Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 451/2018
PDF · 248.54 KB
No categories available
IV. ÚS 451/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Paškalom, Záhradnícka 27, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 130/2017
z 28. februára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2018
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom Mgr. Martinom Paškalom, Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 130/2017 z 28. februára 2018. Sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 28. mája 2018.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ, zastúpený advokátkou
(ďalej aj „JUDr. P á“), podal 1. februára 2012 žalobu Okresnému súdu
Galanta (ďalej len „okresný súd“), v ktorej sa domáhal vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov so . Listom doručeným 21. apríla 2015
vypovedal splnomocnenie udelené na účel svojho zastupovania v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 8 C 29/2012 a súčasne požiadal o vrátenie spisového materiálu
v lehote 7 dní od doručenia výpovede. Výpoveď plnej moci JUDr. P á prevzala
osobne, ktorá zároveň v liste z 21. apríla 2015 adresovanom sťažovateľovi uviedla, že
ukončenie zastupovania v predmetnej veci písomne oznámi okresnému súdu.
Na základe písomného splnomocnenia sťažovateľ poveril zastupovaním v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 29/2012 advokáta Mgr. Martina Paškalu (ďalej
len „Mgr. Paškala“), ktorý sťažovateľa zastupuje aj v konaní o sťažnosti podanej ústavnému
súdu. Mgr. Paškala prijal splnomocnenie 4. mája 2015. Keďže pojednávanie okresného súdu
bolo na účel vyhlásenia rozsudku odročené na 12. máj 2015, Mgr. Paškala ako nový právny
zástupca sťažovateľa si 5. mája 2015 preštudoval spisový materiál.
Advokátka JUDr. P á 8. mája 2015 oznámila sťažovateľovi mailovou správou,
že okresnému súdu oznámila ukončenie jeho zastupovania, ktorý jej ale napriek tomu
doručil predvolanie na pojednávanie nariadené na 12. máj 2015 s tým, že trvá na účasti
sťažovateľa. Zo zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku okresného súdu z 12. mája 2015
vyplýva, že pri verejnom vyhlásení rozsudku bol prítomný iba nový právny zástupca
sťažovateľa Mgr. Paškala, pričom v zápisnici bol ako právny zástupca sťažovateľa uvedený
aj „JUDr. P “ s poznámkou „nikto“, teda advokát JUDr. T P (ďalej aj
„JUDr. P “).
Proti rozsudku okresného súdu z 12. mája 2015 podal v zastúpení sťažovateľa
odvolanie už iba Mgr. Paškala, ktorému bolo doručované aj uznesenie okresného súdu
o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie spolu s platobným predpisom.
O odvolaní rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.
26 Co 501/2015 zo 14. februára 2017 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdil. Rozsudok odvolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený 5. júna 2017, pričom
sťažovateľ podal proti nemu dovolanie, a to opätovne iba prostredníctvom Mgr. Paškalu,
ktorého na tento účel splnomocnil.
Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Cdo 130/2017
z 28. februára 2018 odmietol ako oneskorene podané. Najvyšší súd vychádzal z toho, že
sťažovateľ bol v konaní zastúpený viacerými advokátmi, pričom okresný súd doručil
rozsudok krajského súdu JUDr. P 12. mája 2017. Vychádzajúc z tohto dátumu,
koniec dvojmesačnej lehoty na podanie odvolania pripadol na 12. júl 2017, pričom
dovolanie sťažovateľa bolo odovzdané na poštovú prepravu 7. augusta 2017, teda
po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.
Podľa názoru sťažovateľa postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, keďže dovolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že jeho dovolanie
odmietol ako oneskorene podané. Najvyšší súd svoj záver odôvodnil tým, že považoval
doručenie rozsudku krajského súdu JUDr. P ako doručenie oprávnenej osobe
a od tejto právnej skutočnosti začala podľa neho plynúť sťažovateľovi dvojmesačná lehota
na podanie dovolania.
Sťažovateľ argumentuje, že nemal vedomosť o tom, že by si na začiatku konania
vedeného okresným súdom zvolil dvoch právnych zástupcov, keďže všetky relevantné
podania podpisovala JUDr. P á. Vedel iba o tom, že JUDr. P ako syn
JUDr. P pracuje v advokátskej kancelárii. Sťažovateľ tvrdí, že ak sa v apríli 2015
rozhodol vypovedať JUDr. P ej procesné splnomocnenie, určite tým mienil
vypovedanie splnomocnenia advokátskej kancelárii ako takej, a nie len vypovedanie
splnomocnenia JUDr. P ej s tým, že JUDr. P ho bude zastupovať naďalej.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že nevedel o tom, že by JUDr. P zastupoval jeho osobu
samostatne, popri JUDr. P ej, keďže sídlil na rovnakej adrese ako JUDr. P á.
Ďalej sťažovateľ uvádza, že vypovedaním splnomocnenia považoval spoluprácu
za definitívne ukončenú vo vzťahu k JUDr. P ej, ako aj k JUDr. P ovi, čo
potvrdzuje aj list z 18. mája 2015, ktorým došlo „k deklarovanému odovzdaniu celého
spisového materiálu, pričom ako kontaktný e-mail je uvedený “.
Z toho podľa sťažovateľa vyplýva, že v ďalšom období ho už žiadnom prípade nemal
JUDr. P zastupovať. V prospech tohto tvrdenia podľa sťažovateľa nasvedčuje aj to,
že JUDr. P už nebol v čase vypovedania splnomocnenia advokátom, ako to neskôr
potvrdil najvyššiemu súdu (v apríli 2014 mal byť vyčiarknutý zo zoznamu advokátov).
JUDr. P však naďalej používala mailovú adresu svojho syna ako kontaktnú adresu,
čo vyplývalo aj z mailovej správy z 8. mája 2015, v ktorom vyjadrila počudovanie nad tým,
že jej bolo zaslané predvolanie na vyhlásenie rozsudku okresného súdu napriek skutočnosti,
že sťažovateľa už nezastupovala.
Sťažovateľ ďalej argumentuje, že ak by aj okresný súd zastával názor, že 21. apríla
2015 ešte nedošlo k skončeniu jeho zastupovania zo strany JUDr. P (okrem toho, že
uviedol meno JUDr. P ako právneho zástupcu sťažovateľa v záhlaví v rozsudku
z 12. mája 2015, pozn.), z ďalších úkonov okresného súdu vyplynulo, že musel byť
uzrozumený s tým, že sťažovateľa zastupuje Mgr. Paškala, ktorý podal odvolanie a ktorému
bolo zasielané aj uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.
Podľa sťažovateľa sa „táto kontinuita... prerušila vtedy, keď krajský súd prevzal do
svojho rozsudku... ako právneho zástupcu sťažovateľa na prvom mieste JUDr. P . To
by v zásade mohla byť iba administratívna nepresnosť, súd prvej inštanie (v rozpore
s dovtedajším postupom) nezačal doručovať rozsudok JUDr. T P ovi.
K objasneniu situácie nepomohol ani JUDr. P , ktorý namiesto toho, aby oznámil, že
plná moc sa vzťahovala na JUDr. M P ovú a táto zanikla odvolaním, oznámil, že
bol už v apríli 2014 vyčiarknutý zo zoznamu advokátov. Nakoniec absurdnosť celej situácie
iba podčiarkol názor Najvyššieho súdu SR, ktorý nereflektoval skutočnosť, že jediným
právnym zástupcom sťažovateľa je Mgr. Martin Paškala. Namiesto toho začal hľadať
argumenty, aby vykreslil postup súdu prvej inštancie pri doručovaní rozsudku krajského
súdu ako správny.“.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovateľ tvrdí, že „nemožno považovať
P a za osobu oprávnenú pre doručovanie rozsudku odvolacieho súdu
a jedinou oprávnenou osobou pre jeho doručenie bol Mgr. Martin Paškala. Z uvedeného
dôvodu sa plynutie dvojmesačnej zákonnej lehoty (na podanie dovolania. pozn.) môže
odvíjať len od doručenia (rozsudku krajského súdu, pozn.) Mgr. Martinovi Paškalovi,“
ktorému bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 130/2017 z 28. februára 2018
doručené 27. marca 2018.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 130/2017 zo dňa
28. 02. 2018 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 130/2017 zo dňa
28. 02. 2018 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 5.000 € (slovom
päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 325,42 €
(slovom tristodvadsaťpäť eur štyridsaťdva centov), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej
republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil nasledujúce
skutočnosti:
1. Z fotokópie splnomocnenia, ktoré si ústavný súd vyžiadal zo spisu okresného súdu
sp. zn. 8 C 29/2012, vyplýva, že ním sťažovateľ 31. januára 2012 splnomocnil
JUDr. P ovú, ako aj JUDr. P a na zastupovanie pred okresným súdom vo veci
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov s tým, aby písomnosti boli
doručované do rúk JUDr. P ovej, pričom JUDr. P ová a JUDr. P svojimi
podpismi a pečiatkami prijatie splnomocnenia v celom rozsahu potvrdili.
2. Z podania sťažovateľa z 21. apríla 2015 označeného ako „Výpoveď plnej moci“
adresovaného JUDr. P ovej vyplýva, že ním odvoláva splnomocnenie udelené na účel
zastupovania v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 8 C 29/2012 len JUDr. P ovej. Zároveň sťažovateľ
v tomto podaní žiada JUDr. P ovú o odovzdanie spisového materiálu v lehote 7 dní
od doručenia výpovede a o potvrdenie, že odmena za právne služby bola priebežne
uhradená. Prevzatie listu potvrdila JUDr. P ová podpisom 21. apríla 2015.
3. Z listu JUDr. P ovej z 21. apríla 2015 označeného ako „Ukončenie
zastupovania č. k. 8 C 29/2012“ adresovaného sťažovateľovi vyplýva, že vo veci
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenej okresným súdom
pod sp. zn. 8 C 29/2012 v prílohe odovzdáva sťažovateľovi „celý spis týkajúci sa
predmetnej veci“ a zároveň informuje sťažovateľa o tom, že „Písomne oznámim súdu, že
dnešným dňom som ukončila Vaše zastupovanie v tejto veci.“. Prevzatie tohto listu
sťažovateľ potvrdil svojím podpisom 21. apríla 2015.
4. Zo splnomocnenia z 15. apríla 2015 podpísaného sťažovateľom vyplýva, že ním
splnomocňuje Mgr. Paškalu zastupovaním v konaní o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 29/2012.
5. Z mailového oznámenia Slovenskej advokátskej komory z 10. júla 2018
adresovaného ústavnému súdu vyplýva, že (bývalý) advokát JUDr. P bol na vlastnú
žiadosť 11. marca 2014 vyčiarknutý zo zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej
komory.
6. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 130/2017 z 28. februára
2018 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 26 Co 501/2015 zo 14. februára 2017.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd poukazuje na § 110 ods. 2
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), v ktorom sa uvádza, že ak má strana
viacerých advokátov, doručí sa písomnosť tomu z nich, ktorého určí strana na doručovanie
písomností. Ak strana výslovne neurčí žiadneho z advokátov, doručuje sa ktorémukoľvek
z nich. Najvyšší súd v napadnutom uznesení ďalej uvádza, že Civilný sporový poriadok
výslovne neupravuje zánik splnomocnenia, ako ani spôsoby, ako k nemu môže dôjsť.
Dovolací súd zároveň argumentuje poukazom na § 92 ods. 3 CSP, podľa ktorého odvolanie
splnomocnenia alebo výpoveď splnomocnenia zástupcom sú voči súdu účinné dňom, keď
ich strana alebo zástupca súdu oznámili, čo zodpovedá aj úprave obsiahnutej v § 33b ods. 1
písm. b) a c) Občianskeho zákonníka. „Aj pre procesnoprávne vzťahy v zásade platí, že
strana ako splnomocniteľ sa nemôže vzdať svojho práva kedykoľvek splnomocnenie
odvolať... Tým nie sú dotknuté prípadné hmotnoprávne následky odvolania splnomocnenia,
ktoré vyplývajú z dohody o zastúpení medzi splnomocniteľom a splnomocnencom. Pre
advokáta a jeho oprávnenie jednostranne vypovedať splnomocnenie vyplývajú osobitné
obmedzenia zo zákona o advokácii a z interných predpisov Slovenskej advokátskej komory.
Ak je obsahom zmluvy o poskytovaní právnych služieb záväzok advokáta zastupovať klienta
v spore na základe procesného splnomocnenia, má advokát z povahy veci právo vypovedať
splnomocnenie iba v prípade, ak sú splnené podmienky na odstúpenie od zmluvy
o poskytovaní právnych služieb v zmysle § 22 zákona o advokácii. Odvolanie alebo výpoveď
splnomocnenia sú jednostrannými právnymi úkonmi, ktoré sú adresované druhému
účastníkovi dohody o zastúpení. V dôsledku právnych účinkov niektorých týchto úkonov
splnomocnenie zaniká. Súd a iné subjekty v rámci prebiehajúceho sporového konania, ktoré
sa nachádzajú mimo zaniknutého vzťahu zastúpenia, nemajú o reálnom zániku pôvodne
predloženého splnomocnenia vedomosť a sú oprávnené legitímne konať s dôverou
v platnosť a záväznosť pôvodne predloženého splnomocnenia. Zákon z toho ustanovuje, že
odvolanie alebo výpoveď splnomocnenia sú voči súdu účinné dňom, keď ich strana alebo
zástupca súdu oznámili. Pre súd nie je teda relevantné, kedy zaniklo splnomocnenie
odvolaním alebo výpoveďou, ale kedy došlo k oznámeniu tejto skutočnosti do konania.
Analogicky uvedené platí i pri zániku výkonu advokácie právneho zástupcu žalobcu
(sťažovateľa) vo vzťahu k oznamovacej povinnosti voči súdu.“
Aplikujúc uvedené právne východiská na vec sťažovateľa, najvyšší súd
v napadnutom uznesení uvádza, že „V preskúmavanej veci bol rozsudok Krajského súdu
v Trnave zo 14. februára 2017 sp. zn. 26 Co 501/2015 doručovaný stranám sporu
prostredníctvom pošty. Žalobca (sťažovateľ) bol v konaní zastúpený viacerými advokátmi.
Od podania žaloby ho zastupovali JUDr. T P a JUDr. M P ová.
Žalobca (sťažovateľ) si v konaní určil na doručovanie písomností JUDr. M P ovú,
ktorá však podaním doručeným okresnému súdu 23. apríla 2015 oznámila ukončenie
zastupovania žalobcu (sťažovateľa). Žalobca (sťažovateľ) následne splnomocnil na
zastupovanie v konaní ďalšieho advokáta Mgr. Martina Paškalu. V čase doručovania
rozhodnutia odvolacieho krajského súdu žalobcovi (sťažovateľovi) tak bol žalobca
zastúpený viacerými advokátmi, a to JUDr. T P om a Mgr. Martinom
Paškalom, pričom žiadneho z nich výslovne na doručovanie písomností neurčil. Zásielku
určenú žalobcovi (sťažovateľovi) tak súd prvej inštancie doručoval právnemu zástupcovi
žalobcu JUDr. T ovi P ovi, ktorý zásielku prevzal 12. mája 2017. Následne
16. mája 2017 JUDr. T P vrátil súdu prvej inštancie naspäť rovnopis rozsudku
odvolacieho súdu s tým, že na základe jeho vlastnej žiadosti bol v apríli 2014 vyčiarknutý zo
zoznamu advokátov vedených SAK a z tohto dôvodu mu zaniklo aj plnomocenstvo na
zastupovanie žalobcu (sťažovateľa) v konaní. Súd prvej inštancie následne doručoval
rozsudok krajského súdu Mgr. Paškalovi, ktorý zásielku prevzal 5. júna 2017.
Skutočnosť, že JUDr. T P bol vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, sa
okresný súd dozvedel až z jeho oznámenia doručeného súdu prvej inštancie 16. mája 2017
(teda až po doručení rozsudku odvolacieho súdu). Dovolací súdu vychádzajúc analogicky
z ustanovenia § 92 ods. 3 CSP dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo
žalobcovi (sťažovateľovi) účinne doručené 12. mája 2017, pretože v čase doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu žalobcovi súd nemal vedomosť o vyčiarknutí JUDr. T
P zo zoznamu advokátov a o ukončení zastupovania, keď uvedená skutočnosť je voči
súdu účinná až jej oznámením súdu. Následné doručovanie rozhodnutia odvolacieho súdu
ďalšiemu právnemu zástupcovi žalobcu (sťažovateľa) bolo preto zo strany súdu prvej
inštancie nadbytočné. Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu bolo žalobcovi (sťažovateľovi)
účinne doručené 12. mája 2017, koniec dvojmesačnej lehoty na podanie dovolania
počítanej od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu pripadol na 12. júla 2017 (stredu),
ktorý bol riadnym pracovným dňom. Dovolanie žalobcu (sťažovateľa) bolo súdu prvej
inštancie doručené 10. augusta 2017 (na poštovú prepravu dané 7. augusta 2017), teda po
uplynutí zákonom stanovenej lehoty.“.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. Podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné postavenie
čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atd.). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné
poukázať aj na svoju ustálený právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup
všeobecného súdu, ktorý je v súlade s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými
procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi) nemožno kvalifikovať ako porušovanie
základných ľudských práv (m. m. napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie vychádza z presvedčenia, že
poveril (pôvodne) svojím právnym zastupovaním iba JUDr. P ovú, pričom o jej synovi
JUDr. P ovi mal vedieť len to, že spolupracuje so svojou matkou v rámci advokátskej
kancelárie, pričom aj ďalšie skutočnosti, ku ktorým počas zastupovania došlo, ho
utvrdzovali v tom, že jeho právnou zástupkyňou je len JUDr. P ová. Keď jej potom
splnomocnenie odvolal a poveril svojím ďalším zastupovaním Mgr. Paškalu, považoval ho
za svojho jediného právneho zástupcu.
Konfrontujúc skutkové východiská, z ktorých vychádza argumentácia sťažovateľa
s reálne zistenými skutočnosťami, ústavný súd zdôrazňuje, že pre objektívne posúdenie
sťažnosti je podstatné to, že z fotokópie splnomocnenia z 31. januára 2012, ktorú si ústavný
súd vyžiadal od okresného súdu, celkom nepochybne vyplýva, že sťažovateľ uvedeného dňa
splnomocnil na zastupovanie vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva
manželov pred okresným súdom tak JUDr. P ovú, ako aj JUDr. P . Z uvedeného
vyplýva, že sťažovateľ mal a musel vedieť, že jeho právnym zástupcom je (aj)
JUDr. P . Zo zistení ústavného súdu zároveň vyplýva, že sťažovateľ splnomocnenie
udelené JUDr. P ovi nikdy neodvolal (sťažovateľ to ani netvrdí, pozn.), pričom ani
JUDr. P toto splnomocnenie udelené mu sťažovateľom nikdy nevypovedal.
Za nespochybniteľne preukázanú možno považovať aj skutočnosť, že JUDr. P
neupozornil sťažovateľa na to, že bol zo zoznamu advokátov 11. marca 2014 vyčiarknutý,
pričom túto skutočnosť (do rozhodnutia odvolacieho súdu) neoznámil ani okresnému súdu,
keďže až v podaní, ktoré bolo okresnému súdu doručené 16. mája 2017 prvostupňovému
súdu, oznámil, že „... na základe jeho vlastnej žiadosti bol v apríli 2014 vyčiarknutý zo
zoznamu advokátov vedených SAK a z tohto dôvodu mu zaniklo aj plnomocenstvo na
zastupovanie žalobcu (sťažovateľa) v konaní“.
Sťažovateľom uplatnená argumentácia založená na tvrdení, že nevedel o tom, že
udelil splnomocnenie JUDr. P ovi, a preto bol presvedčený, že jeho jedinou právnou
zástupkyňou je JUDr. P ová, resp. neskôr Mgr. Paškala, nie je pre posúdenie sťažnosti
ústavným súdom právne relevantná. To platí o to viac, že objektívne listinné dôkazy, ktoré
si ústavný súd zadovážil pri príprave predbežného prerokovania (sťažovateľom
vlastnoručne podpísané splnomocnenie z 31. januára 2012 udelené aj JUDr. P ovi,
ktorý jeho prevzatie potvrdil svojím podpisom a svojou pečiatkou), toto tvrdenie
sťažovateľa nepotvrdzujú, naopak ho vyvracajú. Na základe argumentácie predloženej
sťažovateľom sa dá predpokladať, že pri udeľovaní splnomocnenia došlo k vnútorným
nezrovnalostiam, resp. nedorozumeniam medzi ním ako klientom a medzi
JUDr. P ovou a JUDr. P om ako advokátmi. O týchto nedorozumeniach však
vo veci konajúci okresný súd (a tobôž nie dovolací súd) však nemal a ani nemohol mať
žiadnu vedomosť. Argumentácia sťažovateľa by prípadne mohla nadobudnúť právnu
relevanciu v ním iniciovanom súdnom konaní o náhradu škody smerujúcom proti
JUDr. P ovi (resp. prípadne aj proti JUDr. P ovej), a to najmä s prihliadnutím na
celkom neakceptovateľnú pasivitu JUDr. P a, ktorý zanedbal svoju právnu povinnosť
ukončiť svoj právny vzťah so sťažovateľom v súvislosti s ukončením výkonu advokácie
a oznámiť túto skutočnosť okresnému súdu.
Vo vzťahu k v tomto konaní posudzovanému postupu najvyššieho súdu však uvedené
skutočnosti nemajú žiadnu právnu relevanciu. Z ústavného hľadiska totiž nemožno mať
žiadne výhrady proti argumentácii najvyššieho súdu obsiahnutej v napadnutom uznesení,
ktorá vychádza z platného a účinného znenia § 92 ods. 3 CSP, v zmysle ktorej sú odvolanie
alebo výpoveď splnomocnenia voči súdu účinné dňom, keď ich strana alebo zástupca súdu
oznámi a pre súd teda nie je relevantné, kedy reálne zaniklo splnomocnenie odvolaním
klienta (sťažovateľa) alebo výpoveďou (advokáta), ale to, kedy bola táto skutočnosť
oznámená príslušnému súdu, pričom uvedené platí podľa dovolacieho súdu analogicky aj
pri zániku výkonu advokácie právneho zástupcu sťažovateľa (JUDr. P a) vo vzťahu
k oznamovacej povinnosti, ktorú mal voči súdu. Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že tento
kľúčový právny názor najvyššieho súdu vychádzajúci z aplikácie § 92 ods. 3 CSP
sťažovateľ v sťažnosti v podstate nijako nenapáda a formuluje výhrady v zásade len k tomu,
že dovolací súd sa podľa jeho názoru v napadnutom uznesení usiloval len obhájiť postup
okresného súdu pri doručovaní rozsudku krajského súdu. K tomu ústavný súd
poznamenáva, že argumentácia najvyššieho súdu vychádza z objektívne zistených
skutočností, ako aj platnej a účinnej právnej úpravy, ktorú dovolací súd podľa názoru
ústavného súdu interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu nie je arbitrárne a je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené, čo
vylučuje, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
dospieť k záveru o porušení sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2018