Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 440/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, PhD., Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a ,

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -457 z 26. apríla 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -457 z 26. apríla 2017 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 21. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde Martin

(ďalej len „okresný súd“) domáhal od žalovaného vrátenia požičaných finančných

prostriedkov. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -407 z 21. apríla 2016,

ktorým žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „V priebehu konania som nadobudol presvedčenie, že

zákonný sudca nepostupuje nezaujato a nestranne. Uvedené som namietal v námietke

zaujatosti zo dňa 23.09.2015. Následne bola táto námietka zaujatosti predložená

na rozhodnutie nadriadenému súdu. O tejto námietke zaujatosti rozhodol nadriadený súd -

Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn.: zo dňa 29.10.2015 tak, že zákonného

sudcu z prejednávania a rozhodovania danej veci nevylúčil. Zloženie senátu, ktorý

rozhodoval o podanej námietke zaujatosti, bolo určené predsedníčkou senátu podľa

úradného záznamu nachádzajúcemu sa na č. 1. 378 až o deň neskôr, t. j. 30.10.2015.

Keďže som zosumarizoval ďalšie skutočnosti, ktoré podľa môjho názoru

preukazovali absenciu nezaujatosti a nestrannosti zákonného sudcu, podal som druhú

námietku zaujatosti a to podaním zo dňa 26.10.2015. Podľa prezenčnej pečiatky bola

doručená nadriadenému súdu dňa 02.11.2015. Porovnaním obsahu prvej a druhej námietky

zaujatosti je podľa môjho názoru preukázané, že nejde o totožné podania.“

3. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský

súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ

v sťažnosti uviedol: „Skutočnosť, že o podanej druhej námietke nebolo rozhodnuté

do rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej, ako aj to, čo ma viedlo k jej podaniu...

som urobil zároveň predmetom odvolania proti rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa

21.04.2016. Uviedol to v podanom opravnom prostriedku môj právny zástupca. Ja som

v mojom samostatnom podaní odvolania uviedol znova skutočnosti, ktoré podľa môjho

názoru odôvodňovali absenciu nezaujatosti zákonného sudcu.“

4. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd

rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv došlo najmä tým, že

krajský súd nerozhodol o námietke zaujatosti z 26. októbra 2015 (ďalej len „druhá

námietka“). Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa porušil jeho základné práva tým, že

„Dovolací súd pokryl úvahou postup iného súdu, ktorý však takouto úvahou nemôže byť

pokrytý. Nie je pravda, že by malo byť správne, že nadriadený súd o druhej námietke

zaujatosti nerozhodoval - on zrejmým omylom ani nezaznamenal, že sa nachádza v spise.

Takýto nedostatok vo vedomosti nie je totožný, resp. zameniteľný s akoukoľvek procesnou

aktivitou iného druhu. Opomenutie nie je totožné so správnosťou postupu, ktorý mi ukladá

niečím sa nezaoberať. Navyše, a to je zrejmá nesprávnosť úvahy dovolacieho súdu,

ustanovenie (na ktoré poukazuje dovolací súd a dôvodí ním údajnú

správnosť postupu Krajského súdu v Žiline) je ustanovením, ktoré umožňuje nepredložiť

uplatnenú námietku zaujatosti nadriadenému súdu (a zdanlivo je tak potvrdený záver

dovolacieho súd o tom. že námietka bola doručená na nadriadený súd len za spisom).

No v takom prípade však v zmysle ustanovenia by mi musel byt' oznámený

dôvod, pre ktorý sa moje podanie nepredložilo na nadriadený súd. A iba v takom prípade by

bolo zrejmé, že súdu nevznikla povinnosť rozhodnúť o podanej námietke zaujatosti.

K takémuto postupu (zákonne upravenému) však nikdy nedošlo.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným

súdom podľa , základné právo na prerokovanie

veci pred zákonným sudcom podľa a jeho

základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.:

-457 zo dňa 26.04.2017 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn.: zo dňa 21.03.2018 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.: -457 zo dňa 26.04.2017

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa 21.03.2018

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

10. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Základné právo na zákonného sudcu garantované predstavuje

v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu

a sudcu. Označené základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že

v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych

pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov

jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy

a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“

(m. m. , ). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je

tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

III.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu

11. Sťažovateľ ako ťažisko porušenia svojho práva na spravodlivý proces uvádza

skutočnosť, že krajský súd nerozhodol o druhej námietke zaujatosti.

Sťažnosť v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

12. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„O námietke zaujatosti žalobcu voči zákonnému sudcovi bolo rozhodnuté uznesením

Krajského súdu Žilina č. k. -383 zo dňa 29.10.2015, keď tento nebol vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci. V spise sa nenachádza nejaká ďalšia námietka

zaujatosti žalobcu až do vyhlásenia napadnutého rozhodnutia, o ktorej by nebolo

rozhodované.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne

prijal záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že došlo k uzavretiu reálneho

kontraktu medzi ním a žalovaným, a preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1

ako vecne správny potvrdil.

13. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že medzi

obsahom základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a základného práva na zákonného

sudcu ( a ) a napadnutým rozsudkom krajského súdu neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol rozhodnúť o porušení sťažovateľom označených práv. V tomto smere ústavný

súd konštatuje, že záver krajského súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený

a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel zákona.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 napadnutým uznesením najvyššieho súdu

14. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v podanom dovolaní ako

dovolací dôvod uviedol . Úlohou ústavného

súdu bolo posúdiť, či najvyšší súd ako dovolací súd napadnuté uznesenie primeraným

spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

za neakceptovateľné a neudržateľné.

15. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a konštatuje,

že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ).

16. Žiadne z katalógu základných práv a slobôd v zmysle či dohovoru

nezaručuje účastníkovi akéhokoľvek súdneho konania nárok na personálne zloženie senátu

podľa predstáv účastníka, resp. neexistuje či dohovorom chránený nárok

na zloženie sudcovského stavu konkrétneho súdu z konkrétnych, účastníkom želaných

sudcov (m. m. ).

17. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„V danom prípade žalobca v dovolaní namieta, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 420

písm. f/ .

Druhá dovolacia námietka žalobcu spočíva v tvrdení, že vo veci nebolo rozhodnuté

o druhej námietke zaujatosti z 27. októbra 2015 (správne má byť 26. októbra 2015, pozn.)

napriek tomu, že bola predložená odvolaciemu (správne nadriadenému) súdu. Dovolateľ

v dovolaní neuvádza ako dovolací dôvod ustanovenie , teda, že by vo

veci rozhodoval vylúčený sudca, len poukazuje na nesprávny procesný postup odvolacieho

súdu, ktorý vo veci samej rozhodol bez toho, aby prv rozhodol o tzv. druhej námietke

zaujatosti. I v tejto súvislosti ale dovolateľ poukazuje len na vadu zmätočnosti v zmysle

ustanovenia .

V zmysle dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných

veciach.

V zmysle ak sa námietka zaujatosti týka len okolnosti

ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada, v tomto prípade sa vec

nadriadenému súdu nepredkladá.

Z obsahu spisu je zrejmé, že o prvej námietke zaujatosti voči zákonnému sudcovi

JUDr. Miroslavovi Dobríkovi uplatnenej žalobcom podaním z 23. septembra 2015

rozhodol Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený uznesením z 29. októbra 2015

sp. zn. tak, že sudca JUDr. Miroslav Dobrík nie je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci. Dovolateľom namietaná skutočnosť, že vec bola až po rozhodnutí

pridelená predsedníčkou senátu úradným záznamom z 30. októbra 2015 sudkyni

spravodajkyni je irelevantná, keďže vo veci v zmysle rozhodoval

nadriadený súd v senáte. Správne nadriadený súd nerozhodoval o tzv. druhej námietke

zaujatosti žalobcu z 27. októbra 2015, keď táto ani nebola predložená súdom prvej

inštancie nadriadenému súdu na rozhodnutie predkladacou správou, ale bola mu zaslaná

len z dôvodu, že spis sa v tom čase nachádzal v dôsledku rozhodovania o tzv. prvej námietke

zaujatosti na nadriadenom súde. Druhá námietka zaujatosti obsahovala len dôvody

spočívajúce v postupe sudcu v konaní a v takom prípade sa v zmysle

na námietku zaujatosti neprihliada. Totožný záver možno vyvodiť i v súčasnosti

z ustanovenia .“

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

19. Ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v napadnutom uznesení jasne vysvetlil,

prečo o druhej námietke zaujatosti sťažovateľa krajský súd nerozhodoval. Z pohľadu

ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že najvyšší súd správne poukázal

na skutočnosť, že „Druhá námietka zaujatosti obsahovala len dôvody spočívajúce

v postupe sudcu v konaní a v takom prípade sa v zmysle na námietku

zaujatosti neprihliada. Totožný záver možno vyvodiť i v súčasnosti z ustanovenia § 53 ods. 2

.“.

20. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno

považovať za svojvoľné či neodôvodnené a ani za také, ktoré by popieralo účel a zmysel

zákona, a preto sťažnosť v tejto časti odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom a napadnutým uznesením

21. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

konanie o námietke zaujatosti nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená,

sa týka predovšetkým procesných práv účastníka konania a netýka sa civilných práv

a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže mať

vplyv na konanie vo veci samej, ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky, aby

mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto je čl. 6 ods. 1 dohovoru na takéto

konanie neaplikovateľný [pozri Schreiber and Boetsch v. Francúzsko, č. 58751/00,

rozhodnutie o prijateľnosti z 11. 12. 2003; Mianiovicz v. Nemecko, č. 37111/ 04, 55440/07,

55443/07, rozhodnutie o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a (m. m. ,

)].

Ústavný súd, vychádzajúc a akceptujúc judikatúru ESĽP, odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

22. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018