Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 138/2018
PDF · 253.92 KB
No categories available
I. ÚS 138/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, sudcu Petra Brňáka a sudcu Milana
Ľalíka o sťažnosti spoločnosti ,
a , zastúpených advokátkou JUDr. Emíliou
Korčekovou, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, ktorou namietajú porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 38/2007, takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 38/2007 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 38/2007
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Spoločnosti a
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každému po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré
j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti
a trovy konania v sume 343,84 € (slovom
tristoštyridsaťtri eur a osemdesiatštyri centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Emílie
Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla
2018 doručená sťažnosť spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a
[(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), spolu ďalej len „sťažovatelia“], vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 38/2007 (ďalej len „namietané
konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že namietané konanie okresného súdu
bolo iniciované na základe žalobného návrhu sťažovateľky v 1. rade, prostredníctvom
ktorého si uplatňuje náhradu škody vo výške 1 757 546,20 Sk s príslušenstvom. Návrh bol
doručený okresnému súdu 3. augusta 2007. Sťažovateľ v 2. rade sa stal účastníkom konania
(t. j. navrhovateľom v 2. rade) na základe uznesenia okresného súdu č. k. 26 C 38/2007-234
z 10. septembra 2013, ktorým okresný súd pripustil zámenu účastníka na strane
navrhovateľa v 2. rade. V namietanom konaní okresného súdu nebolo do dňa podania
ústavnej sťažnosti meritórne rozhodnuté.
3. Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na celkovú dĺžku namietaného konania
okresného súdu, pričom pozornosť ústavného súdu upriamili najmä na skutočnosť, že
v období od 25. októbra 2013 dosiaľ za viac ako 4 roky a 4 mesiace sa neuskutočnilo žiadne
pojednávanie vo veci samej.
4. Sťažovatelia tvrdia, že k prieťahom a porušeniu primeranej lehoty v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru neprispeli, mali a majú záujem na urýchlenom prerokovaní veci
a rozhodnutí o uplatnenom nároku o odškodnení v súlade s čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny
základných práv a slobôd v súlade s čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, k čomu však v dôsledku
obštrukcií okresného súdu pod tlakom moci a zneužitím práva „ultra vires“ nedošlo.
5. Sťažovatelia zároveň poukázali na skutočnosť, že sťažovateľka v 1. rade podala
23. augusta 2013 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá
vo svojom stanovisku z 19. septembra 2013 sťažnosť vyhodnotila ako dôvodnú.
6. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd v namietanom konaní „nekoná efektívne,
nekoná sústredene, porušuje zásadu rýchlosti súdneho konania, čo má a malo v konečnom
dôsledku za následok, že ochrana práv sťažovateľov v dôsledku neefektívneho konania, ad
hoc úkonov súdu s výraznými časovými odstupmi, zjavnej nečinnosti porušovateľa
vykazujúcej známky odmietnutia spravodlivosti nedosiahla požadovanej kvality a rýchlosti
zákonného rozhodnutia vo veci samej“.
7. Sťažovatelia zhrnuli, že vec je v prípade sťažovateľky v 1. rade v nerozhodnutom
stave od 3. augusta 2007, teda viac ako 10 rokov a 3 mesiace, a v prípade sťažovateľa
v 2. rade od 10. septembra 2013, teda viac ako 4 roky a 7 mesiacov.
8. V súvislosti s uloženou povinnosťou zo strany okresného súdu sťažovateľovi
v 2. rade sťažovatelia uviedli, že sťažovateľ v 2. rade „namiesto toho aby dosiahol
rozhodnutia vo veci samej o uplatnenom nároku sa stal vinou porušovateľa, šikany
a zneužitia práva obeťou porušenia dohovoru, keďže porušovateľ mu zneužitím práva
a v dôsledku zjavne tendenčného konania rozhodnutím uložil povinnosť zložiť preddavok
na trovy konania žalovanej a to v extrémnej výške, v sume 39 617 Eur podľa §-u 141a
O.s.p. a to všetko uznesením z 26. septembra 2014 č. k. 26 C 38/2007-290, ktoré je stále
právoplatné a vykonateľné, porušovateľ aj po náleze Ústavného súdu SR sp. zn.
PL.ÚS 30/2015 z 11. mája 2016 ho odmieta zrušiť vydaním požadovaného rozhodnutia
sťažovateľom v 2. rade v zmysle jeho návrhu na zrušenie uznesenia č. k. 26 C 38/2007-290
z 26.09.2014... čo sťažovateľ v 2. rade vníma ako obštrukciu porušovateľa na úkor rovnosti
a spravodlivosti súdneho konania, na úkor rýchlosti konania vo veci samej, čo iba vinou
porušovateľa neprípustne a ústavne neakceptovateľne predlžuje konanie a rozhodnutie
vo veci samej, keďže porušovateľ o tomto návrhu sťažovateľa od 13.09.2016 nekonal
s urýchlením, doposiaľ ústavne konformne nerozhodol, hoc bol k tomu povinný a to
bezodkladne.“.
9. V súvislosti s kritériami, ktoré ústavný súd skúma pri namietanom porušení
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, sťažovatelia konštatovali, že vec považujú za jednoduchú po právnej stránke,
ďalej že vec má pre nich mimoriadny význam a že svojím správaním neprispeli
k vzniknutým prieťahom zo strany okresného súdu.
10. Poukazujúc na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“), sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
vo veci samej takto rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod č.k. 26C/38/2007
porušené boli.
2. Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k.
26C/38/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti priznáva finančné
zadosťučinenie v sume 10.300,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť jej
do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur,
ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti
nálezu.
5. Obchodnej spoločnosti priznáva úhradu trov
konania v sume 315,84 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jeho
právnej zástupkyne - advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti
nálezu.
6. priznáva úhradu trov konania v sume 315,84 Eur, ktoré je
Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne - advokátky
JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
11. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sú splnené všetky
ústavné a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie, a preto
ju uznesením č. k. I. ÚS 138/2018-16 z 18. apríla 2018 prijal na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1
a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
12. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 23. apríla 2018
predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania,
a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.
13. Predsedníčka okresného súdu vo svojom stanovisku č. 1 SprV/232/2018
doručenom ústavnému súdu 31. mája 2018 uviedla tieto relevantné skutočnosti:
„Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v 2. rade podal sťažnosť na
prieťahy v konaní sp. zn. 26 C 38/2007 listom zo dňa 23.08.2013. Potvrdzujem, že
v správnom registri tunajšieho súdu evidujeme túto sťažnosť sťažovateľa na prieťahy
v konaní sp. zn. 26 C 38/2007 v jeho podaniach zo dňa 04.08.2013 a zo dňa 23.08.2013,
ktorá je evidovaná sp. zn. Spr. 2236/2015. Táto sťažnosť sťažovateľa bola vybavená dňa
19.09.2013 tak, že k objektívnym prieťahom v konaní došlo, a to jednak z dôvodu zmeny
zákonného sudcu a aj podľa vyjadrenia zákonnej sudkyne potrebou naštudovania
rozsiahleho spisu ako aj potrebou rozhodovania o viacerých procesných návrhoch
a s konštatovaním, že súd vo veci v čase vybavenia sťažnosti koná ďalej riadne
a bezprieťahovo...
V správnom registri tunajšieho súdu evidujeme i ďalšiu sťažnosť sťažovateľa
v 2. rade na prieťahy v konaní sp. zn. 26 C 38/2007, a to sťažnosť zo dňa 03.10.2014
evidovanú pod sp. zn. Spr. 2343/2014, ktorá bola dňa 10.11.2014 vybavená ako dôvodná
s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania, avšak s poukazom na skutočnosť, že dĺžku
konania ovplyvnilo okrem skutočnosti, že vo veci došlo tri krát k zmene zákonného sudcu, aj
správanie žalobcu, ktorý navrhoval nové dôkazy v priebehu celého konania a uplatnil
viaceré procesné návrhy, o ktorých musel súd rozhodnúť. Dovoľujem si poukázať na
skutočnosť, že pri vybavení tejto sťažnosti sťažovateľa súd vyhodnotil sťažnosť opätovne
vo vzťahu k priebehu celého konania, teda bez ohľadu na vybavenie vyššie uvedenej jeho
predchádzajúcej sťažnosti...
Po preštudovaní spisového materiálu sp. zn. 26 C 38/2007 mám zato, že
v predmetnom konaní ide o skutkovo a právne zložitú vec, čo vyplýva zo samotného
predmetu konania, ktorým je náhrada škody voči štátu, ktorá bola spôsobená pri výkone
verejnej moci...
Čo sa týka celkovej dĺžky konania, táto bola podľa môjho názoru spôsobená
vo významnej miere samotnými sťažovateľmi. V tejto súvislosti rovnako odkazujem na
priloženú Odpoveď na sťažnosť sp. zn. Spr. 2236/2015 ako aj na Upovedomenie o spôsobe
vybavenia sťažnosti sp. zn. Spr. 2343/2014, na konštatovania, že k prieťahom v konaní
došlo, resp. dĺžku konania ovplyvnilo rozhodovanie o viacerých procesných návrhoch
sťažovateľov, ktorí navrhovali nové dôkazy v priebehu celého konania a uplatnili viaceré
procesné návrhy, o ktorých musel súd rozhodnúť. Je nepochybné, že strana sporu je
oprávnená využívať zákonnom ustanovené prostriedky na obhajovanie svojich práv, avšak
úkony súdu, ktoré boli vykonané v súvislosti s takýmito procesnými úkonmi nemožno
pričítať podľa môjho názoru na ťarchu konajúceho súdu. K celkovej dĺžke konania prispela
nepochybne i skutočnosť, že v konaní došlo trikrát k zmene zákonného sudcu a vec bola od
začiatku konania doposiaľ pridelená na prejednanie štyrom zákonným sudcom.
Dovolím si poukázať i na skutočnosť, že v období od 09.11.2015 do 18.05.2017 sa
spis nachádzal na Najvyššom súde SR, kde bol tunajším súdom predložený na rozhodnutie
o dovolaní žalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 10 Co 183/2015-305
zo dňa 28.05.2015.
Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie Ústavnému súdu Slovenskej republiky
a v prípade záveru o porušení práv sťažovateľa, žiadam, aby súd zvážil dôvodnosť
a primeranosť finančného zadosťučinenia a nepriznal sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie v celej uplatnenej výške.
Týmto Vám oznamujem, že Okresný súd Bratislava I podľa ustanovenia § 30 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, netrvá na ústnom
prerokovaní veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky...“
14. Predsedníčka okresného súdu zároveň k vyjadreniu pripojila chronologický
prehľad úkonov okresného súdu a vyjadrenie aktuálneho zákonného sudcu
, ktorý v ňom uviedol tieto relevantné skutočnosti:
„S argumentáciou sťažovateľa sa nestotožňujem. V rozhodnom období najprv súd
rozhodoval o zámene účastníkov na strane žalobcov a to na návrhy sťažovateľa, následne
uznesením... rozhodol o uložení povinnosti sťažovateľovi zložiť preddavok na trovy konania
vo výške 39.617 eur. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 2.10.2014 a vykonateľnosť
2.12.2014. Uvedené uznesenie bolo sťažovateľom napadnuté odvolaním aj dovolaním,
pričom v oboch prípadoch došlo k odmietnutiu opravného prostriedku a spis bol dňa
18.5.2017 vrátený Okresnému súdu Bratislava I po rozhodnutí o dovolaní.
Vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie o uložení povinnosti zložiť preddavok na trovy
konania je právoplatné a vykonateľné, pričom do dnešného dňa toto zrušené nebolo, ani
nebol zložený preddavok, súd listom zo dňa 28.2.2018 oznámil sťažovateľovi, že predmetné
uznesenie je stále právoplatné a vyzval ho na vyjadrenie k svojmu podaniu, z ktorého
nebolo zrejmé či žiada zastavenie konania vo veci, resp. či toto má súd považovať z
hľadiska obsahu za späťvzatie žaloby. Sťažovateľ sa vyjadril podaniami doručenými súdu
dňa 13.4.2018 a 4.5.2018 tak, že žalobu neberie späť.
S prihliadnutím na stav vec a výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky ako nový
zákonný sudca môžem k veci uviesť toľko, že v danej veci som vytýčil termín pojednávania
na 5.9.2018.
V súčasnej dobe však má za to, že nie sú splnené podmienky na vytýčenie termínu
pojednávania a tieto neboli splnené počas celého sťažovateľom namietaného obdobia.
Na základe vyššie uvedené považujem sťažnosť za nedôvodnú.“
15. Ústavný súd zaslal citované vyjadrenia právnej zástupkyni sťažovateľov
a zároveň ju v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyzval, aby sa vyjadrila, či
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, ak ústavný súd dospeje k záveru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Právna zástupkyňa sťažovateľov písomne
odpovedala podaním doručeným ústavnému súdu 13. júna 2018, pričom k vyjadreniu
predsedníčky okresného súdu ani zákonného sudcu sa osobitne nevyjadrila, len súhlasila,
aby ústavný súd v danej veci upustil od ústneho pojednávania.
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde
upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
17. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
18. Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v ich právnej veci.
19. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
20. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
21. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
22. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva
z čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), ktorý určuje, že súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez
zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, ďalej z § 157 ods. 1
CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo
a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania
(obdobne predtým § 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna
2016).
23. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (m. m. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07).
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
24. Pokiaľ ide o prvé posudzované kritérium, ústavný súd konštatuje, že predmet
namietaného konania, t. j. uplatňovanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov
je sporom patriacim do štandardnej agendy všeobecných súdov v rámci ich rozhodovacej
činnosti.
Ústavný súd však konštatuje, že namietané konanie je v súčasnosti skomplikované aj
tým, že okresný súd sa v súvislosti s už uloženými trovami konania musí vysporiadať
s právnymi účinkami nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 30/2015, v ktorom ústavný súd
vyslovil, že § 141a Občianskeho súdneho poriadku (na základe ktorého bola uložená
povinnosť zložiť preddavok na trovy konania) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy. Uvedená skutočnosť však nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania v celom
jeho rozsahu takmer 11 rokov bez čo i len jedného prvostupňového rozhodnutia vo veci.
25. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní
o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že dĺžku namietaného súdneho konania značne ovplyvnili aj
početne podané procesné návrhy zo strany sťažovateľov. Ústavný súd zohľadňuje, že
sťažovatelia ako účastníci konania majú nesporne právo na procesné úkony, ktoré
v napadnutom konaní urobili, na druhej strane však poukazuje na to, že za prieťahy
vzniknuté v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania nemožno pripísať
zodpovednosť na vrub súdu konajúcemu vo veci. Poukazujúc na doterajšiu judikatúru, čas,
ktorý bol nevyhnutný na rozhodnutie o procesných návrhoch sťažovateľov, ústavný súd
nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu (m. m. III. ÚS 242/03,
26. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Po dôkladnom
preskúmaní vyjadrení účastníkov konania a spisového materiálu ústavný súd konštatuje, že
zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu boli spôsobené jednak nečinnosťou okresného
súdu, ako aj jeho neefektívnym a nesústredeným postupom.
27. Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že v súdnom spise sa nenachádza žiadna
listina, ktorá by deklarovala, či sa vôbec uskutočnilo pojednávanie, ktoré okresný súd
odročil 3. mája 2011 na 13. september 2011. V spise okresného súdu z daného obdobia sa
však nachádza poznámka z 9. júla 2012, ktorá jasne indikuje nesústredenosť v postupe
okresného súdu, keďže konajúca sudkyňa (ani iní zamestnanci okresného súdu) v danom
časovom období nevedela, kde sa od 1. februára 2012 nachádza súdny spis. Z uvedeného
dôvodu okresný súd v danom období zvažoval jeho rekonštrukciu. Keďže sa v súdnom spise
nenachádzajú žiadne listiny, ktoré by deklarovali akúkoľvek aktivitu okresného súdu
v danom období, t. j. od 3. mája 2011 do 2. októbra 2012 (jeden rok a štyri mesiace),
ústavný súd hodnotí dané obdobie ako obdobie nečinnosti, ktoré vzniklo v dôsledku
nesústredeného postupu okresného súdu.
28. Druhé obdobie nečinnosti v napadnutom konaní okresného súdu ústavný súd
zaznamenal v období od 2. októbra 2012, keď okresný súd uznesením pripustil zmenu na
strane navrhovateľa v 2. rade, ako aj zmenu petitu, do 13. mája 2013, keď vyzval odporcu
v konaní na vyjadrenie. Dané obdobie absolútnej nečinnosti okresného súdu a ním
spôsobené prieťahy v napadnutom konaní trvali 7 mesiacov.
29. Napokon, v nadväznosti na celkovú dĺžku napadnutého konania (11 rokov)
ústavný súd dáva do pozornosti svoju rozsiahlu konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že
nielen nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu
(všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu
právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,
aby o jeho veci rozhodol (m. m. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09,
I. ÚS 7/2011). Vzhľadom na celkovú dĺžku napadnutého konania a skutočnosť, že v konaní
nie je ani takmer po jedenástich rokoch meritórne rozhodnuté, možno činnosť okresného
súdu v napadnutom konaní hodnotiť ako činnosť značne neefektívnu.
30. Ústavný súd po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu
z hľadiska predmetu konania, správania sťažovateľov a postupu okresného súdu,
zohľadňujúc celkovú dĺžku konania a skutočnosť, že vo veci nie je právoplatne rozhodnuté,
dospel k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom
konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je
uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
III.
31. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, postupom okresného súdu prikázal
okresnému súdu, ktorý vo veci aktuálne koná, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov
(bod 2 výrokovej časti nálezu).
32. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
33. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
34. Sťažovateľka v 1. rade vo svojej sťažnosti požadovala finančné odškodnenie
v sume 10 300 € a sťažovateľ v 2. rade požadoval finančné odškodnenie v sume 10 000 €.
Sťažovatelia svoje požiadavky odôvodňovali právnou neistotou a tým, že doterajší priebeh
konania vykazuje znaky zbytočných prieťahov.
35. Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä
charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie počas
predmetného konania, celkovú dĺžku namietaného konania a skutočnosť, že vo veci zistil
namietané porušenie označených práv.
Ústavný súd aplikoval zásadu spravodlivosti a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom
priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej
z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou
medzinárodnou zmluvou. Berúc do úvahy všetky uvedené okolnosti, ústavný súd považoval
za odôvodnené priznať sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4
zákona o ústavnom súde v sume každému po 1 000 € (bod 3 výrokovej časti nálezu).
36. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Pri výpočte trov právneho
zastúpenia sťažovateľa v 2. rade ústavný súd vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“).
37. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátom. Základná sadzba odmeny za
úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní
dvoch alebo viacerých osôb, je 76,75 € (§ 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky)
a hodnota režijného paušálu je 9,21 €.
38. S poukazom na výsledok konania vznikol každému zo sťažovateľov nárok
na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2018 (prevzatie a príprava
zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 171,92 € vrátane režijného paušálu,
t. j. spolu u oboch sťažovateľov spolu v sume 343,84 €.
39. Ústavný súd nepriznal úhradu trov za jeden úkon právnej služby (stanovisko
k vyjadreniu okresného súdu), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo žiadne skutočnosti
významné pre rozhodnutie ústavného súdu.
40. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľov (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júla 2018