Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 518/2018
PDF · 401.73 KB
No categories available
IV. ÚS 518/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Potockým, Mydlárska 19, Žilina,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 10/2018 z 27. marca 2018, rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 1 To 39/2017 z 11. apríla 2017 a rozsudkom Okresného súdu Čadca
sp. zn. 1 T 7/2015 z 15. júla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. júna 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Tdo 10/2018 z 27. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 39/2017
z 11. apríla 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom
Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 7/2015 z 15. júla 2016
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 1 T 7/2015 z 15. júla 2016 uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156
ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom v čase skutku
(ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený peňažný trest vo výške 200 € a náhradný
trest odňatia slobody vo výmere desiatich dní. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 1 To 39/2017 z 11. apríla 2017 zrušil rozsudok okresného súdu
sp. zn. 1 T 7/2015 z 15. júla 2016 a uznal sťažovateľa vinným z prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1
písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona, za čo mu uložil úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere jedného roka, výkon ktorého podmienečne odložil na skúšobnú dobu jedného
roka. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 2 Tdo 10/2018 z 27. marca 2018 odmietol
sťažovateľom podané dovolanie. Následne podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.
3. Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je výlučne postavená do sféry
skutkových zistení, kde sťažovateľ po podrobnom rozbore obsahovej stránky vo veci
vykonaných dôkazov v podstatnom konštatoval: „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 27.3.2018 sp. zn. 2 Tdo 10/2018, Rozsudkom Krajského súdu Žilina
zo dňa 11.4.2017 sp. zn. 1 To 39/2017 a Rozsudkom Okresného súdu Čadca zo dňa
15.7.2016, sp. z. 1 T 7/2015 sú rozhodnutiami založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutkového stavu a z dôkazov, ktoré boli vykonané pred prvostupňovým súdom
jednoznačne vyplýva že: skutok sa nestal.
Po právnej stránke hodnotiac všetky tri rozhodnutia možno konštatovať, že bolo
rozhodované o skutkoch, ktoré sa nestali a ani nikdy nenastali a k tomuto treba uviesť,
že žiaden dôkaz, ktorý bol vykonaný pred súdom prvého stupňa nenasvedčuje, že medzi
mnou... a poškodeným... nikdy nedošlo k fyzickému kontaktu.“
Taktiež v rámci svojej argumentácie sťažovateľ namietol aj porušenie svojho práva
na obhajobu, ku ktorému malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že „Okresný súd Čadca
ako súd prvostupňový, ani Krajský súd Žilina ako súd odvolací a následne i Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako sú dovolací mi odňali možnosť práva na obhajobu, teda
nevytvorili mi podmienky pre plné uplatnenie procesných práv vtedy v procesnom postavení
obvineného, nakoľko poškodený... predložil ako listinný dôkaz aj fotografiu svojej tváre,
čím chcel deklarovať, že bol mojou osobou napadnutý. S týmto dôkazom sa nevyporiadal
ani okresný súd, ani krajský súd, teda odňal mi právo na obhajobu najmä na položenie
otázky na poškodeného , kedy mala byť táto fotografia jeho tváre vyhotovená,
kto ju vyhotovil, za akých okolností a prečo ju nepredložil hneď pri prvom výsluchu.“.
4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1/ Základné právo sťažovateľa na spravodlivé zákonné a objektívne súdne konanie
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 27.3.2018 sp. zn. 2Tdo/10/2018, Rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 11.4.2017
sp. zn. 1To/39/2017 a Rozsudkom Okresného súdu Čadca zo dňa 15.7.2016,
sp. zn. 1T/7/2015 bolo porušené.
2/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.3.2018
sp. zn. 2Tdo/10/2018 Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 11.4.2017, sp. zn.
1To/39/2017 Rozsudok Okresného súdu Čadca zo dňa 15.7.2016, sp. zn. 1T/7/2015 sa
zrušujú v celom rozsahu a vec sa vracia prvostupňovému súdu na nové konanie
a rozhodnutie.
3/ Okresný súd v Čadci je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne zaplatiť finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10.000,00 (desaťtisíc) Eur...
4/ Okresný súd Čadca je povinný spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy
konania v sume 325,42 Eur...“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
9. Článok 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne
uviedli dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, a to za súčasného rešpektovania
práva na obhajobu [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci
Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12945/87, bod 33]. Rozsah
povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje v závislosti od povahy rozhodnutia, musí byť
určený v rámci okolností prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku
z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29). Aj keď vnútroštátne súdy nie sú povinné dať
odpoveď na všetky im predložené argumenty (rozsudok ESĽP vo veci Van de Hurk proti
Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61), z rozhodnutia musí byť zrejmé,
že sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Boldea
proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu
a jednoznačnú odpoveď na argumenty, ktoré sú pre výsledok prípadu rozhodujúce
[rozsudok Veľkej komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku (č. 2) z 11. 7. 2017,
sťažnosť č. 19867/12, bod 84; tiež S.C. IMH Suceava S.R.L. proti Rumunsku
z 29. 10. 2013, sťažnosť č. 24935/04, bod 40]. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno
považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade,
ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe
vnútroštátneho súdu, dôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“ (už citovaný
rozsudok ESĽP Moreira Ferreira, bod 85; tiež rozsudok ESĽP vo veci Navalnyy a Ofitserov
proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod 119).
10. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 14/2012).
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2015 z 15. júla 2016
12. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
13. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).
14. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2015 z 15. júla 2016 mohol sťažovateľ
napadnúť riadnym opravným prostriedkom, a to odvolaním (čo aj využil), o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd
preto túto časť jeho sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 1 To 39/2017 z 11. apríla 2017 a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tdo 10/2018 z 27. marca 2018
15. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa konštantnej
judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného
súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý
obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a Trestný zákon nevynímajúc,
viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberať
sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý
je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred
všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
16. Ústavný súd nie je ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, a teda nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
17. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
18.1 Pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 To 39/2017
z 11. apríla 2017 ako súdu odvolacieho a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd
vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento názor nachádza opodstatnenie
aj v sťažovateľovej trestnej veci napriek zrušeniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu,
keďže krajský súd ako súd odvolací sa vo svojom napadnutom rozhodnutí stotožnil
s ustálením skutkového stavu veci tak, ako ho zistil okresný súd, dospel však k rozšíreniu
právnej kvalifikácie skutku kladeného sťažovateľovi za vinu, keď skutok kvalifikoval nielen
ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona,
ale aj ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona
spáchaného sťažovateľom v jednočinnom súbehu. Už uvedené závery zahŕňajú
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
18.2 Okresný súd v rozsudku sp. zn. 1 T 7/2015 z 15. júla 2016 v podstatnom
uviedol:
«Obžalovaný je usvedčovaný jednak výpoveďou poškodeného, ktorý výslovne
uviedol, že obžalovaný ho najskôr 2 až trikrát udrel päsťou do vlasatej časti hlavy a
následne po tom ako vychádzal smerom na breh potoka ho obžalovaný kopol pravou nohou
do oblasti ľavého oka. Výpoveď poškodeného bola podporená znaleckým posudkom
, ktorý jednoznačne vylúčil obhajobu obžalovaného vyvrátil. Podporne
v neprospech obžalovaného vyznieva aj výpoveď syna poškodeného , ktorý však
nebol prítomný v čase spáchania skutku, avšak podrobne popísal zranenia, ktoré boli
na poškodenom viditeľné.
Na druhej strane boli produkované dôkazy v prospech obžalovaného a to najmä
výpoveď svedka - syna poškodeného, ktorý mal byť prítomný pri incidente
medzi obžalovaným a poškodeným a vyvrátil tvrdenia poškodeného. Prítomní policajti
a , ktorí boli privolaní na miesto činu poškodeným, uviedli,
že poškodený mal začervenenú ľavú časť tváre, viditeľné zranenie však nevideli.
Ďalší svedkovi vypočutí na hlavnom pojednávaní neboli prítomní pri skutku, vyjadrovali sa
k povahovým vlastnostiam obžalovaného a poškodeného.
Súd nemal dôvod neveriť výpovedi poškodeného, ktorý opakovane a nemenne označil
za páchateľa obžalovaného , rovnako popísal spôsob, akým bol
napadnutý obžalovaným a tiež zranenia, ktoré pri napadnutí obžalovaným utrpel. Výpoveď
poškodeného je jasná, logická, naviac podporená znaleckým posudkom a výpoveďou
znalca, ktorý za možný mechanizmus vzniku poranení označil najpravdepodobnejšie
kopnutie na oblasť pravého oka - pokiaľ ide o poranenia okolia oka, očnica a očnej gule.
Pokiaľ ide o zlomeninu nosovej kosti, táto vznikla najpravdepodobnejšie úderom päste do
oka. Znalec súčasne vysvetlil, že bezprostredne po údere nemohol vzniknúť opuch aký je
viditeľný na poškodeným predloženej fotografii, muselo by sa jednať o úder omnoho väčšej
intenzity, pričom aj svedkovia potvrdili, že bolo viditeľné začervenanie. Naopak, pokiaľ ide
o výpoveď obžalovaného a svedka , že poškodený mal spadnúť, keď
vychádzal z potoka na cestu, tieto tvrdenia boli jednoznačne vyvrátené vyššie uvedeným
znaleckým posudkom a výpoveďou znalca a v neposlednom rade aj vykonaním
rekonštrukcie. Výpoveď poškodeného, podporenú znaleckým posudkom a vykonanou
rekonštrukciou možno považovať za dôveryhodnú, naopak, výpoveď obžalovaného a svedka
boli jednoznačne vyvrátené. Výpoveď svedka súd
považoval za tendenčnú, v snahe „pomôcť“ otcovi vyviniť sa s pod skutku kladenému mu za
vinu. Pokiaľ ide o výpovede ostatných svedkov, títo neboli prítomný pri samotnom skutku,
na miesto došli neskôr ( , , ). Svedkovia
, , , sa na hlavnom pojednávaní
vyjadrili, že o incidente sa dozvedeli „z počutia“, ďalej sa vyjadrovali k povahovým
vlastnostiam obžalovaného a poškodeného.
Za daného skutkového stavu súd nemal pochybnosti o vine obžalovaného a jeho
konanie posúdil ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.,
nakoľko obžalovaný inému úmyselne ublížil na zdraví a taký čin spáchal na chránenej
osobe - osobe vyššieho veku.
Aby mohol byť obžalovaný uznaný za vinného v kvalifikovanej skutkovej podstate,
musí o skutočnosti, že sa jedná o osobu vyššieho veku vedieť. Sám obžalovaný na hlavnom
pojednávaní uviedol, že poškodeného pozná, že má okolo 70 rokov. Na základe vyššie
uvedeného, teda obžalovaný vedel, že sa jedná o osobu vyššieho veku, preto súd
obžalovaného uznal za vinného podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty - ods. 2 písm. a)
Tr. zák.»
18.3 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 1 To 39/2017 z 11. apríla 2017 k meritu veci
konštatoval:
«Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu
súdených trestných činov (prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/
Tr. zák., prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák.)
je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného
poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie
skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené
v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania
vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových
zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa,
s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.
Obžalovaný odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej
obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. Odvolacie námietky sú v podstate
totožné s obsahom záverečnej reči obhajcu obžalovaného na hlavnom pojednávaní
konanom 15.7.2016, ako to vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní a protokolovanej
záverečnej reči obhajcu obžalovaného na č.l. 217 súdneho spisu. S jeho námietkami
skutkovými a právnymi sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a
nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde...
Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného
zo spáchania žalovaného skutku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový
základ v riadne vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia
súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd
opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne
do oblasti skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam,
spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje
s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto
spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od skutkových zistení súdu prvého
stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených skutkových (procesných)
výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom nesprávnom
hmotnoprávnom posúdení.
Krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemá žiadny dôvod neveriť podrobnej
výpovedi svedka - poškodeného , ktorý popísal priebeh incidentu a konanie
obžalovaného . Existenciu zranení poškodeného potvrdzujú
objektívne listinné dôkazy (lekárske vyjadrenie, lekárska správa, prepúšťacia správa)
a znalec nevylúčil mechanizmus zranení tak, ako ich popisoval
poškodený . Naopak znalec vylúčil taký spôsob
mechanizmu zranení, ktoré objektívne boli zistené u poškodeného , ako ho
popisuje obžalovaný (pád poškodeného dole tvárou na zem). Je potrebné
vychádzať zo zásady, že svedok vypovedá pravdu pokiaľ nie je preukázaný opak. Krajský
súd zo spisu nezistil žiadnu motiváciu svedka - poškodeného nepravdivo
vypovedať a krivo usvedčovať obžalovaného zo spáchania skutku tak,
ako je špecifikovaný v skutkovej vete výroku rozsudku súdu prvého stupňa.
Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12
Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.
nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia
hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž
nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia
(R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia
nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy
hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov
súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné
predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.
Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil
a v podrobnostiach naň poukazuje...
Pojem „miesto verejnosti prístupné“ nie je expresis verbis definovaný v hmotnom
práve trestnom. Univerzálna definícia tohto pojmu je, že „miesto verejnosti prístupné je
miesto, ktoré je prístupným každému bez toho, aby musel prekonávať prekážky“.
Podľa súdnej praxe „za miesto prístupné verejnosti možno považovať miesto, kde nie je
vstup verejnosti zakázaný“ (NS SR sp.zn. 6Sži/8/2012).
Svedok vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní konanom
dňa 3.7.2015 k miestu činu doslova uviedol:
„jedná sa o miestnu účelovú komunikáciu, najbližší dom je asi 400 metrov odtiaľ.
Je to komunikácia, ktorú bežne používajú ľudia, je to prístupová cesta k časti
, kde sa nachádza aj lyžiarsky vlek“ (č.l. 132 súdneho spisu).
Podľa názoru odvolacieho súdu miesto činu v okolnostiach prejedávaného prípadu
má zjavný charakter „miesta prístupného verejnosti“.
Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za prečin je bezpečné zistenie,
či konanie nesie nielen všetky formálne znaky prečinu, ale i toho, či ide o prečin
aj v intenciách odseku 2 § 10 Tr. zák. To znamená, že vzhľadom na spôsob vykonania činu
a jeho následky, okolností, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku
páchateľa, je jeho závažnosť nie nepatrná (materiálny korektív).
Záver o tom, či pri prečine je materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Tr. zák.,
je záverom právnym.
Tento právny záver o materiálnom korektíve prečinu sa však musí zakladať
na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania rovnako, ako záver
o objektívnych a subjektívnych znakoch prečinu. Skutočnosti významné pre právny záver
o tom, či tu je materiálny korektív prečinu musia byť predmetom dokazovania práve tak,
ako všetky ostatné okolnosti naplňujúce znaky trestného činu.
Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre záver o materiálnom korektíve
prečinu, nemožno vopred prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku,
ale na jeho naplnenie treba usudzovať zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol
prečin spáchaný a zo všetkých relevantných dôkazov.
Krajský súd mal naplnenie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák.,
pri prečine výtržníctva v zmysle § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. z pohľadu, či je jeho
závažnosť nepatrná, so zreteľom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti,
za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, za preukázaný.
Krajský súd skúmal na podklade dôkazov, ktoré boli procesne účinným spôsobom
vykonané súdom prvého stupňa, aj dôvodnosť kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu
výtržníctva (§ 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák.) z pohľadu ust. § 139 ods. 2
písm. e) Tr. zák. pri splnení podmienky v zmysle § 127 ods. 3 Tr. zák.
Z priebehu dokazovania vyplynulo, že obžalovaný nespochybňuje
vedomosť o veku poškodeného . Tým je splnená podmienka subjektívnej stránky
vo vzťahu k dotknutej okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.
V posudzovanom prípade ide o podmienku uvedenú v § 18 písm. b) Tr. zák., keďže sa jedná
o „inú skutočnosť“ (teda nie o ťažší následok).
V zmysle § 139 ods. 2 Tr. zák. sa vyžaduje existencia súvislosti medzi vekom
(postavením, stavom) a spáchaním trestného činu. Tu je potrebné, aby bol vek (postavenie,
stav) poškodeného (v určitej vecnej súvislosti) zároveň aj motivačným faktorom, ktorý
založil alebo podporil vôľovú zložku (rozhodnutie páchateľa smerujúce k spáchaniu
trestného činu). Podľa názoru odvolacieho súdu v skutkovej vete obžaloby sú označené
okolnosti formulované v citácii verbálneho prejavu obžalovaného „... hej starý...“, ktorý
bezprostredne predchádza jeho fyzickému útoku na poškodeného.
Rovnaké úvahy krajského súdu sa vzťahujú aj na právnu kvalifikáciu konania
obžalovaného podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.»
18.4 Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 2 Tdo 10/2018
v podstatnom uviedol:
«Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným
spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok
pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Tr. por.).
V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal nevykonanie ním
navrhovaných dôkazov konajúcimi súdmi. V tejto súvislosti je potrebné poukázať
na uznesenie najvyššieho súdu z 15. decembra 2009, sp. zn. 2 Tdo 45/2009, uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 7,
roč. 2011, podľa ktorého „právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. c) Tr. por. je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie
procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Tr. por.). Za porušenie práva
na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku teda nemožno považovať
obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe
použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného
poriadku, resp. práva podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného
v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom,
že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími
dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania
je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia
skutkového stavu.“
Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44
ods. 2 Tr. por.), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu
zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto
návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať
nebudú (§ 208 a § 274 ods. 1 Tr. por.). Z predloženého spisového materiálu vyplýva,
že návrhmi obvineného na doplnenie dokazovania sa prvostupňový súd zaoberal a ním
navrhované dôkazy na hlavnom pojednávaní aj vykonal. Vychádzajúc z uvedeného
tak možno konštatovať, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. v predmetnej
veci naplnený nebol
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací
súd nemôže skúmať a meniť. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu
je dovolací súd oprávnený skúmať iba to, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol
subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone.
Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú
dve alternatívy a síce, že skutok mal byť právne posúdený ako iný trestný čin alebo že
skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie
je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu
je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy
prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia,
čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Dovolací súd skutkové zistenia urobené
súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať.
V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal v podstate rozpory
vo vykonanom dokazovaní, jednostranné vyhodnotenie dôkazov v jeho neprospech a tiež
právnu kvalifikáciu skutku ako prečinu výtržníctva. Vo vzťahu k obvineným namietanému
hodnoteniu dôkazov konajúcimi súdmi je potrebné poukázať na uznesenie najvyššieho súdu
z 18. decembra 2012, sp. zn. 2 Tdo 73/2012, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47, roč. 2014 - II, v zmysle ktorého
„dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. slúži výlučne na nápravu
hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, to znamená
nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého
a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov,
pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu.“ Vychádzajúc
z uvedeného je zrejmé, že v rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu
dovolací súd nemôže skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa ani meniť ani
dopĺňať. To znamená, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa
vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený uplatňovať iba námietky právneho
charakteru, nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky,
ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania,
prípadne proti hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd
nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní
sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho
skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci konania o riadnom
opravnom prostriedku (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 28. januára 2016,
sp. zn. 5 Tdo 99/2015). S poukazom na uvedené je zrejmé, že prieskum obvineným
uplatnených dovolacích námietok je pri dovolaní podanom samotným obvineným vylúčené,
pretože stoja obsahovo zjavne mimo tohto dovolacieho dôvodu, ktorý pripúšťa výhradne
námietky právnej povahy a nie skutkového charakteru. V rámci dovolacieho dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. je skutkový prieskum dovolacím súdom vylúčený,
vzhľadom na zákaz skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku [§ 371 ods. 1
písm. i) Tr. por., veta za bodkočiarkou]. Skutkový prieskum by bol v dovolacom konaní
možný len v prípade dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky
z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 3 Tr. por.
Pokiaľ ide o dovolacie námietky obvineného týkajúce sa nesprávnej právnej
kvalifikácie skutku aj ako trestného činu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2
písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák., v tejto súvislosti je potrebné
uviesť, že podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. trestného činu výtržníctva sa dopustí ten,
kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej
neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že napadne iného. Miestom prístupným verejnosti
sa pritom rozumie každé miesto, kam má prístup široký okruh ľudí individuálne neurčených
a kde sa tiež spravidla zdržiava viac ľudí, takže hrubú neslušnosť alebo výtržnosť môžu
postrehnúť viacerí ľudia, hoci v čase činu tam nemusia byť prítomní. Prístupnosťou sa
rozumie možnosť vidieť a počuť prejav páchateľa, aj keď miesto činu nie je priamo
prístupné verejnosti (napr. nachádza sa za plotom, ohradou, na lešení a pod.). Stačí,
ak je také miesto prístupné len niektorým osobám určeným napríklad povahou
ich zamestnania (továreň, stavenisko a pod.) alebo inak (napr. zdravotné stredisko, škola)
a v určitý čas (napr. v sezóne, počas otváracieho času a pod.). Takým miestom však nebudú
byty ani iné priestory v obytnom dome, ani internát, ubytovňa či kancelária, (porovnaj
Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár.
II. diel. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2011, 1608 s.)
Vychádzajúc zo skutku uvedeného v napadnutom rozsudku prvostupňového súdu,
ako aj rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že skutok tak, ako je popísaný, sa stal
na pomedzí brehu potoka a miestnej komunikácie. Pokiaľ by toto miesto nebolo prístupné
človeku, ako to vo svojom dovolaní namieta obvinený, potom by sa na tomto mieste
nemohol nachádzať ani poškodený, obzvlášť pokiaľ ide o osobu vyššieho veku. Z uvedeného
je teda zrejmé, miesto spáchania skutku, bez ohľadu na obvineným namietanú zlú schodnosť
tohto terénu, je možné jednoznačne považovať za miesto prístupné verejnosti (má naň
prístup široký okruh ľudí, keďže ako je zo skutku zrejmé, ide o stret miestnej komunikácie a
brehu potoka). Možno teda uzavrieť, že konaním obvineného boli naplnené všetky zákonné
znaky prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Tr. por. s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák., tak, ako ich správne právne kvalifikoval odvolací súd vo
svojom rozsudku.
Na základe uvedeného je zrejmé, že ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Tr. por. v predmetnom konaní naplnený nebol.»
18.5 Ústavný súd poukazuje na to, že argumentácia, ktorú sťažovateľ ústavnému
súdu predkladá, je len opakovaním jeho odvolacích a dovolacích námietok, vnímajúc
ústavný súd ako v poradí ďalšiu „opravnú“ inštanciu, ktorá pripadá do úvahy/nasleduje
za najvyšším súdom, a je predkladaná ústavnému súdu v zámere presvedčiť ho
o opodstatnenosti predložených námietok. Ústavný súd akceptuje obhajobnú snahu
sťažovateľa, no na druhej strane vo veci konajúci krajský súd a najvyšší súd primerane
argumentačne podchytili a vysvetlili svoj právny názor, ktorým dospeli k záveru nielen
o tom, že skutok sa stal, ale aj že sa ho dopustil samotný sťažovateľ. Ústavný súd výslovne
akcentuje tú skutočnosť, že skutok bol primerane objektivizovaný predovšetkým vykonaním
rekonštrukcie miesta činu a znaleckým dokazovaním z odboru zdravotníctva. Úlohou znalca
z odboru zdravotníctva bolo objektivizovať aj podľa lekárskych záznamov a v konfrontácii
s výpoveďou poškodeného nielen tú samotnú skutočnosť, že poškodený utrpel zranenia,
ale aj mechanizmus ich vzniku, pričom ustálil, že sťažovateľom predostretá verzia je
nepravdepodobná. Práve vykonaním týchto dvoch dôkazných prostriedkov bolo možné
primerane objektivizovať skutok, pri ktorom boli prítomní iba sťažovateľ a poškodený,
keďže výpoveď syna sťažovateľa vo veci konajúce súdy vyhodnotili ako výpoveď
tendenčnú, podanú v snahe pomôcť svojmu otcovi. Už okresný súd ako súd prvostupňový,
so skutkovými zisteniami ktorého sa krajský súd stotožnil, transparentne ozrejmil, prečo
neuveril dôkazom vykonaným v prospech sťažovateľa a prečo si osvojil verziu skutku
predostretú poškodeným, opierajúc sa o znalecké zistenia a vykonanú rekonštrukciu skutku
na mieste činu, pričom sa neopomenul vyjadriť aj k fotografii poškodeného, ktorá mala
zachytávať jeho zranenia, pričom ani samotný sťažovateľ nepoprel svoju prítomnosť
na mieste činu, ako aj tú skutočnosť, že poškodeného poznal a mal vedomosť aj o jeho
veku, od čoho sa následne odvíjal záver vo veci konajúcich súdov o chránenej osobe.
Sťažovateľ pri svojom rozbore obsahovej stránky vykonaných dôkazov nespochybnil
relevantným spôsobom priebeh skutku tak, ako bol ustálený vo veci konajúcimi súdmi,
a v dôsledku toho sa tak ústavný súd nestotožňuje so sťažovateľom predostretým názorom
o tom, že v jeho trestnej veci nebol vykonaný ústavne súladný výklad dotknutých
ustanovení Trestného zákona. Ústavný súd teda konštatuje, že právne posúdenie skutku
korešponduje so skutkovými zisteniami vo veci konajúcich súdov, ktoré majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, pričom krajský súd ako súd odvolací, vychádzajúc
zo skutkových zistení okresného súdu, s ktorými sa stotožnil, presvedčivo a opierajúc sa
o ustálenú rozhodovaciu prax vysvetlil, prečo posúdil konanie sťažovateľa aj ako prečin
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona. Právne posúdenie
skutku sťažovateľa ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a)
Trestného zákona a aj ako prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d)
Trestného zákona, teda ako dvoch prečinov, malo svoje vyjadrenie v sprísnení uloženého
trestu, keďže postupom podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona krajský súd odsúdil sťažovateľa
za dva trestné činy, a teda ukladal úhrnný trest odňatia slobody. V rámci právneho
posúdenia veci, teda právnej kvalifikácie skutku, vo veci konajúci krajský súd neopomenul
zohľadniť ani materiálny korektív ako prvok eliminujúci trestnoprávnu zodpovednosť
pri prečinoch.
19. Ústavný súd teda uzatvára, že po oboznámení sa s obsahom napadnutých
rozhodnutí krajského súdu (v kontexte s rozhodnutím okresného súdu) a najvyššieho súdu
konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací a najvyšší súd ako súd dovolací konali
v medziach svojej právomoci, keď aplikovali a interpretovali príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci, vychádzajúc z konkrétnych faktov, logických úvah, a preto
tieto rozhodnutia považuje ústavný súd za legitímne, právne akceptovateľné a ústavne
konformné. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach
primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektovali
na sťažovateľom prednesené obhajobné tvrdenia, námietky a argumenty týkajúce sa
právneho posúdenia/kvalifikácie skutkových zistení a hodnotiacich úsudkov všeobecných
súdov, ku ktorým vo svojej primerane podrobnej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy
vychádzajúce z vykonaného dokazovania (predovšetkým vykonaná rekonštrukcia trestného
činu a znalecké dokazovanie) a z nich odvodené právne závery, ktoré ústavný súd
nepovažuje za arbitrárne, teda za také, ktoré by nevychádzali z vykonaného dokazovania
alebo by popierali podstatu a zmysel použitej právnej úpravy (rozumej Trestný zákon),
alebo by boli v rozpore s pravidlami formálnej logiky, alebo by nedávali jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 623/2017) a ktoré by bolo možné klasifikovať
v konečnom dôsledku ako ústavne nesúladné.
20.1 Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, teda postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), k čomu nepochybne v sťažovateľovom prípade
aj došlo.
20.2 Taktiež podľa judikatúry ESĽP (okrem už citovanej v bode 9) vnútroštátne súdy
majú v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť posúdiť hlavné argumenty účastníkov
konania (rozsudok ESĽP vo veci Buzescu proti Rumunsku z 24. 5. 2005, sťažnosť
č. 61302/00, bod 67), ako aj námietky týkajúce sa práv a slobôd zaručených dohovorom
a jeho protokolmi, pričom tieto námietky sú vnútroštátne súdy povinné skúmať obzvlášť
prísne a dôkladne (rozsudok ESĽP vo veci Wagner a J. M. W. L. proti Luxembursku
z 28. 6. 2007, sťažnosť č. 76240/01, bod 96). Je potrebné prihliadnuť aj na to, či námietka,
na ktorú súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal odpoveď, bola pre daný prípad
relevantná a či mohla mať vplyv na výsledok konania (rozsudok ESĽP vo veci Luka
proti Rumunsku z 21. 7. 2009, sťažnosť č. 34197/02, bod 52).
20.3 Sťažovateľovi krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. 1 To 39/2017
z 11. apríla 2017, ako aj najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Tdo 10/2018 z 27. marca 2018
pri analýze dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda
z dôvodu, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku,
precízne vyargumentovali, logicky zdôvodnili a verifikovali vo veci vykonanými dôkazmi
svoj záver o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa za skutok kladený mu za vinu,
ako aj jeho právnu kvalifikáciu ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm.
a) Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d)
Trestného zákona. Týmto postupom tak dali relevantnú odpoveď nielen na meritórne,
pre vec východiskové argumenty sťažovateľa (už spomenutý rozsudok ESĽP Buzescu proti
Rumunsku z 24. 5. 2005), ale zároveň aj posúdili námietky sťažovateľa týkajúce sa práv
a slobôd zaručených ústavou a dohovorom (už spomenutý rozsudok ESĽP Wagner a J. M.
W. L. proti Luxembursku z 28. 6. 2007) a napokon odôvodnili svoje napadnuté rozhodnutia
so zreteľom na konkrétny prípad (rozsudky ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994,
séria A, č. 303B; Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku
z 19. 2. 1998).
21. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá
ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v časti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
22. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie namietol aj porušenie práva na obhajobu
(podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, pozn.), avšak
bez označenia tohto práva príslušným článkom ústavy a dohovoru a porušenia tohto práva
sa nedomáha v petite podanej sťažnosti. V rámci svojej judikatúry ústavný súd opakovane
vyslovil, že návrh rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne
(v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde),
teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci
(II. ÚS 37/02, III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
zistí, že návrh na rozhodnutie uvedené požiadavky nespĺňa, môže takúto sťažnosť
odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a to zvlášť vtedy, ak je
sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom). Z uvedených
dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta sťažovateľom
podanú sťažnosť v tejto časti z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov,
vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) v danej
veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2018