Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 148/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, sudcu Petra Brňáka a sudcu Milana

Ľalíka o sťažnosti , zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

a konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I

v konaní vedenom pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €

(slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 585,75 € (slovom päťstoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatpäť centov) na

účet Advokátskej kancelárie Kolíková & Partners, s. r. o., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca

2018 elektronicky doručená a 6. apríla 2018 prostredníctvom poštovej prepravy doplnená

sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „namietané

konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v namietanom konaní

okresného súdu v procesnom postavení žalobcu. Predmetom sporu je antidiskriminačná

žaloba sťažovateľa v súvislosti s jeho odvolaním z funkcie riaditeľa Ústavu na výkon väzby

v . Žaloba bola doručená okresnému súdu 7. februára 2012 a pôvodné konanie

bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. (ďalej len „pôvodné konanie“).

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 28. februára 2014 podanie označené ako „Návrh na

zmenu návrhu na začatie konania a návrh na vstup ďalšieho účastníka na strane

žalovaného“, na základe ktorého okresný súd uznesením z 30. júna 2016 časť pôvodného

konania vylúčil na samostatné konanie, t. j. namietané konanie okresného súdu. Vec bola

6. septembra 2016 pridelená zákonnej sudkyni . V namietanom

konaní nebolo do dňa podania ústavnej sťažnosti meritórne rozhodnuté ani nebolo nariadené

žiadne pojednávanie.

3. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že z hľadiska predmetu konania

nejde o neštandardnú vec. Naopak, rozhodovanie o antidiskriminačných žalobách patrí

k bežnej rozhodovacej agende všeobecných súdov. Podľa názoru sťažovateľa nejde

o právne zložité konanie, keďže sa v ňom nerieši právna otázka, ktorá by ešte nebola

v judikatúre riešená. Uvedené súdne konanie nie je ani konaním, kde by výklad

a používanie platnej právnej úpravy neboli stabilizované v judikatúre vyšších súdov.

Za príklad sťažovateľ uviedol nález ústavného súdu sp. zn. , ktorý bol

publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod

č. 13/2009. Nadväzne na to sťažovateľ konštatoval, že nemožno v danom prípade indikovať

ani znaky faktickej, skutkovej zložitosti prípadu.

4. V súvislosti so svojím správaním v priebehu konania sťažovateľ zhodnotil, že

počas celého súdneho konania bol aktívny. Sťažovateľ, či už sám alebo prostredníctvom

svojho právneho zástupcu, reagoval na výzvy okresného súdu včas a o svoje konania sa

aktívne zaujímal. Za prejav svojej aktivity považuje sťažovateľ aj podanie ústavnej

sťažnosti, ktorou sa domáha odstránenia prieťahov v namietanom konaní a uloženia

povinnosti okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

5. V súvislosti s postupom okresného súdu v namietanom konaní sťažovateľ ďalej

uviedol:

„Práve postup okresného súdu považujeme za dôvod vzniku zbytočných prieťahov

v súdnom konaní. Hoci na začiatku konania okresný súd postupoval rýchlo, jeho ďalšie

konanie bolo poznačené výraznými zlyhaniami a tiež neefektívnou činnosťou...

Tvrdíme, že okresný súd bol v predmetnom konaní nečinný v období od 07. 12. 2016

do 21. 04. 2017. Po dobu celkovo 4 mesiacov okresný súd nevykonal žiadny úkon smerujúci

k rozhodnutiu veci.

Sme tiež toho názoru, že obdobie od 21. 04. 2017 do 08. 06. 2017 možno považovať

za obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu. Okresný súd samostatne vyzval

sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku výzvou zo dňa 21. 04. 2017 a následne výzvou

zo dňa 08. 06. 2017 vyzval sťažovateľa na vyjadrenie sa k podaniu žalovaného, ktoré bolo

okresnému súdu doručené 01. 12. 2016. Okresný súd mohol predmetné výzvy vykonať spolu,

čím by postupoval efektívne a hospodárne. Najmä ak zohľadníme fakt, že išlo o konanie po

vyčlenení na samostatné konanie, keď už boli vykonané úkony a nemohlo preto dôjsť ani

k zastaveniu súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Táto neefektívna činnosť

okresného súdu zbytočne predĺžila konanie o ďalšie 2 mesiace.

K ďalšej neefektívnej a nehospodárnej činnosti okresného súdu došlo v období od

30. 06. 2017 do 19. 02. 2018, pričom táto neefektívna činnosť poznačuje dĺžku konania až

dodnes.“

6. Sťažovateľ zároveň poukázal na to, že postupom okresného súdu nebolo do

súdneho spisu založené jeho kvalifikovane doručené podanie, pričom v tejto súvislosti

uviedol: «dňa 30. 06. 2017 doručil sťažovateľ okresnému súdu prostredníctvom

elektronického podania repliku k vyjadreniu žalovaného... Hoci bolo toto podanie riadne

doručené, nebolo okresným súdom zaevidované a zaradené do súdneho spisu. Až dňa

09. 02. 2018 pri nahliadaní do spisu právny zástupca sťažovateľa zistil, že jeho podanie

(ktoré malo byť doručené dňa 30. 06. 2018) sa v spise nenachádza. Podaním zo dňa 19. 02.

2018 žalobca upozornil okresný súd na predmetnú chybu, pričom doložil aj chýbajúce

podanie spolu s elektronickou doručenkou, v ktorej uvedené údaje sa považujú za pravdivé

podľa ustanovenia o elektronickej podobe výkonu

pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon o e-Governmente“). Vychádzajúc z ustanovenia

Z. z. (ďalej len „“) je zrejmé, že súd je povinný postupovať

rýchlo a hospodárne tak, aby dokázal rozhodnúť spravidla na jednom pojednávaní.

S ohľadom na systematické zaradenie ustanovenia v druhej časti označenej

ako „Konanie v prvej inštancii“, prvej hlave označenej ako „Postup súdu po začatí

konania“ je zrejmé, že procesný postup - žaloba žalobcu, vyjadrenie žalovaného, replika

žalobcu, duplika žalovaného predchádza predbežnému prejednaniu sporu (druhá hlava

druhej časti označená ako „Predbežné prejednanie sporu“) alternatívne prvému

pojednávaniu (tretia hlava druhej časti „Pojednávanie“). Inými slovami, okresný súd

spravidla pred riadnym vykonaním úkonov podľa ustanovenia nenariaďuje

pojednávania, nakoľko by nemohol rozhodnúť na jednom pojednávaní. Preto vyššie

popísané procesné vady okresného súdu mu v zásade znemožňovali predmetný spor

rozhodnúť a nariadiť pojednávanie. Postup okresného súdu je tak zjavne neefektívny

a nehospodárny. Predmetný prieťah v konaní trvá už viac ako 8 mesiacov.»

7. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa ustanovenia ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Okresného súdu

Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2000,- EUR (slovom

dvetisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti

tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v plnej

výške do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sú splnené všetky

ústavné a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, a preto

ju uznesením č. k. -18 z 25. apríla 2018 prijal na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1

a 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)].

9. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 26. apríla 2018 vyzval

predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania,

a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

10. Na výzvu ústavného súdu písomne odpovedal podpredseda okresného súdu, ktorý

vo svojom stanovisku sp. zn. doručenom ústavnému súdu 22. mája 2018

uviedol:

«Dovolím si uviesť, že vec je skutkovo a právne zložitá... a predmetom konania je

v zmysle podania zo dňa 28.02.2014 sedem žalobných návrhov.

Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti sťažovateľa, považujem predmetnú sťažnosť

na prieťahy v konaní za nedôvodnú.

Prvé sťažovateľom namietané obdobie nečinnosti tunajšieho súdu od 07.12.2016 do

21.04.2017 nepovažujem za zásadné pre konštatovanie prieťahov v konaní.

Ďalšie námietky sťažovateľa týkajúce sa obdobia od 21.04.2017 do 08.06.2017, ktoré

nazýva „obdobím neefektívnej činnosti súdu“ považujem za nedôvodné. Uvedené súvisí

s procesným postupom súdu v konaní, ktorý je v prvom rade určený splnením poplatkovej

povinnosti žalobcu. Vyjadrenie sťažovateľa, že nemohlo dôjsť k zastaveniu konania pre

nezaplatenie súdneho poplatku, nakoľko už boli vykonané úkony v žiadnom prípade

nezodpovedajú ustanoveniu o súdnych

poplatkoch... a to vzhľadom na jeho samotné znenie „pre nezaplatenie poplatku súd

konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej“. Vykonanie procesného úkonu súdu v

rámci prípravy pojednávania nemožno považovať za konanie súdu v merite veci. Preto sú

výčitky sťažovateľa týkajúce sa tohto obdobia podľa môjho názoru neprípustné. Na tomto

mieste považujem za potrebné poukázať na skutočnosť, že právne zastúpený sťažovateľ

vyčítajúci súdu jeho nedostatočne rýchle a neefektívne konanie, mohol súdny poplatok za

žalobu zaplatiť bez čakania na výzvu súdu, čím by predmetné konanie urýchlil, pričom v

tomto zmysle poukazujem na vyjadrenie sťažovateľa v časti IV.2. sťažnosti o jeho aktivite a

najmä jeho „proaktívnom záujme o konanie“, ktoré teda nie je pravdou. Faktom je, že

sťažovateľ zaplatil súdny poplatok za žalobu až po výzve súdu, dňa 05.05.2017...

Tretím sťažovateľom namietaným obdobím je obdobie od 30.06.2017, t.j. od

elektronického doručenia vyjadrenia sťažovateľa súdu, do 19.02.2018. V prvom rade je

nutné konštatovať, že v uvedenom období súd konal... Čo sa týka tohto obdobia, pričom

nečinnosť možno podľa vyššie uvedeného tvrdiť len od 30.08.2017, je pravdou, že súd

v konaní riadne nepostupoval doručením vyjadrenia sťažovateľa zo dňa 30.06.2017

žalovanému na vyjadrenie. Toto bolo však spôsobené jedine skutočnosťou, že súd žiadnym

vyjadrením sťažovateľa v danom období fyzicky nedisponoval, resp. nebolo súčasťou spisu

a nemal o ňom vedomosť. Súd toto podanie riadne neevidoval v dôsledku technického

problému v súvislosti s elektronizáciou justície a zmeny v rámci informačného systému

v čase doručovania podania sťažovateľa súdu. V danom období nebolo možné ukladanie

správ Ústredného portálu verejnej správy aj s prílohami do Elektronického súdneho spisu

a do dokumentov pri automatickom priradení s spisu v rámci elektronického manažmentu

súdnych spisov Register. Samotný sťažovateľ v sťažnosti taktiež uvádza, že pri nahliadnutí

do spisu dňa 09.02.2018 zistil, že jeho podanie, ktoré malo byť súdu doručené dňa

30.06.2018 sa v spise nenachádza. Súd sa o vyjadrení sťažovateľa zo dňa 30.06.2017

dozvedel až dňa 19. 02. 2018 na základe upozornenia sťažovateľa, ktorým doložil chýbajúce

podanie a tiež elektronickú doručenkou, od ktorej formalistický odvodzuje „dobu

neefektívnej činnosti“ poznačujúcu dĺžku konania. Mám zato, že i v prípade konštatovania

pochybenia súdu z dôvodu vyššie uvedeného však nemožno konštatovať subjektívne

zavinenie pri nečinnosti súdu... Mám zato, že i samotná dĺžka uvedeného obdobia by bez

prihliadnutia na osobitný dôvod spočívajúci v technickom zlyhaní evidencie doručenia

elektronického podania sťažovateľa, nebola dostatočná na konštatovanie prieťahov

v konaní.

S poukazom na vyššie uvedené možno sumarizovať, že sťažovateľ namieta tri

obdobia ním tvrdenej nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti súdu... Vzhľadom na uvedené,

najmä na dôvod tretieho sťažovateľom namietaného obdobia a na faktickú nedôvodnosť

sťažnosti, považujem predmetnú ústavnú sťažnosť skôr za využitie tohto inštitútu

sťažovateľom na získanie finančného prospechu z technického pochybenia pri súdnej

evidencii doručenia elektronického podania, ako domáhania sa nápravy jeho porušených

práv v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. .»

11. Podpredseda okresného súdu zároveň súhlasil s upustením od ústneho

pojednávania v predmetnej veci a k svojmu vyjadreniu pripojil aj vyjadrenie zákonnej

sudkyne s prehľadom vykonaných procesných úkonov. Ústavný súd po dôkladnom

preštudovaní vyjadrenia zákonnej sudkyne konštatuje, že vo svojej podstate po obsahovej

stránke korešponduje s vyjadrením podpredsedu okresného súdu.

12. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu podpredsedu

okresného súdu a zákonnej sudkyne doručenom ústavnému súdu 18. júna 2018 uviedol:

«Okresný súd Bratislava I na viacerých miestach svojho vyjadrenia upozorňuje, že

prieťahy vznikajúce v jednotlivých fázach súdneho konania je potrebné vnímať v kontexte

jeho celkového priebehu. Sťažovateľ takýto prístup nenamieta, avšak odmieta selektívny

výber informácií o priebehu súdneho konania preferovaný Okresným súdom Bratislava I

(ďalej len „súd“).

Ako vyplýva aj z vyjadrenia zákonnej sudkyne, sťažovateľ dňa 28.02.2014 doručil

súdu do konania sp. zn. podanie, ktorým chcel v časti opraviť a v časti zmeniť

pôvodne podanú žalobu. Na tomto mieste považujeme tiež za potrebné upriamiť pozornosť

Ústavného súdu na fakt, že v konaní sp. zn. je sťažovateľ oslobodený od

súdneho poplatku.

Toto podanie sťažovateľa súd prvej inštancie prerokúval 2 roky a až po viac ako 2

rokoch od doručenia predmetného podania rozhodol o nepripustení zmeny žaloby

a vylúčení podania sťažovateľa na samostatné konanie uznesením č. k. -69

zo dňa 30.06.2016.

Aj po nadobudnutí právoplatnosti vyššie uvedeného uznesenia dňa 21.07.2016 súd

prvej inštancie takmer 2 ďalšie mesiace nezrealizoval zapísanie vylúčenej veci a nepridelil

k nej sudcu. Toto sa udialo až 06.09.2016.

Skutočnosť, že táto časť konania bola poznačená významnými prieťahmi v konaní

uznal aj samotný súd po podaní sťažnosti sťažovateľom v liste označenom ako

„Upovedomenie o spôsobe vybavenia sťažnosti“ zo dňa 27.09.2016.

Následne súd vo veci konal, avšak od 07.12.2016 do 21.04.2017 bol opätovne vo veci

nečinný.

Dňa 21.04.2017 súd prvej inštancie síce vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho

poplatku, avšak výzvu na zaplatenie súdneho poplatku mohol sťažovateľovi adresovať už od

28.02.2014 (t.j. od doručenia návrhu na zmenu žaloby, celkovo 3 roky), prípadne od

vylúčenia veci na samostatné konanie dňa 30.06.2016 (takmer 1 rok), čo však neurobil.

Táto skutočnosť má dopad aj na nasledovný priebeh konania, kedy sťažovateľ

upozornil na to, že od 21.04.2017 do 08.06.2017 namiesto efektívneho a hospodárneho

realizovania viacerých úkonov naraz (čo reálne aj mohol, nakoľko mal k tomu podklady

v súdnom spise) realizoval tieto úkony jednotlivo.

Následne dňa 30.06.2017 doručil sťažovateľ súdu repliku, bez ktorej doručenia

žalovanému nebolo možné nariadiť pojednávanie. Táto replika však nebola zaevidovaná

v súdnom spise.

Sme toho názoru, že predmetné konanie je potrebné posudzovať ako celok a brať do

úvahy všetky obdobia nečinnosti súdu, nakoľko v súhrne je zrejmé, že konanie sp. zn. 20Cpr

6/2016 (v spojení s predchádzajúcou časťou konania sp. zn. ) je nimi

poznačené ako celok...

Súd vo svojom vyjadrení namieta, že v danom konaní ide o skutkovo a práve zložitú

vec, keďže žalobca sa domáha siedmich žalobných návrhov. S týmto názorom súdu sa

nestotožňujeme...

V prejednávanej veci sa nevyskytuje väčší počet meniacich sa strán sporu, nie je

potrebné vykonávať znalecké dokazovanie ani úkony v zahraničí. Sme preto toho názoru, že

nejde o skutkovo zložité konanie.

Je tiež zrejmé, že ide o konanie podľa Antidiskriminačný

zákon, teda o konanie týkajúce sa bežnej agendy všeobecných súdov a judikatúra k nemu je

dostatočná čo do počtu aj ustálenosti.

Pokiaľ súd uvádza, že predmetom konania je sedem žalobných návrhov, je potrebné

uviesť, že žalobným návrhom č. 1 sa sťažovateľ domáha konštatovania diskriminačného

správania, žalobným návrhom č. 2 sa sťažovateľ domáha ospravedlnenia za

diskriminačného správanie žalovaného (morálna satisfakcia), pričom žalobné návrhy č. 3 -

4 upravujú spôsob publikácie tohto ospravedlnenia. Žalobným návrhom č. 5 si sťažovateľ

uplatňoval nárok na náhradu škody - ušlý zisk, ktorá mu bola spôsobená diskrimináciou

a žalobným návrhom č. 7 zase náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená

diskrimináciou. Žalobný návrh č. 6 sa týka náhrady trov konania (príloha č. 2). Žalobné

návrhy č. 5 a 7 žalobca vzal späť.

Žalobné návrhy spolu úzko súvisia, a preto je možné o nich vykonávať spoločné

dokazovanie. Nejde o spolu nesúvisiace nároky, ktoré by si vyžadovali vykonanie

osobitného dokazovania. Preto uplatneniu siedmich žalobných návrhov nemožno pričítať k

skutkovej zložitosti konania.

Súd vo svojom vyjadrení tvrdí, že na ťarchu sťažovateľa je potrebné zohľadniť fakt,

že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok pri podaní žaloby a čakal až na výzvu súdu. S týmto

tvrdením súdu nesúhlasíme, pretože nereflektuje osobitné okolnosti predmetného prípadu.

Sťažovateľ, ako žalobca oslobodený od súdnych poplatkov v konaní sp. zn.

, podal návrh na opravu a zmenu žaloby, pričom nebolo zrejmé či by mal,

a ak áno, v akej výške, zaplatiť súdny poplatok za zmenu žaloby. O tejto zmene konal súd

prvej inštancie 2 roky a súdny poplatok sťažovateľovi nebol vyrubený. Po 2 rokoch vylúčil

súd vec na samostatné konanie, avšak takmer 2 ďalšie mesiace tomuto konaniu nepridelil

spisovú značku. Po pridelení spisovej značky novému konaniu trvalo súdu ďalší 1 rok

pokiaľ vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.

Za týchto okolností nebolo možné od sťažovateľa spravodlivo požadovať, aby zaplatil

súdny poplatok pred oznámením platobných údajov zo strany súdu...

Podstatnú časť ústavnej sťažnosti predstavuje namietané obdobie neefektívnej

činnosti súdu od 30.06.2017 do 19.02.2018, resp. do 11.04.2018. Keďže sťažovateľ doručil

repliku súdu dňa 30.06.2017 od tohto dňa, pred doručením repliky žalovanému, nemohlo

byť v predmetnej veci nariadené pojednávanie. Preto je potrebné počítať obdobie

neefektívnej činnosti súdu od 30.06.2017 a nie od 30.08.2017 ako uvádza súd. Tento názor

dosvedčuje aj fakt, že po opakovanom doručení repliky súdu nebolo nariadené

pojednávanie, ale replika sťažovateľa bola v rámci prípravy na pojednávanie zaslaná

žalovanému na vyjadrenie dňa 11.04.2018 (uznesenie č. k. -89).

Dôvodom neefektívnej činnosti súdu bolo nezaevidovanie podania sťažovateľa

v súdnom spise z dôvodu nesprávneho nastavenia ukladania správ z elektronickej schránky

súdu do elektronického súdneho spisu. Keďže nešlo o subjektívne zavinenie konajúcej

sudkyne, súd navrhuje na takto vzniknutý prieťah neprihliadať.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu skutočnosť, že subjektívne zavinenie

aktuálne konajúceho sudcu nemožno určiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu strany a

nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne

príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil, pretože Slovenskej

republiky zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné

opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (nález

Ústavného súdu sp. zn. zo dňa 25. augusta 2005, publikovaný v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 40/2005).

Inými slovami, súd objektívne zodpovedá za technické a personálne zabezpečenie

súdu, ako aj prieťahy v konaní, ktoré by nedostatkami v personálnom a technickom

zabezpečení súdu mohli vzniknúť. Nemožno preto akceptovať obranu súdu, spočívajúcu na

absencii subjektívneho zavinenia konajúceho sudcu. Nad rámec považujeme za potrebné

zdôrazniť, že v ústavnej sťažnosti sme subjektívne zavinenie konajúcej sudkyne za prieťahy

v konaní ani nenamietali…

Sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v zmysle ustanovenia § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov...»

13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

14. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

15. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného

práva upraveného v a práva upraveného v dohovoru

postupom okresného súdu v namietanom konaní okresného súdu.

16. Nadväzne na časť vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa, kde v rámci svojej

sťažnostnej argumentácie poukázal aj na nečinnosť okresného súdu v pôvodnom konaní, t. j.

v konaní vedenom pod sp. zn. (v období od podania návrhu na zmenu žaloby

do vylúčenia nároku sťažovateľa na samostatné konanie), ústavný súd poukazuje na

skutočnosť, že na ústavnom súde je v súčasnosti pod sp. zn. vedené

konanie, v ktorom ústavný súd skúma existenciu zbytočných prieťahov práve v pôvodnom

konaní okresného súdu, t. j. v konaní vedenom pod sp. zn. . Ústavný súd

konštatuje, že prieťahy v pôvodnom konaní okresného súdu sú v danom konaní skúmané

komplexne. Ústavný súd teda v danom konaní preskúmava aj obdobie, na ktoré sťažovateľ

poukázal aj v tejto ústavnej sťažnosti.

Keďže dané obdobie je predmetom ústavného prieskumu v inom konaní, ústavný súd

konštatuje, že v tomto konaní podrobil ústavnému prieskumu len namietané konanie

okresného súdu od momentu, keď okresný súd uznesením vylúčil nárok sťažovateľa na

samostatné konanie (t. j. od 30. júna 2016).

17. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

18. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote, preto vo vzťahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

19. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.

).

20. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva

z v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“), ktorý určuje, že súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez

zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, ďalej z § 157 ods. 1

, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo

a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania

(obdobne predtým a účinného do 30. júna

2016).

21. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie

účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný

súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom

konaní a jeho význam pre sťažovateľa (m. m. , , ).

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

22. Preskúmaním doterajšieho priebehu namietaného konania pred okresným súdom

napriek námietke okresného súdu, že ide o skutkovo a právne zložitú vec, ústavný súd

konštatuje, že toto konanie nemožno hodnotiť ako právne zložité, keďže je súčasťou

štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Zároveň nie je žiadnym spôsobom

indikovaná ani faktická zložitosť danej veci. Argumentácia okresného súdu, že v konaní je

potrebné rozhodnúť o 7 žalobných návrhoch, podľa názoru ústavného súdu neobstojí, keďže

žalobné návrhy spolu úzko súvisia a v súvislosti s jednotlivými žalobnými návrhmi nie je

potrebné vykonávať osobitné dokazovanie. Ústavný súd zároveň poukazuje aj na

skutočnosť, že v súčasnosti už v namietanom konaní nie je predmetom sporu 7 žalobných

návrhov, keďže sťažovateľ vzal 2 žalobné návrhy späť.

23. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa žiadnym osobitným spôsobom nepričinil k vzniku

zbytočných prieťahov v namietanom konaní okresného súdu. Ústavný súd teda nereflektuje

v správaní sťažovateľa žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho

ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní okresného

súdu k zbytočným prieťahom.

24. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v namietanom konaní. Zo sťažnosti,

zapožičaného súdneho spisu a vyjadrení účastníkov konania vyplýva, že v konaní boli (do

zapožičania súdneho spisu ústavnému súdu) vykonané tieto relevantné procesné úkony:

Dňa 30. júna 2016 okresný súd uznesením č. k. -69 vylúčil zmenený

návrh sťažovateľa na samostatné konanie pod sp. zn. (namietané konanie).

Dňa 9. novembra 2016 okresný súd uznesením č. k. -31 vyzval

žalovaného, aby sa v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia vyjadril k návrhu a označil

relevantné skutočnosti.

Dňa 1. decembra 2016 žalovaný doručil okresnému súdu vyjadrenie k žalobe.

Dňa 7. decembra 2016 právny zástupca sťažovateľa doručil okresnému súdu podanie

označené ako „VEC: Predloženie nového dôkazu“.

Dňa 21. apríla 2017 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 5. mája 2017 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok.

Dňa 8. júna 2017 okresný súd uznesením č. k. -47 vyzval žalovaného,

aby sa písomne vyjadril k vyjadreniu sťažovateľa.

Dňa 30. júna 2017 právny zástupca sťažovateľa doručil okresnému súdu podanie,

ktoré však v dôsledku technickej chyby nebolo založené do súdneho spisu.

Dňa 9. februára 2018 právny zástupca sťažovateľa nazeral do súdneho spisu.

Dňa 19. a 20. februára 2018 právny zástupca sťažovateľa opätovne doručil

okresnému súdu vyjadrenie z 30. júna 2017, ktoré síce okresnému súdu bolo doručené,

avšak sa nenachádzalo v súdnom spise.

Dňa 11. apríla 2018 okresný súd uznesením č. k. -89 písomne vyzval

žalovaného, aby sa vyjadril k podaniu sťažovateľa z 30. júna 2017 a sťažovateľa vyzval

uznesením č. k. -90, aby doplnil počet rovnopisov podaní.

Dňa 19. apríla 2018 okresný súd zapožičal ústavnému súdu súdny spis.

25. V nadväznosti na uvedenú chronológiu namietaného konania okresného súdu

ústavný súd konštatuje, že zbytočné prieťahy boli v namietanom konaní spôsobené jednak

nečinnosťou okresného súdu, ako aj jeho neefektívnym postupom. Pozornosti ústavného

súdu neunikla skutočnosť, že konaniu bola pridelená samostatná spisová značka až po

dvoch mesiacoch od vydania uznesenia okresného súdu, pričom prvý úkon v namietanom

konaní okresný súd vykonal až 9. novembra 2016, teda takmer po piatich mesiacoch od

vydania uznesenia, ktorým bolo začaté namietané konanie. Na zaplatenie súdneho poplatku

vyzval okresný súd sťažovateľa až 21. apríla 2017, teda takmer po desiatich mesiacoch od

začatia namietaného konania okresného súdu. Túto skutočnosť nemožno ospravedlniť,

pričom argumentácia okresného súdu spočívajúca v tom, že sťažovateľ nemusel čakať na

výzvu okresného súdu a mohol zaplatiť súdny poplatok už skôr a bez výzvy, je irelevantná.

26. Ústavný súd venuje osobitnú pozornosť skutočnosti, že podanie sťažovateľa,

ktoré bolo okresnému súdu doručené 30. júna 2017, nebolo v dôsledku technického

problému v súvislosti s elektronizáciou justície a zmeny v rámci informačného systému

okresného súdu zaevidované do súdneho spisu a stalo sa súčasťou súdneho spisu až potom,

ako sa s danou skutočnosťou oboznámil sťažovateľ pri nahliadaní do súdneho spisu

a opakovane toto podanie doručil okresnému súdu. V nadväznosti na argumentáciu

okresného súdu spočívajúcu v tom, že táto technická chyba nevznikla v dôsledku

subjektívneho zavinenia príslušného sudcu okresného súdu, ale bola spôsobená objektívnou

okolnosťou a nemožno ju z uvedeného dôvodu pripočítať na zodpovednosť okresného súdu,

ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že skutočnosť, že

subjektívne zavinenie aktuálne konajúceho sudcu nemožno určiť, nemôže byť pripočítaná

na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť

súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil,

pretože v zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby

prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým

vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (m. m. , ).

27. Keďže uvedená skutočnosť je indikátorom neefektívneho postupu okresného

súdu, ústavný súd poukazujúc na svoju konštantnú judikatúru pripomína, že nielen

nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného

súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby

o jeho veci rozhodol (m. m. , , , ).

28. Ústavný súd po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu

z hľadiska predmetu konania, správania sťažovateľa a postupu okresného súdu, zohľadňujúc

celkovú dĺžku konania a skutočnosť, že vo veci nie je právoplatne rozhodnuté, dospel

k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní,

a preto rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené

v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

III.

29. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu, prikázal

okresnému súdu, ktorý vo veci aktuálne koná, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov

(bod 2 výrokovej časti nálezu).

30. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

31. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

32. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požadoval finančné odškodnenie v sume 2 000 €,

ktoré odôvodňoval právnou neistotou, ako aj skutočnosťou, že doterajší priebeh konania

vykazuje znaky zbytočných prieťahov.

33. Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä

charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas

predmetného konania, celkovú dĺžku namietaného konania a skutočnosť, že vo veci zistil

porušenie označených práv. Ústavný súd aplikoval zásadu spravodlivosti a zároveň sa riadil

úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je výhradne

zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených

, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou. Berúc do úvahy aj všetky uvedené

okolnosti, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi požadovanú sumu

500 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa

(bod 3 výrokovej časti nálezu).

34. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Pri výpočte trov právneho

zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“).

35. Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia za tri úkony

právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, vypracovanie ústavnej sťažnosti,

vypracovanie vyjadrenia k vyjadreniu okresného súdu). Za tri úkony vykonané v roku 2018

patrí odmena v sume trikrát po 153,50 € spolu s režijným paušálom v sume 9,21 € (v zmysle

§ 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa prestavujú

sumu 488,13 €, ku ktorej bolo potrebné pripočítať 20 % DPH (97,62 €), t. j. trovy právneho

zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 585,75 €.

36. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet

advokátskej kancelárie zastupujúcej sťažovateľa (

v spojení s ).

37. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2018