Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 390/2018
PDF · 209.75 KB
No categories available
III. ÚS 390/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku prerokoval sťažnosť , , zastúpeného JUDr. Petrom
Pohančeníkom, advokátska kancelária, Palárikova 93, Čadca, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 P 71/2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 P 71/2014 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Čadca p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 71/2014 konať
bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 (slovom tritisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume
488,13 € (slovom štyristoosemdesiatosem eur a trinásť centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Petra Pohančeníka, Palárikova 93, Čadca, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
JUDr. Petrom Pohančeníkom, advokátska kancelária, Palárikova 93, Čadca, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 71/2014
a jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a „práva na spravodlivý proces“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 22/2018.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania
vo veci návrhu na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým
deťom na čas po rozvode. Návrh bol okresnému súdu podaný 12. novembra 2014.
3. Uvádzajúc chronologický prehľad úkonov predmetného konania, sťažovateľ
dôvodí, že postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu dochádza k zbytočným
prieťahom v konaní, v čom vidí porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
4. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie okrem iného uvádza, že v jeho veci boli
vydané už dva prvostupňové rozsudky, ktoré boli v časti niektorých výrokov zrušené a vec
bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Dôvodí tiež, že prieťahy v konaní boli
zo strany krajského súdu spôsobené tak, že krajský súd „v rozpore s povinnosťou podľa
§ 390 CSP rozsudok okresného súdu zrušil, napriek tomu, že vo veci mal povinnosť
rozhodnúť“. V takomto postupe krajského súdu sťažovateľ vidí aj porušenie svojho
základného práva „na spravodlivý súdny proces“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Namieta, že
vec nie je ani po štyroch rokoch od podania návrhu dosiaľ právoplatne skončená.
5. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 P 71/2014 a jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a „práva na spravodlivý súdny proces“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 22/2018, formuloval príkaz
adresovaný okresnému súdu a krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal
tiež sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
6. Uznesením č. k. III. ÚS 390/2018-23 zo 16. októbra 2018 ústavný súd prijal
sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 71/2014 na ďalšie konania a vo zvyšnej časti sťažnosť
odmietol.
7. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresného
súdu, ktorá v liste doručenom ústavnému súdu 21. novembra 2018 prezentovala súhlas
okresného súdu s upustením od ústneho pojednávania vo veci a tiež podrobný
chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov konania, v nadväznosti
na ktorý predostrela túto stručnú argumentáciu: „Vzhľadom na uvedené konštatujem, že
sudkyňa vo veci konala pribežne a bez zbytočných prieťahov. K prieťahom v konaní prispeli
samotní účastníci konania (odvolanie voči každému rozhodnutiu, nariadenie znaleckého
dokazovania).“
8. Sťažovateľ využil možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu okresného súdu,
pričom v podaní doručenom ústavnému súdu 28. novembra 2018 zároveň prezentoval
súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo svojom stanovisku reagoval
na vyjadrenie okresného súdu takto: „Som nútený konštatovať, že kvantitou vykonaných
úkonov súdu nie je odôvodniť efektivitu, zákonnosť a spravodlivosť súdneho konania.
Napriek množstvu vykonaných úkonov súdu, štyri roky nie je právoplatne skončená právna
vec týkajúca sa maloletých detí, ktoré podľa právnych predpisov požívajú zvýšenú právnu
ochranu. Táto povinnosť ochrany je daná najmä súdom, ktoré majú zabezpečiť maloletým
deťom pokojné výchovné prostredie. Pokiaľ Okresný súd Čadca štyri roky právoplatne
nerozhodol, nie je možné konštatovať, že splnil svoju povinnosť uloženú mu právnymi
predpismi Slovenskej republiky. A to bez ohľadu na kvantitu vykonaných úkonov. Pokiaľ
predsedníčka Okresného súdu Čadca vo svojom vyjadrení č. 1SprV/187/18 zo dňa
15.11.2018 konštatuje, že sudkyňa konala priebežne a bez zbytočných prieťahov a práve
naopak účastníci prispeli k prieťahom v konaní v dôsledku podávania odvolaní, svedčí to
o neschopnosti kriticky vyhodnotiť samotné konanie súdu. Je možné iba konštatovať, že
na základe podaných odvolaní boli rozsudky okresného súdu dvakrát zrušené, čo nesvedčí
o neodbornosti právnych zástupcov účastníkov konania alebo snahe spôsobovať prieťahy
v súdnom konaní. Ani jedenkrát nebolo podané odvolanie zamietnuté ako nedôvodné.
Skutočnosť, že predsedníčka okresného súdu vidí dôvody v prieťahoch v konaní na strane
účastníkov konania, je dôkazom toho, že domôcť sa spravodlivého a bez prieťahov
vydaného rozhodnutia na Okresnom súde Čadca nie je možné ani použitím iných
prostriedkov nápravy, napríklad prostredníctvom predsedu súdu. Za danej situácie nemal
sťažovateľ inú možnosť ako obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky. Konštatovanie
sudcu, v danom prípade aj predsedu okresného súdu, že využitie základného procesného
práva účastníka konania podať odvolanie voči rozhodnutiu súdu, je prieťahom v konaní
predstavuje nebezpečný signál pre spoločnosť. Je to neúcta k človeku a jeho právam
garantovaným Ústavou Slovenskej republiky.“
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
10. Ústavný súd preskúmal obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného
súdu, ako aj vyjadrenie odporcu a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným
zisteniam:
Okresnému súdu bol 12. novembra 2014 predložený návrh manželky sťažovateľa
na rozvod manželstva a úpravu vzťahov k maloletým deťom na čas po rozvode (vrátane
určenia vyživovacej povinnosti).
Okresný súd na pojednávaní vykonanom 14. apríla 2015 vyhlásil rozsudok o rozvode
manželstva a o zverení maloletých detí do striedavej starostlivosti rodičov. Proti rozsudku
podala odvolanie matka maloletých detí v časti výrokov o striedavej starostlivosti
a o vyživovacej povinnosti. Krajský súd uznesením z 30. septembra 2015 napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil okrem výrokov o striedavej starostlivosti a vyživovacej
povinnosti vo vzťahu k jednému z maloletých detí (v danej časti rozsudok zrušil a vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie).
Po tom, čo bolo okresnému súdu 1. februára 2016 predložené stanovisko
ustanoveného opatrovníka maloletých detí, okresný súd pristúpil k vydaniu uznesenia
o nariadení znaleckého dokazovania 29. júna 2016, v ktorom určil znalcovi povinnosť
predložiť vypracovaný znalecký posudok v lehote troch mesiacov od doručenia súdneho
spisu. Spisový materiál bol znalcovi predložený 6. septembra 2016. Okresný súd následne
7. decembra 2016 žiadal znalca o predloženie vypracovaného znaleckého posudku, pričom
túto výzvu opakoval 8. februára 2017. Vypracovaný znalecký posudok bol okresnému súdu
predložený až 1. júna 2017.
Okresný súd na pojednávaní vykonanom 8. augusta 2017 vydal rozsudok, ktorým
rozhodol o zverení druhého maloletého dieťaťa (dcéry) do starostlivosti matky,
o vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči tomuto maloletému dieťaťu a o úprave styku
sťažovateľa s týmto maloletým dieťaťom. Matka maloletých detí podala proti rozsudku
odvolanie v časti výroku o výživnom pre maloletú dcéru, sťažovateľ podal odvolanie
proti všetkým výrokom rozsudku. Spisový materiál s podanými opravnými prostriedkami
bol nadriadenému súdu predložený 1. decembra 2017, pričom bol okresnému súdu vrátený
späť 8. januára 2018 bez rozhodnutia o podaných opravných prostriedkoch na účel vydania
dopĺňacieho rozsudku a na účel vzájomného doručenia vyjadrení účastníkov konania.
Následne bol spisový materiál spolu s opravnými prostriedkami opätovne predložený
nadriadenému súdu na rozhodnutie 10. apríla 2018. Nadriadený súd rozsudkom z 25. apríla
2018 rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok vo výroku o zverení maloletej dcéry
do starostlivosti matky potvrdil, vo výroku o vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči
maloletému dieťaťu zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a vo výroku o úprave
styku sťažovateľa s maloletou dcérou zmenil vlastným rozhodnutím. Uznesením z 25. apríla
2018 nadriadený súd zrušil uznesenie okresného súdu zo 6. februára 2018, ktorým bol
zamietnutý návrh matky na vydanie dopĺňacieho rozsudku. Toto rozhodnutie napadla matka
maloletého dieťaťa dovolaním, ktoré bolo odmietnuté uznesením dovolacieho súdu
z 27. júna 2018 a spisový materiál bol vrátený okresnému súdu 16. augusta 2018.
Vo veci sťažovateľa bol určený termín pojednávania na 8. november 2018, ktorý bol
zrušený z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu a nový termín pojednávania bol
určený na 22. január 2019. Ústavný súd tak zistil, že v čase rozhodovania ústavného súdu
o sťažnosti sťažovateľa nebola jeho vec pred okresným súdom meritórne ukončená.
II.
11. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
13. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,
a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej
skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľa, ďalej správanie
sťažovateľa v priebehu konania a napokon aj postup konajúceho súdu.
14. Predmetom konania v posudzovanej veci je rozvod manželstva a úprava práv
a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode. Ústavný súd je toho názoru, že
vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej stránke ako zložitú, pretože tento typ konania
je regulovaný pomerne podrobnou právnou úpravou a tiež príslušnou judikatúrou. Pokiaľ
ide hľadisko skutkovej zložitosti veci, ústavný súd je toho názoru, že treba uznať u tohto
druhu konania vzhľadom na jeho charakter určitý stupeň náročnosti daný potrebou
znaleckého dokazovania.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) aplikujúc kritérium
významnosti veci z pohľadu sťažovateľa diferencuje posudzovanie primeranosti plynulosti
konania do troch skupín v závislosti od potreby rýchlosti rozhodovania. Ide o konania
vyžadujúce si:
- primeranú rýchlosť,
- osobitnú rýchlosť,
- výnimočnú rýchlosť.
V prípade konaní týkajúcich sa rodičovských práv vyžaduje ESĽP od vnútroštátnych
súdnych orgánov výnimočnú rýchlosť konania. Aj ústavný súd pri posudzovaní konania
sťažovateľa vychádzal z kritéria výnimočnej rýchlosti požadovanej v prípadoch konaní
o rodičovských právach, medzi ktoré nepochybne patrí aj konanie o úprave práv
a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Judikatúra ústavného súdu
zdôrazňuje špecifickú povahu konaní týkajúcich sa rodičovských práv vyžadujúcich si
prístup s osobitnou starostlivosťou (napr. III. ÚS 254/2015, III. ÚS 86/2018).
15. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil okolnosti signalizujúce
narušenie plynulosti konania, ktoré by boli pričítateľné na vrub sťažovateľovi ako
účastníkovi konania. K argumentácii okresného súdu, ktorý bol toho názoru, že jednou
z okolností majúcich negatívny vplyv na plynulosť postupu konania, pričítateľných práve
sťažovateľovi, resp. obom účastníkom konania, boli nimi uplatnené opravné prostriedky,
ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej úkony účastníka konania
smerujúce k uplatňovaniu práv v súdnom konaní v súlade možnosťami danými príslušnými
procesnými predpismi môžu síce spôsobiť predĺženie konania, nemožno ich však samy
osebe hodnotiť ako postup vedúci k zbytočným prieťahom v konaní a v danom prípade o to
viac, ak v oboch prípadoch uplatnenia opravných prostriedkov došlo k zrušeniu (v časti
niektorých výrokov) prvostupňového rozsudku.
16. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup
konajúceho súdu. Z preskúmania obsahu súdneho spisu vyplynuli pre ústavný súd zistenia,
ktoré svedčia o neefektívnom postupe okresného súdu a krátkodobejších obdobiach
nečinnosti. Oba faktory sa negatívnym spôsobom podpísali na plynulosti postupu
posudzovaného konania.
17. Ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť,
ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07).
18. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje v prvom rade na neefektívnosť postupu
okresného súdu, ktorá sa prejavila v zrušujúcom rozhodnutí nadriadeného súdu
z 30. septembra 2015, ktorý ako dôvod zrušenia v poradí prvého rozsudku okresného súdu
zo 14. apríla 2015 (v časti výrokov II a III) označil § 221 ods. 1 písm. h) zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, teda nesprávne právne
posúdenie veci. V ďalšom bode ústavný súd poukazuje na neefektívny postup okresného
súdu, ktorý po nariadení znaleckého dokazovania uznesením z 29. júna 2016 nepostupoval
dostatočne flexibilne voči ustanovenému znalcovi, ktorý nerešpektoval súdom určenú lehotu
k predloženiu vypracovaného znaleckého posudku a túto prekročil v značnom rozsahu. Bolo
úlohou okresného súdu využiť všetky procesné prostriedky vrátane poriadkových opatrení
k zabezpečeniu splnenia povinností znalcom v určenej, prípadne primeranej dobe. Okresný
súd postupoval nesústredene, a teda neefektívne aj po vydaní v poradí druhého svojho
rozsudku z 8. augusta 2017, keď predložil spisový materiál s uplatnenými opravnými
prostriedkami nadriadenému súdu predčasne, a z tohto dôvodu mu bol spisový materiál
bez rozhodnutia o opravných prostriedkoch nadriadeným súdom vrátený na účel vykonania
relevantných úkonov (vydanie dopĺňacieho rozsudku a doručenie vyjadrení účastníkom
konania). Neefektívnosť postupu okresného súdu potvrdzuje aj ďalšie zrušujúce rozhodnutie
nadriadeného súdu z 25. apríla 2018, ktorý ako dôvod zrušenia v poradí druhého rozsudku
okresného súdu z 8. augusta 2017 označil „potrebu podstatných skutkových zistení vedúcich
k správnemu rozhodnutiu, ktoré okresný súd neučinil“. Ústavný súd v postupe okresného
súdu navyše zistil aj obdobia krátkodobejšej nečinnosti, keď okresný súd nekonal, bez toho,
aby mu v tom bránila zákonná prekážka. V prvom prípade ide o obdobie nečinnosti
v rozsahu približne štyroch mesiacov, a to v etape konania od 1. februára 2016, keď boli
okresnému súdu doručené relevantné podklady od ustanoveného opatrovníka, do 29. júna
2016, keď okresný súd rozhodol o nariadení znaleckého dokazovania. Pasivitu okresného
súdu vykazuje aj ďalšie obdobie konania, keď bol okresný súd nečinný v rozsahu približne
štyroch mesiacov, ide o etapu konania od 16. augusta 2018, keď bol okresnému súdu
vrátený dovolacím súdom spisový materiál, do januára 2019, teda do obdobia, v ktorom bol
určený nový termín pojednávania.
19. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že v dôsledku
neefektívneho postupu okresného súdu a jeho nečinnosti došlo k zbytočnému predĺženiu
súdneho konania a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd tak uzatvára, že základné
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy porušené bolo (bod 1 výroku nálezu).
20. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo konanie
pred okresným súdom ako súdom prvostupňovým ukončené, ústavný súd vo svojom náleze
formuloval príkaz konať v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy (bod 2 výroku nálezu).
III.
21. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Žiadosť o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania
spôsobujúcou mu stav právnej neistoty, pričom považoval za primeranú výšku finančného
zadosťučinenia sumu 8 000 €.
22. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom
na doterajšiu neprimeranú dĺžku posudzovaného konania spôsobenú vyhodnoteným
neefektívnym postupom okresného súdu a tiež jeho nečinnosťou považoval ústavný súd
za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré podľa
názoru ústavného súdu zohľadňuje aj špecificky charakter posudzovanej veci vyžadujúci si
výnimočnú rýchlosť konania (bod 3 výroku nálezu).
23. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu
trov konania pred ústavným súdom. Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý
polrok roku 2017, ktorá predstavovala sumu 921 €. Úhradu priznal ústavný súd za tri úkony
právnej služby vykonané v roku 2018, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie
sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a
§ 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2018 predstavuje sumu 153,50 €. Vychádzajúc z toho, za tri úkony právnej služby
vykonané pre sťažovateľa v roku 2018 patrí odmena v sume 460,50 €, k tomu tiež trikrát
režijný paušál v sume 9,21 € (spolu 27,63 €). Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu
trov konania v celkovej sume 488,13 € (pozri bod 4 výroku nálezu). Priznanú náhradu trov
právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
24. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. januára 2019