Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 467/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť Urbariátu, pozemkového spoločenstva Kysucké Nové

Mesto, Námestie Slobody 184, Kysucké Nové Mesto, právne zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. Ing. Martin Chlapík s. r. o., Sládkovičova 13, Žilina, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Ing. Martin Chlapík, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 26. apríla 2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Urbariátu, pozemkového spoločenstva Kysucké Nové Mesto o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta

2018 doručená sťažnosť Urbariátu, pozemkového spoločenstva Kysucké Nové Mesto (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a základného práva

na ochranu majetku podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 26. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 18. apríla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľ ako vlastník nehnuteľnosti, a to národnej kultúrnej pamiatky Hotela

Mýto so súpisným č. 184 v katastrálnom území Kysucké Nové Mesto (ďalej len

„nehnuteľnosť“), sa správnou žalobou podanou na krajskom súde domáhal zrušenia

rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky č. pusr-2016/2477-5/45545/39/KUB

zo 14. júna 2016, ktorým bolo rozhodnuté o zámere obnovy nehnuteľnosti predloženej

sťažovateľom tak, že „Navrhovaný zámer v rozsahu výmeny existujúcich drevených

okenných výplní na 1. poschodí národnej kultúrnej pamiatky za plastové je z hľadiska

záujmov chránených pamiatkovým zákonom neprípustný.“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol.

3. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť, o ktorej

napadnutým rozsudkom rozhodol najvyšší súd.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Podstatou predmetnej veci je zámer sťažovateľa...

vymeniť na tejto nehnuteľnosti existujúce drevené, nevyhovujúce, spráchnivené okná

v havarijnom stave ohrozujúcom najmä bezpečnosť a zdravie osôb pri ich manipulácii ako

aj okolo idúcich osôb za nové plastové pri zachovaní ich vzhľadu, a to len na 1. nadzemnom

podlaží budovy.“

4. Podľa názoru sťažovateľa: „... podstatné dôvody pre zamietavé stanoviská oboch

správnych súdov ako aj správnych orgánov je v ich rozhodnutiach uvedené, že z hľadiska

ochrany pamiatkového fondu je základným a najdôležitejším kritériom zachovať originál,

prípadne sa v súlade so súčasnými požiadavkami priblížiť čo najviac pôvodnému stavu

v kópii novej konštrukcii a jej materiálu, v tomto prípade drevenému materiálu. Použitie

plastového materiálu na okenné rámy národnej kultúrnej pamiatky sú neprípustné, nakoľko

plast je novodobý materiál uniformného charakteru, ktorého optický dojem je hladký,

bez výrazu štruktúry dreva a rovnako vizuálny vzhľad starnutia plastového materiálu

nezodpovedá požiadavke použitia tradičného materiálu.“

5. V sťažnosti ďalej sťažovateľ polemizuje so závermi súdov týkajúcimi sa nutnosti

výmeny okien na predmetnej nehnuteľnosti, vhodnosti materiálu, finančných možnostiach

sťažovateľa, pričom poukazuje aj na skutočnosť, že na nehnuteľnosti už v minulosti

prebehli stavebné úpravy, ktoré nekorešpondujú so závermi uvedenými v odôvodneniach

napadnutých rozsudkov (napr. osadenie bankomatu, osadenie typovo odlišných okien

od originálu v 70-tych rokoch 20. storočia).

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku

podľa a právo na pokojné užívanie majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/l 8/2017 zo dňa 18.04.2018 a rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 26.04.2017 porušené bolo. (bod 2

v petite sťažnosti absentuje, pozn.)

3. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. I Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 18.04.2018 a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. zo dňa 26.04.2017 porušené bolo.

4. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 18.04.2018

a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 26.04.2017 a vec v rozsahu

zrušenia vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

9. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

10. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

11. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

12. Sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva podľa a práva podľa dohovoru

je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

13. Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

14. Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

podľa a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Sťažovateľ právo

podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu využil. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu

vylúčená právomoc ústavného súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

15. Sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ). K iným dôvodom,

ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj

ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ,

, ).

16. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... nie je zrejmé z akého dôvodu správne orgány

nepovolili žalobcovi výmenu okien v kópii novej konštrukcie, rovnakej farbe len z iného

materiálu (namiesto dreva plast), ktorý navonok nie je vôbec vidieť, pričom nie je zrejmé

ako je možné z fotografií zistiť či pôvodným materiálom na oknách bolo vlastne drevo.

Za tohto stavu s udržiavaním a zachovaním trvalej hodnoty kultúrnej pamiatky nemá nič

spoločné rozhodnutie správnych orgánov nenahradiť súčasné nevhodné okná kópiou

pôvodných len z iného materiálu, ktorý navonok nevidno.

... výslovný zákaz použitia plastových okien na kultúrnej pamiatke nikde v právnych

predpisoch nie je uvedený a príslušnou právnou normou upravený. Tu sťažovateľ poukazuje

na základnú ústavnú zásadu platnú pre všetky osoby mimo verejných orgánov a to „čo nie

je zákonom zakázané je dovolené“.»

17. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorý

v relevantnej časti uviedol: „Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti... namietal... konkrétne

nesprávne právne posúdenie krajského súdu, ktoré videl hlavne v tom, že nie je zrejmé,

z akého dôvodu krajský súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa ohľadom nemožnosti

zachovania pôvodných okien na budove by mala byť bezpredmetná, keďže ako sám uvádza

na základe spoľahlivo preukázaných skutočností pôvodné okenné výplne sa zachovali až

do 70. rokov 20. storočia, kedy ich nahradili nevhodnými oknami. Z uvedeného je podľa

sťažovateľa zrejmé, že v súčasnosti sa na budove nachádzajú nevhodné okná úplné iné ako

boli pôvodné.

Kasačný súd uvádza, že s touto námietkou nie je možné súhlasiť, nakoľko v danom

prípade je možné stotožniť sa v celom rozsahu s právnym názorom krajského súdu, a síce,

že ani v jednom z rozhodnutí správnych orgánov nie je uvedená potreba zachovať originál

pôvodných okien. Zo strany správnych orgánov bola konštatovaná snaha priblížiť sa čo

najviac k pôvodnému stavu v kópii novej konštrukcie a jej materiálu v danom prípade

drevenému materiálu, t. j. potrebe osadiť okná zodpovedajúce pôvodnému stavu podľa

historických fotografií.“

18. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa použitia stavebných materiálov najvyšší súd

uviedol: „... z rozhodnutí žalovaného správneho orgánu je dostatočne zrejmé, že tento

nebránil vlastníkovi predmetnej národnej kultúrnej pamiatky vo výmene okien, iba trval

na tom, aby nové okná boli z dreva a nie z plastu, ktorý je v historickom prostredí

cudzorodým materiálom, nakoľko v danom prípade by v rámci zásad ochrany mali platiť

požiadavky na zachovanie údržby a regenerácie nehnuteľnosti s pamiatkovou hodnotou,

pričom jednou z nich je aj zachovanie materiálov.“

19. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa nedostatku finančných prostriedkov najvyšší

súd správne vyhodnotil ako irelevantnú.

20. Najvyšší súd všetky námietky sťažovateľa vyhodnotil ako neopodstatnené a také,

ktoré „... neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia, pretože krajský súd sa

v rozhodnutí riadne so všetkými vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,

riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde. Z uvedeného dôvodu kasačný súd kasačnú

sťažnosť podľa ako nedôvodnú zamietol.“.

21. Ani jednu z uplatnených námietok nepovažuje ústavný súd za dôvodnú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , , ).

22. Ústavný súd poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, ktoré sťažovateľ v konaní nastolil. V napadnutom rozhodnutí vysvetlil skutkové aj

právne okolnosti opodstatňujúce jeho rozhodnutie. Z napadnutého rozhodnutia je tiež

zrejmé, ako sa najvyšší súd vysporiadal s tými z argumentov sťažovateľa, ktoré mali

pre rozhodnutie podstatný význam.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže

sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti (m. m. ).

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu

23. Sťažovateľ porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu odvíja zrejme od porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne konanie (

dohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú,

konštatuje, že v takom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného

základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu,

a preto aj v tejto časti bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2018