Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/325/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci žalobcu: Q. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., T. XX, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., so sídlom Žilina, Vojtecha Tvrdého 17, IČO: 36 436 640, proti žalovanému: W. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., T., právne zastúpený: SMOLÁK HLAVATÁ advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Bratislava - Staré Mesto, Ul. Laurinská 3, IČO: 47 254 432, o zaplatenie 7.415,50 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin, č. k. 7C/239/2008-407 zo dňa 21. apríla 2016, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu a rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Vychádzal z toho, že žalobca sa domáhal svojho nároku zo zmluvy o pôžičke zo dňa 10.03.2005, ktorá mala byť poskytnutá vo výške 223.400,- Sk (7.415,52 Eur) a vrátená mala byť dňa 11.04.2005. Poukázal na vyjadrenie žalobcu vo veci Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/162/2005 zo dňa 29.06.2007, z ktorého jednoznačne vyplýva, že na základe spornej pôžičky neodovzdal žalovanému sumu 223.400,- Sk tak, ako to žalovaný uvádzal počas celého konania. Teda vzhľadom na podrobné vyjadrenie samotného žalobcu mal preukázané, že nedošlo ku skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky, čo zákon vyžaduje pri pôžičke, a preto medzi zmluvnými stranami, t.j. medzi účastníkmi právny vzťah z pôžičky nevznikol. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by preukázal, že žalovanému odovzdal predmet pôžičky zo dňa 10.03.2005.

3. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie.

4. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalobca. Má za to, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, nakoľko sa mal v prvom rade zaoberať otázkou vrátenia, resp. nevrátenia finančných prostriedkov žalovaným. Zistený skutkový stav nesprávne právne posúdil. Dokonca má za to, že v tomto prípade sa jedná o res iudicata, nakoľko o platnosti, resp. neplatnosti zmlúv o pôžičkách a aj tej, ktorá je predmetom konania, bolo rozhodnuté právoplatne v konaní Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/162/2005. Súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil rozsudok a odôvodnenie nezodpovedá požiadavkám zákona. Rovnako nevykonal všetky ním navrhované dôkazy a ani sa s nimi nevysporiadal. Namietal, že mu neboli predložené zvukové nahrávky z pojednávania, o ktoré žiadal a súdom prvej

inštancie nebol informovaný o vybavení jeho druhej námietky zaujatosti. V ďalšom žalobca opisuje aké úkony vykonal vo veci a aké procesné rozhodnutia boli vydané vo veci súdom prvej inštancie. Poukázal na 11 zmlúv uzatvorených medzi ním a žalovaným, ktorými zmluvami mal prebiehať medzi nimi kontraktačný proces. Nikdy netvrdil, že pri uzatvorení zmluvy o pôžičke 10.03.2005 došlo k odovzdaniu peňazí. Od úplného začiatku tvrdil, že išlo o pokračujúce zmluvy o pôžičke, každou následnou sa rušila predchádzajúca a predlžovala sa splatnosť. Rovnako tomu bolo aj pri pôžičkách, ktoré boli predmetom konania pred Okresným súdom Martin sp. zn. 7C/124/2008. Súd prvej inštancie sa riadne neoboznámil s pripojenými spismi, a to spisom sp. zn. 2T/92/2009, v ktorom konaní bol obvinený žalovaný. Poukázal najmä na skutkovú vetu trestného rozkazu č. k. 2T/92/2009-370 zo dňa 07.10.2009. Napokon poukázal na rozhodnutie vo veci sp. zn. 5C/162/2009, kde sa žalovaný z pozície žalobcu domáhal neplatnosti zmlúv o pôžičke, okrem iného aj pôžičky 10.03.2005 a tento jeho návrh bol zamietnutý. Má za to, že ide o podobnú situáciu ako vo veci vedenou pod sp. zn. 7C/124/2008 Okresného súdu Martin ukončené rozsudkom Krajského súdu Žilina č. k. 10Co/106/2010 zo dňa 27.01.2011. V tomto sa domáhal zaplatenia sumy zo zmluvy o pôžičke, keď došlo tiež k rade uzatvorenia zmlúv o pôžičke za sebou a jeho nárok mu bol priznaný. Má za to, že dôkazné bremeno ohľadom požičaných finančných prostriedkov a uzatvorených zmlúv o pôžičke uniesol, na rozdiel od žalovaného, ktorý sa počas celého konania pokúšal zbaviť zodpovednosti zaplatiť dlžné finančné prostriedky. Okresný súd sa vôbec nezaoberal ani vrátením dlžnej čiastky žalovaným. Ak by sa touto otázkou zaoberal, žalovaný by nevedel a ani by nemohol preukázať splatenie dlžnej sumy uplatňovanej v tomto konaní. Žalovaný počas celého konania uvádzal nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia, ktoré sa nezakladali na skutočnosti. Ak by sa odvolací súd nestotožnil s jeho právnou argumentáciou, navrhuje pripustiť dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p., nakoľko ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá ešte nebola riešená dovolacím súdom. Navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť a vyhovieť žalobe v celom rozsahu, priznať mu trovy konania a zároveň si uplatnil aj trovy odvolacieho konania, ktoré i vyčíslil.

5. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný. Poukázal na to, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, čo znamená, že na uzavretie takejto zmluvy je treba, aby bol odovzdaný predmet pôžičky (peniaze) veriteľom dlžníkovi. Ak účastníci záväzkového vzťahu uzavreli písomnú zmluvu, je k existencii vzniku takéhoto záväzku treba odovzdanie predmetu pôžičky. Veriteľ musí uniesť dôkazné bremeno nielen o tom, že s dlžníkom v určitom čase uzavrel zmluvu o pôžičke peňazí, ktoré mu mali byť v dohodnutej dobe dlžníkom vrátené, ale aj o tom, že tieto peniaze dlžníkovi skutočne požičal. Skutočnosť, že zo strany žalobcu nedošlo ku skutočnému odovzdaniu finančných prostriedkov do jeho dispozičnej moci uviedol aj samotný žalobca vo vyjadrení 29.06.2007, podaného Krajskému súdu Žilina v právnej veci sp. zn. 6Co/37/2007. Pokiaľ tvrdí, že finančné prostriedky boli poskytnuté na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 16.04.2006, táto zmluva nie je predmetom tohto súdneho konania. Pritom nárok z tejto zmluvy je už premlčaný. Právny poriadok Slovenskej republiky nepozná inštitút „pokračovacích zmlúv“. Ak mal v úmysle poskytnúť žalovanému dodatočnú lehotu na vrátenie finančných prostriedkov zo zmluvy o pôžičke 16.04.2004, boli oprávnení za týmto účelom uzavrieť dodatok k zmluve, a to vzhľadom na bod č. 4 tejto zmluvy. Nie je možné, aby sa jednalo o pokračovaciu zmluvu, nakoľko každá z týchto tzv. pokračovacích zmlúv obsahovala inú výšku samotnej pôžičky. V neposlednom rade poukazuje na to, že z jeho strany už bola vrátená poskytnutá suma zo všetkých zmlúv o pôžičke. Celkovo uhradil žalobcovi sumu 545.100,- Sk. Doposiaľ mu neuhradil sumu 51.900,- Sk (1.722,76 Eur), pričom rozsudkom sp. zn. 7C/124/2008 je zaviazaný zaplatiť istinu 2.685,17 Eur spolu s príslušenstvom a po vymožení tejto čiastky bude žalobcovi vrátená suma vyššia ako bola skutočne poskytnutá. V rozsudku č. k. 5C/162/2005-81 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/37/2007 nebola vyslovená platnosť predmetných zmlúv o pôžičke. Návrh bol zamietnutý z dôvodu, že nebol preukázaný naliehavý právny záujem na učení neplatnosti týchto zmlúv. A to z dôvodu, že platnosť zmlúv o pôžičke sa posudzuje ako predbežná otázka v konaní na plnenie zo zmluvy o pôžičke. Pokiaľ žalobca namieta, že súd nevykonal ním navrhované dôkazy poukazuje na to, že tento na pojednávaní dňa 04.04.2016 po porade so svojim právnym zástupcom upustil od vypočutia svedkyne U. a po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. do zápisnice uviedol, že nenavrhuje doplnenie ďalšieho dokazovania. K námietke o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď. Napadnutý rozsudok navrhuje ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si trovy odvolacieho konania.

6. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalobcu zo dňa 06.05.2016, krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to v zmysle

§ 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, v spojení s § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 , bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/ preskúmal napadnuté rozhodnutie v intenciách ust. § 379 a § 380 ods. 1 a napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

8. V preskúmavanej veci si žalobca uplatňuje svoj nárok na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 10.03.2005, ktorou zmluvou mal požičať žalovanému sumu 223.400,- Sk ( 7.514,50 Eur) a tento ju mal vrátiť do 11.04.2005. K založeniu zmluvného vzťahu na základe zmluvy o pôžičke dochádza reálnym odovzdaním vecí, teda v tomto prípade peňazí. Rozsah dôkazného bremena (okruhu skutočností, ktoré musí sporová strana preukázať) zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na sporný vzťah aplikovaná. Ak sa domáha žalobca vrátenia určitej finančnej čiastky s tvrdením, že túto čiastku žalovanému poskytol na základe zmluvy o pôžičke, leží na ňom dôkazné bremeno o tom, že skutočne reálne odovzdal finančnú čiastku žalovanému, ktorá mala byť predmetom zmluvy o pôžičke. A následne naopak bolo by na žalovanom, ktorý by tvrdil, že prijal plnenie na základe zmluvy o pôžičke, aby sa brániť tvrdením, že táto pohľadávka už zanikla a dôkazné bremeno ohľadne existencie skutočností, ktoré by mali za následok zánik dlhu by ležali na dlžníkovi.

9. Skutočne ako to súd prvej inštancie konštatoval, žalobca v predmetnej veci nepreukázal, že reálne odovzdal finančné prostriedky, ktoré mali byť predmetom zmluvy o pôžičke zo dňa 10.03.2005. Túto skutočnosť i sám žalobca potvrdil. Pokiaľ žalobca tvrdil, že ďalšími zmluvami sa mala iba predlžovať lehota splatnosti pôžičky, odvolací súd konštatuje, že v tom prípade sa nejedná o novú zmluvu o pôžičke, ale iba o predĺženie splatnosti pôvodnej zmluvy o pôžičke. Z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 2T/92/2009, na ktorý sám žalobca poukazuje, vyplýva, že predmetom skutkovej vety, za ktoré mal byť žalovaný uznaný vinným z pokračovacieho prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Trestného zákona, nebola zmluva zo dňa 10.03.2005 (ktorá je predmetom tohto konania) a v tomto konaní sa konštatuje, že zo strany žalobcu došlo k reálnemu poskytnutiu finančných prostriedkov žalovanému zo zmluvy 25.02.2004 vo výške 215.000,- Sk, 16.04.2004 230.000,- Sk, v priebehu roka 2004 40.000,- Sk, v januári roku 2005 100.000,- Sk a 07.02.2005 66.000,- Sk. V rozsudku č.k. 2T/92/2009-564 zo dňa 25.02.2011 Okresného súdu Martin ako aj Krajského súdu Žilina sp.zn. 1To/52/2011 zo dňa 23.08.2011 sa konštatuje, že jednoznačne bolo preukázané, že žalobca mal žalovanému poskytnúť finančné prostriedky iba na základe vyššie uvedených zmlúv o pôžičke Teda z takto konštatovaného ustálenia skutkového stavu v trestnom konaní nebol žalovaný uznaný vinným z podvodu, že nevrátil finančné prostriedky žalobcovi zo zmluvy o pôžičke zo dňa 10.03.2005.

10. V konaní pred Okresným súdom Martin sp. zn. 5C/162/2005, v ktorom sa mal žalovaný domáhať určenia neplatnosti zmlúv, okrem iného aj zmluvy zo dňa 10.03.2005, ktorá je predmetom tohto konania, bol návrh zamietnutý predovšetkým z dôvodu, že žalobca (v tomto konaní žalovaný) nepreukázal naliehavý právny záujem na takom určení, nakoľko určenie neplatnosti písomnej zmluvy o pôžičke je možné prejudiciálne preskúmavať v žalobe o zaplatenie istiny zo zmluvy o pôžičke. V prípade, že súd zamieta žalobu na určenie či tu právny vzťah existuje/neexistuje pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke.

11. Žalobca ďalej v odvolaní namietal, že sa súd prvej inštancie nezaoberal tým, či odporca vrátil dlžnú čiastku žalobcovi. Odvolací súd poukazuje na to, že ak súd prvej inštancie správne konštatoval, že nebolo preukázané, že došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov a teda, že medzi sporovými stranami nie je záväzkovo-právny vzťah zo zmluvy o pôžičke, nebol dôvod zaoberať sa touto skutočnosťou.

12. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že súd prvej inštancie nevykonal všetky ním navrhované dôkazy. V tejto súvislosti odvolací súd má za to, že dôkazy, ktoré navrhoval žalobca sa nedotýkali toho, aby nimi bolo preukázané, že došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov a mala tak vzniknúť reálna zmluva o pôžičke. Taktiež sám na poslednom pojednávaní, keď boli strany poučené v zmysle ust. §

120 ods. 4 O.s.p. účinnom v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania so svojim právnym zástupcom.

13. Nedoručenie zvykových nahrávok z pojednávania je procesnou chybou zo strany súdu prvej inštancie, avšak nejedná sa o také porušenie, ktoré by malo za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej a porušenia zásady na spravodlivý proces, keď žalobca bol prítomný na uvedených pojednávaniach a mal možnosť sa vyjadrovať k veci a aj k vykonávaným dôkazom na predmetnom pojednávaní.

14. O námietke zaujatosti žalobcu voči zákonnému sudcovi bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu Žilina č.k. 6NcC/43/2015-383 zo dňa 29.10.2015, keď tento nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V spise sa nenachádza nejaká ďalšia námietka zaujatosti žalobcu až do vyhlásenia napadnutého rozhodnutia, o ktorej by nebolo rozhodované.

15. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporovej strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutie(§ 220 a v čase rozhodovania súdu prvej inštancie § 157 ods. 2 O.s.p.), pričom sporovej strane musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia. Rozhodnutie musí uviesť presvedčivý a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd SR vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný a neodôvodnený. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská sporových strán, výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah vychádzal. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. 17. Žalobca v odvolaní navrhoval v prípade, že jeho odvolaniu nebude vyhovené, aby bola pripustená dovolacia otázka, nakoľko ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá ešte nebola riešená dovolacím súdom, nakoľko doterajšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sa týkajú uzatvorenej zmluvy o pôžičke ako jedného právneho úkonu. V tomto prípade je však iná situácia, nakoľko pri uzatváraní prvej zmluvy o pôžičke boli finančné prostriedky ním žalobcovi odovzdané a následnými zmluvami bola predlžovaná splatnosť platne uzavretej zmluvy o pôžičke. Odvolací súd tu poukazuje na to, že sa nejedná o právnu otázku, avšak ide iba o skutkové okolnosti, preto nie je možné pripustiť dovolaciu otázku, v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. účinného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania žalobcom. V tejto súvislosti odvolací súd však poukazuje na to, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu je v platnosti nová procesná právna úprava, a to Zákon č. 160/2015 Z. z., ktorý upravuje dovolanie proti rozhodnutiam v ust. § 419 až 422 a nová procesná úprava nezaviedla inštitút, ktorým odvolací súd môže pripustiť dovolanie o otázke zásadného právneho významu.

18. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne prijal záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že došlo k uzavretiu reálneho kontraktu medzi ním a žalovaným, a preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

19. O trovách odvolacieho rozhodol krajský súd tak, že žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech. Pri ich rozhodovaní vychádzal z ust. § 396 ods. 1 (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej

inštancie sa použijú primerane aj na odvolacie konanie), § 255 ods. 1 (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a § 262 ods. 1 (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí).

20. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430