Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 145/2018
PDF · 267.22 KB
No categories available
IV. ÚS 145/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti ES Automaty,
s. r. o., Ernestova bašta 7, Nové Zámky, zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Šutkom,
Ernestova bašta 7, Nové Zámky, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Obo 31/2016, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti ES Automaty, s. r. o., na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 31/2016 p o r u š e n é b o l i .
2. Obchodnej spoločnosti ES Automaty, s. r. o., p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré jej j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej
spoločnosti ES Automaty, s. r. o., trovy konania v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur
a tridsaťštyri centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. Martina Šutku, Ernestova bašta 7,
Nové Zámky, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2017
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ES Automaty, s. r. o., Ernestova bašta 7, Nové
Zámky (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Šutkom,
Ernestova bašta 7, Nové Zámky, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Obo 31/2016 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) je pod sp. zn. 4 K 65/2004 vedené konkurzné konanie, v ktorom ako úpadca
vystupuje obchodná spoločnosť ELSVIT, a. s. Hlavným veriteľom v označenom
konkurznom konaní je sťažovateľka.
Sťažovateľka uvádza, že 11. septembra 2006 sa konalo prieskumné pojednávanie,
na ktorom správca konkurznej podstaty uznal jej pohľadávku v sume 51 607 123,24 Sk
a vo zvyšnej časti 212 727 642,01 Sk ju poprel. Následne konkurzný veriteľ
poprel pohľadávku sťažovateľky v správcom konkurznej podstaty uznanej sume,
takže jej pohľadávka ostala popretá úplne.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že žalobou z 23. októbra 2006 iniciovala proti správcovi
konkurznej podstaty a veriteľovi na krajskom súde incidenčné
konanie vedené pod sp. zn. 8 Cbi 167/2006. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Cbi 167/2006
zo 16. apríla 2008 určil, že pohľadávka sťažovateľky v sume 1 713 042 € je po práve
a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Na základe podaného odvolania najvyšší súd uznesením
sp. zn. 5 Obo 119/2009 z 29. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie z 29. apríla 2011“)
rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie.
Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Cbi 167/2006 z 28. augusta 2013 (ďalej
len „rozsudok z 28. augusta 2013“) znovu rozhodol, že pohľadávka sťažovateľky v sume
1 713 042 € je oprávnená a zistená a patrí do I. triedy. Proti tomuto rozhodnutiu
podal odvolanie, na základe čoho bola vec predložená najvyššiemu
súdu, ktorý o nej v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu ešte rozhodoval v napadnutom
konaní (konanie bolo vedené pôvodne vedené pod sp. zn. 1 Obo 4/2014).
Dňa 4. marca 2014 sťažovateľka postúpila pohľadávku (ďalej
len „postupník“), na základe čoho vstúpil do všetkých práv a povinností pôvodného veriteľa
(sťažovateľky). O zmene účastníka konania na strane žalobcu v incidenčnom odvolacom
konaní dosiaľ najvyšší súd nerozhodol.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že svoju sťažnosť podáva v intenciách uznesenia
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 308/2017 z 3. mája 2017, podľa ktorých bola obdobná
sťažnosť postupníka odmietnutá ako podaná zjavne neoprávnenou osobou. Ústavný súd v
citovanom rozhodnutí vychádzal z názoru, podľa ktorého v zmysle Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) platného v čase podania návrhu na zmenu účastníka konania, ako
aj v zmysle teraz platného Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP“) o takejto zmene
súvisiacej v konkrétnych okolnostiach veci s postúpením pohľadávky rozhoduje príslušný
súd na návrh. Až vyhovením návrhu sa subjekt (postupník) stáva účastníkom konania,
pričom zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že príslušný súd o tomto návrhu dosiaľ
nerozhodol.
Sťažovateľka namieta, že napadnuté konanie bráni ukončeniu označeného
konkurzného konania, a zároveň tvrdí, že v napadnutom konaní vedenom pred najvyšším
súdom dochádza k zbytočným prieťahom, keďže o podanom odvolaní
zo 17. októbra 2013 najvyšší súd dosiaľ nerozhodol, pričom nerozhodol ani len
o zmene účastníka konania na strane žalobcu. Nečinnosťou najvyššieho súdu v napadnutom
konaní sa predlžuje samotné incidenčné konanie, ktoré trvá viac ako desať rokov
bez vydania právoplatného meritórneho rozhodnutia vo veci, pričom samotný najvyšší súd
rozhoduje o veci viac ako tri roky.
Ku kritériu právnej a faktickej zložitosti veci sťažovateľka uvádza, že vec nie je
zložitá právne ani skutkovo, keďže základom pohľadávky je právoplatné rozhodnutie
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 17 Cb 112/2000 z 22. mája 2003 v znení opravného
uznesenia sp. zn. 17 Cb 112/2000 z 31. januára 2005. Ku kritériu správanie účastníka
konania uvádza, že vždy „aktívne, riadne a včasne reagovala na všetky podania a výzvy
súdu“. Okrem toho sťažovateľka návrhom o zmenu účastníka podľa § 92 ods. 2 OSP,
o ktorej dosiaľ najvyšší súd nerozhodol, žiadala najvyšší súd ihneď po postúpení
pohľadávky 10. marca 2014.
K mylnému zápisu veci do iného senátu najvyššieho súdu sťažovateľka uvádza, že
takéto pochybenie na strane najvyššieho súdu „nemôže byť exkulpačným dôvodom na
zbavenie sa zodpovednosti súdu za spôsobené prieťahy v konaní“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o sťažnosti po prijatí
na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ňou označených práv
postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní, najvyššiemu súdu prikáže konať
v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a prizná jej finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 €, ako aj úhradu trov konania.
Požadovanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka považuje
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu za primeranú, a to „predovšetkým vzhľadom na
doterajšiu dĺžku konkurzného konania, ktorého právoplatné ukončenie závisí práve na
meritórnom rozhodnutí vo veci incidenčného sporu“.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. IV. ÚS 145/2018
zo 6. marca 2018 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššieho
súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie. Predsedníčka najvyššieho súdu v prípise č. k. KP 3/2018-30,
Nobs 23/2018 z 10. mája 2018 oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil
od ústneho pojednávania, pričom zároveň navrhla, aby sťažnosti pre nesplnenie zákonných
podmienok prípustnosti nevyhovel.
Predsedníčka najvyššieho súdu poukázala na vyjadrenie predsedníčky senátu 4O
najvyššieho súdu z 9. mája 2018, v ktorom sa uvádza, že najvyšší
súd vo veci už meritórne rozhodol 25. júla 2017. Zdôraznila ďalej, že v priebehu
odvolacieho konania podaním zo 4. marca 2014 žalobca (sťažovateľka) požiadal ako
postupca o zmenu účastníka konania na strane žalobcu na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky zo 4. marca 2014, podľa ktorej došlo k postúpeniu vymáhanej pohľadávky
v sume 1 713 042,66 € na postupníka podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP. Na základe uvedených
skutočností žalobca (sťažovateľka) nie je podľa vyjadrenia predsedníčky senátu
4O najvyššieho súdu účastníkom napadnutého konania a postupník bol v spore úspešný
v rozsahu podanej žaloby postupcom.
V prípise predsedníčky najvyššieho súdu sa poukazuje aj na vyjadrenie predsedníčky
senátu 4O najvyššieho súdu v súvislosti s mylným zápisom veci do senátu 1O
a argumentuje sa tým, že uvedená vec bola do senátu 4O „postúpená až dňa 6. októbra
2016 (cca po 2 a ½ roku), vedená pod sp. zn. 4 Obo/31/2016, ktorá bola rozhodnutá do
9 mesiacov od pridelenia do senátu (podľa poradia napadnutých vecí)... Považuje preto
podanú ústavnú sťažnosť za bezpredmetnú – podanú neoprávnenou osobou.“.
Predsedníčka najvyššieho súdu následne zrekapitulovala procesné úkony vykonané
v napadnutom konaní a na tomto základe uviedla, že aj napriek tomu, že odvolacie konanie
prebiehalo na najvyššom súde viac ako 3 roky a 5 mesiacov, nepovažuje sťažnosť
za opodstatnenú, keďže sťažovateľka nevyužila právne prostriedky, ktoré jej poskytoval
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a nepodala v súlade s § 62 a nasl.
citovaného zákona sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní. Na základe uvedeného
predsedníčka najvyššieho súdu navrhla, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.
Po doručení vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu ústavný súd vyzval právneho
zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň
mu zaslal vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2018-30, Nobs 23/2018
z 10. mája 2018 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 31. mája 2018
oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a zároveň v reakcii na vyjadrenie
predsedníčky najvyššieho súdu zdôraznil, že najvyšší súd v napadnutom konaní konal viac
ako 3 roky a 5 mesiacov, keďže svojím uznesením z 29. apríla 2011 zrušil prvé rozhodnutie
krajského súdu, ktorý potom následne rozhodol rozsudkom z 28. augusta 2013, ktorý
žalovaný opätovne napadol odvolaním. Celková dĺžka rozhodovania najvyššieho súdu
o odvolaní žalovaného je podľa sťažovateľky podstatne dlhšia.
Sťažovateľka poznamenáva, že sťažnosť na prieťahy podľa zákona o súdoch síce
nepodala, avšak opakovane preverovala stav konania, pričom „napriek postúpeniu
pohľadávky (ktorej sa konanie týkalo) ešte v roku 2014, kedy sťažovateľka ako postupca
a ako postupník podali dňa 04. 03. 2014 na Najvyšší súd ku konaniu
1 Obo 4/2014 návrh na zmenu účastníka konania, Najvyšší súd ešte v roku 2017 reagoval
na podnety advokáta tak, že vo svojom vyjadrení z 08. 03. 2017 uvádzal pôvodného žalobcu
(sťažovateľku), hoci k postúpeniu pohľadávky došlo pred troma rokmi, čo je dôkazom toho,
že sa vecou vôbec nezaoberal, keď ani len nevykonal zmenu účastníkov konania na strane
žalobcu. Nemožno taktiež opomenúť, že od rozhodnutia Najvyššieho súdu o odvolaní
žalovaného sa odvíjalo ukončenie konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu spol.
ELSVIT, a. s. v konaní 4 K 65/2004 na Krajskom súde v Bratislave (kedy konkurzný súd
nemohol rozhodnúť o konečnej správe správcu konkurznej podstaty a konanie prerušil do
skončenia incidenčného sporu), pričom sa jednalo o pohľadávku, predstavujúcu podiel
99,99 % na celkovom zložení veriteľov tohto úpadcu –teda išlo o najdôležitejšieho veriteľa
úpadcu. Samotný konkurz na majetok úpadcu tak aj pre namietané prieťahy na Najvyššom
súde trval neuveriteľných štrnásť rokov a bol ukončený len teraz vo februári 2018.
Vzhľadom k uvedenému sa preto domnievam, že by Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti
mal vziať v zreteľ aj širšie súvislosti v kontexte nielen na namietané prieťahy odvolacieho
konania, ale aj týmito prieťahmi spôsobené prieťahy v konkurznom konaní 4 K 65/2004.“.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky
najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný
súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedeného najvyšším súdom ústavný
súd zistil nasledujúci priebeh napadnutého konania:
1. Dňa 6. februára 2014 bol spis predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie
o odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 28. augusta 2013.
2. Sťažovateľka podala 10. marca 2014 návrh na zmenu účastníka konania podľa
§ 92 ods. 2 a 3 OSP, ktorým požiadala o vykonanie zmeny, aby do konania namiesto nej
vstúpil postupník.
3. Postupník podal 20. marca 2014 návrh na zmenu účastníka konania podľa § 92
ods. 2 a 3 OSP.
4. Dňa 20. septembra 2016 bola v zmysle článku II odsek 13 štvrtej vety Rozvrhu
práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2016 (ďalej len „rozvrh práce“)
a z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti sudcu vec sp. zn. 1 Obo 4/2014
pridelená členke senátu sudkyni (sudkyňa spravodajkyňa).
5. Sudkyňa spravodajkyňa 5. októbra 2016 oznámila, že vec už bola predtým vrátená
súdu prvej inštancie uznesením najvyššieho súdu z 29. apríla 2011. Opätovne vec napadla
na najvyššom súde 6. februára 2014, pričom z rozvrhu práce najvyššieho súdu vyplýva, že
veci opätovne predložené najvyššiemu súdu potom, čo najvyšší súd už konal vo veci samej
a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, sa pridelia senátu, ktorý
vo veci samej rozhodoval naposledy. V okolnostiach prejednávanej veci bol týmto senátom
senát 4O, keďže do senátu je zaradená väčšina naposledy vo veci rozhodujúcich sudcov.
6. Dňa 6. októbra 2016 bola vec pôvodne pridelená do senátu najvyššieho súdu
1 Obo (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 1 Obo 4/2014) pridelená do senátu 4O a bola
jej pridelená sp. zn. 4 Obo 31/2016.
7. Krajský súd zaslal najvyššiemu súdu 5. júna 2017 doplnenie odvolania.
8. Dňa 25. júla 2017 najvyšší súd rozhodol o tom, že v konaní bude pokračovať
s postupníkom ako žalobcom a zároveň vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok krajského súdu
z 28. augusta 2013 potvrdil ako vecne správny.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Reagujúc na argumentáciu predsedníčky senátu 4O najvyššieho súdu, podľa ktorej
sťažovateľka nie je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti, keďže v dôsledku postúpenia
pohľadávky zmluvou zo 4. marca 2014 a podaním návrhu na zmenu účastníka konania
na strane žalobcu z 10. marca 2014 v súlade s § 92 ods. 2 a 3 OSP už nebola účastníčkou
napadnutého konania, ústavný súd v prvom rade poukazuje na odôvodnenie svojho
uznesenia sp. zn. III. ÚS 308/2017 z 3. mája 2017. Označeným rozhodnutím ústavný súd
sťažnosť postupníka, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní, odmietol pre nedostatok jeho aktívnej legitimácie, pričom
v odôvodnení tohto rozhodnutia zdôraznil, že postupník „dosiaľ nie je účastníkom
napadnutého konania, a to aj napriek tomu, že zo strany hlavného veriteľa došlo
k oznámeniu postúpenia pohľadávky na sťažovateľa spojenej s návrhom na zmenu účastníka
v napadnutom konaní. V zmysle Občianskeho súdneho poriadku platného v čase podania
návrhu na zmenu účastníka konania, ako aj v zmysle teraz platného Civilného sporového
poriadku o takejto zmene rozhoduje príslušný súd na návrh. Až vyhovením návrhu sa
subjekt stáva účastníkom konania“ (citované z uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS
308/2017 z 3. mája 2017).
S prihliadnutím na citované ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka ako postupca
disponuje aktívnou legitimáciou na podanie sťažnosti vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže
v čase podania sťažnosti o návrhu na zmenu účastníka konania na strane žalobcu najvyšším
súdom v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, resp. Civilného
sporového poriadku ešte rozhodnuté nebolo.
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu
neexistujú v obsahu týchto práv zásadnejšie odlišnosti (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01,
I. ÚS 20/02), čo umožňuje preskúmať ich namietané porušenie spoločne.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť najvyššieho súdu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený a počnúc
týmto dňom je úprava súdneho konania predmetom Správneho súdneho poriadku (ďalej aj
„SSP“), Civilného sporového poriadku a Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj
CMP“).
Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa
pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa
bude konať nové pojednávanie.
Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla
2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného konania v čl. 17 CSP
a čl. 12 CMP, podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez
zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného sporového
poriadku), resp. účastníkov konania (podľa Civilného mimosporového poriadku) a iných
osôb, pričom v zmysle § 5 SSP sa okrem iných týmto základným princípom civilného
sporového a mimosporového konania spravuje aj konanie pred správnym súdom. Tento
základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového
poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku
so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto
poriadkov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00,
II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť
sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že konkurzné konanie samotné možno spravidla z hľadiska kritérií
uplatňovaných ústavným súdom v rámci posudzovania existencie zbytočných prieťahov
v konaní kvalifikovať ako právne a fakticky zložité (m. m. II. ÚS 85/04, II. ÚS 72/07).
Incidenčné konanie (konanie vyvolané konkurzom) prebiehajúce v rámci konkurzného
konania však spravidla za fakticky a právne zložité nemožno s prihliadnutím na účel, ktorý
plní (rozhodnutie o tom, či popierajúci prejav a dôvody v ňom uvedené zodpovedajú
skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená, t. j.
úplne, alebo v určitej časti, alebo v určitom poradí), považovať. Navyše, tvrdenie
sťažovateľky, podľa ktorého základom pohľadávky (o ktorej popretie v rámci incidenčného
konania išlo) je právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 17 Cb 112/2000
z 22. mája 2003 v znení opravného uznesenia sp. zn. 17 Cb 112/2000 z 31. januára 2005, čo
potvrdzuje skutkovú a právnu jednoduchosť prejednávanej veci, predsedníčka najvyššieho
súdu ani predsedníčka senátu 4O najvyššieho súdu vo svojom stanovisku nespochybnili.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc
z priebehu napadnutého konania a s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka ihneď
po postúpení pohľadávky 10. marca 2014 podala najvyššiemu súdu návrh na zmenu
účastníka podľa § 92 ods. 2 OSP, ústavný súd konštatuje, že správanie účastníka konania
nemalo negatívny vplyv na celkovú dĺžku napadnutého konania.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup najvyššieho súdu.
Z prehľadu procesných úkonov uvedeného v časti II tohto nálezu vyplýva, že
o návrhu sťažovateľky na zmenu na strane žalobcu najvyšší súd rozhodol až 25. júla 2017,
teda 3 roky a 4 mesiace po jeho podaní, pričom v rovnaký deň zároveň rozhodol aj
o odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 28. augusta 2013. Najvyšší súd tak o odvolaní
proti rozsudku krajského súdu z 28. augusta 2013 rozhodoval do času rozhodnutia o zmene
účastníka konania na strane žalobcu (teda do času, keď sťažovateľke rozhodnutím
najvyššieho súdu zaniklo účastníctvo v napadnutom konaní) 3 roky a 5 mesiacov. Počas
uvedeného obdobia najvyšší súd nevykonal (bez relevantného dôvodu) žiadny procesný
úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako účastníčka
napadnutého konania nachádzala.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že ničím neodôvodnenou nečinnosťou
najvyššieho súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto
nálezu).
Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť mylného zápisu veci, v dôsledku ktorého
bola vec sťažovateľky pôvodne zapísaná do senátu 1Obo postúpená senátu 4O v súlade
s rozvrhom práce najvyššieho súdu „až dňa 6. októbra 2016“. Nečinnosť najvyššieho súdu,
ktorá je z prehľadu procesných úkonov zrejmá, nemôže byť totiž ospravedlňovaná jeho
nesústredenosťou vo veci prideľovania veci, za ktorú navyše musí niesť zodpovednosť
samotný najvyšší súd.
Obranu obsiahnutú vo vyjadrení predsedníčky najvyššieho súdu založenú na tom, že
sťažovateľka nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch,
a teda nevyužila právny prostriedok ochrany svojich práv, ústavný súd v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci neakceptoval, poukazujúc v tejto súvislosti na relevantnú
judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej takáto sťažnosť spravidla nie je účinným prostriedkom
nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru (k tomu pozri rozsudky ESĽP vo veciach Ištván
a Ištvánová proti Slovenskej republike z 12. 6. 2012, Komanický (č. 6) proti Slovenskej
republike z 12. 6. 2012, Bednár proti Slovenskej republike z 8. 10. 2013, Klinovská proti
Slovenskej republike z 8. 10. 2013, Csákó proti Slovenskej republike z 25. 6. 2013, Sika
(č. 7) proti Slovenskej republike z 25. 6. 2013, Untermayer proti Slovenskej republike
z 9. 7. 2013).
S prihliadnutím na všetky uvádzané skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
Vzhľadom na to, že najvyšší súd v napadnutom konaní o návrhu na zmenu účastníka
konania a v merite veci rozhodol 25. júla 2017, ústavný súd tej časti petitu sťažnosti, ktorou
sa sťažovateľka domáhala, aby najvyššiemu súdu prikázal konať v napadnutom konaní
bez zbytočných prieťahov, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, ktoré uplatňuje aj ESĽP pri rozhodovaní o spravodlivom finančnom
zadosťučinení podľa čl. 41 dohovoru, ktoré priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
posudzovaného prípadu.
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
3 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu.
Vychádzajúc z celkovej neprimeranej dĺžky napadnutého konania a prihliadajúc na
význam napadnutého konania pre sťažovateľku a jeho vplyv na konkurzné konanie, ktorého
ukončenie záviselo od rozhodnutia v napadnutom konaní (k tomu pozri vyjadrenie
sťažovateľky doručené ústavnému súdu 31. mája 2018), ústavný súd konštatuje, že
v posudzovanej veci bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € primerané
konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zastúpenia, ktoré
sťažovateľke vznikli v konaní pred ústavným súdom.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2016, ktorá
predstavovala sumu 884 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) urobené v roku 2017 v súlade s § 1
ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby urobený v roku 2017 predstavuje sumu 147,33 € a náhrada paušálnych
výdavkov za jeden úkon právnej služby sumu 8,84 €.
Celková úhrada trov konania tak predstavuje sumu 312,34 €, teda sumu požadovanú
sťažovateľkou (bod 3 výroku tohto nálezu).
Úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2018