Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 454/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., advokátska kancelária, Nezábudková 22,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského

súdu v Bratislave č. k. -81 z 28. februára 2017 a rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2018 takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané

porušenie jej základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -81 z 28. februára 2017

a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2018.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že napadnutým rozhodnutím krajský

súd zmenil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 28. augusta 2016 tak, že žalovaným proti sťažovateľke (žalobkyni) priznal

nárok na plnú náhradu trov konania a druhým výrokom žalovaným proti sťažovateľke

(žalobkyni) priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení

odvolací súd uviedol, že v danej veci sa plne stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie,

ktorý o náhrade trov konania rozhodol v zmysle

(ďalej len ,,CSP“) a ktorý správne posúdil, že zastavenie konania bolo z procesného

hľadiska zavinené žalobkyňou, ktorá žalobu zobrala späť bez preukázania, že došlo

k úhrade žalovanej sumy, prípadne inému vysporiadaniu žalovanej pohľadávky.

Pri zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby je totiž úlohou žalobkyne preukázať

splnenie podmienok pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa a ,

v opačnom prípade z procesného hľadiska zásadne platí, že zastavenie konania zavinila

žalobkyňa. Súd v takomto prípade ani nie je povinný vyzývať žalobkyňu na preukázanie, že

z jej strany nedošlo k zavineniu zastavenia konania, správny je záver súdu prvej inštancie,

že žalobkyňa zavinila zastavenie konania. Odvolací súd uzavrel, že vysporiadanie

podielového spoluvlastníctva medzi stranami je bez priameho vplyvu na konanie o náhrade

za užívanie predmetu podielového spoluvlastníctva podielovými spoluvlastníkmi nad rámec

ich spoluvlastníckeho podielu na spoločnej veci za dobu minulú, a tak späťvzatie žaloby

v tejto veci bez osvedčenia úhrady žalovanej sumy priamo zakladá zavinenie žalobkyne

a z toho vyplývajúci nárok žalovaných na náhradu trov konania. Z uvedeného dôvodu

považoval odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, čo sa týka výšky

o trovách konania za vecne správne, ale v zmysle ho nepotvrdil, lebo jeho

znenie nezodpovedá , preto ho v zmysle zmenil.

3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala sťažovateľka 9. júna 2017 dovolanie,

ktoré bolo najvyšším súdom odmietnuté ako procesne neprípustné [ ].

Najvyšší súd uviedol, že v zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci však sťažovateľka

napadla dovolaním uznesenie odvolacieho súdu (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

v zmysle ), ktorým odvolací súd v odvolaní napadnutej časti zmenil

rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalovaným proti žalobkyni priznal nárok na plnú

náhradu trov konania a súčasne žalovaným proti žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu

trov odvolacieho konania. V zmysle ale dovolanie v prípadoch uvedených

v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa

až n) vrátane rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozhodol

o odvolaní proti rozhodnutiu prvoinštančného súdu o nároku na náhradu trov konania [§ 357

písm. m) ]. Proti takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie v zmysle

ustanovenia neprípustné.

4. Sťažovateľka napadla uznesenie krajského súdu aj najvyššieho súdu ústavnou

sťažnosťou, v ktorej tvrdí, že rozhodnutie krajského súdu nebolo dostatočne odôvodnené

a najvyšší súd sa jej podaním vôbec nezaoberal, pretože ho vyhodnotil ako neprípustné,

avšak sťažovateľka sa s jeho právnym názorom nestotožňuje. Tvrdí, že ako občianka

Slovenskej republiky má právo na riadne preskúmanie zákonnosti a správnosti súdneho

rozhodnutia. Preto žiada, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutia zrušil a priznal jej

primerané finančné zadosťučinenie podľa ustálenej rozhodovacej praxe a svojej úvahy.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

7. Ústavný súd ustálene judikuje, že ak pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, je takú sťažnosť nutné považovať za

zjavne neopodstatnenú (porov. napr. , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú v uvedenom zmysle považuje ústavný súd

sťažnosť v rozsahu, v ktorom smeruje proti rozhodnutiu najvyššieho súdu.

8. Sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti obmedzuje na tvrdenie, že s právnym

názorom najvyššieho súdu sa nestotožňuje a že ako občianka má právo na to, aby najvyšší

súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľka má síce právo využívať opravné prostriedky, ktoré jej zákon poskytuje, avšak

len v rámci medzí daných príslušnými procesnými predpismi, ktoré tieto právne prostriedky

upravujú. Posúdenie, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí pritom do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu pozri

napr. ). Ústavný súd by do tohto posúdenia mohol zasiahnuť len vtedy, ak

by najvyšší súd vybočil z medzí daných mu procesnými predpismi, napríklad v dôsledku

prílišného formalizmu či svojvôle pri interpretácii príslušných predpisov. V posudzovanom

prípade najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky z toho dôvodu, že dovolanie voči

rozhodnutiu o trovách konania zákon výslovne vylučoval. Najvyšší súd v tomto prípade

postupoval v medziach zákona, pričom svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, a preto mu

z hľadiska ústavnoprávneho nie je čo vytknúť. Ústavná sťažnosť sťažovateľky proti tomuto

rozhodnutiu je zjavne neopodstatnená.

B. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

9. Podľa sťažnosť možno podať v lehote 2 mesiacov

od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

10. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(t. j. napadnutému uzneseniu) odvolacieho súdu. To však neplatí pre prípady, v ktorých

zákon možnosť podania dovolania výslovne vylučuje, resp. jeho podanie neumožňuje.

Ústavný súd opakovane vyslovil, že sťažnosť podľa nemožno považovať

za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv () a že

neumožňuje ústavnému súdu zmeškanie tejto dvojmesačnej lehoty

odpustiť (), a to ani v prípade uplatnenia dovolania, o ktorom osoba znalá

práva musela vedieť, že je zo zákona vylúčené (napr. , ).

11. V posudzovanej veci sťažovateľka (riadne právne zastúpená) napadla dovolaním

rozhodnutie krajského súdu, u ktorého zákon prípustnosť dovolania výslovne vylučoval

( ). Toto dovolanie bolo teda objektívne neprípustné. Podanie predmetného

dovolania nemalo za následok ani zachovanie lehoty vo vzťahu k rozhodnutiu krajského

súdu. Za týchto okolností je ústavná sťažnosť smerujúca proti rozhodnutiu krajského súdu,

ktoré právny zástupca sťažovateľky prevzal 20. apríla 2017, podaná po dvojmesačnej lehote

ustanovenej v . Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako oneskorene podanú.

12. S ohľadom na uvedené ústavný súd postupoval podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a ústavnú sťažnosť odmietol sčasti ako oneskorene podanú a sčasti ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2018