých navrhovateľoch.
28. Dňa 29. mája 2017 bolo doručované uznesenie najvyššieho súdu z 25. mája 2016
právnym nástupcom pôvodných navrhovateľov.
29. Dňa 9. augusta 2017 spoločná zástupkyňa oznámila úmrtia ďalších pôvodných
navrhovateľov, zmeny adries a vyjadrenia navrhovateľov.
30. Dňa 2. októbra 2017 krajský súd požiadal okresný súd o informácie týkajúce sa
dedičských konaní po nebohých navrhovateľoch. Na výzvu okresný súd reagoval podaním
doručeným 17. októbra 2017.
31. Dňa 31. októbra 2017 krajský súd požiadal Notársky úrad v Komárne
o oznámenie okruhu dedičov v dedičskom konaní po nebohej pôvodnej navrhovateľke.
Notársky úrad v Komárne na výzvu reagoval 19. decembra 2017.
32. Okresný súd zaslal krajskému súdu 20. novembra 2017 rozhodnutia vydané
v dedičských konaniach.
33. Krajský súd vyzval okresný súd 28. februára 2018 na oznámenie okruhu dedičov
v dedičskom konaní po nebohej navrhovateľke, na ktorú okresný súd reagoval 16. marca
2018.
34. Krajský súd vyzval spoločnú zástupkyňu na predloženie splnomocnení tých
navrhovateľov, ktorých v napadnutom konaní zastupuje.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
krajského súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov ako
navrhovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť krajského súdu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený a počnúc
týmto dňom je úprava správneho súdneho konania predmetom Správneho súdneho poriadku
(ďalej aj „SSP“).
Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa
pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa
bude konať nové pojednávanie.
Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla
2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania
v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a čl. 12 Civilného mimosporového
poriadku, podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez
zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného sporového
poriadku), resp. účastníkov konania (podľa Civilného mimosporového poriadku) a iných
osôb, pričom v zmysle § 5 SSP sa okrem iných týmto základným princípom civilného
sporového konania spravuje aj konanie pred správnym súdom. Tento základný princíp
konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku, Civilného
mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku so zohľadnením osobitostí
jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto poriadkov.
Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva aj s ustanovení § 103 ods. 1 SSP, podľa
ktorého ak sa konanie začalo, postupuje v ňom správny súd i bez ďalších návrhov tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie rozhodnutá. Správny súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci
konania nečinní. Účastníci konania sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania
najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné
prostriedky a dbajú na pokyny správneho súdu. Ďalej táto povinnosť správneho súdu
vyplýva z § 105 ods. 1 SSP, podľa ktorého ak správny súd nariadi pojednávanie, pripraví ho
tak, aby bolo možné rozhodnúť vo veci spravidla na jedinom pojednávaní, a z § 115 SSP,
podľa ktorého pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov alebo z dôvodu
uskutočnenia neverejnej porady a vyhotovenia výroku rozhodnutia správneho súdu. Správny
súd môže odročiť pojednávanie aj vtedy, ak to účastníci konania zhodne navrhnú.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
1. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o zákonnosti rozhodnutia
okresného úradu z 27. mája 2010, ktorým nebolo priznané navrhovateľom, resp. ich
právnym predchodcom vlastnícke právo k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku
označeného rozhodnutia podľa príslušných ustanovení reštitučného zákona. Napadnuté
konanie považuje ústavný súd vzhľadom na veľký okruh účastníkov konania na strane
navrhovateľov (175 navrhovateľov) ako fakticky zložité. Faktická zložitosť konania sa
navyše zvýrazňuje postupným rozširovaním okruhu účastníkov konania z dôvodu úmrtia
pôvodných navrhovateľov. Ústavný súd vzal do úvahy, že potreba identifikovať právnych
nástupcov pôvodných navrhovateľov objektívne sťažuje postup krajského súdu a spôsobuje
predĺženie napadnutého konania. Sumarizujúc ústavný súd konštatuje, že faktická zložitosť
veci sťažovateľov nepochybne prispieva k predĺženiu konania, nemožno ňou však
ospravedlňovať neodôvodnenú nečinnosť a ani nesprávny a neefektívny postup krajského
súdu v konaní, a to najmä vzhľadom skutočnosť, že napadnuté konanie sa v súčasnosti
takmer po skoro 8 rokoch od jeho začatia stále nachádza v procesnom počiatku ustaľovania
okruhu účastníkov konania.
Aj keď rozhodovanie o vlastníckych právach z titulu reštitúcie možno spravidla
po právnej stránke hodnotiť ako zložitejšie, v súčasnom štádiu napadnutého konania takýto
záver ústavný súd vo vzťahu k veci sťažovateľov objektívne nemôže vysloviť, keďže
krajský súd po vrátení veci najvyšším súdom (uznesenie najvyššieho súdu z 29. januára
2014) k meritórnemu prejednaniu veci dosiaľ nepristúpil.
2. Pri preskúmavaní kritéria správanie sťažovateľov ako účastníkov napadnutého
konania v procesnom postavení navrhovateľov ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver, že k predĺženiu napadnutého konania
významnejším spôsobom prispeli sťažovatelia svojím správaním. Pojednávanie nariadené
na 7. október 2011 bolo z dôvodov na strane splnomocneného zástupcu navrhovateľov
odročené na 4. november 2011 a následne na 21. november 2011. S prihliadnutím
na celkovú dobu napadnutého konania (8 rokov) nemá však obdobie, o ktoré sa predmetné
konanie z dôvodov na strane navrhovateľov (resp. ich splnomocnených zástupcov)
predĺžilo, zásadnejší vplyv.
2. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu. Ústavný súd pritom vychádzal
zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť
zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty
(II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Za neefektívnu činnosť, ktorá môže
zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd považuje aj nesprávnu, resp. nesústredenú činnosť
štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).
Z obsahu predloženého spisu ústavný súd zistil, že doterajší priebeh konania je
poznačený predovšetkým nesústredeným postupom krajského súdu, ktorý nesmeruje
efektívne k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov. Ako nesústredený hodnotí ústavný
súd najmä postup krajského súdu, v dôsledku ktorého bol uznesením najvyššieho súdu
z 29. januára 2014 zrušený rozsudok krajského súdu z 21. novembra 2011. V označenom
rozhodnutí najvyšší súd konštatoval procesné pochybenie krajského súdu spočívajúce
v konaní bez riadneho doručenia splnomocnení na zastupovanie navrhovateľov v konaní,
a to aj napriek tomu, že krajský súd 6. septembra 2010 vyzval splnomocnených zástupcov
navrhovateľov na oznámenie, či zastupujú v konaní pred krajským súdom navrhovateľov
a ak áno, na oznámenie, ktorých navrhovateľov v konaní zastupujú. Podľa pôvodne
predložených splnomocnení boli totiž navrhovatelia v rozpore s § 24 ods. 1 OSP platného
a účinného v čase konania krajského súdu zastúpení viacerými zástupcami (účastník
konania si môže zvoliť na zastupovanie len jedného zvoleného zástupcu, a nie viacerých).
Najvyšší súd v označenom rozhodnutí zdôraznil, že aj napriek správnemu postupu krajského
súdu a jeho výzve zo 6. septembra 2010 následne krajský súd na predloženie splnomocnení
podľa § 24 OSP nečakal a bez ich doručenia v napadnutom konaní konal a následne aj
rozhodol, čím odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Uvedená
nesústredená činnosť krajského súdu predĺžila napadnuté konanie, ktoré sa po vrátení spisu
z najvyššieho súdu (11. februára 2014) dostalo opätovne do štádia vykonávania procesných
úkonov súvisiacich s identifikovaním aktuálneho okruhu účastníkov konania a ustálením ich
zastupovania splnomocnenými zástupcami.
Krajský súd konal v napadnutom konaní v zásade plynulo. Ústavný súd zistil len
kratšie obdobia jeho nečinnosti, a to v období od júna 2016, keď bol spis vrátený najvyšším
súdom, do októbra 2016 (4 mesiace), keď si krajský súd vyžiadal informácie od mesta
Kolárovo, a od januára 2017, keď boli krajskému súdu doručované rozhodnutia
v dedičských konaniach, do októbra 2017 (10 mesiacov), keď krajský súd požiadal okresný
súd o informácie týkajúce sa dedičských konaní; v tomto období krajský súd vykonával len
doručovanie uznesenia najvyššieho súdu z 25. mája 2016.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd (zohľadňujúc aj doterajšiu
neprimeranú dĺžku napadnutého konania) dospel k záveru, že najmä nesústredeným
postupom krajského súdu, ale aj kratšími obdobiami jeho nečinnosti došlo v napadnutom
konaní k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Keďže napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal krajskému
súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Sp 19/2010 konal bez zbytočných prieťahov
(bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, ktoré uplatňuje aj Európsky súd pre ľudské práva pri rozhodovaní
o spravodlivom finančnom zadosťučinení podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ktoré priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovaného
prípadu.
Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
každému po 20 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu.
Vychádzajúc z doterajšej neprimeranej dĺžky napadnutého konania a prihliadajúc
na intenzitu zistených nedostatkov v postupe krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že
v posudzovanej veci síce existujú dôvody na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Sťažovateľmi požadovanú sumu finančného zadosťučinenia (zohľadňujúc
aj faktickú zložitosť veci a v zásade plynulý postup krajského súdu) však ústavný súd
považuje za zjavne neprimeranú. Podľa názoru ústavného súdu konkrétnym okolnostiam
posudzovanej veci zodpovedá priznanie finančného zadosťučinenia každému
zo sťažovateľov v sume po 300 € (slovom tristo eur), a preto rozhodol tak, ako je uvedené
v bode 3 výroku tohto nálezu.
Sťažovatelia v návrhu na rozhodnutie zároveň navrhujú, aby ústavný súd „vydal
opatrenie na odstránenie protiprávneho stavu, na vrátenie vlastníctva k pozemkom
a zabezpečil uplatnenie nerešpektovaného ústavného práva“. Tomuto návrhu sťažovateľ
však nemohol vyhovieť, keďže o tomto návrhu môže rozhodnúť len všeobecný súd.
Predmetom konania o sťažnosti sťažovateľov podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž len
rozhodovanie o namietanom porušení základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie meritórne rozhodnutie o reštitučnom
nároku sťažovateľov, ktoré patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd preto
o tomto návrhu sťažovateľov rozhodol tak, ako je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zastúpenia, ktoré
sťažovateľom vznikli v konaní pred ústavným súdom.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2016, ktorá
predstavovala sumu 884 €, a za I. polrok 2017, ktorá predstavovala sumu 921 €. Úhradu
ústavný súd priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie
sťažnosti) urobené v roku 2017 a jeden úkon právnej služby (vyjadrenie z 28. mája 2018)
urobený v roku 2018 v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a)
a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby urobený v roku
2017 predstavuje sumu 147,33 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej
služby sumu 8,84 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby urobený
v roku 2018 predstavuje sumu 153,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon
právnej služby sumu 9,21 €.
Celková úhrada trov konania tak predstavuje sumu 9 537,24 €. Keďže právna
zástupkyňa požiadala o priznanie úhrady trov konania v sume 8 541,93 €, ústavný súd súc
viazaný návrhom na rozhodnutie vo veci zaviazal krajský súd, aby právnej zástupkyni
sťažovateľov ako úhradu trov konania zaplatil ňou požadovanú sumu (bod 4 výroku tohto
nálezu). Úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2018