Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 467/2018
PDF · 185.51 KB
No categories available
II. ÚS 467/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť Urbariátu, pozemkového spoločenstva Kysucké Nové
Mesto, Námestie Slobody 184, Kysucké Nové Mesto, právne zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Ing. Martin Chlapík s. r. o., Sládkovičova 13, Žilina, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Ing. Martin Chlapík, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 31 S 35/2016 z 26. apríla 2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžk 18/2017 z 18. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Urbariátu, pozemkového spoločenstva Kysucké Nové Mesto o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta
2018 doručená sťažnosť Urbariátu, pozemkového spoločenstva Kysucké Nové Mesto (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva
na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 31 S 35/2016 z 26. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Sžk 18/2017 z 18. apríla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľ ako vlastník nehnuteľnosti, a to národnej kultúrnej pamiatky Hotela
Mýto so súpisným č. 184 v katastrálnom území Kysucké Nové Mesto (ďalej len
„nehnuteľnosť“), sa správnou žalobou podanou na krajskom súde domáhal zrušenia
rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky č. pusr-2016/2477-5/45545/39/KUB
zo 14. júna 2016, ktorým bolo rozhodnuté o zámere obnovy nehnuteľnosti predloženej
sťažovateľom tak, že „Navrhovaný zámer v rozsahu výmeny existujúcich drevených
okenných výplní na 1. poschodí národnej kultúrnej pamiatky za plastové je z hľadiska
záujmov chránených pamiatkovým zákonom neprípustný.“.
Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol.
3. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť, o ktorej
napadnutým rozsudkom rozhodol najvyšší súd.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Podstatou predmetnej veci je zámer sťažovateľa...
vymeniť na tejto nehnuteľnosti existujúce drevené, nevyhovujúce, spráchnivené okná
v havarijnom stave ohrozujúcom najmä bezpečnosť a zdravie osôb pri ich manipulácii ako
aj okolo idúcich osôb za nové plastové pri zachovaní ich vzhľadu, a to len na 1. nadzemnom
podlaží budovy.“
4. Podľa názoru sťažovateľa: „... podstatné dôvody pre zamietavé stanoviská oboch
správnych súdov ako aj správnych orgánov je v ich rozhodnutiach uvedené, že z hľadiska
ochrany pamiatkového fondu je základným a najdôležitejším kritériom zachovať originál,
prípadne sa v súlade so súčasnými požiadavkami priblížiť čo najviac pôvodnému stavu
v kópii novej konštrukcii a jej materiálu, v tomto prípade drevenému materiálu. Použitie
plastového materiálu na okenné rámy národnej kultúrnej pamiatky sú neprípustné, nakoľko
plast je novodobý materiál uniformného charakteru, ktorého optický dojem je hladký,
bez výrazu štruktúry dreva a rovnako vizuálny vzhľad starnutia plastového materiálu
nezodpovedá požiadavke použitia tradičného materiálu.“
5. V sťažnosti ďalej sťažovateľ polemizuje so závermi súdov týkajúcimi sa nutnosti
výmeny okien na predmetnej nehnuteľnosti, vhodnosti materiálu, finančných možnostiach
sťažovateľa, pričom poukazuje aj na skutočnosť, že na nehnuteľnosti už v minulosti
prebehli stavebné úpravy, ktoré nekorešpondujú so závermi uvedenými v odôvodneniach
napadnutých rozsudkov (napr. osadenie bankomatu, osadenie typovo odlišných okien
od originálu v 70-tych rokoch 20. storočia).
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/l 8/2017 zo dňa 18.04.2018 a rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31 S/35/2016 zo dňa 26.04.2017 porušené bolo. (bod 2
v petite sťažnosti absentuje, pozn.)
3. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. I Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/18/2017 zo dňa 18.04.2018 a rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 31 S/35/2016 zo dňa 26.04.2017 porušené bolo.
4. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/18/2017 zo dňa 18.04.2018
a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31 S/35/2016 zo dňa 26.04.2017 a vec v rozsahu
zrušenia vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
5. Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
8. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
9. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
11. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
12. Sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.
13. Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
14. Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Sťažovateľ právo
podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu využil. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu
vylúčená právomoc ústavného súdu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
15. Sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). K iným dôvodom,
ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj
ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. II. ÚS 255/2018,
16. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... nie je zrejmé z akého dôvodu správne orgány
nepovolili žalobcovi výmenu okien v kópii novej konštrukcie, rovnakej farbe len z iného
materiálu (namiesto dreva plast), ktorý navonok nie je vôbec vidieť, pričom nie je zrejmé
ako je možné z fotografií zistiť či pôvodným materiálom na oknách bolo vlastne drevo.
Za tohto stavu s udržiavaním a zachovaním trvalej hodnoty kultúrnej pamiatky nemá nič
spoločné rozhodnutie správnych orgánov nenahradiť súčasné nevhodné okná kópiou
pôvodných len z iného materiálu, ktorý navonok nevidno.
... výslovný zákaz použitia plastových okien na kultúrnej pamiatke nikde v právnych
predpisoch nie je uvedený a príslušnou právnou normou upravený. Tu sťažovateľ poukazuje
na základnú ústavnú zásadu platnú pre všetky osoby mimo verejných orgánov a to „čo nie
je zákonom zakázané je dovolené“.»
17. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorý
v relevantnej časti uviedol: „Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti... namietal... konkrétne
nesprávne právne posúdenie krajského súdu, ktoré videl hlavne v tom, že nie je zrejmé,
z akého dôvodu krajský súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa ohľadom nemožnosti
zachovania pôvodných okien na budove by mala byť bezpredmetná, keďže ako sám uvádza
na základe spoľahlivo preukázaných skutočností pôvodné okenné výplne sa zachovali až
do 70. rokov 20. storočia, kedy ich nahradili nevhodnými oknami. Z uvedeného je podľa
sťažovateľa zrejmé, že v súčasnosti sa na budove nachádzajú nevhodné okná úplné iné ako
boli pôvodné.
Kasačný súd uvádza, že s touto námietkou nie je možné súhlasiť, nakoľko v danom
prípade je možné stotožniť sa v celom rozsahu s právnym názorom krajského súdu, a síce,
že ani v jednom z rozhodnutí správnych orgánov nie je uvedená potreba zachovať originál
pôvodných okien. Zo strany správnych orgánov bola konštatovaná snaha priblížiť sa čo
najviac k pôvodnému stavu v kópii novej konštrukcie a jej materiálu v danom prípade
drevenému materiálu, t. j. potrebe osadiť okná zodpovedajúce pôvodnému stavu podľa
historických fotografií.“
18. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa použitia stavebných materiálov najvyšší súd
uviedol: „... z rozhodnutí žalovaného správneho orgánu je dostatočne zrejmé, že tento
nebránil vlastníkovi predmetnej národnej kultúrnej pamiatky vo výmene okien, iba trval
na tom, aby nové okná boli z dreva a nie z plastu, ktorý je v historickom prostredí
cudzorodým materiálom, nakoľko v danom prípade by v rámci zásad ochrany mali platiť
požiadavky na zachovanie údržby a regenerácie nehnuteľnosti s pamiatkovou hodnotou,
pričom jednou z nich je aj zachovanie materiálov.“
19. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa nedostatku finančných prostriedkov najvyšší
súd správne vyhodnotil ako irelevantnú.
20. Najvyšší súd všetky námietky sťažovateľa vyhodnotil ako neopodstatnené a také,
ktoré „... neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia, pretože krajský súd sa
v rozhodnutí riadne so všetkými vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,
riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde. Z uvedeného dôvodu kasačný súd kasačnú
sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.“.
21. Ani jednu z uplatnených námietok nepovažuje ústavný súd za dôvodnú.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. II. ÚS 386/2017, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
22. Ústavný súd poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, ktoré sťažovateľ v konaní nastolil. V napadnutom rozhodnutí vysvetlil skutkové aj
právne okolnosti opodstatňujúce jeho rozhodnutie. Z napadnutého rozhodnutia je tiež
zrejmé, ako sa najvyšší súd vysporiadal s tými z argumentov sťažovateľa, ktoré mali
pre rozhodnutie podstatný význam.
Skutočnosť, že sa sťažovateľ so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže
sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti (m. m. I. ÚS 10/2012).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu
23. Sťažovateľ porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu odvíja zrejme od porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1
dohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú,
konštatuje, že v takom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
a preto aj v tejto časti bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2018