Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)PL. ÚS 12/2016
PDF · 172.77 KB
No categories available
PL. ÚS 12/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 12/2016-130
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. septembra 2018
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra
Brňáka, Miroslava Duriša, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa
Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu
skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom
JUDr. Michalom Huttom, PhD., Bezekova 13, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125
ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 33 ods. 7 písm. a) v spojení s § 33a
zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov a § 13
ods. 8 písm. a) v spojení s § 13 ods. 9 zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách
a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 44 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky o návrhu na vylúčenie sudkyne Ústavného súdu Slovenskej republiky
Jany Laššákovej pre namietanú predpojatosť v konaní vedenom na Ústavnom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 12/2016 takto
rozhodol:
Sudkyňa Ústavného súdu Slovenskej republiky Jana Laššáková n i e j e
v y l ú č e n á z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom na Ústavnom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 12/2016.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. novembra
2016 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj
„skupina poslancov“ alebo aj „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 33 ods. 7 písm. a)
v spojení s § 33a zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších
predpisov a § 13 ods. 8 písm. a) v spojení s § 13 ods. 9 zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách
a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 44 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 55 ods. 2
2. Navrhovatelia osobitným podaním podľa § 27 ods. 1 a § 28 ods. 1 a 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) doručeným ústavnému súdu 1. februára
2018 odmietli sudkyňu pléna ústavného súdu Janu Laššákovú pre jej predpojatosť v konaní
vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 12/2016, ktorú odôvodnili skutočnosťou, že sudkyňa
ústavného súdu bola v čase schvaľovania predmetnej právnej úpravy poslankyňou Národnej
rady Slovenskej republiky za stranu SMER-SD, predsedníčkou poslaneckého klubu strany
SMER-SD v Národnej rade Slovenskej republiky. Sudkyňa ústavného súdu pritom
hlasovala za prijatie namietanej právnej úpravy pri jej prvom schvaľovaní, a následne aj pri
druhom hlasovaní potom, ako bola napadnutá právna úprava vrátená prezidentom
Slovenskej republiky do Národnej rady Slovenskej republiky. Navrhovatelia odmietajú
sudkyňu Janu Laššákovú pre existenciu vážnych pochybností o jej predpojatosti vo vzťahu
k prerokúvanej veci v konaní sp. zn. PL. ÚS 12/2016.
Napadnutá právna úprava bola vytvorená Ministerstvom kultúry Slovenskej
republiky, ktorej ministrom bol člen a podpredseda strany SMER-SD, následne bola ako
vládny návrh zákona schválená vládou Slovenskej republiky, ktorej členmi boli výlučne
členovia alebo nominanti strany SMER-SD. Za jej schválenie vo všetkých štádiách
legislatívneho procesu pred Národnou radou Slovenskej republiky vždy hlasovali všetci
prítomní poslanci za stranu SMER-SD, pričom bez ich hlasovania by napadnutá právna
úprava nebola schválená.
Na základe týchto skutočností sú navrhovatelia presvedčení, že pani sudkyňa Jana
Laššáková nie je schopná posudzovať prerokúvanú vec v tomto konaní nezaujato
a odmietajú ju.
3. Sudkyňa ústavného súdu Jana Laššáková sa k podaniu skupiny poslancov vyjadrila
podaním z 13. februára 2018, v ktorom vyhlásila, že sa necíti byť v konaní, ktoré je vedené
pod sp. zn. PL. ÚS 12/2016, ani subjektívne, ani objektívne zaujatá. Zdôraznila svoju
viazanosť sľubom sudcu ústavného súdu a v závere uviedla: „To, že som do 14. decembra
2017 bola poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky a hlasovala som o zákone,
ktorého súlad niektorých ustanovení s ústavou je predmetom konania, automaticky
nezakladá moju predpojatosť.“
II.
4. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
5. Podľa § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde dôvody vylúčenia podľa odseku 1
oznámi sudca bez meškania predsedovi ústavného súdu.
6. Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť, že
niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu
o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže
ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré
vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého
ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na
neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už
o ňom nerozhoduje.
7. Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v pléne
ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho predpojatosť rozhodne plénum ústavného súdu;
odmietnutý sudca nehlasuje. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia viacerých
sudcov účastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne
o veci samej plénum ústavného súdu tak, že pri rozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo
odmietnutie sudcov pre predpojatosť neprihliada.
8. Citované zákonné ustanovenia slúžia na zabezpečenie práva účastníka konania
na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských
práv a základných slobôd), ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na nestranného
sudcu (pozri napr. II. ÚS 62/2017, bod 7.1 odôvodnenia). Nestrannosť sudcu je totiž
„jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných premís
dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát“ (pozri napr. rozhodnutie
Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1965/15, bod 22 odôvodnenia). V zmysle
uvedených zákonných ustanovení je sudca predpojatý, ak má na výsledku konania určitý
osobný záujem (II. ÚS 16/2011, bod 16), ktorý môže vyplývať zo vzťahu k účastníkom
konania, ich zástupcom alebo z pomeru k veci (§ 27 zákona o ústavnom súde). Podľa
judikatúry ústavného súdu sa táto predpojatosť sudcu vždy skúma zo subjektívneho, ako aj
objektívneho hľadiska (pozri napr. PL. ÚS 6/2013; k tomu pozri napr. aj uznesenie
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 4 As 14/2004-70 z 18. februára 2004).
Ústavný súd sa pritom opiera aj o rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“), ktorý nestrannosť sudcu definuje ako absenciu vopred vytvoreného
názoru (predsudku, v angličtine „prejudice“) či zaujatosti („bias“) sudcu. Túto nestrannosť
pritom rovnako skúma zo subjektívneho hľadiska, t. j. z hľadiska osobného presvedčenia
a správania sa sudcu v danej veci, ako aj z objektívneho hľadiska, t. j. či sudca dáva
dostatočné záruky pre vylúčenie legitímnych pochybností o jeho nestrannosti (pozri
Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, bod 93 odôvodnenia, resp. Kyprianou proti
Cypru, sťažnosť 73797/01, bod 119, pozri tiež III. ÚS 306/2014, časť III, s. 6). Vzhľadom
na to, že v predmetnom prípade ide o vec, v ktorej rozhoduje plénum ústavného súdu, je
potrebné tiež spomenúť, že ak vo veci rozhoduje tribunál zložený z viacerých sudcov, musí
byť z rozhodovania vylúčený ten sudca, u ktorého sú dané legitímne pochybnosti
o nezaujatosti (pozri napr. ESĽP vo veci Golubović proti Chorvátsku, sťažnosť č. 43947/10,
bod 49 odôvodnenia).
9. Pri posúdení subjektívnej nestrannosti je cieľom zistenie, či je samotný sudca
vo veci nepredpojatý. Ide tu o „subjektívnu psychickú kategóriu vyjadrujúcu vnútorný
psychický vzťah sudcu k prerokovávanej veci“ (pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu
Českej republiky I. ÚS 1965/15, bod 25 odôvodnenia). Vzhľadom na charakter tohto
vnútorného vzťahu je zrejmé, že relatívne presne o ňom môže vypovedať len sám sudca
(pozri napr. IV. ÚS 124/2010, bod 15 odôvodnenia, resp. uznesenie Najvyššieho správneho
súdu Českej republiky č. k. 4 As 14/2004-70). Existencia subjektívnej nestrannosti sudcu sa
predpokladá (ide o vyvrátiteľnú domnienku), t. j. sudca sa považuje za subjektívne
nepredpojatého, pokiaľ nie sú predložené dôkazy o opaku (pozri napr. PL. ÚS 6/2013, časť
II, s. 10). Inak povedané, domnienku subjektívnej nestrannosti možno vyvrátiť len
objektívnym spôsobom (pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky
I. ÚS 1965/15, bod 26 odôvodnenia). Pokiaľ ide o dôkazy spôsobilé už uvedenú domnienku
vyvrátiť, tieto môžu spočívať vo vyjadrení nepriateľského postoja k účastníkom konania, ale
môže ísť napríklad aj o situáciu, keď sudca vykoná opatrenia zabezpečujúce, aby v určitej
veci rozhodoval. V niektorých prípadoch môže byť preukázanie subjektívnej predpojatosti
veľmi náročné, preto možno konštatovať, že požiadavka nestrannosti nemôže byť
dostatočne naplnená len subjektívnym testom. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje
test objektívny, ktorý si všíma, či sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho
nestrannosti (II. ÚS 62/2017, bod 39 odôvodnenia). Uvedenú skutočnosť si uvedomuje aj
ESĽP, ktorý sa vo väčšine prípadov sústredí na objektívne hľadisko nestrannosti. Na druhej
strane však treba povedať, že v judikatúre ESĽP hranica medzi subjektívnym a objektívnym
hľadiskom nie je absolútne nepriepustná, keďže postup sudcu môže vyvolať nielen
objektívne dané pochybnosti o nestrannosti u externého pozorovateľa (objektívneho
hľadisko), ale zároveň môže vzbudzovať pochybnosti o jeho subjektívnej nestrannosti.
Takto napríklad v rozhodnutí vo veci Buscemi proti Taliansku ESĽP považoval verejné
vyjadrenia sudcu, z ktorých vyplývalo, že si vopred urobil zamietavý („unfavourable“)
názor na vec sťažovateľa, za porušenie objektívneho testu nestrannosti, zatiaľ čo vo veci
Lavents proti Lotyšsku považoval verejné vyjadrenia sudcu kritizujúce obhajobu
odsúdeného a vyjadrujúce prekvapenie, že obžalovaný nepriznal vinu, za porušenie
subjektívneho testu nestrannosti (pozri Kyprianou proti Cypru, bod 119; pozri tiež
rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1965/15, bod 29 odôvodnenia).
10. V rámci objektívneho testu sa v zásade skúma, či odhliadnuc od osobného
presvedčenia alebo správania sudcu existujú v konkrétnej veci overiteľné skutočnosti, ktoré
vzbudzujú pochybnosti o jeho nestrannosti. Z tohto uhla pohľadu môže mať určitý význam
aj to, či sa sudca navonok javí ako nestranný. V stávke je totiž dôvera, ktorú musia súdy
v demokratickej spoločnosti vo verejnosti vzbudzovať. Z uvedeného vyplýva, že ak
v konkrétnej veci existujú legitímne dôvody na obavu, že určitý sudca nie je nestranný,
pre rozhodnutie vo veci je stanovisko účastníka konania dôležité, nie je však rozhodujúce.
Rozhodujúca je až skutočnosť, že takúto obavu možno objektívne odôvodniť (ESĽP vo veci
Pescador Valero proti Španielsku, sťažnosť č. 62435/00, bod 23). Možno preto uzavrieť, že
sudca sa považuje za predpojatého aj vtedy, ak vzniká navonok legitímny dojem, že by na
rozhodnutí vo veci mohol mať osobný záujem (II. ÚS 62/2017, bod 7 odôvodnenia). Platí tu
tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako
taký aj objektívne javiť v očiach strán. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti
často pripomína, že „spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je
vykonávaná“ („justice must not only by done, it must also be seen to be done“, pozri napr.
III. ÚS 855/2016, bod 16 odôvodnenia).
III.
11. Plénum ústavného súdu v tejto veci poukazuje na skutočnosť, že námietky
navrhovateľov, ktorými odôvodňovali predpojatosť sudkyne Jany Laššákovej v konaní
o súlade namietaného právneho predpisu, sa týkajú najmä jej pomeru k veci. Navrhovatelia
ich odôvodňujú skutočnosťou, že sudkyňa Jana Laššáková bola v čase prijímania
namietanej právnej úpravy poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky a hlasovala za
prijatie tejto úpravy. Z podania navrhovateľov nevyplynuli žiadne kvalifikované
a relevantné skutočnosti, ktorými by odôvodňovali pochybnosti o jej nepredpojatosti
vzhľadom na vzťah k účastníkom konania alebo ich zástupcom. Vzhľadom na uvedené sa
plénum ústavného súdu zameralo na posúdenie skutočnosti, či existujú dôvody, pre ktoré by
bolo možné sudkyňu Janu Laššákovú vylúčiť z výkonu sudcovskej funkcie pre jej pomer
k veci.
12. Pri posudzovaní subjektívneho hľadiska ústavný súd vychádzal z prezumpcie
nepredpojatosti dotknutej sudkyne a zisťoval, či samotné vyjadrenia alebo správanie
sudkyne vo vzťahu k tejto veci nie sú spôsobilé túto domnienku vyvrátiť. Z obsahu
vyjadrenia sudkyne Jany Laššákovej jednoznačne vyplýva, že sa vo veci necíti byť
predpojatá. Rovnako samotné správanie sudkyne nijako nespochybňuje jej subjektívnu
nestrannosť a nenasvedčuje tomu, že by mala určitý subjektívny záujem, aby sa mohla
zúčastniť na rozhodovaní vo veci. Jej postup možno hodnotiť v rámci rozhodnutia ESĽP
v už spomenutej veci Golubović proti Chorvátsku, podľa ktorého samotná skutočnosť,
že sa sudca sám nezdržal rozhodovania vo veci napriek tomu, že už predtým rozhodoval
o odvolaní v inej súvisiacej veci, nie je dôkazom o absencii jeho subjektívnej nestrannosti
(pozri body 51 a 52 odôvodnenia). V tomto kontexte teda nie je možné sudkyňu Janu
Laššákovú považovať za subjektívne predpojatú.
13. Samotná skutočnosť, že sudkyňa o predmetnej právnej úprave v minulosti
hlasovala ako poslankyňa parlamentu, samo osebe jej subjektívnu nestrannosť nevyvracia.
Pre potreby subjektívneho testu nestrannosti plénum uvádza, že vyslovenie všeobecného
názoru týkajúceho sa určitej právnej otázky nie je spôsobilým dôkazom preukazujúcim
existenciu subjektívnej predpojatosti. Ústavný súd sa už v minulosti vyjadril, že (abstraktný)
právny názor nemôže byť dôvodom zaujatosti (pozri napr. sp. zn. PL. ÚS 7/2017
z 11. apríla 2017, bod 12 alebo II. ÚS 16/2011, bod 28).
14. Ústavný súd tak následne podrobil nestrannosť sudkyne Jany Laššákovej
v danom prípade aj testu objektívnemu, t. j. zisteniu, či z pohľadu externého pozorovateľa
(účastníka konania) môžu existovať objektívne odôvodnené obavy, že táto sudkyňa vo veci
nie je nestranná.
15. V rámci objektívneho testu je podľa pléna ústavného súdu rozhodujúce posúdenie
miery, v akej bola dotknutá sudkyňa v oboch prípadoch (hlasovanie v Národnej rade
Slovenskej republiky a rozhodovanie v pléne ústavného súdu) vo veci činná. Jej pozícia
v daných prípadoch je síce navonok podobná, keďže bola (a v súčasnosti je) jedným
z viacerých členov kolektívneho orgánu, ktorý rozhoduje o posudzovanej právnej úprave,
tento aspekt však zásadným spôsobom relativizujú principiálne odlišnosti v procesnom
postupe a najmä povahe rozhodovania týchto dvoch kolektívnych orgánov (parlament,
ústavný súd) rozhodujúcich o predmetnej právnej úprave. Miera účasti sudkyne
Jany Laššákovej pri hlasovaní v Národnej rade Slovenskej republiky o prijatí posudzovanej
právnej úpravy (ktorá má vzhľadom na jej všeobecnú záväznosť výsostne abstraktný
charakter) neprekročila rámec, v ktorom ju možno považovať za porovnateľnú
s „vyslovením všeobecného názoru týkajúceho sa určitej právnej otázky“.
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že skutočnosti uvádzané
navrhovateľmi v námietke predpojatosti sudkyne Jany Laššákovej z 1. februára 2018
v kontexte rozhodovania vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 12/2016 ani
z objektívneho hľadiska nevzbudzujú oprávnené pochybnosti o jej nestrannosti, a preto
ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018