Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 288/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

zastúpenej advokátskou kanceláriou PRK Partners

s. r. o., Hurbanovo námestie 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Peter Oravec, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. apríla 2018

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva:

«... 14. januára 2015 Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky...

uskutočnila v prevádzke Sťažovateľky... úradnú kontrolu potravín... podľa § 21 ods. 1

písm. c) o potravinách...

ŠVPS vyhotovila z Kontroly záznam o úradnej kontrole potravín č. ŠVPS

SR/2015/DK.Mi.BK,Ze/2, v ktorom uviedla, že spoločnosť údajne porušila viaceré

ustanovenia právnych predpisov... Následne ŠVPS odstúpila Záznam na ďalšie konanie

Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe Stará Ľubovňa (ďalej len „RVPS“).

RVPS... začala voči Sťažovateľke správne konanie vo veci zistených porušení Zákona

o potravinách alebo predpisov vydaných na jeho vykonanie (ďalej len „Konanie“)

...27. februára 2015 RVPS doručila Sťažovateľke rozhodnutie zo dňa 25. februára

2015, č. j. 308/2015...

...10. marca 2015 Sťažovateľka podala ŠVPS odvolanie proti Prvostupňovému

rozhodnutiu... 20. apríla 2015 ŠVPS doručila Sťažovateľke rozhodnutie zo dňa 15. apríla

2015. č. k. 971/2015... potvrdila Prvostupňové rozhodnutie

...18. mája 2015 Sťažovateľka podala na Krajský súd v Bratislave... žalobu na

preskúmanie zákonnosti Druhostupňového rozhodnutia a Prvostupňového rozhodnutia...

Krajský súd rozsudkom zo dňa 24. mája 2016 (č.k.: )... Druhostupňové

rozhodnutie, ako i Prvostupňové rozhodnutie... zrušil... z dôvodu, že ŠVPS a RVPS v konaní

porušili zásada dvojinštančnosti... 20. júla 2016 ŠVPS podala na Najvyšší súd... odvolanie...

...Najvyšší súd rozhodol o Odvolaní tak, že Rozsudok zrušil a vec vrátil Krajskému

súdu na ďalšie konanie...»

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv malo dôjsť tým, že

najvyšší súd v uznesení „... ignoroval výslovné ustanovenie

o veterinárnej starostlivosti... a o potravinách...“, čím došlo

k porušeniu zásady dvojinštančnosti, a právny názor najvyššieho súdu preto považuje za

ústavne nekonformný a „... uznesenie bolo vydané v nesprávnom procesnom režime, ktorý

mal zásadný dopad na rozhodnutie vo veci a možnosť súdnej ochrany sťažovateľky

a ochranu jej procesných práv“.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „... počas konania pred Najvyšším súdom získala

vedomosť o tom, že Najvyšší súd sa k otázke porušenia zásady dvojinštančnosti vyjadril už

aj v rozhodnutí v inej veci. Konkrétne išlo rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 27. septembra

2017, sp. zn. vo veci žalobcu proti žalovanému ŠVPS...“.

Podľa sťažovateľky sú «... závery Najvyššieho súdu ohľadom zásady dvojinštačnosti

uvedené v Rozsudku .nesprávne, nezohľadňujú viaceré argumenty Sťažovateľky

a ignorujú výslovné ustanovenie Zákona o veterinárnej starostlivosti.

Vzhľadom na existenciu Rozsudku 8. februára 2018... Sťažovateľka podala na

Najvyšší súd... „Vyjadrenie žalobcu a návrh na postup senátu podľa § 22 ods. 1 písm. a)

“...

... vo Vyjadrení... uviedla dôvody, pre ktoré považuje závery Najvyššieho súdu za

nesprávne. V tejto súvislosti najmä Sťažovateľka namietala, že záver Najvyššieho súdu

uvedený už v Rozsudku že v prípade ŠVPS zo Zákona o veterinárnej starostlivosti

„explicitne nevyplýva právomoc ukladať pokuty, len právomoc rozhodovať v druhej

inštancii o veciach, v ktorých v prvej inštancii rozhodovala RVPS“ je nesprávny a v rozpore

so Zákonom o veterinárnej starostlivosti.

...§ 6 ods. 2 písm. g) Zákona o veterinárnej starostlivosti uvádza, že „ŠVPS:...

prejednáva priestupky, ukladá pokuty a opatrenia podľa osobitného predpisu na základe

skutočnosti zistených pri výkone svojej pôsobnosti“. Z tohto ustanovenia jednoznačne

vyplýva právomoc ŠVPS ukladať pokuty.

...tiež poukázala na ustanovenie § 8 ods. 3 písm. d) Zákona o veterinárnej

starostlivosti, v ktorom sa uvádzajú kompetencie „RVPS... prejednáva priestupky, ukladá

pokuty a opatrenia podľa osobitného predpisu na základe skutočností zistených pri výkone

svojej pôsobnosti“.

Najvyšší súd v Napadnutom uznesení vyššie uvedenú argumentáciu Sťažovateľky

nijako nezohľadnil a ani sa s ňou nevysporiadal.

Naopak Najvyšší súd v Napadnutom uznesení uviedol vo vzťahu k zásade

dvojinštančnosti rovnaké závery ako v Rozsudku Konkrétne Najvyšší súd uviedol, že

„poukazuje na obdobné veci, ktoré už boli predmetom odvolacieho konania na Najvyššom

súde Slovenskej republiky (rozsudok sp.zn. zo dňa 27.09.2017 a sp. zn.

zo dňa 24.01.2018[...]“. Sťažovateľka si v tomto prípade dovoľuje tiež

poukázať na to, že rozsudok so zvýraznenou spisovou značkou a dátumom uvedeným

Najvyšším súdom neexistuje...

Najvyšší súd v Napadnutom uznesení... poukázal na ustanovenia § 6 ods. 2 písm. c)

a § 8 ods. 3 písm. d) Zákona o veterinárnej starostlivosti... ale nijako sa nevyjadril a ani

nevysporiadal s... stanovením § 6 ods. 2 písm. g) Zákona o veterinárnej starostlivosti,

z ktorého jednoznačne vyplýva právomoc ŠVPS ukladať pokuty...

Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že toto pochybenie celkom zjavne viedlo

k tomu, že právny názor Najvyššieho súdu je ústavne nekonformný a dospieva

k nepochopiteľnému záveru o neexistencii právomoci ŠVPS ukladať pokuty hoci takúto

právomoc ŠVPS v zmysle Zákona o veterinárnej starostlivosti jednoznačne má. Týmto

nepresvedčivým výkladom, opomenutím jasného zákonného ustanovenia. Najvyšší súd

ústavne nekonformným spôsobom vyriešil problém porušenia zásady dvojinštančnosti

v konaní, ktoré bolo nosnou časťou právnej argumentácie Sťažovateľky v rámci súdneho

prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Sťažovateľka ďalej namieta, že Najvyšší súd sa v Napadnutom uznesení takisto

nijako nevyjadril a ani nevysporiadal s § 21 ods. 1 písm. c) a písm. d) v spojení § 23 ods. 1

a 5 Zákona o potravinách, z ktorých jednoznačne vyplýva právomoc ŠVPS vykonávať

kontroly a následne ukladať pokuty v prvom stupni.

...Sťažovateľka už v konaní pred Najvyšším súdom poukázala na to, že z ustanovení

§ 21 ods. 1 písm. c) a písm. d) Zákona o potravinách v spojení § 23 ods. 1 a 5 Zákona

o potravinách vyplýva, že právomoc na vykonanie úradnej kontroly podľa Zákona

o potravinách, ako aj konať v prvom stupni majú obidva orgány úradnej kontroly potravín

t.j. tak RVPS ako aj ŠVPS.

...§ 21 ods. 1 písm. c) a písm. d) Zákona o potravinách stanovuje, že rovnako ako

RVPS tak aj ŠVPS sa považujú za orgán úradnej kontroly potravín podľa Zákona

o potravinách.

...§ 23 ods. 1 Zákona o potravinách ustanovuje pre RVPS a aj pre ŠVPS rovnako:

„Orgány štátnej veterinárnej a potravinovej správy uvedené v § 21 ods. I písm. c) a d)

vykonávajú úradnú kontrolu [...]“.

...§ 23 ods. 5 Zákona o potravinách stanovuje pre RVPS a aj pre ŠVPS rovnako:

„Orgány úradnej kontroly potravín v rámci svojej pôsobnosti ukladajú opatrenia a pokuty

a prerokúvajú priestupky, ktoré zistia pri výkone úradnej kontroly potravín“.

Z uvedeného vyplýva, že RVPS ako aj ŠVPS majú podľa Zákona o potravinách (§ 23

ods. 1 a 5) úplne totožné kompetencie vo vzťahu k výkonu úradnej kontroly potravín. Zákon

o potravinách nikde nestanovuje, že na prvom stupni koná výlučne RVPS a že ŠVPS koná

výlučne iba ako odvolací orgán voči prvostupňovým rozhodnutiam RVPS. Žiadne takéto

ustanovenie neobsahuje ani Zákon o veterinárnej starostlivosti.

Na základe toho Sťažovateľka uviedla, že podľa § 23 ods. 5 Zákona o potravinách

konanie v pňom stupni a prípadné uloženie pokuty môže vykonať buď RVPS, ktorá je

orgánom úradnej kontroly potravín podľa § 21 ods. 1 písm. d) Zákona o potravinách (a to

v prípade skutočností zistených kontrolou vykonávanou RVPS), ako aj ŠVPS ako orgán

úradnej kontroly potravín podľa § 21 ods. 1 písm. c) Zákona o potravinách (a to v prípade

skutočností zistených kontrolou vykonávanou ŠVPS - presne ako v tomto prípade). S týmito

námietkami sa Najvyšší súd takisto vôbec nevysporiadal. Navyše Sťažovateľka zdôrazňuje,

že aj znenie týchto ustanovení Zákona o potravinách celkom jasne poukazuje na absurdnosť

vyššie uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu. že v tomto prípade nemohlo dôjsť

k porušeniu zásady dvojinštančnosti.

Sťažovateľka ďalej nesúhlasí ani s právnym záverom Najvyššieho súdu o tom, že

kontrolu nevykonala ŠVPS ale jednotliví kontrolóri.

„Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky bola kompetentná

poveriť vykonaním kontroly aj kontrolórov z inej regionálnej správy mimo kontrolovanej

prevádzky a mala kompetenciu kontrolovať regionálne veterinárne a potravinové správy

a ich kontrolórov ( ). Pokiaľ kontrolu vykonávali

traja kontrolóri regionálnej veterinárnej a potravinovej správy, tak kontrola bola

vykonávaná konkrétnymi kontrolórmi, a nie regionálnou veterinárnou a potravinovou

správou, ako orgánom spolu s kontrolórom Štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Na

uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že v Zázname o úradnej kontrole sa nachádza

hlavička Štátnej veterinárnej a potravinovej správy..., ktorí kontrolóri – inšpektori kontrolu

vykonali.

Tento záver Najvyššieho súdu je podľa názoru Sťažovateľky v zásadnom rozpore

so Zákonom o potravinách a vedie k neodôvodnenému rozlišovaniu medzi ŠVPS a RVPS na

jednej strane a jednotlivými kontrolórmi na druhej strane.

Zákon o potravinách však neobsahuje také ustanovenie, ktoré by splnomocňovalo

jednotlivých kontrolórov/inšpektorov na vykonanie úradnej kontroly vo svojom vlastnom

mene.

Práve naopak, § 21 ods. 1 písm. c) a d) Zákona o potravinách ustanovuje, že

„Orgány štátnej správy vo veciach úradnej kontroly potravín podľa tohto zákona

a osobitných predpisov sú: c) štátna veterinárna a potravinová správa, d) regionálne

veterinárne a potravinové správy“ - teda nie jednotliví inšpektori.

V súvislosti s úradnými kontrolami potravín § 18 ods. 3 Zákona o potravinách ďalej

ustanovuje, že „Orgány uvedené v § 21 ods. 1 písm. b) až d) vykonávajú úradnú kontrolu

potravín podľa osobitného predpisu“.

Z týchto ustanovení Zákona o potravinách jednoznačne vyplýva, že úradnú kontrolu

potravín môže vykonať iba orgán úradnej kontroly potravín v zmysle Zákona

o potravinách... nie, že úradné kontroly potravín vykonávajú jednotliví inšpektori vo svojom

mene.

V tejto súvislosti Sťažovateľka zdôrazňuje, že podľa článku 2 ods. 2 „Štátne

orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon.“ ŠVPS a RVPS teda môžu uskutočňovať úradné kontroly potravín iba tak

ako im to umožňuje Zákon o potravinách, a teda každú úradnú kontrolu potravín

uskutočňuje príslušná RVPS respektíve ŠVPS vo svojom mene a nie kontrolóri samostatne.

Vzhľadom na vyššie uvedené sú podľa Sťažovateľky viaceré vyššie uvedené čiastkové

právne názory a aj z nich vyplývajúci celkový právny názor Najvyššieho súdu zjavne

ústavne nekonformné.

Sťažovateľka namieta, že tým, že Najvyšší súd v Napadnutom uznesení neaplikoval

všetky vyššie uvedené ustanovenia Zákona o veterinárnej starostlivosti a Zákona

o potravinách dospel k právnym záverom, ktoré sú v rozpore s vyššie uvedenými

ustanoveniami Zákona o veterinárnej starostlivosti a aj Zákona o potravinách. Z tohto

dôvodu sú závery Najvyššieho súdu uvedené v Napadnutom uznesení ústavne neudržateľné.

Právny názor Najvyššieho súdu predstavuje podľa Sťažovateľky zjavne absurdný právny

názor a formuluje ústavne nekonformný záväzný právny názor na riešenie veci, ktorý však

Krajský súd nemôže v ďalšom konaní nerešpektovať...

Najvyšší súd vydal Napadnuté uznesenie v procesnom režime

... tento procesný režim určil Najvyšší súd ústavne nekonformné

a v zjavnom rozpore s procesnými pravidlami ustanovenými v novom

Z. z. ... ktorý bol už účinný počas celej doby konania na Najvyššom

súde.

... stanovuje, že „ak nie je ďalej...

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti“

V zmysle platí, že „odvolacie konanie

podľa piatej časti začaté predo dňom nadobudnutia

účinnosti toho zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov“...

(iv) Všeobecné prechodné ustanovenie v ustanovuje, že

sa použije aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti - v tomto prípade bolo celé

súdne konanie o preskúmanie Rozhodnutí v správnom súdnictve jasne začaté počas

účinnosti piatej časti , t.j. pred dňom nadobudnutia

účinnosti nového .

Z vyššie uvedeného je... zjavné, že Najvyšší súd mal o Odvolaní rozhodovať

a Napadnuté uznesenie vydať v procesnom režime podľa .».

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„I. Základné právo spoločnosti na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a ods. 2 a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spisová značka

zo dňa 26. apríla 2018 porušené boli.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spisová značka

zo dňa 26. apríla 2018 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti

trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 10

dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon nestanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-90 z 24. mája 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bolo zrušené

rozhodnutie Štátnej veterinárnej a potravinovej správy č. 971/2015 z 15. apríla 2015 (ďalej

len „rozhodnutie z 15. apríla 2015“) a rozhodnutie Regionálnej veterinárnej a potravinovej

správy Stará Ľubovňa č. 308/2015 z 25. februára 2015 (ďalej len „rozhodnutie

z 25. februára 2015“).

Rozhodnutím z 15. apríla 2015 bolo potvrdené rozhodnutie z 25. februára 2015,

ktorým podľa § 21 ods. 1 písm. d) a § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o potravinách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o potravinách“) bola sťažovateľke uložená pokuta vo výške 20 000 € podľa § 28 ods. 4

písm. a) zákona o potravinách za nedostatky zistené v prevádzkarni sťažovateľky v Starej

Ľubovni.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší

súd zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. K namietanému

porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd ignoroval ustanovenia zákona

č. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a zákona

o potravinách, čím došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti a uznesenie najvyššieho súdu

bolo vydané v nesprávnom procesnom režime.

K namietanému porušeniu zásady dvojinštančnosti najvyšší súd v relevantnej časti

odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

«Zákon o potravinách upravuje organizáciu, pôsobnosť a právomoc orgánov úradnej

kontroly potravín. V § 21 zákona o potravinách zákonodarca vymedzil organizáciu úradnej

kontroly potravín, keď upravil, že orgánmi štátnej správy vo veciach úradnej kontroly

potravín sú Štátna veterinárna a potravinová správa a regionálne veterinárne a

potravinové správy, s odkazom na ustanovenie o veterinárnej

starostlivosti (ďalej len „zákon o veterinárnej starostlivosti“).

26. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ zákona o veterinárnej starostlivosti v znení účinnom

v čase kontroly a rozhodovania bola právomoc Štátnej veterinárnej a potravinovej správy

rozhodovať v druhej inštancii vo veciach, o ktorých v prvej inštancii rozhoduje regionálna

veterinárna a potravinová správa. Z právomoci regionálnej a potravinovej správy vyplýva

oprávnenie ukladať pokuty (§ 8 ods. 3 písm. d/ zákona o veterinárnej starostlivosti)

s poukazom na § 23 ods. 1 a 5 zákona o potravinách. Táto právomoc vyplývala žalovanému

a prvoinštančnému správnemu orgánu z právnej úpravy účinnej v čase konania

a rozhodovania žalovaného a prvoinštančného správneho orgánu, ako aj v čase

vykonávania úradnej kontroly potravín.

27. Z ustanovenia § 8 ods. 3 písm. d/ zákona o veterinárnej starostlivosti v znení

účinnom v čase konania a rozhodovania prvoinštančného správneho orgánu a žalovaného

vyplýva právomoc regionálnej veterinárnej a potravinovej správy ako prvoinštančného

správneho orgánu ukladať pokuty podľa § 28 zákona o potravinách vo väzbe na úpravu

§ 21 a§ 23 ods. 1 a 5 zákona o potravinách v znení účinnom v čase konania a rozhodovania

žalovaného a prvoinštančného správneho orgánu.

28. Právomoc žalovaného ako druhoinštančného správneho orgánu vyplýva

z ustanovenia § 6 ods. 2 písm. c/ zákona o veterinárnej starostlivosti, vo väzbe na právnu

úpravu § 21 písm. c/ zákona o potravinách, § 23 ods. 1 a 5 zákona o potravinách, ako aj

znenie § 8 zákona o veterinárnej starostlivosti, keď explicitne nevyplýva právomoc ukladať

pokuty, len právomoc rozhodovať v druhej inštancii o veciach, v ktorých v prvej inštancii

rozhodovala regionálna veterinárna a potravinová správa.

29. Podľa odvolacieho súdu bola daná právomoc prvoinštančného správneho orgánu

a následne žalovaného ako druhoinštančného správneho orgánu, konať a rozhodovať

vo veci uloženia pokuty podľa zákona o potravinách a nemohlo dôjsť k porušeniu zásady

dvojinštančnosti konania.

30. Právna úprava v zákone o veterinárnej starostlivosti v § 6 ods. 3 písm. a/,

v zákone o potravinách v § 18 ods. 1, 2, § 21 ods. 1 písm. d/, § 23 upravuje, že kontrolu

potravín sú kompetentní vykonávať regionálna veterinárna a potravinová správa, za ktorú

konajú jej jednotliví zamestnanci - inšpektori.

31. V prejednávanej veci kontrolu vykonali traja kontrolóri regionálnej

a potravinovej správy (Svidník, Prešov, Stará Ľubovňa) a jeden kontrolór zo Štátnej

veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej republiky, ktorí sú uvedení v zázname

o úradnej kontrole zo dňa 14.01.2015. Títo inšpektori aj fyzicky záznam o kontrole

podpísali. Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky bola kompetentná

poveriť vykonaním kontroly aj kontrolórov z inej regionálnej správy mimo kontrolovanej

prevádzky a mala kompetenciu kontrolovať regionálne veterinárne a potravinové správy

a ich kontrolórov ( ). Pokiaľ kontrolu vykonávali

traja kontrolóri regionálnej veterinárnej a potravinovej správy, tak kontrola bola

vykonávaná konkrétnymi kontrolórmi, a nie regionálnou veterinárnou a potravinovou

správou, ako orgánom spolu s kontrolórom Štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Na

uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že v Zázname o úradnej kontrole sa nachádza

hlavička Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej republiky, Bratislava, keď

v Zázname o úradnej kontrole je vymedzené, ktorí konkrétni kontrolóri - inšpektori kontrolu

vykonali.

32. Vzhľadom na aplikáciu ustanovení sa najvyšší

súd vecne nezaoberal návrhom žalobcu na postúpenie a rozhodnutie veľkému senátu

správneho kolégia najvyššieho súdu podľa § 22 ods. 1 písm. a/ S.s.p.

33. Pokiaľ sa týka právneho posúdenia otázky, či postupom žalovaného

a prvostupňového správneho orgánu, t.j. orgánov úradnej kontroly potravín došlo

k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania, najvyšší súd dáva do pozornosti aj rozsudok

sp.zn. zo dňa 29.01.2018, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „výkon

inšpekcie potravín predstavuje kontrolnú činnosť, ktorá v sebe zahŕňa obstarávanie

podkladov pre vydanie rozhodnutia, pričom túto činnosť nemožno zamieňať s rozhodovacou

činnosťou, ktorá je zákonom zverená orgánom úradnej kontroly potravín a preto výkonom

inšpekcie potravín v posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu zásady

dvojinštančnosti konania.“ a zároveň v súlade s ustanovením

poukazuje na obdobné veci, ktoré už boli predmetom odvolacieho konania na Najvyššom

súde Slovenskej republiky (rozsudok sp.zn. zo dňa 27.09.2017 a sp.zn.

zo dňa 24.01.2018 pričom z odôvodnenia týchto rozhodnutí uvádza

nasledovné:

„Odvolací súd zdôrazňuje, že zákon o potravinách upravuje organizáciu, pôsobnosť

a právomoc orgánov úradnej kontroly potravín podľa osobitných predpisov § 1 ods. 1

písm. c/ odkazuje na nariadenie (ES) č. 178/2002 Európskeho

parlamentu a Rady z 28. januára 2002, ktoré stanovuje všeobecné zásady a požiadavky

potravinového práva, zriaďuje Európsky úrad pre bezpečnosť potravín a stanovuje postupy

v záležitostiach bezpečnosti potravín, vzťahuje sa na všetky etapy výroby, spracovania

a distribúcie potravín (kapitola II. článok 4 bod 1 uvedeného nariadenia). Táto právna

úprava platila aj v čase kontroly u žalobcu.

V kapitole II. oddiel 4 článku 14 bod 2 nariadenie definuje nebezpečné potraviny ako

tie, ktoré sú zdraviu škodlivé a nevhodné pre ľudskú spotrebu. V 18 ods. 1 písm. a/ zákona

o potravinách zákonodarca upravil, že úradná kontrola potravín sa vykonáva na všetkých

stupňoch výroby, spracúvania potravín a ich distribúcie. V § 21 zákona o potravinách

vymedzil organizáciu úradnej kontroly potravín, keď upravil, že orgánmi štátnej správy

vo veciach úradnej kontroly potravín sú Štátna veterinárna a potravinová správa

a regionálne veterinárne a potravinové správy, s odkazom na ustanovenie § 6 zákona

o veterinárnej starostlivosti. V § 6 zákona o veterinárnej starostlivosti zákonodarca upravil

kompetencie regionálnej veterinárnej a potravinovej správy (§ 8 zákona o veterinárnej

starostlivosti) a štátnej veterinárnej a potravinovej správy (§ 6 zákona o veterinárnej

starostlivosti).

Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ zákona o veterinárnej starostlivosti v znení účinnom v čase

kontroly a rozhodovania bola právomoc Štátnej veterinárnej a potravinovej správy

rozhodovať v druhej inštancii vo veciach, o ktorých v prvej inštancii rozhoduje regionálna

veterinárna a potravinová správa. Z právomoci regionálnej a potravinovej správy vyplýva

oprávnenie ukladať pokuty (§ 8 ods. 3 písm. d/ zákona o veterinárnej starostlivosti)

s poukazom na § 23 ods. 1 a 5 zákona o potravinách. Táto právomoc vyplývala žalovanému

a prvoinštančnému správnemu orgánu z právnej úpravy účinnej v čase konania

a rozhodovania žalovaného a prvoinštančného správneho orgánu, ako aj v čase

vykonávania úradnej kontroly potravín.

Z ustanovenia § 8 ods. 3 písm. d/ zákona o veterinárnej starostlivosti v znení

účinnom v čase konania a rozhodovania prvoinštančného správneho orgánu a žalovaného

vyplýva právomoc regionálnej veterinárnej a potravinovej správy ako prvoinštančného

správneho orgánu ukladať pokuty podľa § 28 zákona o potravinách vo väzbe na úpravu §

21 a § 23 ods. 1 a 5 zákona o potravinách v znení účinnom v čase konania a rozhodovania

žalovaného a prvoinštančného správneho orgánu.

Právomoc žalovaného ako druhoinštančného správneho orgánu vyplýva

z ustanovenia § 6 ods. 2 písm. c) zákona o veterinárnej starostlivosti, vo väzbe na právnu

úpravu §21 písm. c) zákona o potravinách, § 23 ods. 1 a 5 zákona o potravinách, ako aj

znenie § 8 zákona o veterinárnej starostlivosti, keď explicitne nevyplýva právomoc ukladať

pokuty, len právomoc rozhodovať v druhej inštancii o veciach, v ktorých v prvej inštancii

rozhodovala regionálna veterinárna a potravinová správa.

Podľa odvolacieho súdu bola daná právomoc prvoinštančného správneho orgánu

a následne žalovaného ako druhoinštančného správneho orgánu, konať a rozhodovať

vo veci uloženia pokuty podľa zákona o potravinách a nemohlo dôjsť k porušeniu zásady

dvojinštančnosti konania a nenastala situácia, že by v prejednávanej veci rozhodovali

orgány, ktorým na to nebola daná právomoc, tak ako žalobca namietal v doplnení dôvodov

odvolania.

Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalobcu o nezákonnosti kontroly,

keď právomoc k výkonu úradnej kontroly potravín, pri kontrole povinnosti, pri výrobe

potravín, manipulácii s nimi a ich umiestnení na trh, vyplýva pre žalovaného z ustanovenia

§18 ods. 1 a 2, § 21 písm. c/ a § 23 ods. 1 zákona o potravinách v znení účinnom v čase

výkonu kontroly, ako aj z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 882/2004

z 29. apríla 2004 o úradných kontrolách uskutočňovaných s cieľom zabezpečiť overenie

dodržiavania potravinového a krmivového práva a predpisov o zdraví zvierat

a o starostlivosti o zvieratá (ďalej ako „nariadenie č. 882/2004“), keď podľa odvolacieho

súdu, ustanovenie § 1 ods. 3 zákona o potravinách vylučuje aplikáciu nariadenia

č. 882/2004 len na vykonávanie úradných kontrol na overovania dodržiavania predpisov

o organizovaní spoločného trhu s poľnohospodárskymi výrobkami. Z článku 1 bod 1

nariadenia č. 882/2004, ktoré nie je z aplikácie zákona o potravinách vylúčené, je zrejmé,

že úradná kontrola podľa nariadenia č. 882/2004 je vykonaná aj na zaručenie

spravodlivých postupov v oblasti obchodu s krmivami a potravinami a ochrana záujmov

spotrebiteľov vrátane označovania krmív a potravín a iných foriem informácii pre

spotrebiteľa (článok 1 bod 1 písm. b/ nariadenia č. 882/2004). Ani z iných ustanovení

nariadenia č. 882/2004 nevyplýva, že nariadenie č. 882/2004 nie je možné aplikovať v

postupe podľa zákona o potravinách.

Nariadenie 882/2004 prenecháva národným vládam úpravu orgánov a ich

kompetenciu, pri úradných kontrolách. právomoc vykonávať úradné

kontroly potravín delegoval na orgány vymedzené v . Orgány,

ktoré sú kompetentné vykonávať úradnú kontrolu potravín sú Štátna veterinárna

a potravinová správa Slovenskej republiky a jednotlivé regionálne veterinárne

a potravinové správy. Úradná kontrola je vykonávaná prostredníctvom zamestnancov -

kontrolórov - inšpektorov.

v , v v , ,

§ 21 ods. 1 písm. d/, § 23 upravuje, že kontrolu potravín sú kompetentní vykonávať

regionálna a veterinárna a potravinová správa, za ktorú konajú jej jednotliví zamestnanci -

inšpektori.

V prejednávanej veci kontrolu vykonali dvaja kontrolóri regionálnej a potravinovej

správy (Trenčín, Topoľčany) a dvaja kontrolóri zo Štátnej veterinárnej a potravinovej

správy SR, ktorí sú v Protokole o úradnej kontrole zo dňa 14.01.2014 označení menom,

priezviskom, funkciou a číslom služobného preukazu. Títo inšpektori aj fyzicky protokol

o kontrole podpísali. Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky bola

kompetentná poveriť vykonaním kontroly aj kontrolóra z inej regionálnej správy mimo

kontrolovanej prevádzky a mala kompetenciu kontrolovať regionálne veterinárne

a potravinové správy a ich kontrolórov ( ). Pokiaľ

kontrolu vykonávali dvaja kontrolóri regionálnej veterinárnej a potravinovej správy, tak

kontrola bola vykonávaná konkrétnymi kontrolórmi, a nie Regionálnou veterinárnou

a potravinovou správou, ako orgánom spolu s kontrolórmi Štátnej veterinárnej

a potravinovej správy. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že v Zázname

o úradnej kontrole sa nachádza hlavička Štátnej veterinárnej a potravinovej správy

Slovenskej republiky, Bratislava, keď v Zázname o úradnej kontrole je na strane 7

vymedzené, ktorí konkrétni kontrolóri - inšpektori kontrolu vykonali.“»

Z citovanej časti namietaného uznesenia najvyššieho súdu jasne a zrozumiteľne

vyplývajú dôvody, pre ktoré nepovažoval najvyšší súd zásadu dvojinštančnosti za porušenú,

keďže iba zo skutočnosti, že na kontrole sa zúčastnili aj dvaja inšpektori Štátnej veterinárnej

a potravinovej správy, nemožno vyvodiť porušenie zásady dvojinštančnosti konania.

Ústavný súd konštatuje, že prítomnosť aj dvoch inšpektorov Štátnej veterinárnej

a potravinovej správy Slovenskej republiky pri výkone kontroly okrem inšpektorov

Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Stará Ľubovňa sledovala iba zistenie

skutkového stavu, a nie právne posúdenie veci, pričom sťažovateľka v sťažnosti neuvádza

žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že by prítomnosť inšpektorov

zo Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej republiky vplyv na právne

posúdenie veci a rozhodnutie Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Stará Ľubovňa

mala.

Pokiaľ sťažovateľka namieta právny názor najvyššieho súdu týkajúci sa

dvojinštančnosti konania, pričom nesprávnosť právneho názoru najvyššieho súdu

spochybňuje tiež tým, že poukazuje na jednotlivé ustanovenia zákona o potravinách,

z ktorých vyplýva aj právo Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej republiky

ukladať pokuty, ústavný súd konštatuje, že takéto odôvodnenie porušenia sťažovateľkiných

práv, ku ktorým malo dôjsť nesprávnou aplikáciou a výkladom právnych predpisov,

nemožno akceptovať. Najvyšší súd pri rozhodovaní poukázal na právne predpisy, resp.

jednotlivé ich ustanovenia, ktoré boli pre posúdenie veci sťažovateľky relevantné.

Z uznesenia najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva iba to, že Štátna veterinárna

a potravinová správa Slovenskej republiky nemôže ukladať pokuty, pokiaľ rozhoduje ako

orgán druhej inštancie vo veciach, v ktorých v prvej inštancii rozhoduje Regionálna

veterinárna a potravinová správa Stará Ľubovňa, tak ako to bolo aj vo veci sťažovateľky.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že rozhodnutie sp. zn. z 27. septembra

2017 neexistuje, ústavný súd konštatuje, že je potrebné tejto námietke sťažovateľke

prisvedčiť. Zároveň je však potrebné uviesť, že ide iba o chybu v písaní, keďže rozhodnutie,

ktoré najvyšší súd citoval, má sp. zn. , pričom ide o rozsudok najvyššieho

súdu vo veci obchodnej spoločnosti , na ktorý sťažovateľka sama v sťažnosti

poukazuje, teda je jej zrejmá existencia takéhoto rozhodnutia a tiež skutočnosť, že ide iba

formálnu pisársku chybu najvyššieho súdu.

V tejto súvislosti zároveň ústavný súd zdôrazňuje, že rozsudok sp. zn.

z 27. septembra 2017, ktorého závery sťažovateľka spochybňuje

a argumentovala nimi v konaní pred najvyšším súdom, bol predmetom preskúmavania

ústavným súdom na základe sťažnosti podanej obchodnou spoločnosťou , a to

vrátane námietky porušenia zásady dvojinštančnosti konania. Sťažnosť bola uznesením

ústavného súdu č. k. -23 z 12. apríla 2018 odmietnutá ako zjavne

neopodstatnená.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom

na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký

jeho výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktoré by mohli vyvolať účinky

nezlučiteľné s a 2 a dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už ani

preto, že ústavný súd nie je opravným súdom názorov všeobecných súdov. Nad rámec tohto

odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na

spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (,

).

Ústavný súd sa nestotožňuje ani s názorom prezentovaným sťažovateľkou o tom, že

najvyšší súd rozhodol v jej veci v nesprávnom procesnom režime.

Stret „novej“ a „starej“ právnej úpravy rieši tzv. intertemporálne ustanovenie, ktoré

v ustanovuje ako generálne pravidlo okamžitú

použiteľnosť a aplikáciu ustanovení aj na konania začaté za

platnosti a účinnosti .

V zmysle účinného od 1. júla 2016 sa

odvolacie konania podľa piatej časti začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t. j. podľa

.

Ústavný súd však zároveň poukazuje na princíp zakotvený v § 491 ods. 2 Správneho

súdneho poriadku, ktorý režim vzájomného spolupôsobenia skoršieho práva a neskoršieho

práva upravuje výslovným zakotvením zachovania právnych účinkov úkonov, ktoré

v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti , pričom

sa dotýka tak úkonov samotného súdu, ako aj úkonov účastníkov konania (m. m.

). Takýmto úkonom je aj rozsudok krajského súdu z 24. mája 2016, ktorý

bol vydaný ešte podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016. Odvolanie žalobcu, aj keď

bolo podané za účinnosti , preto najvyšší súd správne posúdil

podľa predchádzajúcej právnej úpravy, teda .

Aj keď odôvodnenie najvyššieho súdu týkajúce sa dôvodov, pre ktoré pri

rozhodovaní o odvolaní postupoval podľa , nemožno

považovať za dostatočné, najvyšší súd v konečnom dôsledku použil na vec sťažovateľky

správny procesný predpis.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že vyslovením porušenia označených

práv a následným zrušením uznesenia najvyššieho súdu pre sťažovateľkou namietaný

nedostatok by bola ochrana sťažovateľkiných práv ústavným súdom v okolnostiach danej

veci súdu iba prísne formálna a iluzórna.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018