Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 450/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti BENCONT COLLECTION, a. s., Vajnorská 100/A, Bratislava, zastúpenej

advokátmi JUDr. Danielom Lipšicom, LL.M., Štefánikova 15, Bratislava, a JUDr. Petrom

Kubinom, Štefánikova 15, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv

podľa a 4, a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 12. januára 2018 v spojení

s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 9. marca 2018,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BENCONT COLLECTION, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BENCONT COLLECTION, a. s.,

Vajnorská 100/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátmi

JUDr. Danielom Lipšicom, LL.M., Štefánikova 15, Bratislava, a JUDr. Petrom Kubinom,

Štefánikova 15, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a 4, a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 12. januára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie z 12. januára 2018“)

v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. marca 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie z 9. marca 2018“).

Zo sťažnosti vyplýva, že právna predchodkyňa sťažovateľky (Poštová banka, a. s.) sa

návrhom doručeným okresnému súdu 18. augusta 2017 domáhala od povinného

vymoženia sumy 4 770,08 € s príslušenstvom na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská

a mediačná, a. s., Dunajská 15, Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn.

z 20. júna 2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok z 20. júna 2016“).

Okresný súd napadnutým uznesením z 12. januára 2018 vydaným vyšším súdnym

úradníkom návrh Poštovej banky, a. s. (ďalej len „oprávnená“), na vykonanie exekúcie

podľa

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

zamietol a oprávnenej trovy exekučného konania nepriznal.

O sťažnosti oprávnenej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 12. januára

2018 okresný súd rozhodol napadnutým uznesením z 9. marca 2018 tak, že ju zamietol.

V napadnutom uznesení z 9. marca 2018 sa stotožnil so závermi obsiahnutými

v napadnutom uznesení okresného súdu z 12. januára 2018, v zmysle ktorých bola

rozhodcovská doložka posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka, na základe ktorej

rozhodoval rozhodcovský súd ako nepríslušný orgán, čo malo mať za následok vydanie

právne nulitného aktu.

Svoju aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti sťažovateľka odôvodňuje zmluvou

o postúpení pohľadávky voči povinnému č. V/2017 z 10. októbra 2017, na základe ktorej

bola pohľadávka (pôvodne) oprávneného voči povinnému postúpená na ňu.

Zdôrazňujúc rovnosť oboch účastníkov záväzkového právneho vzťahu, sťažovateľka

namieta, že v konaní pred okresným súdom došlo k uprednostneniu záujmov povinného

pred jej záujmami, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivé konanie podľa dohovoru, keďže okresný

súd de iure a de facto „znemožnil sťažovateľke akokoľvek ďalej uplatniť svoje právo

priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného

rozsudku všeobecného súdu...“.

Sťažovateľka s poukazom na nevyhnutnosť ústavne konformného výkladu § 53

ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného poriadku argumentuje, že žaloba o zrušenie

rozhodcovského rozsudku podľa o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov je jediným „nástrojom, ktorým je možné dosiahnuť zrušenie

tuzemského rozhodcovského rozsudku. Teda ani príslušný exekučný súd v exekučnom

konaní nie je oprávnený zrušiť rozhodcovský rozsudok.“.

Prihliadajúc na závery obsiahnuté v náleze ústavného súdu sp. zn.

a na záväzné stanovisko, ktoré je súčasťou uznesenia ústavného súdu sp. zn.

PLz. , sťažovateľka namieta, že okresný súd svojím postupom korigoval

v jej neprospech už rozhodcovským súdom zistený skutkový stav, pričom jej neumožnil

riadne sa vyjadriť k vykonaným dôkazom, čím porušil jej základné právo zaručené čl. 48

ods. 2 a právo zaručené dohovoru.

Sťažovateľka ďalej argumentuje, že v dôsledku napadnutých uznesení okresného

súdu z 12. januára 2018 a 9. marca 2018 nemá k dispozícii efektívny nástroj na vymoženie

pohľadávky voči povinnému, ktorá tvorí súčasť jej majetku, a preto napadnutými

uzneseniami došlo zároveň podľa nej aj k porušeniu jej základných práv zaručených

a 4 .

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ju ústavný

súd prijal na ďalšie konanie o následne o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jej

základných práv zaručených a 4, a a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu z 12. januára

2018 v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu z 9. marca 2018, napadnuté

uznesenie okresného súdu z 9. marca 2018 zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie

konanie, pričom zároveň sťažovateľke prizná úhradu trov konania, ktoré jej vznikli

v súvislosti so zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

okresného súdu vydaným vyšším súdnym úradníkom sp. zn. z 12. januára

2018 a uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. marca 2018.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa

a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa uznesením okresného

súdu sp. zn. z 12. januára 2018

Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu vydané vyšším súdnym úradníkom

z 12. januára 2018, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni

princíp subsidiarity zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd

().

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom

z 12. januára 2018 mohla sťažovateľka podať sťažnosť (čo aj využila), o ktorej bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť okresný súd (sudcom). Právomoc okresného súdu

rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky vylučuje uplatnenie právomoci ústavného súdu

vo vzťahu k tejto časti sťažnosti, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa

a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

okresného súdu sp. zn. z 9. marca 2018

Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd podľa jej

názoru rozhodol arbitrárne, napadnuté uznesenie neodôvodnil dostatočným spôsobom

a nezaoberal sa všetkými námietkami právneho predchodcu sťažovateľky uvedenými

v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 12. januára 2018. Taktiež jej

nebola daná možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. V dôsledku toho

malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok

podľa a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením okresného súdu z 9. marca 2018.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez

akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto

konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto

ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom základného práva na súdnu ochranu článku 46 ods. 1 je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do

ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne

zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,

ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať

rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca

k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď

existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.

1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd rozhodol arbitrárne,

keď uznesením sp. zn. z 9. marca 2018 zamietol sťažnosť proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu z 12. januára 2018. Sťažovateľka argumentuje, že okresný súd jej

nedal možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, najmä ku skutočnosti, že

rozsudok rozhodcovského súdu z 20. júna 2016 bol vyhodnotený ako ničotný akt.

V dôsledku toho jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, a tým malo dôjsť aj

k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Vychádzajúc z námietok sťažovateľky, ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu z 9. marca 2018,

v ktorej sa uvádza:

«... Vyššie citované ustanovenie § 53 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom

od 01. 04. 2017 súdu ukladá povinnosť ex offo preskúmavať návrh na vykonanie exekúcie

a jeho prílohy, a to vrátane exekučného titulu a spotrebiteľskej zmluvy a všetkých ďalších

zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ je exekučným

titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom spore, prirodzenou súčasťou tohto

preskúmavania je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá

rozhodcovská zmluva. V opačnom prípade by zákonodarca nezveril súdu oprávnenie

zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ktorá sa má vykonať na podklade rozhodcovského

rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore, z dôvodu, že spotrebiteľská rozhodcovská

zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1.

Exekučného poriadku). V prípade neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy,

resp. doložky, rozhodcovský súd nemôže prejednať a rozhodnúť medzi účastníkmi spor

a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý by mal predstavovať exekučný titul.

Súd dáva za pravdu oprávnenému, keď tvrdí, že doručený rozhodcovský rozsudok,

ktorý už nemožno preskúmať podľa , má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, a teda že súd je

povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.

Na druhej strane však aj z konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky /napr. uznesenie sp. zn. zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn.

zo dňa 30. 01. 2014 a sp. zn. zo dňa 27. 11. 2013/

vyplýva, že súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia

zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa

exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na

vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak

po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať aj

na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. 01.

1997 sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R

58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“ Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí

za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň

povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej)

rozhodcovskej zmluvy /viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 09. 02. 2012/. Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež v uznesení

sp. zn. zo dňa 13. 10. 2011 /publikovanom pod R 46/2012/ vyslovil právny

názor, že pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd

s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku

vyriešil rozhodcovský súd /viď napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 27. 11. 2013/. Len platná rozhodcovská doložka môže totiž

založiť právomoc na konanie rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ

v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok /porovnaj

R 46/2012/. Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého

nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia

vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu

„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Podľa názoru súdu sú uvedené

závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzhľadom na príbuznosť právnej úpravy plne

použiteľné aj po novele Exekučného poriadku účinnej od 01. 04. 2017.

Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že aj v danej veci bol postup súdneho

úradníka, ktorý skúmal, či bola rozhodcovská zmluva uzavretá v súlade s osobitnými

predpismi, opodstatnený a súladný so zákonom, a to bez ohľadu na skutočnosť, že došiel

k inému záveru, ako rozhodcovský súd. Keďže tento jeho postup nebol preskúmavaním

vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia,

vyšší súdny úradník si ani „neuzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať

do už ukončeného nachádzacieho konania“ tak, ako to tvrdí oprávnený.»

V ďalšej časti napadnutého uznesenia sa okresný súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne konformným spôsobom vyjadril k námietke sťažovateľky, že jej bola odňatá

možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, keď uviedol:

„Oprávnený ďalej v sťažnosti namieta konštruovanie nového skutkového stavu bez

účasti oprávneného a odňatie možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému

stavu, na základe ktorého vyšší súdny úradník dospel k odlišným právnym záverom ako

rozhodcovský súd v základnom konaní. Na tomto mieste súd opakovane poukazuje na

právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v uznesení sp. zn.

zo dňa 13. 10. 2011 /publikovanom pod R 46/2012/, že pri riešení otázky, či

rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je

exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Pokiaľ teda Exekučný

poriadok uložil súdu zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie v prípade, že sa má exekúcia

vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore

a spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov (§ 53

ods. 3 písm. i) bod I. Exekučného poriadku), vyšší súdny úradník bol povinný na základe

oprávneným predložených dôkazov skúmať rozhodcovskú zmluvu bez ohľadu na jej

posúdenie a z toho vyplývajúce posúdenie otázky právomoci rozhodcovským súdom. Vyšší

súdny úradník nevykonával iné dôkazy než tie, ktoré mu predložil samotný oprávnený

v zmysle § 48 ods. 4 písm. d) Exekučného poriadku, pričom oprávnený na základe vyššie

uvedenej výslovnej právnej úpravy mohol očakávať opätovné posúdenie tejto otázky.

Oprávnený mal možnosť vyjadriť sa k platnosti rozhodcovskej zmluvy a taktiež vyjadriť

svoje námietky k skutkovým zisteniam vyššieho súdneho úradníka vyvodeným z listinného

dôkazu predloženého oprávneným a k právnym záverom z toho vyplývajúcim aj v podanej

sťažnosti, pričom v danej veci oprávnený možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu vyššieho

súdneho úradníka o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie aj využil a v podanej

sťažnosti okrem iného vyjadril aj svoj nesúhlas s právnymi závermi vyššieho súdneho

úradníka o neplatnosti rozhodcovskej doložky /porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 22. 01. 2014/. Oprávnený v podanej

sťažnosti však nenavrhol žiadne dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal

vyšší súdny úradník. Pokiaľ oprávnený tvrdí, že postupom vyššieho súdneho úradníka došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, súd konštatuje, že do práva na spravodlivý

proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov /IV. ÚS a rovnako

neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi /I. ÚS 50/04/. Súd ďalej

konštatuje, že z napadnutého uznesenia nevyplýva, že by vyšší súdny úradník preskúmaval

súlad obsahu rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou tak, ako to tvrdí

oprávnený. V danej veci taktiež súd nezistil namietaný rozpor postupu vyššieho súdneho

úradníka s ustanovením (bez konkretizácie, v čom má rozpor spočívať). Na

základe uvedeného má teda súd za to, že sťažnosť oprávneného v tomto smere nie

dôvodná.“

V záverečnej časti napadnutého uznesenia z 9. marca 2018 sa okresný súd vyjadril

k vyhodnoteniu vzťahu, ktorý vznikol medzi oprávnenou (právnou predchodkyňou

sťažovateľky) a povinným, pričom zdôraznil, že išlo o spotrebiteľský vzťah, a to na základe

nasledujúcej argumentácie:

„Z predložených dôkazov nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by

bol pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej

obchodnej činnosti a poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej

činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní

zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne

vyjednať zmluvné podmienky vzhľadom na vopred predtlačený text formulára. V danom

prípade neboli teda pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere.

Následne po vyhodnotení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako

spotrebiteľského, vyšší súdny úradník postupoval správne, keď pristúpil k posudzovaniu

rozhodcovskej doložky z hľadiska, či bola individuálne dojednaná. Vyšší súdny úradník

svoje závery v tomto smere oprel o skutočnosť, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ

osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

podmienkami...“

Na základe citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu

z 9. marca 2018 ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v ňom zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami právneho

predchodcu sťažovateľky, pričom zaujal ústavne konformný postoj k problému oprávnenia

a zároveň aj povinnosti exekučného súdu riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo

na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy, pokiaľ oprávnený v návrhu

na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu. Pri riešení

otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd, ktorý disponuje právomocou

prejednať predmetný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil

rozhodcovský súd.

Okresný súd sa s námietkami právneho predchodcu sťažovateľky uvedenými

v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 12. januára 2018

nestotožnil, a preto sťažnosť proti tomuto uzneseniu zamietol. Napadnuté uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 9. marca 2018 nemožno podľa názoru ústavného

súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo

založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu,

zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými v sťažnosti

právneho predchodcu sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 12. januára 2018 ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

okresného súdu sp. zn. z 9. marca 2018, a základným právom vlastniť

majetok podľa a 4 , základným právom na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018