Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 86/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Mojmíra Mamojku prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného spoločnosťou AZARIOVÁ &

RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o. , Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Róbert Ružbašán, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19

ods. 2, a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník

v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) a

takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom

dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Svidník p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Svidník j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 570,05 € (slovom päťstosedemdesiat eur a päť centov) na účet jeho právneho

zástupcu spoločnosti AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. decembra 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou

AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Róbert Ružbašán, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania

vo veci návrhu na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému

dieťaťu na čas po rozvode, v rámci ktorého bol jeho návrh okresnému súdu doručený

26. augusta 2013. Konaniu bola pôvodne pridelená sp. zn. .

3. Uvádzajúc chronologický prehľad úkonov predmetného konania, sťažovateľ

dôvodí, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom v konaní, v čom

vidí porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru.

4. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie okrem iného uvádza, že v jeho veci bol

4. septembra 2014 vydaný rozsudok, ktorým sa rozhodlo o rozvode manželstva, o zverení

maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky, o určení výživného pre maloleté dieťa

a o úprave styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom. O odvolaniach oboch účastníkov

konania smerujúcich proti výrokom o určení výživného a o úprave styku sťažovateľa

s maloletým dieťaťom rozhodol odvolací súd rozhodnutím z 28. januára 2015, ktorým

napadnutý rozsudok v časti výroku o určení výživného potvrdil a v časti výroku o úprave

styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

5. Sťažovateľ upresňuje, že konanie o úprave jeho styku s maloletým dieťaťom bolo

uznesením z 8. júna 2015 vylúčené na samostatné konanie a následne uznesením zo 16. júna

2015 spojené na spoločné konanie s vecou vedenou na okresnom súde pod. sp. zn.

, pričom spoločné konanie je vykonávané pod sp. zn. . Poukazuje

tiež na skutočnosť, že okresný súd deň pred nariadeným termínom pojednávania, určeným

na 12. október 2017, vydal uznesenie, ktorým rozhodol o prenesení miestnej príslušnosti

na Okresný súd Bratislava III.

6. Sťažovateľ je toho názoru, že postup okresného súdu je poznačený zbytočnými

prieťahmi a nesmeruje k právoplatnému skončeniu konania, a teda k odstráneniu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza. Poukazuje tiež na špecifický charakter prejednávanej veci,

ktorý si vyžaduje osobitne rýchly a efektívny postup konajúceho súdu.

7. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ), formuloval príkaz

adresovaný okresnému súdu, a to konať v jeho veci bez zbytočných prieťahov, a priznal

mu tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia.

8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril sudca poverený plnením

úloh predsedu okresného súdu, ktorý v liste doručenom ústavnému súdu 4. júna 2018

prezentoval súhlas okresného súdu s upustením od ústneho pojednávania vo veci a uviedol

tiež túto argumentáciu: „Podľa môjho názoru a názoru konajúcej sudkyne bola táto vec

hlavne skutkovo dosť náročná vzhľadom k tomu, že rodičia maloletej od začiatku konania

o rozvod manželstva boli nepriateľsky naladení voči sebe, nedohodli sa o úprave styku otca

s dieťaťom, súd nariaďoval neodkladné opatrenia o úprave styku niekoľkokrát, postupne sa

ich komunikácia obmedzila na komunikáciu len prostredníctvom polície a súdu. Vo veci boli

namietané pre zaujatosť obe sudkyne, najprv zo strany otca, neskôr zo strany matky 3x,

zo strany matky boli namietaní všetci sudcovia Krajského súdu Prešov, boli vyhotovené dva

znalecké posudky, ktoré matka napadala a ona sama si dala vyhotoviť súkromný znalecký

posudok, na návrh otca alebo matky bolo vypočúvané množstvo svedkov, dokonca na návrh

otca aj policajti, ktorých minister vnútra SR musel zbaviť povinnosti mlčanlivosti, boli

vypočúvané znalkyne, psychiatrička 2x, lekárka a prebiehalo počas konania množstvo

procesných úkonov.“

9. Okresný súd vo svojom vyjadrení prezentoval aj podrobný chronologický prehľad

procesných úkonov namietaného konania a v závere uzavrel svoje vyjadrenie takto:

„Z vykonaných úkonov je zrejmé, že súd nespôsobil žiadne prieťahy v konaní

a nekonal ani neefektívne. Všetky úkony súdu smerovali k právoplatnému skončeniu

konania. Otec sa nenachádzal v právnej neistote, nakoľko stretávanie otca bolo upravené

právoplatným neodkladným opatrením, ktorým súd vyhovel jeho návrhu. Je pravdou, že

k stretávaniu otca s maloletou nedochádzalo, ale to nebolo zapríčinené vinou konajúcej

sudkyne. K jeho stretávaniu s maloletou by nedochádzalo ani v prípade, ak by bolo

rozhodnuté meritórne vo veci hneď na prvom pojednávaní. Sudkyňa vykonávala

dokazovanie na návrh oboch rodičov maloletej a ostatných účastníkov. Z uvedeného dôvodu

nebolo možné rozhodnúť rýchlo, ako na to poukazuje otec vo svojej sťažnosti. Súd by mohol

a rozhodol rýchlo, ak by sa rodičia dohodli. Je pravdou, že po tom, čo sudkyňa zistila, že

matka spolu s maloletou zmenila trvalý pobyt a odsťahovala sa do Bratislavy, maloletá tam

začala navštevovať základnú školu a matka na tej istej škole začala pracovať, uznesením

zo zákonných dôvodov preniesla príslušnosť na príslušný súd Bratislava III. Uznesenie bolo

vydané po tom, čo aj opatrovníčka oznámila súdu, že postúpila opatrovnícky spis

na príslušný UPSVaR v Bratislave. Po vrátení spisu Krajským súdom v Bratislave

a po opätovnom prešetrení pomerov u matky maloletej v novom bydlisku súd

na pojednávaní dňa 9.4.2018 meritórne vo veci rozhodol. V závere svojho vyjadrenia súd

rezolútne odmieta, že konal neracionálne a zmätočne a že nekonal vôbec alebo konal

s neprimeraným časovým odstupom, ako tvrdí otec vo svojej ústavnej sťažnosti, práve

naopak, súd venoval tomuto prípadu osobitnú pozornosť a v priebehu celého konania mal

súd pocit, že siahodlhými podaniami oboch rodičov, z ktorých vyplývali stále aj nové návrhy

na doplnenie dokazovania, dochádzalo až k šikanovaniu súdu. Pokiaľ vykonávanie dôkazov

a rozhodovanie o neodkladných opatreniach na návrh otca a matky malo podľa sťažovateľa

spôsobiť prieťahy v konaní zo strany súdu, tak potom sťažovateľ a matka maloletej sú za ne

prinajmenšom rovnako zodpovední.“

10. Sťažovateľ využil možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu okresného súdu,

pričom v podaní doručenom ústavnému súdu 21. júna 2018 zároveň prezentoval súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo svojom stanovisku reagoval

na vyjadrenie okresného súdu takto: «V predmetnej veci vzhľadom na skutočnosť, že rodičia

sa nevedeli dohodnúť na úprave styku otca s maloletou, mali k tejto otázke protichodné

závery, Okresný súd Svidník uznesením zo dňa 28.03.2014 ustanovil vo veci znalca z odboru

psychológie, , aby znalecky vyšetrila účastníkov konania

a zodpovedala otázky súdu a účastníkov konania. Znalecký posudok

č. 67/2014 bol predložený Okresnému súdu Svidník dňa 17.07.2014. V tomto znaleckom

posudku znalkyňa na str. 21 jasne uviedla:„V záujme maloletej je, aby mohla byť v čo

najčastejšom kontakte s otcom.“...

„Matka zavádza, ak sa vyjadruje že dieťa nepozná otca, že prostredie u otca je pre

dieťa neznáme.“ V časti psychodiagnostické vyšetrenie matky maloletej v znaleckom

posudku č. 47/14 PhDr. Hubovej na str. 18 sa uvádza: „Vo vzťahu k maloletej

je matersky nadmerne ochraňujúca, jej rodičovské správanie je sýtené nezrelou

emocionalitou, citovo dieťa síce saturuje, ale zároveň silne, majetnícky si k sebe viaže,

manipuluje ním, nekontroluje sa emocionálne pred dieťaťom vo vzťahu k otcovi. .... Jej

verbálne vyjadrenia čo sa týka osobného záujmu a ústretovosti pri výchove dieťaťa

v pozitívnom vzťahu k otcovi sú pretvárkou, prostredníctvom dieťaťa rieši svoj vzťah

k manželovi, a jej správanie v tomto smere je nevyspytateľné. Aktuálne prejavuje sa u nej

sklon brániť dieťaťu v kontakte s otcom... ak sa jej nepodarí zachrániť manželstvo, sleduje

cieľ vytesniť otca postupne zo života dieťaťa, začína ho otvorene obviňovať zo sexuálne

úchylného správania.“

Už dňa 17.07.2014 mal súd k dispozícii dôkaz - znalecký posudok na posúdenie

skutočností, ku ktorým sú potrebné odborné znalosti, potrebný pre rozhodnutie v danej veci,

napriek tomu tento dôkaz a závery znalkyne o minimálnej úprave styku nerešpektoval a ani

v rozsudku vo veci samej nijakým spôsobom nevysvetlil prečo, vzhľadom k čomu odvolací

súd zrušil výrok rozsudku Okresného súdu Svidník sp. zn. zo dňa 04.09.2014

o úprave styku otca s maloletou. Sťažovateľ zároveň vyčíta postup Okresného súdu Svidník

v konaní o rozvod s prísl. kedy konajúca sudkyňa neustále menila predbežné

opatrenie o úprave styku sťažovateľa s maloletou už raz potvrdené odvolacím súdom,

pričom sa sťažovateľ musel neustále odvolávať, a tieto skutočnosti prispeli k predĺženiu

konania. Uvedené konanie súdu neprispelo k rýchlemu rozhodnutiu vo veci samej

a nastoleniu stavu právnej istoty. Po zrušení výroku rozsudku o úprave styku otca

s maloletou odvolacím súdom, Okresný súd Svidník znova zmenil predbežné opatrenie už

raz potvrdené odvolacím súdom, v rozpore s odporúčaniami znalkyne a v rozpore

so skorším právnym názorom odvolacieho súdu. Zároveň konajúca sudkyňa znova nariadila

vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológie, pričom nerešpektovala

žiadosti sťažovateľa o ustanovenie znalca z oblasti mimo prešovského a košického kraja,

v ktorých sa prejavil vplyv rodičov matky mal. na odborníkov z tejto oblasti, a ustanovila

znalkyňu so sídlom v Prešove. Z uvedených dôvodov sťažovateľ

smeroval námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni . Táto

námietka zaujatosti bola Krajským súdom v Prešove vyhodnotená ako dôvodná, súd vylúčil

z prejednávania a rozhodovania danej veci a pomocou

elektronických prostriedkov vec pripadla do senátu . Preto

nepovažujeme za dôvodné, ak Okresný súd Svidník vytýka sťažovateľovi podanie námietky

zaujatosti voči sudkyni , že týmto úkonom prispel k predĺženiu

konania, ak táto námietka bola vyhodnotená ako dôvodná, a ktorou sťažovateľ len sledoval,

aby súd vo veci nestranne, nezaujato a objektívne konal a rozhodol. Považujeme tiež

za dôležité uviesť, že otec smeroval ústavnú sťažnosť voči konaniu o úprave rodičovských

práv a povinností ako celku, t.j. voči konaniu ktoré prebiehalo najskôr pod sp. zn.

a neskôr po vrátení veci odvolacím súdom pod sp. zn. . Z vyjadrenia

Okresného súdu Svidník sa však v prehľade všetkých procesných úkonov vo veci

nenachádzajú procesné úkony od 26.08.2013 do 08.06.2015. Je zrejmé, že tak v konaní

ako aj v konaní sa rozhodovali tie isté otázky - úprava

rodičovských práv a povinností k maloletej na čas po rozvode. Napokon aj pokiaľ Okresný

súd uvádza, že celý spis má toho času 2129 strán, a že vo veci boli vyhotovené dva znalecké

posudky (čím má na mysli aj znalecký posudok PhDr. Hubovej vypracovaný pre konanie

) je zrejmé, že sú v ňom obsiahnuté aj podania od 26.08.2013 do 08 06.2015. V

zmysle aj našej ústavnej sťažnosti žiadame, aby Ústavný súd SR posúdil konanie Okresného

súdu Svidník pod sp. zn. a sp. zn. ako celok, pretože otázka úpravy

rodičovských práv a povinnosti maloletej na čas po rozvode nie je k dnešnému dňu

právoplatne rozhodnutá od 26.08.2013, kedy sťažovateľ podal návrh na rozvod s prísl. a

tomuto konaniu bola pridelená sp. zn. .

Po tom, ako vec napadla do senátu . táto sudkyňa zrušila

uznesenie súdu o ustanovení znalkyne a ustanovila znalkyňu

, neskôr Znalecký posudok

č. 51/2015 bol predložený Okresnému súdu Svidník dňa 02.12.2015.

V tomto znaleckom posudku znalkyňa uviedla na str. 23: „Matka neuviedla žiadny

relevantný dôvod, ktorý by vysvetľoval odmietanie kontaktu mal. dcéry s otcom bez jej

prítomnosti. Správanie sa dieťaťa (ako je popísané v zápisnici o výkone rozhodnutia

v dňoch 5. a 6.9.2015) svedčí o ovplyvňovaní dieťaťa zo strany matky (obviňuje otca

pred dieťaťom, robí mu výčitky), miestami sa pýta dieťaťa či ide s otcom, dieťa

nepresviedča ani k otcovi neposiela. Jej náznaky separácie od dieťaťa (kladenie dieťaťa na

zem) spolu s jej negatívnymi vyjadreniami smerom k otcovi spôsobujú „dvojitú väzbu“

(protikladné signály), čo vedie k destabilizácii psychického stavu dieťaťa (plač, krik)

a k dezorganizáciijeho správania (útek, schovávanie, kŕčovité držanie sa matky).“ Rovnako

ako znalkyňa , aj znalkyňa konštatovala existenciu citového

vzťahu medzi maloletou a sťažovateľom, potrebu čo najčastejšieho kontaktu sťažovateľa

a maloletej, dokonca na základe pozorovania počas znaleckého vyšetrenia uviedla, že

maloletá vyhľadáva prítomnosť otca a nechce sa od neho odlúčiť. Ku dňu 02.12.2015 mal

Okresný súd Svidník k dispozícii až dva znalecké posudky, v ktorých znalkyne objasnili

skutočnosti, pre ktoré sú potrebné odborné znalosti a ktoré boli potrebné aj pre rozhodnutie

vo veci samej. V závere uvádzame, že Okresný súd Svidník neospravedlňuje tak dlhé

konanie z dôvodu skutkovej náročnosti veci, z dôvodu, že sa rodičia nevedeli dohodnúť

na úprave styku a to vzhľadom na skutočnosť, že vo veci boli vypracované dva znalecké

posudky, ktoré aj keď matka napadla, neboli nijako spochybnené relevantnými argumentmi.

Okresný súd Svidník mal už dňa 02.12.2015 dôkazy potrebné k rozhodnutiu vo veci, okrem

znaleckých posudkov aj správy kolízneho opatrovníka, vyjadrenia účastníkov konania

a pod., napriek tomu vo veci rozhodol až na pojednávaní dňa 09.04.2018.»

11. Sťažovateľ vo svojom stanovisku reagoval aj na tvrdenie okresného súdu, ktorý

bol toho názoru, že zbytočné prieťahy v konaní boli spôsobené neschopnosťou rodičov

dohodnúť sa a tiež ich mnohopočetnými procesnými úkonmi. Sťažovateľ dôvodil, že

„nemôže byť zodpovedný za prieťahy v konaní, keď sa svojimi podaniami a návrhmi

na dokazovanie len bránil a vyvracal tvrdenia matky, pričom využíval len všetky dostupné

právne prostriedky ochrany svojich práv“. Na tomto mieste tiež dodal, že «ani návrhy

zo strany účastníkov konania, ktoré boli v prejednávanej veci podané - návrhy na zmenu

a vydanie neodkladného opatrenia zo strany sťažovateľa ako aj zo strany matky, ktoré majú

povahu dočasného rozhodnutia vo veci, nie sú prekážkou ukončenia veci a rozhodnutia v jej

merite zvlášť ak „suplovali“ rozhodnutie súdu vo veci samej. Aj z uvedeného dôvodu

neobstojí argumentácia Okresného súdu Svidník, že dĺžka konania bola zapríčinená

podávaním návrhov účastníkov konania na zmenu a vydanie neodkladného opatrenia.».

Sťažovateľ sa takisto nestotožnil so záverom okresného súdu, ktorý bol toho názoru, že jeho

rozhodnutie o prenesení miestnej príslušnosti malo oporu v zákonných dôvodoch.

Sťažovateľ uviedol, že uvedený postup považuje vzhľadom na vykonané dokazovanie

za rozporný so záujmom maloletej, čo napokon konštatoval aj nadriadený súd, ktorý v spore

o miestnu príslušnosť rozhodol o príslušnosti okresného súdu a vrátil mu vec na konanie

a rozhodnutie.

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

13. Ústavný súd preskúmal obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného

súdu a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľ podal návrh na rozvod manželstva a na úpravu práv a povinností

k maloletému dieťaťu na čas po rozvode okresnému súdu 26. augusta 2013.

Okresný súd uznesením z 28. marca 2014 ustanovil znalca z odboru psychológie

a vyzval ho k predloženiu znaleckého posudku v určenej lehote. Vypracovaný znalecký

posudok bol okresnému súdu predložený 17. júla 2014.

Okresný súd vykonal 4. septembra 2014 pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený

rozsudok o rozvode manželstva, zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti

odporkyne, o určení vyživovacej povinnosti a o úprave styku sťažovateľa s maloletým

dieťaťom. Proti rozsudku podali odvolanie odporkyňa, ako aj sťažovateľ vo vzťahu

k výrokom o vyživovacej povinnosti a o úprave styku sťažovateľa s dieťaťom. Odvolací súd

svojím rozsudkom z 28. januára 2015 potvrdil rozsudok v časti výroku o určení vyživovacej

povinnosti a v časti úpravy styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom napadnutý rozsudok

zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd uznesením z 1. júla 2015 rozhodol o ustanovení znalca z odboru

psychológie, ktorému uložil povinnosť predložiť v určenej lehote vypracovaný znalecký

posudok. Okresnému súdu bolo 25. augusta 2015 doručené podanie sťažovateľa –

„Vyjadrenie nesúhlasu s osobou znalca ustanoveného súdom“. Okresný súd uznesením

z 11. septembra 2015 zrušil predchádzajúce uznesenie a ustanovil nového znalca. Uvedený

znalec doručil okresnému súdu 24. septembra 2015 oznámenie o nemožnosti vypracovať

znalecký posudok zo zdravotných dôvodov. Okresný súd uznesením z 5. októbra 2015

rozhodol o zrušení predchádzajúceho uznesenia a o ustanovení nového znalca, ktorému

uložil povinnosť predložiť v určenej lehote vypracovaný znalecký posudok. Znalecký

posudok bol okresnému súdu predložený 2. decembra 2015.

Okresnému súdu bola 6. júla 2015 predložená zo strany sťažovateľa námietka

zaujatosti proti zákonnému sudcovi, doplnená podaním doručeným 9. júla 2015. Okresný

súd predložil 20. júla 2015 odvolaciemu súdu spisový materiál s námietkou zaujatosti

a vyjadrením zákonného sudcu, pričom tento uznesením z 22. júla 2015 rozhodol o vylúčení

zákonného sudcu (pre objektívne hľadisko, keďže sťažovateľ podal podnet na disciplinárne

stíhanie sudcu).

Okresnému súdu bola 23. novembra 2015 doručená námietka zaujatosti proti

zákonnému sudcovi vznesená odporkyňou. Okresný súd predložil spisový materiál,

námietku zaujatosti a vyjadrenie zákonného sudcu nadriadenému súdu 1. decembra 2015.

Tento rozhodol uznesením z 3. decembra 2015 o nevylúčení zákonného sudcu. Odporkyňa

podala súčasne námietku zaujatosti proti všetkým sudcom Krajského súdu v Prešove, avšak

uznesením z 29. decembra 2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o nevylúčení

členov odvolacieho senátu z prejednávania veci.

Okresný súd určil 31. marca 2016 termín pojednávania na 19. apríl 2016. Podaním

doručeným 11. apríla 2016 sťažovateľ žiadal o odročenie určeného termínu pojednávania

z pracovných dôvodov na strane jeho právneho zástupcu. O odročenie požiadala v uvedený

deň aj odporkyňa pre kolíziu s inými pojednávaniami jej právneho zástupcu. Okresný súd

na základe uvedeného určil nový termín pojednávania na 10. máj 2016. Okresnému súdu

bola 2. mája 2016 doručená žiadosť odporkyne o odročenie termínu pojednávania určeného

na 10. máj 2016, a to z dôvodu ošetrovania člena rodiny. O odročenie požiadal aj právny

zástupca odporkyne, a to z dôvodu kolízie pojednávaní. Na základe uvedeného bolo

pojednávanie odročené na 2. jún 2016.

Okresný súd oznámil 17. augusta 2016 účastníkom konania odročenie pojednávania

určeného na 19. august 2016 z dôvodu ospravedlnenia predvolaných svedkov. Okresný súd

vykonal 1. decembra 2016 pojednávanie, na ktoré sa nedostavili niektoré predvolané

svedkyne (svoju neúčasť ospravedlnili, avšak dôvodmi nedostatočnej relevancie –

psychologická opatera pacienta; starostlivosť o dospelé dieťa – bez priloženia lekárskeho

potvrdenia; starostlivosť o dieťa pred operačným zákrokom; naplánované povinné

očkovanie dieťaťa). Pojednávanie bolo odročené na 16. február 2017 na účel doplnenia

dokazovania (predvolanie svedkov, predloženie dôkazov účastníkmi konania).

Právna zástupkyňa odporkyne žiadala 6. februára 2017 o odročenie termínu

pojednávania určeného na 16. február 2017 z dôvodu práceneschopnosti. Okresný súd

reagoval odročením pojednávania na neurčito.

Okresný súd vykonal 4. júla 2017 pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili účastníci

konania, boli vypočutí svedkovia a pojednávanie bolo odročené na 31. august 2017 na účel

vypočutia maloletého dieťaťa. Následne okresný súd 31. augusta 2017 vykonal

pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili účastníci konania, boli vypočutí svedkovia

a pojednávanie bolo odročené na 12. október 2017. Okresný súd 10. októbra 2017

upovedomil účastníkov konania o zrušení termínu pojednávania určeného na 12. október

2017 z dôvodu prenesenia miestnej príslušnosti súdu na Okresný súd Bratislava III. Krajský

súd v Bratislave uznesením z 11. októbra 2017 rozhodol o prenesení miestnej príslušnosti

na Okresný súd Bratislava III a predložil mu vec sťažovateľa na ďalšie konanie 25. októbra

2017. Okresný súd Bratislava III formuloval nesúhlas s týmto postupom, ktorý 26. októbra

2017 adresoval Krajskému súdu v Bratislave. Krajský súd v Bratislave uznesením

z 30. novembra 2017 určil miestnu príslušnosť okresného súdu.

Okresný súd určil 7. februára 2018 termín pojednávania na 9. marec 2018. Právny

zástupca odporkyne žiadal o odročenie určeného termínu z dôvodu čerpania dovolenky.

Pojednávane bolo odročené na 9. apríl 2018. Okresný súd na pojednávaní vykonanom

9. apríla 2018 vydal vo veci sťažovateľa rozsudok. V čase rozhodovania ústavného súdu

o sťažnosti sťažovateľa bolo teda konanie pred okresným súdom ako súdom prvostupňovým

ukončené.

II.

14. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa ustanovenia prvej vety každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom.

16. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) ústavný súd skúma

vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal

z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej

významnosť z pohľadu sťažovateľa, ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania

a napokon aj postup konajúceho súdu.

17. Predmetom konania v posudzovanej veci je rozvod manželstva a úprava práv

a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Ústavný súd je toho názoru,

že vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej stránke ako zložitú, pretože tento typ

konania je regulovaný pomerne podrobnou právnou úpravou a tiež príslušnou judikatúrou.

Pokiaľ ide hľadisko skutkovej zložitosti veci, je toho názoru, že treba uznať u tohto druhu

konania vzhľadom na jeho charakter určitý stupeň náročnosti daný potrebou znaleckého

dokazovania.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) aplikujúc kritérium

významnosti veci z pohľadu sťažovateľa diferencuje posudzovanie primeranosti plynulosti

konania do troch skupín v závislosti od potreby rýchlosti rozhodovania. Ide o konania

vyžadujúce si:

- primeranú rýchlosť,

- osobitnú rýchlosť,

- výnimočnú rýchlosť.

V prípade konaní týkajúcich sa rodičovských práv vyžaduje ESĽP od vnútroštátnych

súdnych orgánov výnimočnú rýchlosť konania. Aj ústavný súd pri posudzovaní konania

sťažovateľa vychádzal z kritéria výnimočnej rýchlosti požadovanej v prípadoch konaní

o rodičovských právach, medzi ktoré nepochybne patrí aj konanie o úprave práv

a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Ústavný súd v rámci svojej

rozhodovacej činnosti hodnotil a prisúdil význam plynutia lehoty vo vývoji dieťaťa

z hľadiska budovania citových väzieb k osobám, v ktorých výchove a starostlivosti

sa nachádza, ako aj k osobám, s ktorými je alebo nie je v pravidelnom kontakte (pozri

). Judikatúra ústavného súdu tak zdôrazňuje špecifickú povahu konaní

týkajúcich sa rodičovských práv vyžadujúcich si prístup s osobitnou starostlivosťou (napr.

).

18. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd zistil určitú okolnosť signalizujúcu

narušenie plynulosti konania pričítateľnú na vrub sťažovateľovi ako účastníkovi konania.

Ide o dvojnásobné odročenie pojednávania na základe žiadostí oboch účastníkov konania,

teda aj na základe žiadosti sťažovateľa, keď bol termín pojednávania určený na 19. apríl

2016 odročený na 10. máj 2016, ktorý bol takisto odročený, a to na 2. jún 2018. Ústavný

súd súčasne poznamenáva, že v porovnaní s oveľa závažnejšími nedostatkami zistenými

v postupe okresného súdu (pozri bod 21 odôvodnenia tohto nálezu) nehodnotí zistenú

okolnosť na strane sťažovateľa ako okolnosť zásadnú. K argumentácii okresného súdu,

ktorý bol toho názoru, že jednou z okolností majúcich negatívny vplyv na plynulosť postupu

konania, pričítateľných práve sťažovateľovi ako účastníkovi konania, je aj ním uplatnená

námietka zaujatosti, ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej úkony

účastníka konania smerujúce k uplatňovaniu práv v súdnom konaní v súlade možnosťami

danými príslušnými procesnými predpismi môžu síce spôsobiť predĺženie konania,

nemožno ich však samy osebe hodnotiť ako postup vedúci k zbytočným prieťahom

v konaní. V prípade sťažovateľa bola totiž ním uplatnená námietka zaujatosti vyhodnotená

ako opodstatnená a viedla k vylúčeniu zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania

veci. Rovnako sa ústavný súd nestotožňuje ani s obranou okresného súdu, ktorý prezentoval

ako významný brzdiaci faktor na strane účastníkov konania ich početné návrhy na zmenu

a vydanie neodkladného opatrenia. Z podstaty veci je totiž zrejmé, že dôvodom podávania

predmetných návrhov účastníkov konania bola práve absencia meritórneho rozhodnutia.

19. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, bol postup konajúceho súdu. Z preskúmania obsahu súdneho spisu

vyplynuli pre ústavný súd zistenia, ktoré svedčia o neefektívnom postupe okresného súdu,

a tento faktor sa negatívnym spôsobom podpísal na plynulosti postupu posudzovaného

konania.

20. Ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť,

ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže

zapríčiniť porušenie zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby

o jeho veci rozhodol (napr. , ).

21. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje v prvom rade na neefektívnosť postupu

okresného súdu, ktorá sa prejavila v zrušujúcom rozhodnutí nadriadeného súdu, ktorý ako

dôvod zrušenia prvého rozsudku okresného súdu zo 4. septembra 2014 označil § 221 ods. 1

písm. f) v znení neskorších predpisov,

teda odňatie možnosti konať účastníkovi konania, pretože rozsudok okresného súdu

kvalifikoval v časti týkajúcej sa zrušeného výroku ako nepreskúmateľný, nedostatočne

zdôvodnený a vydaný v rozpore s dovtedy vykonanými dôkazmi. V ďalšom bode ústavný

súd poukazuje na nesústredený postup okresného súdu, ktorý podľa jeho názoru v období

po získaní relevantného dôkazného prostriedku – znaleckého posudku predloženého

okresnému súdu už 2. decembra 2015 nepostupoval dostatočne flexibilne, keď vykonal

značné množstvo pojednávaní (2. jún 2016, 1. december 2016, 4. júl 2017, 31. august 2017)

a i napriek tomu nedospel k takému dôkaznému stavu, ktorý by mu umožnil prijať konečné

meritórne rozhodnutie. Ústavný súd poznamenáva, že v označenom úseku konania sa síce

vyskytli okolnosti objektívneho charakteru, resp. okolnosti nepričítateľné na vrub

okresnému súdu (rozhodovanie o uplatnených námietkach zaujatosti, odročenie určených

termínov z dôvodov na strane účastníkov konania a pod.), ktoré narušili plynulosť konania,

avšak tieto okolnosti nemôžu ospravedlniť nekoncentrovaný postup okresného súdu,

ktorému sa nepodarilo ustáliť skutkový stav potrebný pre meritórne rozhodnutie i napriek

početným termínom vykonaného pojednávania. Neefektívnosť postupu okresného súdu

v záverečnej etape konania potvrdzuje aj rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. novembra 2017, ktoré kvalifikovalo rozhodnutie okresného súdu

o prenesení miestnej príslušnosti na iný súd z hľadiska záujmu maloletého dieťaťa, ktorým

je rýchle a efektívne ukončenie súdneho konania ako vecne nesprávne.

22. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že v dôsledku

neefektívneho postupu okresného súdu došlo k zbytočnému predĺženiu súdneho konania

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa . Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnenú námietku

porušenia jeho základných práv zaručených a ústavný súd

konštatuje, že nezistil takú intenzitu zbytočných prieťahov v namietanom konaní, ktorá by

mala za následok zásah až do samotnej podstaty označených hmotných práv a teda by mu

umožnila urobiť záver o porušení označených základných práv sťažovateľa. V uvedenej

časti preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

23. Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd aj

o vyslovenie porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom. Ústavný súd si už pri výklade

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48

ods. 2 osvojil judikatúru ESĽP k dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

24. Ústavný súd tak uzatvára, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a jeho právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku nálezu).

25. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu bolo konanie pred

okresným súdom ako súdom prvostupňovým ukončené, ústavný súd vo svojom náleze

neformuloval príkaz konať v zmysle .

III.

26. Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Žiadosť o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania

spôsobujúcou mu stratu dôvery v súdy a súdny systém Slovenskej republiky a tiež pocit

krivdy a nespravodlivosti, pričom sťažovateľ považoval za primeranú výšku finančného

zadosťučinenia sumu 20 000 €.

27. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom

na doterajšiu neprimeranú dĺžku posudzovaného konania spôsobenú vyhodnoteným

neefektívnym postupom okresného súdu ústavný súd považoval za primerané priznať

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €, ktoré podľa názoru ústavného súdu

zohľadňuje aj špecificky charakter posudzovanej veci vyžadujúci si výnimočnú rýchlosť

konania (bod 2 výroku nálezu).

28. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu

trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 570,05 €. Pri určení

výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2016, ktorá predstavovala sumu

884 € a za prvý polrok roku 2017, ktorá predstavovala sumu 921 €. Úhradu priznal ústavný

súd za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2017, a to za prevzatie a prípravu

zastúpenia, ako aj podanie sťažnosti a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2018,

a to vyjadrenie k stanovisku okresného súdu, v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14

ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2017 predstavuje sumu 147,33 € a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku

2018 sumu 153,50 €. Vychádzajúc z toho, za dva úkony právnej služby vykonané

pre sťažovateľa v roku 2017 patrí odmena v sume 294,66 € a k tomu tiež dvakrát režijný

paušál vo výške 8,84 € (spolu 17,68 €). Za jeden úkon právnej služby vykonaný

pre sťažovateľa v roku 2018 patrí odmena v sume 153,50 € a k tomu tiež režijný paušál

v sume 9,21 €. Výpočet náhrady ústavný súd zvýšil o 20 %, keďže je právny zástupca

sťažovateľa platiteľom DPH. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania

v ním požadovanej celkovej sume 570,05 € (pozri bod 3 výroku nálezu). Priznanú náhradu

trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ).

29. Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť

dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2018