Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 518/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Potockým, Mydlárska 19, Žilina,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca 2018, rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 11. apríla 2017 a rozsudkom Okresného súdu Čadca

sp. zn. z 15. júla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. júna 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. apríla 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom

Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 15. júla 2016

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 15. júla 2016 uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156

ods. 1 a 2 písm. a) v znení účinnom v čase skutku

(ďalej len „“), za čo mu bol uložený peňažný trest vo výške 200 € a náhradný

trest odňatia slobody vo výmere desiatich dní. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 11. apríla 2017 zrušil rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 15. júla 2016 a uznal sťažovateľa vinným z prečinu ublíženia na zdraví

podľa a a prečinu výtržníctva podľa

písm. a), ods. 2 písm. d) , za čo mu uložil úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere jedného roka, výkon ktorého podmienečne odložil na skúšobnú dobu jedného

roka. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 27. marca 2018 odmietol

sťažovateľom podané dovolanie. Následne podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3. Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je výlučne postavená do sféry

skutkových zistení, kde sťažovateľ po podrobnom rozbore obsahovej stránky vo veci

vykonaných dôkazov v podstatnom konštatoval: „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 27.3.2018 sp. zn. , Rozsudkom Krajského súdu Žilina

zo dňa 11.4.2017 sp. zn. a Rozsudkom Okresného súdu Čadca zo dňa

15.7.2016, sp. z. sú rozhodnutiami založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutkového stavu a z dôkazov, ktoré boli vykonané pred prvostupňovým súdom

jednoznačne vyplýva že: skutok sa nestal.

Po právnej stránke hodnotiac všetky tri rozhodnutia možno konštatovať, že bolo

rozhodované o skutkoch, ktoré sa nestali a ani nikdy nenastali a k tomuto treba uviesť,

že žiaden dôkaz, ktorý bol vykonaný pred súdom prvého stupňa nenasvedčuje, že medzi

mnou... a poškodeným... nikdy nedošlo k fyzickému kontaktu.“

Taktiež v rámci svojej argumentácie sťažovateľ namietol aj porušenie svojho práva

na obhajobu, ku ktorému malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že „Okresný súd Čadca

ako súd prvostupňový, ani Krajský súd Žilina ako súd odvolací a následne i Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako sú dovolací mi odňali možnosť práva na obhajobu, teda

nevytvorili mi podmienky pre plné uplatnenie procesných práv vtedy v procesnom postavení

obvineného, nakoľko poškodený... predložil ako listinný dôkaz aj fotografiu svojej tváre,

čím chcel deklarovať, že bol mojou osobou napadnutý. S týmto dôkazom sa nevyporiadal

ani okresný súd, ani krajský súd, teda odňal mi právo na obhajobu najmä na položenie

otázky na poškodeného , kedy mala byť táto fotografia jeho tváre vyhotovená,

kto ju vyhotovil, za akých okolností a prečo ju nepredložil hneď pri prvom výsluchu.“.

4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa na spravodlivé zákonné a objektívne súdne konanie

vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46

ods. 1 , Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 27.3.2018 sp. zn. , Rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 11.4.2017

sp. zn. a Rozsudkom Okresného súdu Čadca zo dňa 15.7.2016,

sp. zn. bolo porušené.

2/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.3.2018

sp. zn. Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 11.4.2017, sp. zn.

Rozsudok Okresného súdu Čadca zo dňa 15.7.2016, sp. zn. sa

zrušujú v celom rozsahu a vec sa vracia prvostupňovému súdu na nové konanie

a rozhodnutie.

3/ Okresný súd v Čadci je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne zaplatiť finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10.000,00 (desaťtisíc) Eur...

4/ Okresný súd Čadca je povinný spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy

konania v sume 325,42 Eur...“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

9. Článok 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne

uviedli dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, a to za súčasného rešpektovania

práva na obhajobu [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci

Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12945/87, bod 33]. Rozsah

povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje v závislosti od povahy rozhodnutia, musí byť

určený v rámci okolností prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29). Aj keď vnútroštátne súdy nie sú povinné dať

odpoveď na všetky im predložené argumenty (rozsudok ESĽP vo veci Van de Hurk proti

Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61), z rozhodnutia musí byť zrejmé,

že sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Boldea

proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu

a jednoznačnú odpoveď na argumenty, ktoré sú pre výsledok prípadu rozhodujúce

[rozsudok Veľkej komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku (č. 2) z 11. 7. 2017,

sťažnosť č. 19867/12, bod 84; tiež S.C. IMH Suceava S.R.L. proti Rumunsku

z 29. 10. 2013, sťažnosť č. 24935/04, bod 40]. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno

považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade,

ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe

vnútroštátneho súdu, dôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“ (už citovaný

rozsudok ESĽP Moreira Ferreira, bod 85; tiež rozsudok ESĽP vo veci Navalnyy a Ofitserov

proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod 119).

10. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 15. júla 2016

12. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

13. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie ().

14. Rozsudok okresného súdu sp. zn. z 15. júla 2016 mohol sťažovateľ

napadnúť riadnym opravným prostriedkom, a to odvolaním (čo aj využil), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd

preto túto časť jeho sťažnosti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 11. apríla 2017 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. marca 2018

15. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa konštantnej

judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý

obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov,

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a nevynímajúc,

viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberať

sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý

je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred

všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

16. Ústavný súd nie je ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, a teda nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

17. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

18.1 Pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 11. apríla 2017 ako súdu odvolacieho a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd

vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento názor nachádza opodstatnenie

aj v sťažovateľovej trestnej veci napriek zrušeniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu,

keďže krajský súd ako súd odvolací sa vo svojom napadnutom rozhodnutí stotožnil

s ustálením skutkového stavu veci tak, ako ho zistil okresný súd, dospel však k rozšíreniu

právnej kvalifikácie skutku kladeného sťažovateľovi za vinu, keď skutok kvalifikoval nielen

ako prečin ublíženia na zdraví podľa a ,

ale aj ako prečin výtržníctva podľa ,

spáchaného sťažovateľom v jednočinnom súbehu. Už uvedené závery zahŕňajú

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

18.2 Okresný súd v rozsudku sp. zn. z 15. júla 2016 v podstatnom

uviedol:

«Obžalovaný je usvedčovaný jednak výpoveďou poškodeného, ktorý výslovne

uviedol, že obžalovaný ho najskôr 2 až trikrát udrel päsťou do vlasatej časti hlavy a

následne po tom ako vychádzal smerom na breh potoka ho obžalovaný kopol pravou nohou

do oblasti ľavého oka. Výpoveď poškodeného bola podporená znaleckým posudkom

, ktorý jednoznačne vylúčil obhajobu obžalovaného vyvrátil. Podporne

v neprospech obžalovaného vyznieva aj výpoveď syna poškodeného , ktorý však

nebol prítomný v čase spáchania skutku, avšak podrobne popísal zranenia, ktoré boli

na poškodenom viditeľné.

Na druhej strane boli produkované dôkazy v prospech obžalovaného a to najmä

výpoveď svedka - syna poškodeného, ktorý mal byť prítomný pri incidente

medzi obžalovaným a poškodeným a vyvrátil tvrdenia poškodeného. Prítomní policajti

a , ktorí boli privolaní na miesto činu poškodeným, uviedli,

že poškodený mal začervenenú ľavú časť tváre, viditeľné zranenie však nevideli.

Ďalší svedkovi vypočutí na hlavnom pojednávaní neboli prítomní pri skutku, vyjadrovali sa

k povahovým vlastnostiam obžalovaného a poškodeného.

Súd nemal dôvod neveriť výpovedi poškodeného, ktorý opakovane a nemenne označil

za páchateľa obžalovaného , rovnako popísal spôsob, akým bol

napadnutý obžalovaným a tiež zranenia, ktoré pri napadnutí obžalovaným utrpel. Výpoveď

poškodeného je jasná, logická, naviac podporená znaleckým posudkom a výpoveďou

znalca, ktorý za možný mechanizmus vzniku poranení označil najpravdepodobnejšie

kopnutie na oblasť pravého oka - pokiaľ ide o poranenia okolia oka, očnica a očnej gule.

Pokiaľ ide o zlomeninu nosovej kosti, táto vznikla najpravdepodobnejšie úderom päste do

oka. Znalec súčasne vysvetlil, že bezprostredne po údere nemohol vzniknúť opuch aký je

viditeľný na poškodeným predloženej fotografii, muselo by sa jednať o úder omnoho väčšej

intenzity, pričom aj svedkovia potvrdili, že bolo viditeľné začervenanie. Naopak, pokiaľ ide

o výpoveď obžalovaného a svedka , že poškodený mal spadnúť, keď

vychádzal z potoka na cestu, tieto tvrdenia boli jednoznačne vyvrátené vyššie uvedeným

znaleckým posudkom a výpoveďou znalca a v neposlednom rade aj vykonaním

rekonštrukcie. Výpoveď poškodeného, podporenú znaleckým posudkom a vykonanou

rekonštrukciou možno považovať za dôveryhodnú, naopak, výpoveď obžalovaného a svedka

boli jednoznačne vyvrátené. Výpoveď svedka súd

považoval za tendenčnú, v snahe „pomôcť“ otcovi vyviniť sa s pod skutku kladenému mu za

vinu. Pokiaľ ide o výpovede ostatných svedkov, títo neboli prítomný pri samotnom skutku,

na miesto došli neskôr ( , , ). Svedkovia

, , , sa na hlavnom pojednávaní

vyjadrili, že o incidente sa dozvedeli „z počutia“, ďalej sa vyjadrovali k povahovým

vlastnostiam obžalovaného a poškodeného.

Za daného skutkového stavu súd nemal pochybnosti o vine obžalovaného a jeho

konanie posúdil ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.,

nakoľko obžalovaný inému úmyselne ublížil na zdraví a taký čin spáchal na chránenej

osobe - osobe vyššieho veku.

Aby mohol byť obžalovaný uznaný za vinného v kvalifikovanej skutkovej podstate,

musí o skutočnosti, že sa jedná o osobu vyššieho veku vedieť. Sám obžalovaný na hlavnom

pojednávaní uviedol, že poškodeného pozná, že má okolo 70 rokov. Na základe vyššie

uvedeného, teda obžalovaný vedel, že sa jedná o osobu vyššieho veku, preto súd

obžalovaného uznal za vinného podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty - ods. 2 písm. a)

Tr. zák.»

18.3 Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 11. apríla 2017 k meritu veci

konštatoval:

«Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu

súdených trestných činov (prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/

Tr. zák., prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák.)

je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného

poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie

skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené

v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania

vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových

zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa,

s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v

rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Obžalovaný odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej

obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. Odvolacie námietky sú v podstate

totožné s obsahom záverečnej reči obhajcu obžalovaného na hlavnom pojednávaní

konanom 15.7.2016, ako to vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní a protokolovanej

záverečnej reči obhajcu obžalovaného na č.l. 217 súdneho spisu. S jeho námietkami

skutkovými a právnymi sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a

nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde...

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného

zo spáchania žalovaného skutku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový

základ v riadne vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto

súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia

súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd

opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne

do oblasti skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam,

spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje

s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto

spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od skutkových zistení súdu prvého

stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených skutkových (procesných)

výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom nesprávnom

hmotnoprávnom posúdení.

Krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemá žiadny dôvod neveriť podrobnej

výpovedi svedka - poškodeného , ktorý popísal priebeh incidentu a konanie

obžalovaného . Existenciu zranení poškodeného potvrdzujú

objektívne listinné dôkazy (lekárske vyjadrenie, lekárska správa, prepúšťacia správa)

a znalec nevylúčil mechanizmus zranení tak, ako ich popisoval

poškodený . Naopak znalec vylúčil taký spôsob

mechanizmu zranení, ktoré objektívne boli zistené u poškodeného , ako ho

popisuje obžalovaný (pád poškodeného dole tvárou na zem). Je potrebné

vychádzať zo zásady, že svedok vypovedá pravdu pokiaľ nie je preukázaný opak. Krajský

súd zo spisu nezistil žiadnu motiváciu svedka - poškodeného nepravdivo

vypovedať a krivo usvedčovať obžalovaného zo spáchania skutku tak,

ako je špecifikovaný v skutkovej vete výroku rozsudku súdu prvého stupňa.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12

, t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom

uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky

odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd podľa

nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia

hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž

nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia

(R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia

nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy

hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov

súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné

predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.

Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil

a v podrobnostiach naň poukazuje...

Pojem „miesto verejnosti prístupné“ nie je expresis verbis definovaný v hmotnom

práve trestnom. Univerzálna definícia tohto pojmu je, že „miesto verejnosti prístupné je

miesto, ktoré je prístupným každému bez toho, aby musel prekonávať prekážky“.

Podľa súdnej praxe „za miesto prístupné verejnosti možno považovať miesto, kde nie je

vstup verejnosti zakázaný“ (NS SR sp.zn. ).

Svedok vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní konanom

dňa 3.7.2015 k miestu činu doslova uviedol:

„jedná sa o miestnu účelovú komunikáciu, najbližší dom je asi 400 metrov odtiaľ.

Je to komunikácia, ktorú bežne používajú ľudia, je to prístupová cesta k časti

, kde sa nachádza aj lyžiarsky vlek“ (č.l. 132 súdneho spisu).

Podľa názoru odvolacieho súdu miesto činu v okolnostiach prejedávaného prípadu

má zjavný charakter „miesta prístupného verejnosti“.

Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za prečin je bezpečné zistenie,

či konanie nesie nielen všetky formálne znaky prečinu, ale i toho, či ide o prečin

aj v intenciách odseku 2 § 10 Tr. zák. To znamená, že vzhľadom na spôsob vykonania činu

a jeho následky, okolností, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku

páchateľa, je jeho závažnosť nie nepatrná (materiálny korektív).

Záver o tom, či pri prečine je materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Tr. zák.,

je záverom právnym.

Tento právny záver o materiálnom korektíve prečinu sa však musí zakladať

na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania rovnako, ako záver

o objektívnych a subjektívnych znakoch prečinu. Skutočnosti významné pre právny záver

o tom, či tu je materiálny korektív prečinu musia byť predmetom dokazovania práve tak,

ako všetky ostatné okolnosti naplňujúce znaky trestného činu.

Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre záver o materiálnom korektíve

prečinu, nemožno vopred prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku,

ale na jeho naplnenie treba usudzovať zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol

prečin spáchaný a zo všetkých relevantných dôkazov.

Krajský súd mal naplnenie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák.,

pri prečine výtržníctva v zmysle § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. z pohľadu, či je jeho

závažnosť nepatrná, so zreteľom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti,

za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, za preukázaný.

Krajský súd skúmal na podklade dôkazov, ktoré boli procesne účinným spôsobom

vykonané súdom prvého stupňa, aj dôvodnosť kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu

výtržníctva (§ 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák.) z pohľadu ust. § 139 ods. 2

písm. e) Tr. zák. pri splnení podmienky v zmysle § 127 ods. 3 Tr. zák.

Z priebehu dokazovania vyplynulo, že obžalovaný nespochybňuje

vedomosť o veku poškodeného . Tým je splnená podmienka subjektívnej stránky

vo vzťahu k dotknutej okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.

V posudzovanom prípade ide o podmienku uvedenú v § 18 písm. b) Tr. zák., keďže sa jedná

o „inú skutočnosť“ (teda nie o ťažší následok).

V zmysle § 139 ods. 2 Tr. zák. sa vyžaduje existencia súvislosti medzi vekom

(postavením, stavom) a spáchaním trestného činu. Tu je potrebné, aby bol vek (postavenie,

stav) poškodeného (v určitej vecnej súvislosti) zároveň aj motivačným faktorom, ktorý

založil alebo podporil vôľovú zložku (rozhodnutie páchateľa smerujúce k spáchaniu

trestného činu). Podľa názoru odvolacieho súdu v skutkovej vete obžaloby sú označené

okolnosti formulované v citácii verbálneho prejavu obžalovaného „... hej starý...“, ktorý

bezprostredne predchádza jeho fyzickému útoku na poškodeného.

Rovnaké úvahy krajského súdu sa vzťahujú aj na právnu kvalifikáciu konania

obžalovaného podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.»

18.4 Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn.

v podstatnom uviedol:

«Podľa dovolanie možno podať, ak zásadným

spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho

dôvodu podľa je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok

pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu ( ).

V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal nevykonanie ním

navrhovaných dôkazov konajúcimi súdmi. V tejto súvislosti je potrebné poukázať

na uznesenie najvyššieho súdu z 15. decembra 2009, sp. zn. , uverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 7,

roč. 2011, podľa ktorého „právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c) je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie

procesných práv obvineného a jeho obhajcu ( ). Za porušenie práva

na obhajobu v zmysle teda nemožno považovať

obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe

použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného

poriadku, resp. práva podľa . Ak by záver orgánu činného

v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle o tom,

že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími

dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371

ods. 1 písm. i) , ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania

je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia

skutkového stavu.“

Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44

ods. 2 ), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu

zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto

návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať

nebudú ( a ). Z predloženého spisového materiálu vyplýva,

že návrhmi obvineného na doplnenie dokazovania sa prvostupňový súd zaoberal a ním

navrhované dôkazy na hlavnom pojednávaní aj vykonal. Vychádzajúc z uvedeného

tak možno konštatovať, že dovolací dôvod podľa v predmetnej

veci naplnený nebol

Podľa dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu

je dovolací súd oprávnený skúmať iba to, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol

subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v .

Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú

dve alternatívy a síce, že skutok mal byť právne posúdený ako iný trestný čin alebo že

skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie

je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu

je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy

prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia,

čo je zrejmé z dikcie Dovolací súd skutkové zistenia urobené

súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať.

V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal v podstate rozpory

vo vykonanom dokazovaní, jednostranné vyhodnotenie dôkazov v jeho neprospech a tiež

právnu kvalifikáciu skutku ako prečinu výtržníctva. Vo vzťahu k obvineným namietanému

hodnoteniu dôkazov konajúcimi súdmi je potrebné poukázať na uznesenie najvyššieho súdu

z 18. decembra 2012, sp. zn. , uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47, roč. 2014 - II, v zmysle ktorého

„dôvod dovolania podľa slúži výlučne na nápravu

hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, to znamená

nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého

a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov,

pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu.“ Vychádzajúc

z uvedeného je zrejmé, že v rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu

dovolací súd nemôže skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa ani meniť ani

dopĺňať. To znamená, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa

vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený uplatňovať iba námietky právneho

charakteru, nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky,

ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania,

prípadne proti hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd

nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený

bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní

sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho

skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci konania o riadnom

opravnom prostriedku (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 28. januára 2016,

sp. zn. ). S poukazom na uvedené je zrejmé, že prieskum obvineným

uplatnených dovolacích námietok je pri dovolaní podanom samotným obvineným vylúčené,

pretože stoja obsahovo zjavne mimo tohto dovolacieho dôvodu, ktorý pripúšťa výhradne

námietky právnej povahy a nie skutkového charakteru. V rámci dovolacieho dôvodu

podľa je skutkový prieskum dovolacím súdom vylúčený,

vzhľadom na zákaz skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku [§ 371 ods. 1

písm. i) , veta za bodkočiarkou]. Skutkový prieskum by bol v dovolacom konaní

možný len v prípade dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky

z dôvodu uvedeného v

Pokiaľ ide o dovolacie námietky obvineného týkajúce sa nesprávnej právnej

kvalifikácie skutku aj ako trestného činu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2

písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák., v tejto súvislosti je potrebné

uviesť, že podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. trestného činu výtržníctva sa dopustí ten,

kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej

neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že napadne iného. Miestom prístupným verejnosti

sa pritom rozumie každé miesto, kam má prístup široký okruh ľudí individuálne neurčených

a kde sa tiež spravidla zdržiava viac ľudí, takže hrubú neslušnosť alebo výtržnosť môžu

postrehnúť viacerí ľudia, hoci v čase činu tam nemusia byť prítomní. Prístupnosťou sa

rozumie možnosť vidieť a počuť prejav páchateľa, aj keď miesto činu nie je priamo

prístupné verejnosti (napr. nachádza sa za plotom, ohradou, na lešení a pod.). Stačí,

ak je také miesto prístupné len niektorým osobám určeným napríklad povahou

ich zamestnania (továreň, stavenisko a pod.) alebo inak (napr. zdravotné stredisko, škola)

a v určitý čas (napr. v sezóne, počas otváracieho času a pod.). Takým miestom však nebudú

byty ani iné priestory v obytnom dome, ani internát, ubytovňa či kancelária, (porovnaj

Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol. . Osobitná časť. Komentár.

II. diel. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2011, 1608 s.)

Vychádzajúc zo skutku uvedeného v napadnutom rozsudku prvostupňového súdu,

ako aj rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že skutok tak, ako je popísaný, sa stal

na pomedzí brehu potoka a miestnej komunikácie. Pokiaľ by toto miesto nebolo prístupné

človeku, ako to vo svojom dovolaní namieta obvinený, potom by sa na tomto mieste

nemohol nachádzať ani poškodený, obzvlášť pokiaľ ide o osobu vyššieho veku. Z uvedeného

je teda zrejmé, miesto spáchania skutku, bez ohľadu na obvineným namietanú zlú schodnosť

tohto terénu, je možné jednoznačne považovať za miesto prístupné verejnosti (má naň

prístup široký okruh ľudí, keďže ako je zo skutku zrejmé, ide o stret miestnej komunikácie a

brehu potoka). Možno teda uzavrieť, že konaním obvineného boli naplnené všetky zákonné

znaky prečinu výtržníctva podľa , s poukazom

na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák., tak, ako ich správne právne kvalifikoval odvolací súd vo

svojom rozsudku.

Na základe uvedeného je zrejmé, že ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

v predmetnom konaní naplnený nebol.»

18.5 Ústavný súd poukazuje na to, že argumentácia, ktorú sťažovateľ ústavnému

súdu predkladá, je len opakovaním jeho odvolacích a dovolacích námietok, vnímajúc

ústavný súd ako v poradí ďalšiu „opravnú“ inštanciu, ktorá pripadá do úvahy/nasleduje

za najvyšším súdom, a je predkladaná ústavnému súdu v zámere presvedčiť ho

o opodstatnenosti predložených námietok. Ústavný súd akceptuje obhajobnú snahu

sťažovateľa, no na druhej strane vo veci konajúci krajský súd a najvyšší súd primerane

argumentačne podchytili a vysvetlili svoj právny názor, ktorým dospeli k záveru nielen

o tom, že skutok sa stal, ale aj že sa ho dopustil samotný sťažovateľ. Ústavný súd výslovne

akcentuje tú skutočnosť, že skutok bol primerane objektivizovaný predovšetkým vykonaním

rekonštrukcie miesta činu a znaleckým dokazovaním z odboru zdravotníctva. Úlohou znalca

z odboru zdravotníctva bolo objektivizovať aj podľa lekárskych záznamov a v konfrontácii

s výpoveďou poškodeného nielen tú samotnú skutočnosť, že poškodený utrpel zranenia,

ale aj mechanizmus ich vzniku, pričom ustálil, že sťažovateľom predostretá verzia je

nepravdepodobná. Práve vykonaním týchto dvoch dôkazných prostriedkov bolo možné

primerane objektivizovať skutok, pri ktorom boli prítomní iba sťažovateľ a poškodený,

keďže výpoveď syna sťažovateľa vo veci konajúce súdy vyhodnotili ako výpoveď

tendenčnú, podanú v snahe pomôcť svojmu otcovi. Už okresný súd ako súd prvostupňový,

so skutkovými zisteniami ktorého sa krajský súd stotožnil, transparentne ozrejmil, prečo

neuveril dôkazom vykonaným v prospech sťažovateľa a prečo si osvojil verziu skutku

predostretú poškodeným, opierajúc sa o znalecké zistenia a vykonanú rekonštrukciu skutku

na mieste činu, pričom sa neopomenul vyjadriť aj k fotografii poškodeného, ktorá mala

zachytávať jeho zranenia, pričom ani samotný sťažovateľ nepoprel svoju prítomnosť

na mieste činu, ako aj tú skutočnosť, že poškodeného poznal a mal vedomosť aj o jeho

veku, od čoho sa následne odvíjal záver vo veci konajúcich súdov o chránenej osobe.

Sťažovateľ pri svojom rozbore obsahovej stránky vykonaných dôkazov nespochybnil

relevantným spôsobom priebeh skutku tak, ako bol ustálený vo veci konajúcimi súdmi,

a v dôsledku toho sa tak ústavný súd nestotožňuje so sťažovateľom predostretým názorom

o tom, že v jeho trestnej veci nebol vykonaný ústavne súladný výklad dotknutých

ustanovení . Ústavný súd teda konštatuje, že právne posúdenie skutku

korešponduje so skutkovými zisteniami vo veci konajúcich súdov, ktoré majú oporu

vo vykonanom dokazovaní, pričom krajský súd ako súd odvolací, vychádzajúc

zo skutkových zistení okresného súdu, s ktorými sa stotožnil, presvedčivo a opierajúc sa

o ustálenú rozhodovaciu prax vysvetlil, prečo posúdil konanie sťažovateľa aj ako prečin

výtržníctva podľa , . Právne posúdenie

skutku sťažovateľa ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a)

a aj ako prečinu výtržníctva podľa ,

, teda ako dvoch prečinov, malo svoje vyjadrenie v sprísnení uloženého

trestu, keďže postupom podľa krajský súd odsúdil sťažovateľa

za dva trestné činy, a teda ukladal úhrnný trest odňatia slobody. V rámci právneho

posúdenia veci, teda právnej kvalifikácie skutku, vo veci konajúci krajský súd neopomenul

zohľadniť ani materiálny korektív ako prvok eliminujúci trestnoprávnu zodpovednosť

pri prečinoch.

19. Ústavný súd teda uzatvára, že po oboznámení sa s obsahom napadnutých

rozhodnutí krajského súdu (v kontexte s rozhodnutím okresného súdu) a najvyššieho súdu

konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací a najvyšší súd ako súd dovolací konali

v medziach svojej právomoci, keď aplikovali a interpretovali príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci, vychádzajúc z konkrétnych faktov, logických úvah, a preto

tieto rozhodnutia považuje ústavný súd za legitímne, právne akceptovateľné a ústavne

konformné. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach

primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektovali

na sťažovateľom prednesené obhajobné tvrdenia, námietky a argumenty týkajúce sa

právneho posúdenia/kvalifikácie skutkových zistení a hodnotiacich úsudkov všeobecných

súdov, ku ktorým vo svojej primerane podrobnej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy

vychádzajúce z vykonaného dokazovania (predovšetkým vykonaná rekonštrukcia trestného

činu a znalecké dokazovanie) a z nich odvodené právne závery, ktoré ústavný súd

nepovažuje za arbitrárne, teda za také, ktoré by nevychádzali z vykonaného dokazovania

alebo by popierali podstatu a zmysel použitej právnej úpravy (rozumej ),

alebo by boli v rozpore s pravidlami formálnej logiky, alebo by nedávali jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany () a ktoré by bolo možné klasifikovať

v konečnom dôsledku ako ústavne nesúladné.

20.1 Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, teda postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (, ), k čomu nepochybne v sťažovateľovom prípade

aj došlo.

20.2 Taktiež podľa judikatúry ESĽP (okrem už citovanej v bode 9) vnútroštátne súdy

majú v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť posúdiť hlavné argumenty účastníkov

konania (rozsudok ESĽP vo veci Buzescu proti Rumunsku z 24. 5. 2005, sťažnosť

č. 61302/00, bod 67), ako aj námietky týkajúce sa práv a slobôd zaručených dohovorom

a jeho protokolmi, pričom tieto námietky sú vnútroštátne súdy povinné skúmať obzvlášť

prísne a dôkladne (rozsudok ESĽP vo veci Wagner a J. M. W. L. proti Luxembursku

z 28. 6. 2007, sťažnosť č. 76240/01, bod 96). Je potrebné prihliadnuť aj na to, či námietka,

na ktorú súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal odpoveď, bola pre daný prípad

relevantná a či mohla mať vplyv na výsledok konania (rozsudok ESĽP vo veci Luka

proti Rumunsku z 21. 7. 2009, sťažnosť č. 34197/02, bod 52).

20.3 Sťažovateľovi krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn.

z 11. apríla 2017, ako aj najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 27. marca 2018

pri analýze dôvodu dovolania podľa , teda

z dôvodu, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku,

precízne vyargumentovali, logicky zdôvodnili a verifikovali vo veci vykonanými dôkazmi

svoj záver o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa za skutok kladený mu za vinu,

ako aj jeho právnu kvalifikáciu ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm.

a) a prečinu výtržníctva podľa ,

. Týmto postupom tak dali relevantnú odpoveď nielen na meritórne,

pre vec východiskové argumenty sťažovateľa (už spomenutý rozsudok ESĽP Buzescu proti

Rumunsku z 24. 5. 2005), ale zároveň aj posúdili námietky sťažovateľa týkajúce sa práv

a slobôd zaručených a dohovorom (už spomenutý rozsudok ESĽP Wagner a J. M.

W. L. proti Luxembursku z 28. 6. 2007) a napokon odôvodnili svoje napadnuté rozhodnutia

so zreteľom na konkrétny prípad (rozsudky ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994,

séria A, č. 303B; Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku

z 19. 2. 1998).

21. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (, ). Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

22. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie namietol aj porušenie práva na obhajobu

(podľa a podľa dohovoru, pozn.), avšak

bez označenia tohto práva príslušným článkom a dohovoru a porušenia tohto práva

sa nedomáha v petite podanej sťažnosti. V rámci svojej judikatúry ústavný súd opakovane

vyslovil, že návrh rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne

(v súlade s a 3 v spojení s a ),

teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci

(, , ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

zistí, že návrh na rozhodnutie uvedené požiadavky nespĺňa, môže takúto sťažnosť

odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a to zvlášť vtedy, ak je

sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom). Z uvedených

dôvodov ústavný súd podľa odmieta sťažovateľom

podanú sťažnosť v tejto časti z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov,

vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) v danej

veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2018