Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 12/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-130

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. septembra 2018

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra

Brňáka, Miroslava Duriša, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu

skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom

JUDr. Michalom Huttom, PhD., Bezekova 13, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125

ods. 1 písm. a) o súlade v spojení s

o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov a

ods. 8 písm. a) v spojení s o múzeách a o galériách

a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s , ,

v spojení s , , a

Slovenskej republiky o návrhu na vylúčenie sudkyne Ústavného súdu Slovenskej republiky

Jany Laššákovej pre namietanú predpojatosť v konaní vedenom na Ústavnom súde

Slovenskej republiky pod sp. zn. takto

rozhodol:

Sudkyňa Ústavného súdu Slovenskej republiky Jana Laššáková n i e j e

v y l ú č e n á z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom na Ústavnom súde

Slovenskej republiky pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. novembra

2016 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj

„skupina poslancov“ alebo aj „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) (ďalej len „“) o súlade

v spojení s o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších

predpisov a v spojení s o múzeách

a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s ,

čl. 2 ods. 2, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 44 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 55 ods. 2

.

2. Navrhovatelia osobitným podaním podľa § 27 ods. 1 a § 28 ods. 1 a 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) doručeným ústavnému súdu 1. februára

2018 odmietli sudkyňu pléna ústavného súdu Janu Laššákovú pre jej predpojatosť v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktorú odôvodnili skutočnosťou, že sudkyňa

ústavného súdu bola v čase schvaľovania predmetnej právnej úpravy poslankyňou Národnej

rady Slovenskej republiky za stranu SMER-SD, predsedníčkou poslaneckého klubu strany

SMER-SD v Národnej rade Slovenskej republiky. Sudkyňa ústavného súdu pritom

hlasovala za prijatie namietanej právnej úpravy pri jej prvom schvaľovaní, a následne aj pri

druhom hlasovaní potom, ako bola napadnutá právna úprava vrátená prezidentom

Slovenskej republiky do Národnej rady Slovenskej republiky. Navrhovatelia odmietajú

sudkyňu Janu Laššákovú pre existenciu vážnych pochybností o jej predpojatosti vo vzťahu

k prerokúvanej veci v konaní sp. zn. .

Napadnutá právna úprava bola vytvorená Ministerstvom kultúry Slovenskej

republiky, ktorej ministrom bol člen a podpredseda strany SMER-SD, následne bola ako

vládny návrh zákona schválená vládou Slovenskej republiky, ktorej členmi boli výlučne

členovia alebo nominanti strany SMER-SD. Za jej schválenie vo všetkých štádiách

legislatívneho procesu pred Národnou radou Slovenskej republiky vždy hlasovali všetci

prítomní poslanci za stranu SMER-SD, pričom bez ich hlasovania by napadnutá právna

úprava nebola schválená.

Na základe týchto skutočností sú navrhovatelia presvedčení, že pani sudkyňa Jana

Laššáková nie je schopná posudzovať prerokúvanú vec v tomto konaní nezaujato

a odmietajú ju.

3. Sudkyňa ústavného súdu Jana Laššáková sa k podaniu skupiny poslancov vyjadrila

podaním z 13. februára 2018, v ktorom vyhlásila, že sa necíti byť v konaní, ktoré je vedené

pod sp. zn. , ani subjektívne, ani objektívne zaujatá. Zdôraznila svoju

viazanosť sľubom sudcu ústavného súdu a v závere uviedla: „To, že som do 14. decembra

2017 bola poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky a hlasovala som o zákone,

ktorého súlad niektorých ustanovení s je predmetom konania, automaticky

nezakladá moju predpojatosť.“

II.

4. Podľa je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej

funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo

k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

5. Podľa dôvody vylúčenia podľa odseku 1

oznámi sudca bez meškania predsedovi ústavného súdu.

6. Podľa účastník konania môže vyhlásiť, že

niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu

o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže

ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré

vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého

ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na

neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už

o ňom nerozhoduje.

7. Podľa ak ide o rozhodovanie v pléne

ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho predpojatosť rozhodne plénum ústavného súdu;

odmietnutý sudca nehlasuje. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia viacerých

sudcov účastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne

o veci samej plénum ústavného súdu tak, že pri rozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo

odmietnutie sudcov pre predpojatosť neprihliada.

8. Citované zákonné ustanovenia slúžia na zabezpečenie práva účastníka konania

na spravodlivý proces ( , resp. Dohovoru ochrane ľudských

práv a základných slobôd), ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na nestranného

sudcu (pozri napr. , bod 7.1 odôvodnenia). Nestrannosť sudcu je totiž

„jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných premís

dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát“ (pozri napr. rozhodnutie

Ústavného súdu Českej republiky , bod 22 odôvodnenia). V zmysle

uvedených zákonných ustanovení je sudca predpojatý, ak má na výsledku konania určitý

osobný záujem (, bod 16), ktorý môže vyplývať zo vzťahu k účastníkom

konania, ich zástupcom alebo z pomeru k veci ( ). Podľa

judikatúry ústavného súdu sa táto predpojatosť sudcu vždy skúma zo subjektívneho, ako aj

objektívneho hľadiska (pozri napr. ; k tomu pozri napr. aj uznesenie

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. -70 z 18. februára 2004).

Ústavný súd sa pritom opiera aj o rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“), ktorý nestrannosť sudcu definuje ako absenciu vopred vytvoreného

názoru (predsudku, v angličtine „prejudice“) či zaujatosti („bias“) sudcu. Túto nestrannosť

pritom rovnako skúma zo subjektívneho hľadiska, t. j. z hľadiska osobného presvedčenia

a správania sa sudcu v danej veci, ako aj z objektívneho hľadiska, t. j. či sudca dáva

dostatočné záruky pre vylúčenie legitímnych pochybností o jeho nestrannosti (pozri

Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, bod 93 odôvodnenia, resp. Kyprianou proti

Cypru, sťažnosť 73797/01, bod 119, pozri tiež , časť III, s. 6). Vzhľadom

na to, že v predmetnom prípade ide o vec, v ktorej rozhoduje plénum ústavného súdu, je

potrebné tiež spomenúť, že ak vo veci rozhoduje tribunál zložený z viacerých sudcov, musí

byť z rozhodovania vylúčený ten sudca, u ktorého sú dané legitímne pochybnosti

o nezaujatosti (pozri napr. ESĽP vo veci Golubović proti Chorvátsku, sťažnosť č. 43947/10,

bod 49 odôvodnenia).

9. Pri posúdení subjektívnej nestrannosti je cieľom zistenie, či je samotný sudca

vo veci nepredpojatý. Ide tu o „subjektívnu psychickú kategóriu vyjadrujúcu vnútorný

psychický vzťah sudcu k prerokovávanej veci“ (pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu

Českej republiky , bod 25 odôvodnenia). Vzhľadom na charakter tohto

vnútorného vzťahu je zrejmé, že relatívne presne o ňom môže vypovedať len sám sudca

(pozri napr. , bod 15 odôvodnenia, resp. uznesenie Najvyššieho správneho

súdu Českej republiky č. k. -70). Existencia subjektívnej nestrannosti sudcu sa

predpokladá (ide o vyvrátiteľnú domnienku), t. j. sudca sa považuje za subjektívne

nepredpojatého, pokiaľ nie sú predložené dôkazy o opaku (pozri napr. , časť

II, s. 10). Inak povedané, domnienku subjektívnej nestrannosti možno vyvrátiť len

objektívnym spôsobom (pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky

, bod 26 odôvodnenia). Pokiaľ ide o dôkazy spôsobilé už uvedenú domnienku

vyvrátiť, tieto môžu spočívať vo vyjadrení nepriateľského postoja k účastníkom konania, ale

môže ísť napríklad aj o situáciu, keď sudca vykoná opatrenia zabezpečujúce, aby v určitej

veci rozhodoval. V niektorých prípadoch môže byť preukázanie subjektívnej predpojatosti

veľmi náročné, preto možno konštatovať, že požiadavka nestrannosti nemôže byť

dostatočne naplnená len subjektívnym testom. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje

test objektívny, ktorý si všíma, či sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho

nestrannosti (, bod 39 odôvodnenia). Uvedenú skutočnosť si uvedomuje aj

ESĽP, ktorý sa vo väčšine prípadov sústredí na objektívne hľadisko nestrannosti. Na druhej

strane však treba povedať, že v judikatúre ESĽP hranica medzi subjektívnym a objektívnym

hľadiskom nie je absolútne nepriepustná, keďže postup sudcu môže vyvolať nielen

objektívne dané pochybnosti o nestrannosti u externého pozorovateľa (objektívneho

hľadisko), ale zároveň môže vzbudzovať pochybnosti o jeho subjektívnej nestrannosti.

Takto napríklad v rozhodnutí vo veci Buscemi proti Taliansku ESĽP považoval verejné

vyjadrenia sudcu, z ktorých vyplývalo, že si vopred urobil zamietavý („unfavourable“)

názor na vec sťažovateľa, za porušenie objektívneho testu nestrannosti, zatiaľ čo vo veci

Lavents proti Lotyšsku považoval verejné vyjadrenia sudcu kritizujúce obhajobu

odsúdeného a vyjadrujúce prekvapenie, že obžalovaný nepriznal vinu, za porušenie

subjektívneho testu nestrannosti (pozri Kyprianou proti Cypru, bod 119; pozri tiež

rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky , bod 29 odôvodnenia).

10. V rámci objektívneho testu sa v zásade skúma, či odhliadnuc od osobného

presvedčenia alebo správania sudcu existujú v konkrétnej veci overiteľné skutočnosti, ktoré

vzbudzujú pochybnosti o jeho nestrannosti. Z tohto uhla pohľadu môže mať určitý význam

aj to, či sa sudca navonok javí ako nestranný. V stávke je totiž dôvera, ktorú musia súdy

v demokratickej spoločnosti vo verejnosti vzbudzovať. Z uvedeného vyplýva, že ak

v konkrétnej veci existujú legitímne dôvody na obavu, že určitý sudca nie je nestranný,

pre rozhodnutie vo veci je stanovisko účastníka konania dôležité, nie je však rozhodujúce.

Rozhodujúca je až skutočnosť, že takúto obavu možno objektívne odôvodniť (ESĽP vo veci

Pescador Valero proti Španielsku, sťažnosť č. 62435/00, bod 23). Možno preto uzavrieť, že

sudca sa považuje za predpojatého aj vtedy, ak vzniká navonok legitímny dojem, že by na

rozhodnutí vo veci mohol mať osobný záujem (, bod 7 odôvodnenia). Platí tu

tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako

taký aj objektívne javiť v očiach strán. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti

často pripomína, že „spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je

vykonávaná“ („justice must not only by done, it must also be seen to be done“, pozri napr.

, bod 16 odôvodnenia).

III.

11. Plénum ústavného súdu v tejto veci poukazuje na skutočnosť, že námietky

navrhovateľov, ktorými odôvodňovali predpojatosť sudkyne Jany Laššákovej v konaní

o súlade namietaného právneho predpisu, sa týkajú najmä jej pomeru k veci. Navrhovatelia

ich odôvodňujú skutočnosťou, že sudkyňa Jana Laššáková bola v čase prijímania

namietanej právnej úpravy poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky a hlasovala za

prijatie tejto úpravy. Z podania navrhovateľov nevyplynuli žiadne kvalifikované

a relevantné skutočnosti, ktorými by odôvodňovali pochybnosti o jej nepredpojatosti

vzhľadom na vzťah k účastníkom konania alebo ich zástupcom. Vzhľadom na uvedené sa

plénum ústavného súdu zameralo na posúdenie skutočnosti, či existujú dôvody, pre ktoré by

bolo možné sudkyňu Janu Laššákovú vylúčiť z výkonu sudcovskej funkcie pre jej pomer

k veci.

12. Pri posudzovaní subjektívneho hľadiska ústavný súd vychádzal z prezumpcie

nepredpojatosti dotknutej sudkyne a zisťoval, či samotné vyjadrenia alebo správanie

sudkyne vo vzťahu k tejto veci nie sú spôsobilé túto domnienku vyvrátiť. Z obsahu

vyjadrenia sudkyne Jany Laššákovej jednoznačne vyplýva, že sa vo veci necíti byť

predpojatá. Rovnako samotné správanie sudkyne nijako nespochybňuje jej subjektívnu

nestrannosť a nenasvedčuje tomu, že by mala určitý subjektívny záujem, aby sa mohla

zúčastniť na rozhodovaní vo veci. Jej postup možno hodnotiť v rámci rozhodnutia ESĽP

v už spomenutej veci Golubović proti Chorvátsku, podľa ktorého samotná skutočnosť,

že sa sudca sám nezdržal rozhodovania vo veci napriek tomu, že už predtým rozhodoval

o odvolaní v inej súvisiacej veci, nie je dôkazom o absencii jeho subjektívnej nestrannosti

(pozri body 51 a 52 odôvodnenia). V tomto kontexte teda nie je možné sudkyňu Janu

Laššákovú považovať za subjektívne predpojatú.

13. Samotná skutočnosť, že sudkyňa o predmetnej právnej úprave v minulosti

hlasovala ako poslankyňa parlamentu, samo osebe jej subjektívnu nestrannosť nevyvracia.

Pre potreby subjektívneho testu nestrannosti plénum uvádza, že vyslovenie všeobecného

názoru týkajúceho sa určitej právnej otázky nie je spôsobilým dôkazom preukazujúcim

existenciu subjektívnej predpojatosti. Ústavný súd sa už v minulosti vyjadril, že (abstraktný)

právny názor nemôže byť dôvodom zaujatosti (pozri napr. sp. zn.

z 11. apríla 2017, bod 12 alebo , bod 28).

14. Ústavný súd tak následne podrobil nestrannosť sudkyne Jany Laššákovej

v danom prípade aj testu objektívnemu, t. j. zisteniu, či z pohľadu externého pozorovateľa

(účastníka konania) môžu existovať objektívne odôvodnené obavy, že táto sudkyňa vo veci

nie je nestranná.

15. V rámci objektívneho testu je podľa pléna ústavného súdu rozhodujúce posúdenie

miery, v akej bola dotknutá sudkyňa v oboch prípadoch (hlasovanie v Národnej rade

Slovenskej republiky a rozhodovanie v pléne ústavného súdu) vo veci činná. Jej pozícia

v daných prípadoch je síce navonok podobná, keďže bola (a v súčasnosti je) jedným

z viacerých členov kolektívneho orgánu, ktorý rozhoduje o posudzovanej právnej úprave,

tento aspekt však zásadným spôsobom relativizujú principiálne odlišnosti v procesnom

postupe a najmä povahe rozhodovania týchto dvoch kolektívnych orgánov (parlament,

ústavný súd) rozhodujúcich o predmetnej právnej úprave. Miera účasti sudkyne

Jany Laššákovej pri hlasovaní v Národnej rade Slovenskej republiky o prijatí posudzovanej

právnej úpravy (ktorá má vzhľadom na jej všeobecnú záväznosť výsostne abstraktný

charakter) neprekročila rámec, v ktorom ju možno považovať za porovnateľnú

s „vyslovením všeobecného názoru týkajúceho sa určitej právnej otázky“.

16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že skutočnosti uvádzané

navrhovateľmi v námietke predpojatosti sudkyne Jany Laššákovej z 1. februára 2018

v kontexte rozhodovania vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. ani

z objektívneho hľadiska nevzbudzujú oprávnené pochybnosti o jej nestrannosti, a preto

ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018