Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 453/2018
PDF · 135.03 KB
No categories available
IV. ÚS 453/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Co 284/2016 a jeho uznesením z 31. januára 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2018
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 284/2016 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením
z 31. januára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom
postavení žalobcu v 3. rade spoločne s ďalšími žalobcami žalobou doručenou Okresnému
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovaným v 1. a 2. rade odstránenia
stavby a strpenia vstupu na pozemok.
Napadnutým uznesením krajského súdu odvolací súd zmenil uznesenie okresného
súdu sp. zn. 25 C 201/2006 z 29. júla 2016 v spojení s opravným uznesením okresného súdu
sp. zn. 25 C 201/2006 z 18. augusta 2016 vo výroku o priznaní práva na náhradu trov
konania žalobcom v 2. až 4. rade tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
konania. Zároveň bol žalovaným v 1. a 2. rade priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 % (ďalej spolu aj „napadnuté výroky“).
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu (proti napadnutým výrokom, pozn.)
sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Cdo 160/2017 z 28. februára 2018 tak, že dovolanie
odmietol podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti, sťažovateľ zastáva názor, že napadnutými
výrokmi napadnutého uznesenia krajského súdu došlo k porušeniu základných práv
zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv
zaručených čl. 17 ods. 1 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“).
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím vo veci
náhrady trov konania. V konkrétnostiach uvádza, že ako žalobca v 3. rade spoločne
s ďalšími žalobcami „Vyhrali... a dokázali, že máme pravdu a trovy nám KS Žilina
nepriznal a dokonca máme platiť odporcom aj napriek všetkým dôkazom.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol
o nej nálezom tak, že vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní a v tomto konaní vydaným
napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému
súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa domáha priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 5 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou ustálenou judikatúrou pripomína, že
podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je
koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie – t. j. v petite. Podľa petitu sťažovateľ
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto v danej veci
ústavný súd môže predbežne prerokovať sťažnosť sťažovateľa len v rozsahu namietaného
porušenia citovaného práva, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu
na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, príp.
kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu (čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6
ods. dohovoru a čl. 17 ods. 1 a čl. 47 charty), sa totiž v súlade s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu považuje iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04,
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté uznesenie krajského súdu
nadobudlo právoplatnosť 21. februára 2017, t. j. sťažovateľ podal sťažnosť zjavne
po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod
na jej odmietnutie ako oneskorene podanej.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ začiatok plynutia zákonnej dvojmesačnej
lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odvodzoval odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 160/2017 z 28. februára 2018,
ktorým bolo dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietnuté ako
neprípustné. Sťažovateľ zrejme vychádzal z v zásade ustálenej judikatúry ústavného súdu,
podľa ktorej sa lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní považuje za
zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ale s výnimkou
prípadov, keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú (m. m.
I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010).
K okolnostiam, ktoré zjavne vylučujú aplikáciu uvedeného právneho názoru, patria
predovšetkým také, pri ktorých sťažovateľ v zmysle platnej právnej úpravy (zjavne)
nedisponuje oprávnením podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej
moci, ktorým podľa jeho tvrdenia mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, t. j.
ak je dovolanie v konkrétnom prípade zjavne neprípustné. V takýchto prípadoch lehota
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde začne plynúť odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia, ktoré predchádzalo podaniu neprípustného dovolania
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 160/2017 z 28. februára 2018 bolo dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu odmietnuté ako procesne neprípustné v súlade s § 447 písm. c) CSP z dôvodu, že
smerovalo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania, pričom prípustnosť
takéhoto dovolania je v zmysle § 421 ods. 2 CSP vylúčená.
V prípadoch uvedených v § 421 ods. 1 CSP totiž podľa § 421 ods. 2 CSP nie je
dovolanie prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357
písm. a) až n) CSP, pričom v okolnostiach prejednávanej veci krajský súd rozhodoval podľa
§ 357 písm. m) CSP o nároku na náhradu trov konania.
Zároveň prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť ani z § 420 CSP, keďže podľa
príslušného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konania končí. Najvyšší súd v tejto súvislosti zdôraznil,
že samotné konanie vo veci o odstránenie čiernej stavby a o stanovenie povinnosti strpieť
vstup na pozemok bolo už v čase rozhodovania o dovolaní právoplatne skončené
a dovolaním napadnutým uznesením krajského súdu sa riešila len parciálna otázka náhrady
trov konania, ktorá nie je rozhodovaním vo veci samej a ani rozhodovaním, ktorým by sa
konanie meritórne končilo.
Dovolanie sťažovateľa, ktorý bol v dovolacom konaní právne zastúpený advokátom,
bolo vzhľadom na vymedzenie podmienok prípustnosti dovolania v § 420 a § 421 CSP
zjavne (t. j. už na prvý pohľad) odsúdené na neúspech.
Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľa, možno podľa názoru
ústavného súdu konštatovať, že sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom)
si musel byť vedomý toho, že dovolaním napáda rozhodnutie, proti ktorému je uplatnenie
tohto mimoriadneho opravného poriadku zjavne (už na prvý pohľad) neprípustné.
V takomto prípade nemožno dovolanie (z materiálneho hľadiska) považovať za účinný
mimoriadny opravný prostriedok v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto
na vec sťažovateľa nie je aplikovateľná judikatúra ústavného súdu o začatí plynutia lehoty
na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy až po rozhodnutí dovolacieho súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd
zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2018