Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 453/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, ktorou namieta porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. januára 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením

z 31. januára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom

postavení žalobcu v 3. rade spoločne s ďalšími žalobcami žalobou doručenou Okresnému

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovaným v 1. a 2. rade odstránenia

stavby a strpenia vstupu na pozemok.

Napadnutým uznesením krajského súdu odvolací súd zmenil uznesenie okresného

súdu sp. zn. z 29. júla 2016 v spojení s opravným uznesením okresného súdu

sp. zn. z 18. augusta 2016 vo výroku o priznaní práva na náhradu trov

konania žalobcom v 2. až 4. rade tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov

konania. Zároveň bol žalovaným v 1. a 2. rade priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 % (ďalej spolu aj „napadnuté výroky“).

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu (proti napadnutým výrokom, pozn.)

sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 28. februára 2018 tak, že dovolanie

odmietol podľa (ďalej len „“).

Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti, sťažovateľ zastáva názor, že napadnutými

výrokmi napadnutého uznesenia krajského súdu došlo k porušeniu základných práv

zaručených , a a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv

zaručených čl. 17 ods. 1 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím vo veci

náhrady trov konania. V konkrétnostiach uvádza, že ako žalobca v 3. rade spoločne

s ďalšími žalobcami „Vyhrali... a dokázali, že máme pravdu a trovy nám KS Žilina

nepriznal a dokonca máme platiť odporcom aj napriek všetkým dôkazom.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol

o nej nálezom tak, že vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 postupom krajského súdu v napadnutom konaní a v tomto konaní vydaným

napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému

súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa domáha priznania primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 5 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou ustálenou judikatúrou pripomína, že

podľa je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je

koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie – t. j. v petite. Podľa petitu sťažovateľ

namieta porušenie svojho základného práva podľa . Preto v danej veci

ústavný súd môže predbežne prerokovať sťažnosť sťažovateľa len v rozsahu namietaného

porušenia citovaného práva, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu

na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení , príp.

kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu ( a ,

ods. dohovoru a čl. 17 ods. 1 a čl. 47 charty), sa totiž v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu považuje iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (,

, ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté uznesenie krajského súdu

nadobudlo právoplatnosť 21. februára 2017, t. j. sťažovateľ podal sťažnosť zjavne

po uplynutí lehoty ustanovenej v , čo zakladá dôvod

na jej odmietnutie ako oneskorene podanej.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ začiatok plynutia zákonnej dvojmesačnej

lehoty podľa odvodzoval odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2018,

ktorým bolo dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietnuté ako

neprípustné. Sťažovateľ zrejme vychádzal z v zásade ustálenej judikatúry ústavného súdu,

podľa ktorej sa lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní považuje za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ale s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú (m. m.

, , , , ).

K okolnostiam, ktoré zjavne vylučujú aplikáciu uvedeného právneho názoru, patria

predovšetkým také, pri ktorých sťažovateľ v zmysle platnej právnej úpravy (zjavne)

nedisponuje oprávnením podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej

moci, ktorým podľa jeho tvrdenia mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, t. j.

ak je dovolanie v konkrétnom prípade zjavne neprípustné. V takýchto prípadoch lehota

podľa začne plynúť odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia, ktoré predchádzalo podaniu neprípustného dovolania

().

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. februára 2018 bolo dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu odmietnuté ako procesne neprípustné v súlade s z dôvodu, že

smerovalo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania, pričom prípustnosť

takéhoto dovolania je v zmysle vylúčená.

V prípadoch uvedených v totiž podľa nie je

dovolanie prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357

písm. a) až n) , pričom v okolnostiach prejednávanej veci krajský súd rozhodoval podľa

o nároku na náhradu trov konania.

Zároveň prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť ani z , keďže podľa

príslušného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo veci samej alebo ktorým sa konania končí. Najvyšší súd v tejto súvislosti zdôraznil,

že samotné konanie vo veci o odstránenie čiernej stavby a o stanovenie povinnosti strpieť

vstup na pozemok bolo už v čase rozhodovania o dovolaní právoplatne skončené

a dovolaním napadnutým uznesením krajského súdu sa riešila len parciálna otázka náhrady

trov konania, ktorá nie je rozhodovaním vo veci samej a ani rozhodovaním, ktorým by sa

konanie meritórne končilo.

Dovolanie sťažovateľa, ktorý bol v dovolacom konaní právne zastúpený advokátom,

bolo vzhľadom na vymedzenie podmienok prípustnosti dovolania v a

zjavne (t. j. už na prvý pohľad) odsúdené na neúspech.

Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľa, možno podľa názoru

ústavného súdu konštatovať, že sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom)

si musel byť vedomý toho, že dovolaním napáda rozhodnutie, proti ktorému je uplatnenie

tohto mimoriadneho opravného poriadku zjavne (už na prvý pohľad) neprípustné.

V takomto prípade nemožno dovolanie (z materiálneho hľadiska) považovať za účinný

mimoriadny opravný prostriedok v zmysle , a preto

na vec sťažovateľa nie je aplikovateľná judikatúra ústavného súdu o začatí plynutia lehoty

na podanie sťažnosti podľa až po rozhodnutí dovolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018