Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 451/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Paškalom, Záhradnícka 27, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. Martinom Paškalom, Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára 2018. Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 28. mája 2018.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ, zastúpený advokátkou

(ďalej aj „JUDr. P á“), podal 1. februára 2012 žalobu Okresnému súdu

Galanta (ďalej len „okresný súd“), v ktorej sa domáhal vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov so . Listom doručeným 21. apríla 2015

vypovedal splnomocnenie udelené na účel svojho zastupovania v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. a súčasne požiadal o vrátenie spisového materiálu

v lehote 7 dní od doručenia výpovede. Výpoveď plnej moci JUDr. P á prevzala

osobne, ktorá zároveň v liste z 21. apríla 2015 adresovanom sťažovateľovi uviedla, že

ukončenie zastupovania v predmetnej veci písomne oznámi okresnému súdu.

Na základe písomného splnomocnenia sťažovateľ poveril zastupovaním v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. advokáta Mgr. Martina Paškalu (ďalej

len „Mgr. Paškala“), ktorý sťažovateľa zastupuje aj v konaní o sťažnosti podanej ústavnému

súdu. Mgr. Paškala prijal splnomocnenie 4. mája 2015. Keďže pojednávanie okresného súdu

bolo na účel vyhlásenia rozsudku odročené na 12. máj 2015, Mgr. Paškala ako nový právny

zástupca sťažovateľa si 5. mája 2015 preštudoval spisový materiál.

Advokátka JUDr. P á 8. mája 2015 oznámila sťažovateľovi mailovou správou,

že okresnému súdu oznámila ukončenie jeho zastupovania, ktorý jej ale napriek tomu

doručil predvolanie na pojednávanie nariadené na 12. máj 2015 s tým, že trvá na účasti

sťažovateľa. Zo zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku okresného súdu z 12. mája 2015

vyplýva, že pri verejnom vyhlásení rozsudku bol prítomný iba nový právny zástupca

sťažovateľa Mgr. Paškala, pričom v zápisnici bol ako právny zástupca sťažovateľa uvedený

aj „JUDr. P “ s poznámkou „nikto“, teda advokát JUDr. T P (ďalej aj

„JUDr. P “).

Proti rozsudku okresného súdu z 12. mája 2015 podal v zastúpení sťažovateľa

odvolanie už iba Mgr. Paškala, ktorému bolo doručované aj uznesenie okresného súdu

o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie spolu s platobným predpisom.

O odvolaní rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

zo 14. februára 2017 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu potvrdil. Rozsudok odvolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený 5. júna 2017, pričom

sťažovateľ podal proti nemu dovolanie, a to opätovne iba prostredníctvom Mgr. Paškalu,

ktorého na tento účel splnomocnil.

Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 28. februára 2018 odmietol ako oneskorene podané. Najvyšší súd vychádzal z toho, že

sťažovateľ bol v konaní zastúpený viacerými advokátmi, pričom okresný súd doručil

rozsudok krajského súdu JUDr. P 12. mája 2017. Vychádzajúc z tohto dátumu,

koniec dvojmesačnej lehoty na podanie odvolania pripadol na 12. júl 2017, pričom

dovolanie sťažovateľa bolo odovzdané na poštovú prepravu 7. augusta 2017, teda

po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Podľa názoru sťažovateľa postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

dohovoru, keďže dovolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že jeho dovolanie

odmietol ako oneskorene podané. Najvyšší súd svoj záver odôvodnil tým, že považoval

doručenie rozsudku krajského súdu JUDr. P ako doručenie oprávnenej osobe

a od tejto právnej skutočnosti začala podľa neho plynúť sťažovateľovi dvojmesačná lehota

na podanie dovolania.

Sťažovateľ argumentuje, že nemal vedomosť o tom, že by si na začiatku konania

vedeného okresným súdom zvolil dvoch právnych zástupcov, keďže všetky relevantné

podania podpisovala JUDr. P á. Vedel iba o tom, že JUDr. P ako syn

JUDr. P pracuje v advokátskej kancelárii. Sťažovateľ tvrdí, že ak sa v apríli 2015

rozhodol vypovedať JUDr. P ej procesné splnomocnenie, určite tým mienil

vypovedanie splnomocnenia advokátskej kancelárii ako takej, a nie len vypovedanie

splnomocnenia JUDr. P ej s tým, že JUDr. P ho bude zastupovať naďalej.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že nevedel o tom, že by JUDr. P zastupoval jeho osobu

samostatne, popri JUDr. P ej, keďže sídlil na rovnakej adrese ako JUDr. P á.

Ďalej sťažovateľ uvádza, že vypovedaním splnomocnenia považoval spoluprácu

za definitívne ukončenú vo vzťahu k JUDr. P ej, ako aj k JUDr. P ovi, čo

potvrdzuje aj list z 18. mája 2015, ktorým došlo „k deklarovanému odovzdaniu celého

spisového materiálu, pričom ako kontaktný e-mail je uvedený “.

Z toho podľa sťažovateľa vyplýva, že v ďalšom období ho už žiadnom prípade nemal

JUDr. P zastupovať. V prospech tohto tvrdenia podľa sťažovateľa nasvedčuje aj to,

že JUDr. P už nebol v čase vypovedania splnomocnenia advokátom, ako to neskôr

potvrdil najvyššiemu súdu (v apríli 2014 mal byť vyčiarknutý zo zoznamu advokátov).

JUDr. P však naďalej používala mailovú adresu svojho syna ako kontaktnú adresu,

čo vyplývalo aj z mailovej správy z 8. mája 2015, v ktorom vyjadrila počudovanie nad tým,

že jej bolo zaslané predvolanie na vyhlásenie rozsudku okresného súdu napriek skutočnosti,

že sťažovateľa už nezastupovala.

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že ak by aj okresný súd zastával názor, že 21. apríla

2015 ešte nedošlo k skončeniu jeho zastupovania zo strany JUDr. P (okrem toho, že

uviedol meno JUDr. P ako právneho zástupcu sťažovateľa v záhlaví v rozsudku

z 12. mája 2015, pozn.), z ďalších úkonov okresného súdu vyplynulo, že musel byť

uzrozumený s tým, že sťažovateľa zastupuje Mgr. Paškala, ktorý podal odvolanie a ktorému

bolo zasielané aj uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

Podľa sťažovateľa sa „táto kontinuita... prerušila vtedy, keď krajský súd prevzal do

svojho rozsudku... ako právneho zástupcu sťažovateľa na prvom mieste JUDr. P . To

by v zásade mohla byť iba administratívna nepresnosť, súd prvej inštanie (v rozpore

s dovtedajším postupom) nezačal doručovať rozsudok JUDr. T P ovi.

K objasneniu situácie nepomohol ani JUDr. P , ktorý namiesto toho, aby oznámil, že

plná moc sa vzťahovala na JUDr. M P ovú a táto zanikla odvolaním, oznámil, že

bol už v apríli 2014 vyčiarknutý zo zoznamu advokátov. Nakoniec absurdnosť celej situácie

iba podčiarkol názor Najvyššieho súdu SR, ktorý nereflektoval skutočnosť, že jediným

právnym zástupcom sťažovateľa je Mgr. Martin Paškala. Namiesto toho začal hľadať

argumenty, aby vykreslil postup súdu prvej inštancie pri doručovaní rozsudku krajského

súdu ako správny.“.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovateľ tvrdí, že „nemožno považovať

P a za osobu oprávnenú pre doručovanie rozsudku odvolacieho súdu

a jedinou oprávnenou osobou pre jeho doručenie bol Mgr. Martin Paškala. Z uvedeného

dôvodu sa plynutie dvojmesačnej zákonnej lehoty (na podanie dovolania. pozn.) môže

odvíjať len od doručenia (rozsudku krajského súdu, pozn.) Mgr. Martinovi Paškalovi,“

ktorému bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2018

doručené 27. marca 2018.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

28. 02. 2018 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

28. 02. 2018 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 5.000 € (slovom

päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 325,42 €

(slovom tristodvadsaťpäť eur štyridsaťdva centov), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil nasledujúce

skutočnosti:

1. Z fotokópie splnomocnenia, ktoré si ústavný súd vyžiadal zo spisu okresného súdu

sp. zn. , vyplýva, že ním sťažovateľ 31. januára 2012 splnomocnil

JUDr. P ovú, ako aj JUDr. P a na zastupovanie pred okresným súdom vo veci

vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov s tým, aby písomnosti boli

doručované do rúk JUDr. P ovej, pričom JUDr. P ová a JUDr. P svojimi

podpismi a pečiatkami prijatie splnomocnenia v celom rozsahu potvrdili.

2. Z podania sťažovateľa z 21. apríla 2015 označeného ako „Výpoveď plnej moci“

adresovaného JUDr. P ovej vyplýva, že ním odvoláva splnomocnenie udelené na účel

zastupovania v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenom

okresným súdom pod sp. zn. len JUDr. P ovej. Zároveň sťažovateľ

v tomto podaní žiada JUDr. P ovú o odovzdanie spisového materiálu v lehote 7 dní

od doručenia výpovede a o potvrdenie, že odmena za právne služby bola priebežne

uhradená. Prevzatie listu potvrdila JUDr. P ová podpisom 21. apríla 2015.

3. Z listu JUDr. P ovej z 21. apríla 2015 označeného ako „Ukončenie

zastupovania č. k. “ adresovaného sťažovateľovi vyplýva, že vo veci

vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenej okresným súdom

pod sp. zn. v prílohe odovzdáva sťažovateľovi „celý spis týkajúci sa

predmetnej veci“ a zároveň informuje sťažovateľa o tom, že „Písomne oznámim súdu, že

dnešným dňom som ukončila Vaše zastupovanie v tejto veci.“. Prevzatie tohto listu

sťažovateľ potvrdil svojím podpisom 21. apríla 2015.

4. Zo splnomocnenia z 15. apríla 2015 podpísaného sťažovateľom vyplýva, že ním

splnomocňuje Mgr. Paškalu zastupovaním v konaní o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov vedenom okresným súdom pod sp. zn. .

5. Z mailového oznámenia Slovenskej advokátskej komory z 10. júla 2018

adresovaného ústavnému súdu vyplýva, že (bývalý) advokát JUDr. P bol na vlastnú

žiadosť 11. marca 2014 vyčiarknutý zo zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej

komory.

6. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára

2018 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. zo 14. februára 2017.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd poukazuje na § 110 ods. 2

(ďalej aj „“), v ktorom sa uvádza, že ak má strana

viacerých advokátov, doručí sa písomnosť tomu z nich, ktorého určí strana na doručovanie

písomností. Ak strana výslovne neurčí žiadneho z advokátov, doručuje sa ktorémukoľvek

z nich. Najvyšší súd v napadnutom uznesení ďalej uvádza, že

výslovne neupravuje zánik splnomocnenia, ako ani spôsoby, ako k nemu môže dôjsť.

Dovolací súd zároveň argumentuje poukazom na , podľa ktorého odvolanie

splnomocnenia alebo výpoveď splnomocnenia zástupcom sú voči súdu účinné dňom, keď

ich strana alebo zástupca súdu oznámili, čo zodpovedá aj úprave obsiahnutej v § 33b ods. 1

písm. b) a c) . „Aj pre procesnoprávne vzťahy v zásade platí, že

strana ako splnomocniteľ sa nemôže vzdať svojho práva kedykoľvek splnomocnenie

odvolať... Tým nie sú dotknuté prípadné hmotnoprávne následky odvolania splnomocnenia,

ktoré vyplývajú z dohody o zastúpení medzi splnomocniteľom a splnomocnencom. Pre

advokáta a jeho oprávnenie jednostranne vypovedať splnomocnenie vyplývajú osobitné

obmedzenia zo zákona o advokácii a z interných predpisov Slovenskej advokátskej komory.

Ak je obsahom zmluvy o poskytovaní právnych služieb záväzok advokáta zastupovať klienta

v spore na základe procesného splnomocnenia, má advokát z povahy veci právo vypovedať

splnomocnenie iba v prípade, ak sú splnené podmienky na odstúpenie od zmluvy

o poskytovaní právnych služieb v zmysle § 22 zákona o advokácii. Odvolanie alebo výpoveď

splnomocnenia sú jednostrannými právnymi úkonmi, ktoré sú adresované druhému

účastníkovi dohody o zastúpení. V dôsledku právnych účinkov niektorých týchto úkonov

splnomocnenie zaniká. Súd a iné subjekty v rámci prebiehajúceho sporového konania, ktoré

sa nachádzajú mimo zaniknutého vzťahu zastúpenia, nemajú o reálnom zániku pôvodne

predloženého splnomocnenia vedomosť a sú oprávnené legitímne konať s dôverou

v platnosť a záväznosť pôvodne predloženého splnomocnenia. Zákon z toho ustanovuje, že

odvolanie alebo výpoveď splnomocnenia sú voči súdu účinné dňom, keď ich strana alebo

zástupca súdu oznámili. Pre súd nie je teda relevantné, kedy zaniklo splnomocnenie

odvolaním alebo výpoveďou, ale kedy došlo k oznámeniu tejto skutočnosti do konania.

Analogicky uvedené platí i pri zániku výkonu advokácie právneho zástupcu žalobcu

(sťažovateľa) vo vzťahu k oznamovacej povinnosti voči súdu.“

Aplikujúc uvedené právne východiská na vec sťažovateľa, najvyšší súd

v napadnutom uznesení uvádza, že „V preskúmavanej veci bol rozsudok Krajského súdu

v Trnave zo 14. februára 2017 sp. zn. doručovaný stranám sporu

prostredníctvom pošty. Žalobca (sťažovateľ) bol v konaní zastúpený viacerými advokátmi.

Od podania žaloby ho zastupovali JUDr. T P a JUDr. M P ová.

Žalobca (sťažovateľ) si v konaní určil na doručovanie písomností JUDr. M P ovú,

ktorá však podaním doručeným okresnému súdu 23. apríla 2015 oznámila ukončenie

zastupovania žalobcu (sťažovateľa). Žalobca (sťažovateľ) následne splnomocnil na

zastupovanie v konaní ďalšieho advokáta Mgr. Martina Paškalu. V čase doručovania

rozhodnutia odvolacieho krajského súdu žalobcovi (sťažovateľovi) tak bol žalobca

zastúpený viacerými advokátmi, a to JUDr. T P om a Mgr. Martinom

Paškalom, pričom žiadneho z nich výslovne na doručovanie písomností neurčil. Zásielku

určenú žalobcovi (sťažovateľovi) tak súd prvej inštancie doručoval právnemu zástupcovi

žalobcu JUDr. T ovi P ovi, ktorý zásielku prevzal 12. mája 2017. Následne

16. mája 2017 JUDr. T P vrátil súdu prvej inštancie naspäť rovnopis rozsudku

odvolacieho súdu s tým, že na základe jeho vlastnej žiadosti bol v apríli 2014 vyčiarknutý zo

zoznamu advokátov vedených SAK a z tohto dôvodu mu zaniklo aj plnomocenstvo na

zastupovanie žalobcu (sťažovateľa) v konaní. Súd prvej inštancie následne doručoval

rozsudok krajského súdu Mgr. Paškalovi, ktorý zásielku prevzal 5. júna 2017.

Skutočnosť, že JUDr. T P bol vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, sa

okresný súd dozvedel až z jeho oznámenia doručeného súdu prvej inštancie 16. mája 2017

(teda až po doručení rozsudku odvolacieho súdu). Dovolací súdu vychádzajúc analogicky

z ustanovenia dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo

žalobcovi (sťažovateľovi) účinne doručené 12. mája 2017, pretože v čase doručenia

rozhodnutia odvolacieho súdu žalobcovi súd nemal vedomosť o vyčiarknutí JUDr. T

P zo zoznamu advokátov a o ukončení zastupovania, keď uvedená skutočnosť je voči

súdu účinná až jej oznámením súdu. Následné doručovanie rozhodnutia odvolacieho súdu

ďalšiemu právnemu zástupcovi žalobcu (sťažovateľa) bolo preto zo strany súdu prvej

inštancie nadbytočné. Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu bolo žalobcovi (sťažovateľovi)

účinne doručené 12. mája 2017, koniec dvojmesačnej lehoty na podanie dovolania

počítanej od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu pripadol na 12. júla 2017 (stredu),

ktorý bol riadnym pracovným dňom. Dovolanie žalobcu (sťažovateľa) bolo súdu prvej

inštancie doručené 10. augusta 2017 (na poštovú prepravu dané 7. augusta 2017), teda po

uplynutí zákonom stanovenej lehoty.“.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. Podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné postavenie

), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atd.). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné

poukázať aj na svoju ustálený právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup

všeobecného súdu, ktorý je v súlade s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými

procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi) nemožno kvalifikovať ako porušovanie

základných ľudských práv (m. m. napr. , , ).

Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie vychádza z presvedčenia, že

poveril (pôvodne) svojím právnym zastupovaním iba JUDr. P ovú, pričom o jej synovi

JUDr. P ovi mal vedieť len to, že spolupracuje so svojou matkou v rámci advokátskej

kancelárie, pričom aj ďalšie skutočnosti, ku ktorým počas zastupovania došlo, ho

utvrdzovali v tom, že jeho právnou zástupkyňou je len JUDr. P ová. Keď jej potom

splnomocnenie odvolal a poveril svojím ďalším zastupovaním Mgr. Paškalu, považoval ho

za svojho jediného právneho zástupcu.

Konfrontujúc skutkové východiská, z ktorých vychádza argumentácia sťažovateľa

s reálne zistenými skutočnosťami, ústavný súd zdôrazňuje, že pre objektívne posúdenie

sťažnosti je podstatné to, že z fotokópie splnomocnenia z 31. januára 2012, ktorú si ústavný

súd vyžiadal od okresného súdu, celkom nepochybne vyplýva, že sťažovateľ uvedeného dňa

splnomocnil na zastupovanie vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva

manželov pred okresným súdom tak JUDr. P ovú, ako aj JUDr. P . Z uvedeného

vyplýva, že sťažovateľ mal a musel vedieť, že jeho právnym zástupcom je (aj)

JUDr. P . Zo zistení ústavného súdu zároveň vyplýva, že sťažovateľ splnomocnenie

udelené JUDr. P ovi nikdy neodvolal (sťažovateľ to ani netvrdí, pozn.), pričom ani

JUDr. P toto splnomocnenie udelené mu sťažovateľom nikdy nevypovedal.

Za nespochybniteľne preukázanú možno považovať aj skutočnosť, že JUDr. P

neupozornil sťažovateľa na to, že bol zo zoznamu advokátov 11. marca 2014 vyčiarknutý,

pričom túto skutočnosť (do rozhodnutia odvolacieho súdu) neoznámil ani okresnému súdu,

keďže až v podaní, ktoré bolo okresnému súdu doručené 16. mája 2017 prvostupňovému

súdu, oznámil, že „... na základe jeho vlastnej žiadosti bol v apríli 2014 vyčiarknutý zo

zoznamu advokátov vedených SAK a z tohto dôvodu mu zaniklo aj plnomocenstvo na

zastupovanie žalobcu (sťažovateľa) v konaní“.

Sťažovateľom uplatnená argumentácia založená na tvrdení, že nevedel o tom, že

udelil splnomocnenie JUDr. P ovi, a preto bol presvedčený, že jeho jedinou právnou

zástupkyňou je JUDr. P ová, resp. neskôr Mgr. Paškala, nie je pre posúdenie sťažnosti

ústavným súdom právne relevantná. To platí o to viac, že objektívne listinné dôkazy, ktoré

si ústavný súd zadovážil pri príprave predbežného prerokovania (sťažovateľom

vlastnoručne podpísané splnomocnenie z 31. januára 2012 udelené aj JUDr. P ovi,

ktorý jeho prevzatie potvrdil svojím podpisom a svojou pečiatkou), toto tvrdenie

sťažovateľa nepotvrdzujú, naopak ho vyvracajú. Na základe argumentácie predloženej

sťažovateľom sa dá predpokladať, že pri udeľovaní splnomocnenia došlo k vnútorným

nezrovnalostiam, resp. nedorozumeniam medzi ním ako klientom a medzi

JUDr. P ovou a JUDr. P om ako advokátmi. O týchto nedorozumeniach však

vo veci konajúci okresný súd (a tobôž nie dovolací súd) však nemal a ani nemohol mať

žiadnu vedomosť. Argumentácia sťažovateľa by prípadne mohla nadobudnúť právnu

relevanciu v ním iniciovanom súdnom konaní o náhradu škody smerujúcom proti

JUDr. P ovi (resp. prípadne aj proti JUDr. P ovej), a to najmä s prihliadnutím na

celkom neakceptovateľnú pasivitu JUDr. P a, ktorý zanedbal svoju právnu povinnosť

ukončiť svoj právny vzťah so sťažovateľom v súvislosti s ukončením výkonu advokácie

a oznámiť túto skutočnosť okresnému súdu.

Vo vzťahu k v tomto konaní posudzovanému postupu najvyššieho súdu však uvedené

skutočnosti nemajú žiadnu právnu relevanciu. Z ústavného hľadiska totiž nemožno mať

žiadne výhrady proti argumentácii najvyššieho súdu obsiahnutej v napadnutom uznesení,

ktorá vychádza z platného a účinného znenia , v zmysle ktorej sú odvolanie

alebo výpoveď splnomocnenia voči súdu účinné dňom, keď ich strana alebo zástupca súdu

oznámi a pre súd teda nie je relevantné, kedy reálne zaniklo splnomocnenie odvolaním

klienta (sťažovateľa) alebo výpoveďou (advokáta), ale to, kedy bola táto skutočnosť

oznámená príslušnému súdu, pričom uvedené platí podľa dovolacieho súdu analogicky aj

pri zániku výkonu advokácie právneho zástupcu sťažovateľa (JUDr. P a) vo vzťahu

k oznamovacej povinnosti, ktorú mal voči súdu. Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že tento

kľúčový právny názor najvyššieho súdu vychádzajúci z aplikácie

sťažovateľ v sťažnosti v podstate nijako nenapáda a formuluje výhrady v zásade len k tomu,

že dovolací súd sa podľa jeho názoru v napadnutom uznesení usiloval len obhájiť postup

okresného súdu pri doručovaní rozsudku krajského súdu. K tomu ústavný súd

poznamenáva, že argumentácia najvyššieho súdu vychádza z objektívne zistených

skutočností, ako aj platnej a účinnej právnej úpravy, ktorú dovolací súd podľa názoru

ústavného súdu interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nie je arbitrárne a je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené, čo

vylučuje, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o porušení sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018