Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 145/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti ES Automaty,

s. r. o., Ernestova bašta 7, Nové Zámky, zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Šutkom,

Ernestova bašta 7, Nové Zámky, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. , za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti ES Automaty, s. r. o., na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Obchodnej spoločnosti ES Automaty, s. r. o., p r i z n á v a finančné

zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré jej j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti ES Automaty, s. r. o., trovy konania v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur

a tridsaťštyri centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. Martina Šutku, Ernestova bašta 7,

Nové Zámky, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ES Automaty, s. r. o., Ernestova bašta 7, Nové

Zámky (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Šutkom,

Ernestova bašta 7, Nové Zámky, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) je pod sp. zn. vedené konkurzné konanie, v ktorom ako úpadca

vystupuje obchodná spoločnosť ELSVIT, a. s. Hlavným veriteľom v označenom

konkurznom konaní je sťažovateľka.

Sťažovateľka uvádza, že 11. septembra 2006 sa konalo prieskumné pojednávanie,

na ktorom správca konkurznej podstaty uznal jej pohľadávku v sume 51 607 123,24 Sk

a vo zvyšnej časti 212 727 642,01 Sk ju poprel. Následne konkurzný veriteľ

poprel pohľadávku sťažovateľky v správcom konkurznej podstaty uznanej sume,

takže jej pohľadávka ostala popretá úplne.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že žalobou z 23. októbra 2006 iniciovala proti správcovi

konkurznej podstaty a veriteľovi na krajskom súde incidenčné

konanie vedené pod sp. zn. . Krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 16. apríla 2008 určil, že pohľadávka sťažovateľky v sume 1 713 042 € je po práve

a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Na základe podaného odvolania najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 29. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie z 29. apríla 2011“)

rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie.

Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. z 28. augusta 2013 (ďalej

len „rozsudok z 28. augusta 2013“) znovu rozhodol, že pohľadávka sťažovateľky v sume

1 713 042 € je oprávnená a zistená a patrí do I. triedy. Proti tomuto rozhodnutiu

podal odvolanie, na základe čoho bola vec predložená najvyššiemu

súdu, ktorý o nej v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu ešte rozhodoval v napadnutom

konaní (konanie bolo vedené pôvodne vedené pod sp. zn. ).

Dňa 4. marca 2014 sťažovateľka postúpila pohľadávku (ďalej

len „postupník“), na základe čoho vstúpil do všetkých práv a povinností pôvodného veriteľa

(sťažovateľky). O zmene účastníka konania na strane žalobcu v incidenčnom odvolacom

konaní dosiaľ najvyšší súd nerozhodol.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že svoju sťažnosť podáva v intenciách uznesenia

ústavného súdu sp. zn. z 3. mája 2017, podľa ktorých bola obdobná

sťažnosť postupníka odmietnutá ako podaná zjavne neoprávnenou osobou. Ústavný súd v

citovanom rozhodnutí vychádzal z názoru, podľa ktorého v zmysle Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) platného v čase podania návrhu na zmenu účastníka konania, ako

aj v zmysle teraz platného (ďalej aj “) o takejto zmene

súvisiacej v konkrétnych okolnostiach veci s postúpením pohľadávky rozhoduje príslušný

súd na návrh. Až vyhovením návrhu sa subjekt (postupník) stáva účastníkom konania,

pričom zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že príslušný súd o tomto návrhu dosiaľ

nerozhodol.

Sťažovateľka namieta, že napadnuté konanie bráni ukončeniu označeného

konkurzného konania, a zároveň tvrdí, že v napadnutom konaní vedenom pred najvyšším

súdom dochádza k zbytočným prieťahom, keďže o podanom odvolaní

zo 17. októbra 2013 najvyšší súd dosiaľ nerozhodol, pričom nerozhodol ani len

o zmene účastníka konania na strane žalobcu. Nečinnosťou najvyššieho súdu v napadnutom

konaní sa predlžuje samotné incidenčné konanie, ktoré trvá viac ako desať rokov

bez vydania právoplatného meritórneho rozhodnutia vo veci, pričom samotný najvyšší súd

rozhoduje o veci viac ako tri roky.

Ku kritériu právnej a faktickej zložitosti veci sťažovateľka uvádza, že vec nie je

zložitá právne ani skutkovo, keďže základom pohľadávky je právoplatné rozhodnutie

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 22. mája 2003 v znení opravného

uznesenia sp. zn. z 31. januára 2005. Ku kritériu správanie účastníka

konania uvádza, že vždy „aktívne, riadne a včasne reagovala na všetky podania a výzvy

súdu“. Okrem toho sťažovateľka návrhom o zmenu účastníka podľa ,

o ktorej dosiaľ najvyšší súd nerozhodol, žiadala najvyšší súd ihneď po postúpení

pohľadávky 10. marca 2014.

K mylnému zápisu veci do iného senátu najvyššieho súdu sťažovateľka uvádza, že

takéto pochybenie na strane najvyššieho súdu „nemôže byť exkulpačným dôvodom na

zbavenie sa zodpovednosti súdu za spôsobené prieťahy v konaní“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o sťažnosti po prijatí

na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ňou označených práv

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní, najvyššiemu súdu prikáže konať

v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a prizná jej finančné zadosťučinenie

v sume 3 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Požadovanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka považuje

vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu za primeranú, a to „predovšetkým vzhľadom na

doterajšiu dĺžku konkurzného konania, ktorého právoplatné ukončenie závisí práve na

meritórnom rozhodnutí vo veci incidenčného sporu“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.

zo 6. marca 2018 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššieho

súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie. Predsedníčka najvyššieho súdu v prípise č. k. -30,

Nobs 23/2018 z 10. mája 2018 oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil

od ústneho pojednávania, pričom zároveň navrhla, aby sťažnosti pre nesplnenie zákonných

podmienok prípustnosti nevyhovel.

Predsedníčka najvyššieho súdu poukázala na vyjadrenie predsedníčky senátu 4O

najvyššieho súdu z 9. mája 2018, v ktorom sa uvádza, že najvyšší

súd vo veci už meritórne rozhodol 25. júla 2017. Zdôraznila ďalej, že v priebehu

odvolacieho konania podaním zo 4. marca 2014 žalobca (sťažovateľka) požiadal ako

postupca o zmenu účastníka konania na strane žalobcu na základe zmluvy o postúpení

pohľadávky zo 4. marca 2014, podľa ktorej došlo k postúpeniu vymáhanej pohľadávky

v sume 1 713 042,66 € na postupníka podľa a . Na základe uvedených

skutočností žalobca (sťažovateľka) nie je podľa vyjadrenia predsedníčky senátu

4O najvyššieho súdu účastníkom napadnutého konania a postupník bol v spore úspešný

v rozsahu podanej žaloby postupcom.

V prípise predsedníčky najvyššieho súdu sa poukazuje aj na vyjadrenie predsedníčky

senátu 4O najvyššieho súdu v súvislosti s mylným zápisom veci do senátu 1O

a argumentuje sa tým, že uvedená vec bola do senátu 4O „postúpená až dňa 6. októbra

2016 (cca po 2 a ½ roku), vedená pod sp. zn. , ktorá bola rozhodnutá do

9 mesiacov od pridelenia do senátu (podľa poradia napadnutých vecí)... Považuje preto

podanú ústavnú sťažnosť za bezpredmetnú – podanú neoprávnenou osobou.“.

Predsedníčka najvyššieho súdu následne zrekapitulovala procesné úkony vykonané

v napadnutom konaní a na tomto základe uviedla, že aj napriek tomu, že odvolacie konanie

prebiehalo na najvyššom súde viac ako 3 roky a 5 mesiacov, nepovažuje sťažnosť

za opodstatnenú, keďže sťažovateľka nevyužila právne prostriedky, ktoré jej poskytoval

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a nepodala v súlade s § 62 a nasl.

citovaného zákona sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní. Na základe uvedeného

predsedníčka najvyššieho súdu navrhla, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Po doručení vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu ústavný súd vyzval právneho

zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň

mu zaslal vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu č. k. -30, Nobs 23/2018

z 10. mája 2018 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 31. mája 2018

oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a zároveň v reakcii na vyjadrenie

predsedníčky najvyššieho súdu zdôraznil, že najvyšší súd v napadnutom konaní konal viac

ako 3 roky a 5 mesiacov, keďže svojím uznesením z 29. apríla 2011 zrušil prvé rozhodnutie

krajského súdu, ktorý potom následne rozhodol rozsudkom z 28. augusta 2013, ktorý

žalovaný opätovne napadol odvolaním. Celková dĺžka rozhodovania najvyššieho súdu

o odvolaní žalovaného je podľa sťažovateľky podstatne dlhšia.

Sťažovateľka poznamenáva, že sťažnosť na prieťahy podľa zákona o súdoch síce

nepodala, avšak opakovane preverovala stav konania, pričom „napriek postúpeniu

pohľadávky (ktorej sa konanie týkalo) ešte v roku 2014, kedy sťažovateľka ako postupca

a ako postupník podali dňa 04. 03. 2014 na Najvyšší súd ku konaniu

návrh na zmenu účastníka konania, Najvyšší súd ešte v roku 2017 reagoval

na podnety advokáta tak, že vo svojom vyjadrení z 08. 03. 2017 uvádzal pôvodného žalobcu

(sťažovateľku), hoci k postúpeniu pohľadávky došlo pred troma rokmi, čo je dôkazom toho,

že sa vecou vôbec nezaoberal, keď ani len nevykonal zmenu účastníkov konania na strane

žalobcu. Nemožno taktiež opomenúť, že od rozhodnutia Najvyššieho súdu o odvolaní

žalovaného sa odvíjalo ukončenie konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu spol.

ELSVIT, a. s. v konaní na Krajskom súde v Bratislave (kedy konkurzný súd

nemohol rozhodnúť o konečnej správe správcu konkurznej podstaty a konanie prerušil do

skončenia incidenčného sporu), pričom sa jednalo o pohľadávku, predstavujúcu podiel

99,99 % na celkovom zložení veriteľov tohto úpadcu –teda išlo o najdôležitejšieho veriteľa

úpadcu. Samotný konkurz na majetok úpadcu tak aj pre namietané prieťahy na Najvyššom

súde trval neuveriteľných štrnásť rokov a bol ukončený len teraz vo februári 2018.

Vzhľadom k uvedenému sa preto domnievam, že by Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti

mal vziať v zreteľ aj širšie súvislosti v kontexte nielen na namietané prieťahy odvolacieho

konania, ale aj týmito prieťahmi spôsobené prieťahy v konkurznom konaní .“.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky

najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný

súd v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil

od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedeného najvyšším súdom ústavný

súd zistil nasledujúci priebeh napadnutého konania:

1. Dňa 6. februára 2014 bol spis predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie

o odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 28. augusta 2013.

2. Sťažovateľka podala 10. marca 2014 návrh na zmenu účastníka konania podľa

a , ktorým požiadala o vykonanie zmeny, aby do konania namiesto nej

vstúpil postupník.

3. Postupník podal 20. marca 2014 návrh na zmenu účastníka konania podľa § 92

ods. 2 a 3 .

4. Dňa 20. septembra 2016 bola v zmysle článku II odsek 13 štvrtej vety Rozvrhu

práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2016 (ďalej len „rozvrh práce“)

a z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti sudcu vec sp. zn.

pridelená členke senátu sudkyni (sudkyňa spravodajkyňa).

5. Sudkyňa spravodajkyňa 5. októbra 2016 oznámila, že vec už bola predtým vrátená

súdu prvej inštancie uznesením najvyššieho súdu z 29. apríla 2011. Opätovne vec napadla

na najvyššom súde 6. februára 2014, pričom z rozvrhu práce najvyššieho súdu vyplýva, že

veci opätovne predložené najvyššiemu súdu potom, čo najvyšší súd už konal vo veci samej

a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, sa pridelia senátu, ktorý

vo veci samej rozhodoval naposledy. V okolnostiach prejednávanej veci bol týmto senátom

senát 4O, keďže do senátu je zaradená väčšina naposledy vo veci rozhodujúcich sudcov.

6. Dňa 6. októbra 2016 bola vec pôvodne pridelená do senátu najvyššieho súdu

1 Obo (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. ) pridelená do senátu 4O a bola

jej pridelená sp. zn. .

7. Krajský súd zaslal najvyššiemu súdu 5. júna 2017 doplnenie odvolania.

8. Dňa 25. júla 2017 najvyšší súd rozhodol o tom, že v konaní bude pokračovať

s postupníkom ako žalobcom a zároveň vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok krajského súdu

z 28. augusta 2013 potvrdil ako vecne správny.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Reagujúc na argumentáciu predsedníčky senátu 4O najvyššieho súdu, podľa ktorej

sťažovateľka nie je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti, keďže v dôsledku postúpenia

pohľadávky zmluvou zo 4. marca 2014 a podaním návrhu na zmenu účastníka konania

na strane žalobcu z 10. marca 2014 v súlade s a už nebola účastníčkou

napadnutého konania, ústavný súd v prvom rade poukazuje na odôvodnenie svojho

uznesenia sp. zn. z 3. mája 2017. Označeným rozhodnutím ústavný súd

sťažnosť postupníka, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní, odmietol pre nedostatok jeho aktívnej legitimácie, pričom

v odôvodnení tohto rozhodnutia zdôraznil, že postupník „dosiaľ nie je účastníkom

napadnutého konania, a to aj napriek tomu, že zo strany hlavného veriteľa došlo

k oznámeniu postúpenia pohľadávky na sťažovateľa spojenej s návrhom na zmenu účastníka

v napadnutom konaní. V zmysle platného v čase podania

návrhu na zmenu účastníka konania, ako aj v zmysle teraz platného Civilného sporového

poriadku o takejto zmene rozhoduje príslušný súd na návrh. Až vyhovením návrhu sa

subjekt stáva účastníkom konania“ (citované z uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS

308/2017 z 3. mája 2017).

S prihliadnutím na citované ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka ako postupca

disponuje aktívnou legitimáciou na podanie sťažnosti vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, keďže

v čase podania sťažnosti o návrhu na zmenu účastníka konania na strane žalobcu najvyšším

súdom v zmysle príslušných ustanovení , resp. Civilného

sporového poriadku ešte rozhodnuté nebolo.

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu

neexistujú v obsahu týchto práv zásadnejšie odlišnosti (, ,

), čo umožňuje preskúmať ich namietané porušenie spoločne.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza zo

svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť najvyššieho súdu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení

, ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený a počnúc

týmto dňom je úprava súdneho konania predmetom (ďalej aj

„SSP“), a (ďalej aj

“).

Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

do 30. júna 2016 vyplývala z , ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100

ods. 1 , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1

, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie

účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z , podľa ktorého sa

pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa

pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa

bude konať nové pojednávanie.

Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla

2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného konania v

a , podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez

zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného sporového

poriadku), resp. účastníkov konania (podľa ) a iných

osôb, pričom v zmysle sa okrem iných týmto základným princípom civilného

sporového a mimosporového konania spravuje aj konanie pred správnym súdom. Tento

základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového

poriadku, a

so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto

poriadkov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (,

, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť

sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že konkurzné konanie samotné možno spravidla z hľadiska kritérií

uplatňovaných ústavným súdom v rámci posudzovania existencie zbytočných prieťahov

v konaní kvalifikovať ako právne a fakticky zložité (m. m. , ).

Incidenčné konanie (konanie vyvolané konkurzom) prebiehajúce v rámci konkurzného

konania však spravidla za fakticky a právne zložité nemožno s prihliadnutím na účel, ktorý

plní (rozhodnutie o tom, či popierajúci prejav a dôvody v ňom uvedené zodpovedajú

skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená, t. j.

úplne, alebo v určitej časti, alebo v určitom poradí), považovať. Navyše, tvrdenie

sťažovateľky, podľa ktorého základom pohľadávky (o ktorej popretie v rámci incidenčného

konania išlo) je právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 22. mája 2003 v znení opravného uznesenia sp. zn. z 31. januára 2005, čo

potvrdzuje skutkovú a právnu jednoduchosť prejednávanej veci, predsedníčka najvyššieho

súdu ani predsedníčka senátu 4O najvyššieho súdu vo svojom stanovisku nespochybnili.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc

z priebehu napadnutého konania a s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka ihneď

po postúpení pohľadávky 10. marca 2014 podala najvyššiemu súdu návrh na zmenu

účastníka podľa , ústavný súd konštatuje, že správanie účastníka konania

nemalo negatívny vplyv na celkovú dĺžku napadnutého konania.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup najvyššieho súdu.

Z prehľadu procesných úkonov uvedeného v časti II tohto nálezu vyplýva, že

o návrhu sťažovateľky na zmenu na strane žalobcu najvyšší súd rozhodol až 25. júla 2017,

teda 3 roky a 4 mesiace po jeho podaní, pričom v rovnaký deň zároveň rozhodol aj

o odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 28. augusta 2013. Najvyšší súd tak o odvolaní

proti rozsudku krajského súdu z 28. augusta 2013 rozhodoval do času rozhodnutia o zmene

účastníka konania na strane žalobcu (teda do času, keď sťažovateľke rozhodnutím

najvyššieho súdu zaniklo účastníctvo v napadnutom konaní) 3 roky a 5 mesiacov. Počas

uvedeného obdobia najvyšší súd nevykonal (bez relevantného dôvodu) žiadny procesný

úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako účastníčka

napadnutého konania nachádzala.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že ničím neodôvodnenou nečinnosťou

najvyššieho súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

podľa , ako aj jej práva podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto

nálezu).

Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť mylného zápisu veci, v dôsledku ktorého

bola vec sťažovateľky pôvodne zapísaná do senátu 1Obo postúpená senátu 4O v súlade

s rozvrhom práce najvyššieho súdu „až dňa 6. októbra 2016“. Nečinnosť najvyššieho súdu,

ktorá je z prehľadu procesných úkonov zrejmá, nemôže byť totiž ospravedlňovaná jeho

nesústredenosťou vo veci prideľovania veci, za ktorú navyše musí niesť zodpovednosť

samotný najvyšší súd.

Obranu obsiahnutú vo vyjadrení predsedníčky najvyššieho súdu založenú na tom, že

sťažovateľka nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch,

a teda nevyužila právny prostriedok ochrany svojich práv, ústavný súd v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci neakceptoval, poukazujúc v tejto súvislosti na relevantnú

judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej takáto sťažnosť spravidla nie je účinným prostriedkom

nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru (k tomu pozri rozsudky ESĽP vo veciach Ištván

a Ištvánová proti Slovenskej republike z 12. 6. 2012, Komanický (č. 6) proti Slovenskej

republike z 12. 6. 2012, Bednár proti Slovenskej republike z 8. 10. 2013, Klinovská proti

Slovenskej republike z 8. 10. 2013, Csákó proti Slovenskej republike z 25. 6. 2013, Sika

(č. 7) proti Slovenskej republike z 25. 6. 2013, Untermayer proti Slovenskej republike

z 9. 7. 2013).

S prihliadnutím na všetky uvádzané skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na to, že najvyšší súd v napadnutom konaní o návrhu na zmenu účastníka

konania a v merite veci rozhodol 25. júla 2017, ústavný súd tej časti petitu sťažnosti, ktorou

sa sťažovateľka domáhala, aby najvyššiemu súdu prikázal konať v napadnutom konaní

bez zbytočných prieťahov, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, ktoré uplatňuje aj ESĽP pri rozhodovaní o spravodlivom finančnom

zadosťučinení podľa čl. 41 dohovoru, ktoré priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

posudzovaného prípadu.

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

3 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu.

Vychádzajúc z celkovej neprimeranej dĺžky napadnutého konania a prihliadajúc na

význam napadnutého konania pre sťažovateľku a jeho vplyv na konkurzné konanie, ktorého

ukončenie záviselo od rozhodnutia v napadnutom konaní (k tomu pozri vyjadrenie

sťažovateľky doručené ústavnému súdu 31. mája 2018), ústavný súd konštatuje, že

v posudzovanej veci bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € primerané

konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zastúpenia, ktoré

sťažovateľke vznikli v konaní pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2016, ktorá

predstavovala sumu 884 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) urobené v roku 2017 v súlade s § 1

ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby urobený v roku 2017 predstavuje sumu 147,33 € a náhrada paušálnych

výdavkov za jeden úkon právnej služby sumu 8,84 €.

Celková úhrada trov konania tak predstavuje sumu 312,34 €, teda sumu požadovanú

sťažovateľkou (bod 3 výroku tohto nálezu).

Úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2018