Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 450/2018
PDF · 282.21 KB
No categories available
IV. ÚS 450/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti BENCONT COLLECTION, a. s., Vajnorská 100/A, Bratislava, zastúpenej
advokátmi JUDr. Danielom Lipšicom, LL.M., Štefánikova 15, Bratislava, a JUDr. Petrom
Kubinom, Štefánikova 15, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 15 Ek 92/2017 z 12. januára 2018 v spojení
s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 15 Ek 92/2017 z 9. marca 2018,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti BENCONT COLLECTION, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2018
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BENCONT COLLECTION, a. s.,
Vajnorská 100/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátmi
JUDr. Danielom Lipšicom, LL.M., Štefánikova 15, Bratislava, a JUDr. Petrom Kubinom,
Štefánikova 15, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
15 Ek 92/2017 z 12. januára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie z 12. januára 2018“)
v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 15 Ek 92/2017 z 9. marca 2018 (ďalej len
„napadnuté uznesenie z 9. marca 2018“).
Zo sťažnosti vyplýva, že právna predchodkyňa sťažovateľky (Poštová banka, a. s.) sa
návrhom doručeným okresnému súdu 18. augusta 2017 domáhala od povinného
vymoženia sumy 4 770,08 € s príslušenstvom na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská
a mediačná, a. s., Dunajská 15, Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn.
PM-R/0915/0224 z 20. júna 2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok z 20. júna 2016“).
Okresný súd napadnutým uznesením z 12. januára 2018 vydaným vyšším súdnym
úradníkom návrh Poštovej banky, a. s. (ďalej len „oprávnená“), na vykonanie exekúcie
podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
zamietol a oprávnenej trovy exekučného konania nepriznal.
O sťažnosti oprávnenej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 12. januára
2018 okresný súd rozhodol napadnutým uznesením z 9. marca 2018 tak, že ju zamietol.
V napadnutom uznesení z 9. marca 2018 sa stotožnil so závermi obsiahnutými
v napadnutom uznesení okresného súdu z 12. januára 2018, v zmysle ktorých bola
rozhodcovská doložka posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka, na základe ktorej
rozhodoval rozhodcovský súd ako nepríslušný orgán, čo malo mať za následok vydanie
právne nulitného aktu.
Svoju aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti sťažovateľka odôvodňuje zmluvou
o postúpení pohľadávky voči povinnému č. V/2017 z 10. októbra 2017, na základe ktorej
bola pohľadávka (pôvodne) oprávneného voči povinnému postúpená na ňu.
Zdôrazňujúc rovnosť oboch účastníkov záväzkového právneho vzťahu, sťažovateľka
namieta, že v konaní pred okresným súdom došlo k uprednostneniu záujmov povinného
pred jej záujmami, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu čl.
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže okresný
súd de iure a de facto „znemožnil sťažovateľke akokoľvek ďalej uplatniť svoje právo
priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného
rozsudku všeobecného súdu...“.
Sťažovateľka s poukazom na nevyhnutnosť ústavne konformného výkladu § 53
ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného poriadku argumentuje, že žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov je jediným „nástrojom, ktorým je možné dosiahnuť zrušenie
tuzemského rozhodcovského rozsudku. Teda ani príslušný exekučný súd v exekučnom
konaní nie je oprávnený zrušiť rozhodcovský rozsudok.“.
Prihliadajúc na závery obsiahnuté v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012
a na záväzné stanovisko, ktoré je súčasťou uznesenia ústavného súdu sp. zn.
PLz. ÚS 1/2014, sťažovateľka namieta, že okresný súd svojím postupom korigoval
v jej neprospech už rozhodcovským súdom zistený skutkový stav, pričom jej neumožnil
riadne sa vyjadriť k vykonaným dôkazom, čím porušil jej základné právo zaručené čl. 48
ods. 2 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka ďalej argumentuje, že v dôsledku napadnutých uznesení okresného
súdu z 12. januára 2018 a 9. marca 2018 nemá k dispozícii efektívny nástroj na vymoženie
pohľadávky voči povinnému, ktorá tvorí súčasť jej majetku, a preto napadnutými
uzneseniami došlo zároveň podľa nej aj k porušeniu jej základných práv zaručených
čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ju ústavný
súd prijal na ďalšie konanie o následne o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jej
základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu z 12. januára
2018 v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu z 9. marca 2018, napadnuté
uznesenie okresného súdu z 9. marca 2018 zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie
konanie, pričom zároveň sťažovateľke prizná úhradu trov konania, ktoré jej vznikli
v súvislosti so zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
okresného súdu vydaným vyšším súdnym úradníkom sp. zn. 15 Ek 92/2017 z 12. januára
2018 a uznesením okresného súdu sp. zn. 15 Ek 92/2017 z 9. marca 2018.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 uznesením okresného
súdu sp. zn. 15 Ek 92/2017 z 12. januára 2018
Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu vydané vyšším súdnym úradníkom
z 12. januára 2018, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni
princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd
(III. ÚS 5/05).
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom
z 12. januára 2018 mohla sťažovateľka podať sťažnosť (čo aj využila), o ktorej bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť okresný súd (sudcom). Právomoc okresného súdu
rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky vylučuje uplatnenie právomoci ústavného súdu
vo vzťahu k tejto časti sťažnosti, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
okresného súdu sp. zn. 15 Ek 92/2017 z 9. marca 2018
Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd podľa jej
názoru rozhodol arbitrárne, napadnuté uznesenie neodôvodnil dostatočným spôsobom
a nezaoberal sa všetkými námietkami právneho predchodcu sťažovateľky uvedenými
v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 12. januára 2018. Taktiež jej
nebola daná možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. V dôsledku toho
malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením okresného súdu z 9. marca 2018.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez
akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto
konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto
ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Účelom základného práva na súdnu ochranu článku 46 ods. 1 ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do
ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne
zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,
ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať
rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca
k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej
podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý
garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď
existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin
c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd rozhodol arbitrárne,
keď uznesením sp. zn. 15 Ek 92/2017 z 9. marca 2018 zamietol sťažnosť proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu z 12. januára 2018. Sťažovateľka argumentuje, že okresný súd jej
nedal možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, najmä ku skutočnosti, že
rozsudok rozhodcovského súdu z 20. júna 2016 bol vyhodnotený ako ničotný akt.
V dôsledku toho jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, a tým malo dôjsť aj
k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
Vychádzajúc z námietok sťažovateľky, ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu z 9. marca 2018,
v ktorej sa uvádza:
«... Vyššie citované ustanovenie § 53 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 01. 04. 2017 súdu ukladá povinnosť ex offo preskúmavať návrh na vykonanie exekúcie
a jeho prílohy, a to vrátane exekučného titulu a spotrebiteľskej zmluvy a všetkých ďalších
zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom spore, prirodzenou súčasťou tohto
preskúmavania je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá
rozhodcovská zmluva. V opačnom prípade by zákonodarca nezveril súdu oprávnenie
zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ktorá sa má vykonať na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore, z dôvodu, že spotrebiteľská rozhodcovská
zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1.
Exekučného poriadku). V prípade neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy,
resp. doložky, rozhodcovský súd nemôže prejednať a rozhodnúť medzi účastníkmi spor
a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý by mal predstavovať exekučný titul.
Súd dáva za pravdu oprávnenému, keď tvrdí, že doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, a teda že súd je
povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
Na druhej strane však aj z konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky /napr. uznesenie sp. zn. 5 Cdo 16/2013 zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn.
2 ECdo 106/2013 zo dňa 30. 01. 2014 a sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11. 2013/
vyplýva, že súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa
exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak
po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať aj
na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. 01.
1997 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“ Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí
za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej)
rozhodcovskej zmluvy /viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 122/2011 z 09. 02. 2012/. Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež v uznesení
sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 /publikovanom pod R 46/2012/ vyslovil právny
názor, že pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd
s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd /viď napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11. 2013/. Len platná rozhodcovská doložka môže totiž
založiť právomoc na konanie rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok /porovnaj
R 46/2012/. Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia
vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Podľa názoru súdu sú uvedené
závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzhľadom na príbuznosť právnej úpravy plne
použiteľné aj po novele Exekučného poriadku účinnej od 01. 04. 2017.
Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že aj v danej veci bol postup súdneho
úradníka, ktorý skúmal, či bola rozhodcovská zmluva uzavretá v súlade s osobitnými
predpismi, opodstatnený a súladný so zákonom, a to bez ohľadu na skutočnosť, že došiel
k inému záveru, ako rozhodcovský súd. Keďže tento jeho postup nebol preskúmavaním
vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia,
vyšší súdny úradník si ani „neuzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať
do už ukončeného nachádzacieho konania“ tak, ako to tvrdí oprávnený.»
V ďalšej časti napadnutého uznesenia sa okresný súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne konformným spôsobom vyjadril k námietke sťažovateľky, že jej bola odňatá
možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, keď uviedol:
„Oprávnený ďalej v sťažnosti namieta konštruovanie nového skutkového stavu bez
účasti oprávneného a odňatie možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému
stavu, na základe ktorého vyšší súdny úradník dospel k odlišným právnym záverom ako
rozhodcovský súd v základnom konaní. Na tomto mieste súd opakovane poukazuje na
právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v uznesení sp. zn.
3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 /publikovanom pod R 46/2012/, že pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je
exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Pokiaľ teda Exekučný
poriadok uložil súdu zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie v prípade, že sa má exekúcia
vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore
a spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov (§ 53
ods. 3 písm. i) bod I. Exekučného poriadku), vyšší súdny úradník bol povinný na základe
oprávneným predložených dôkazov skúmať rozhodcovskú zmluvu bez ohľadu na jej
posúdenie a z toho vyplývajúce posúdenie otázky právomoci rozhodcovským súdom. Vyšší
súdny úradník nevykonával iné dôkazy než tie, ktoré mu predložil samotný oprávnený
v zmysle § 48 ods. 4 písm. d) Exekučného poriadku, pričom oprávnený na základe vyššie
uvedenej výslovnej právnej úpravy mohol očakávať opätovné posúdenie tejto otázky.
Oprávnený mal možnosť vyjadriť sa k platnosti rozhodcovskej zmluvy a taktiež vyjadriť
svoje námietky k skutkovým zisteniam vyššieho súdneho úradníka vyvodeným z listinného
dôkazu predloženého oprávneným a k právnym záverom z toho vyplývajúcim aj v podanej
sťažnosti, pričom v danej veci oprávnený možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu vyššieho
súdneho úradníka o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie aj využil a v podanej
sťažnosti okrem iného vyjadril aj svoj nesúhlas s právnymi závermi vyššieho súdneho
úradníka o neplatnosti rozhodcovskej doložky /porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 7/2013 zo dňa 22. 01. 2014/. Oprávnený v podanej
sťažnosti však nenavrhol žiadne dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal
vyšší súdny úradník. Pokiaľ oprávnený tvrdí, že postupom vyššieho súdneho úradníka došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, súd konštatuje, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov /IV. ÚS 252/04/ a rovnako
neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi /I. ÚS 50/04/. Súd ďalej
konštatuje, že z napadnutého uznesenia nevyplýva, že by vyšší súdny úradník preskúmaval
súlad obsahu rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou tak, ako to tvrdí
oprávnený. V danej veci taktiež súd nezistil namietaný rozpor postupu vyššieho súdneho
úradníka s ustanovením § 215 C. s. p. (bez konkretizácie, v čom má rozpor spočívať). Na
základe uvedeného má teda súd za to, že sťažnosť oprávneného v tomto smere nie
dôvodná.“
V záverečnej časti napadnutého uznesenia z 9. marca 2018 sa okresný súd vyjadril
k vyhodnoteniu vzťahu, ktorý vznikol medzi oprávnenou (právnou predchodkyňou
sťažovateľky) a povinným, pričom zdôraznil, že išlo o spotrebiteľský vzťah, a to na základe
nasledujúcej argumentácie:
„Z predložených dôkazov nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by
bol pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej
obchodnej činnosti a poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej
činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní
zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne
vyjednať zmluvné podmienky vzhľadom na vopred predtlačený text formulára. V danom
prípade neboli teda pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere.
Následne po vyhodnotení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako
spotrebiteľského, vyšší súdny úradník postupoval správne, keď pristúpil k posudzovaniu
rozhodcovskej doložky z hľadiska, či bola individuálne dojednaná. Vyšší súdny úradník
svoje závery v tomto smere oprel o skutočnosť, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami...“
Na základe citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu
z 9. marca 2018 ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v ňom zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami právneho
predchodcu sťažovateľky, pričom zaujal ústavne konformný postoj k problému oprávnenia
a zároveň aj povinnosti exekučného súdu riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy, pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu. Pri riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd, ktorý disponuje právomocou
prejednať predmetný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil
rozhodcovský súd.
Okresný súd sa s námietkami právneho predchodcu sťažovateľky uvedenými
v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 15 Ek 92/2017 z 12. januára 2018
nestotožnil, a preto sťažnosť proti tomuto uzneseniu zamietol. Napadnuté uznesenie
okresného súdu sp. zn. 15 Ek 92/2017 z 9. marca 2018 nemožno podľa názoru ústavného
súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo
založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu,
zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými v sťažnosti
právneho predchodcu sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 15 Ek 92/2017
z 12. januára 2018 ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
okresného súdu sp. zn. 15 Ek 92/2017 z 9. marca 2018, a základným právom vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2018