Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 326/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť Národného ústavu

celoživotného vzdelávania, Tomášikova 4, Bratislava, zastúpeného advokátom

JUDr. Milanom Cíbikom, Tomášikova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 15. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. novembra 2017 za účasti Krajského

súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

1. Základné právo Národného ústavu celoživotného vzdelávania na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. novembra 2017

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. novembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Národnému ústavu

celoživotného vzdelávania trovy konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur

a štyridsaťdva centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Cíbika, Tomášikova 4,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

zo 16. mája 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Národného ústavu celoživotného

vzdelávania (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. februára 2017

(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. novembra len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“). Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uvádza:

«... Sťažovateľ bol v pozícii žalovaného v právnej veci vedenej Okresným

súdom Bratislava IV pod sp. zn.: , kde sa žalobca - Inštitút prípravy

expertov, o.z žalobou zo dňa 25.05.2011 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného

na zaplatenie 189.259,24 € s príslušenstvom, ktorá mala žalobcovi vzniknúť ako ušlý zisk

z dôvodu nedodania frekventantov v zmysle zmluvy o dielo č. AI- 10/2007/ppz/npS/MM

o poskytovaní neprioritných služieb komplexného organizačného zabezpečenia vzdelávania

a diseminácie vzdelávania.

Rozsudkom súdu prvej inštancie - Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.:

zo dňa 26.04.2016 súd rozhodol, tak že: „Žalovaný je povinný zaplatiť

žalobcovi 152.031,50 euro s úrokom z omeškania 14,25% p.a. od 30.10.2008 do zaplatenia

na účet žalobcu to všetko v lehote 3 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. O trovách konania súd

rozhodne v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“...

Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd v Bratislave ako odvolací

súd rozsudkom sp. zn.: zo dňa 15.02.2017 napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej časti potvrdil a žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho

konania...

Rozsudok odvolacieho súdu bol doručený právnemu zástupcovi žalovaného dňa

31.03.2017. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie... ktoré Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: zo dňa 22.11.2017 odmietol.»

3. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na tú skutočnosť, že v danom prípade podľa

neho neboli splnené zákonom predpokladané podmienky vzniku zodpovednosti za škodu,

ktorými sú: 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávnosť), 2. vznik škody a 3. príčinná

súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody, a teda nebol daný dôvod

na to, aby bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.

z 26. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) zaviazaný k povinnosti

zaplatiť žalobcovi – Inštitútu prípravy expertov, o. z., sumu 152 031,50 € s prísl., keďže

„... žalobcovi poskytoval súčinnosť - a neodovzdaním predpokladaného počtu záujemcov

v zmysle zmluvy zo dňa 27.02.2008 z dôvodu nedostatočného záujmu frekventantov

(záujemcov) nemohol žalovaný porušiť žiadne zmluvné ustanovenia a ani zákonom uloženú

povinnosť... Výška odmeny, na ktorú mal žalobca nárok sa odvíjala od skutočne vykonaných

prác, ktoré mu boli po skontrolovaní aj zaplatené. Žalovaný aj uhradil žalobcovi všetky ním

riadne vykonané práce. Žalovaný nárok podľa nášho názoru nevznikol a sťažovateľ nebol

nikdy povinný dodať zhotoviteľovi (žalobcovi) účastníkov (frekventantov) odbornej

prípravy. Naopak vždy poskytoval žalobcovi potrebnú súčinnosť...“. Sťažovateľ zároveň

v sťažnosti dodáva, „... že ani súd prvej inštancie ani následne súd odvolací sa nezaoberali

v akej skutočnej výške mala byť škoda žalobcovi spôsobená a taktiež či aj keď by bolo

možné posúdiť konanie sťažovateľa ako porušenie povinnosti existuje aj kauzálny nexus

medzi týmto konaním a údajnou škodou...“. Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ

v konaní pred všeobecnými súdmi podrobne popísal ním namietané skutočnosti, nesprávne

právne posúdenia a už uvedené námietky, s čím sa všeobecné súdy v odôvodneniach svojich

napadnutých rozhodnutí podľa názoru sťažovateľa dostatočne nevysporiadali.

4. Porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ v podanej sťažnosti odôvodňuje

v zásade takto: „... Nedostatočným odôvodnením ohľadom právneho posúdenia veci

a uvedenia úvah, ktorými sa súd prvej inštancii pri rozhodovaní riadil, súd prvej inštancie

znemožnil sťažovateľovi, aby si v rámci súdneho konania mohol riadne uplatniť svoje

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom

tento nedostatok v nebol napravený ani v konaní pred odvolacím súdom. Vzhľadom na to, že

sa súdy oboch inštancií s vyššie uvedenými skutočnosťami absolútne nezaoberali, svojou

podstatou popierajú základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je

predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania a sú tak nepresvedčivé. V rámci

odôvodnenia týchto rozhodnutí súdov oboch inštancii absentovali vysvetlenia o vyššie

uvedených aspektoch právneho posúdenia veci...

Najvyšší súd Slovenskej republiky však v uznesení sp. zn.:

zo dňa 22.11.2017, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa opätovne porušil jeho práva a to

najmä tým, že aj toto rozhodnutie je nekonkrétne a nezaoberá sa skutočnosťami

namietanými sťažovateľom a je čisto formalistické...

Konanie na oboch súdnych inštanciách ako celok vrátane konania na Najvyššom

súde SR nevykazovalo znaky spravodlivosti a narušilo princípy práva na spravodlivý súdny

proces.“

5. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,

aby nálezom vyslovil porušenie označených práv (bod 1) napadnutým rozsudkom

okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal

sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu.

6. Na základe výzvy ústavného súdu sa listom sp. zn.

z 11. júna 2018 k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu, ktorý v podstatnom uviedol:

«Senát 3Cob Krajského súdu v Bratislave rozsudkom sp. zn.

zo dňa 15.02.2017 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie č. k. -221

zo dňa 26.04.2016 tak, že sa stotožnil s jeho vecnou správnosťou a dôvodmi podľa

ustanovenia - v platnom

znení (ďalej len „“). Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku jasne a vyčerpávajúco

vyhodnotil skutkový stav veci a správne právne posúdil dôvodnosť uplatneného nároku.

Pri rozhodovaní súdu nie je potrebné vykonať všetky navrhované dôkazy a posúdiť všetky

vznesení námietky, ale len tie, ktoré majú podstatný vplyv na posúdenie skutkového stavu

a právne posúdenie veci. Odvolací súd v súlade s ustanovením ,

skonštatoval vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto sa v odôvodnení obmedzil len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. V súlade s ustanovením

, odvolací súd posúdil aj vyjadrenia strán v konaní pred súdom prvej

inštancie a dospel k názoru, že súd prvej inštancie sa s týmito vyjadreniami dostatočne

a správne vysporiadal...

Ústavná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná... Argumentačné námietky uvedené

v podanej sťažnosti boli zodpovedané a vysvetlené v rozhodnutí súdu prvého stupňa

vzhľadom na jasné, presvedčivé a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia, a to na základe

vykonaného dokazovania a právneho a skutkového posúdenia prejednávanej veci. Odvolací

súd sa v súlade s ustanovením , stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo uviedol v odôvodnení rozsudku. Na dôvodoch

napadnutého rozhodnutia zotrváva a nemá k nim čo dodať.»

7.1 Na základe výzvy ústavného súdu sa listom č. k. -39 z 8. júna 2018

k sťažnosti vyjadrila aj predsedníčka najvyššieho súdu, ktorá v podstatnom uviedla:

«Otázka prípustnosti podaného dovolania je otázkou zákonnosti (a nie ústavnosti),

pričom jej posúdenie patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Procesný postoj strany

sporu zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jej

návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.

V opačnom prípade by súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené...

V prípade, ak dovolací súd dospeje k záveru o neprípustnosti dovolania, nie je

povinný podrobne odôvodňovať svoje rozhodnutie, keďže s poukazom na ustanovenie § 451

ods. 3 (ďalej len „“) v odôvodnení uznesenia dovolací

súd stručne uvedie iba dôvod svojho rozhodnutia. Pritom dávam do pozornosti skutočnosť,

že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd

nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi

postupy v civilnom sporovom konaní...

Nemožno dať sťažovateľovi za pravdu, ak tvrdí, že dovolací súd sa s jeho námietkami

uvedenými v dovolaní nezaoberal. Naopak Najvyšší súd Slovenskej republiky v bodoch 27 -

29 odôvodnenia svojho uznesenia z 22. novembra 2017, sp. zn. dal

sťažovateľovi relevantnú odpoveď na všetky ním vznesené relevantné námietky, ktoré však

vyhodnotil ako neopodstatnené, a preto jeho dovolanie ako procesné neprípustné odmietol.

Skutočnosť, že sa súd s argumentmi alebo návrhmi strany sporu nestotožnil, nemôže

predstavovať porušenie práva na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Záverom poukazujem na skutočnosť, že aj keby bol sťažovateľom napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný, ako to uvádza sťažovateľ aj vo svojej ústavnej

sťažnosti, dovolací súd nemal zákonnú možnosť rozhodnutie krajského súdu z tohto dôvodu

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Dôvodom prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia nie je, ako to mylne namieta sťažovateľ, porušenie práva

na spravodlivý proces, ale skutočnosť, že súd svojim nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z platnej a účinnej právnej úpravy, ak v dovolaní nie je jednoznačne

uvedené, v čom konkrétne spočíva dovolateľom tvrdená vada zmätočnosti. Dovolací súd na

rozdiel od právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 nie je oprávnený nahrádzať pasivitu

dovolateľa, resp. nahrádzať úkony, ktoré bol povinný uskutočniť jeho právny zástupca ako

osoba znalá práva a hľadať v texte dovolania, prípadne v predloženom spise, čo by

prípadne mohlo predstavovať vadu zmätočnosti podľa ustanovenia »

7.2 Z uvedených dôvodov zaujal najvyšší súd názor, že ústavná sťažnosť sťažovateľa

v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je neopodstatnená.

8. K vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu zaujal stanovisko sťažovateľ,

ktorý v podaní z 13. augusta 2018 uviedol:

„Po oboznámení sa s vyjadreniami Najvyššieho súdu SR ako aj Krajského súdu

v Bratislave uvádzame, že v celom rozsahu sa pridržiavame podanej ústavnej sťažnosti

zo dňa 14.03.2018 a dôvodov v nej uvedených.

V tejto súvislosti by sme radi poukázali aj na Uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho

súdu SR zo dňa 07.05.2018 pod sp. zn.: , ktorým bolo rozhodnuté, že

kumulácia dovolacích dôvodov podľa a je prípustná.“

9. Krajský súd (vo svojom vyjadrení z 11. júna 2018, pozn.) a najvyšší súd

(vo svojom vyjadrení z 8. júna 2018, pozn.) súhlasili s upustením od ústneho pojednávania.

Podobne sa vyjadril aj sťažovateľ, ktorý vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo svojom vyjadrení z 13. augusta 2018.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho základné právo podľa

a právo podľa dohovoru. Napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti

výslovne nekonkretizuje, porušenie akého základného práva obsiahnutého v

namieta, z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ má na mysli základné právo na súdnu

a inú právnu ochranu podľa .

13. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní

účastníkov a ich príloh, preskúmal všetky námietky a dôvody sťažovateľa a zistil, že jeho

sťažnosť je čiastočne dôvodná.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na

základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické (), a preto ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne.

17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

18. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej

ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť

toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

19. Námietka sťažovateľa týkajúca sa ním tvrdeného porušenia označených práv

(bod 1) napadnutým uznesením najvyššieho súdu je založená na argumente, že najvyšší súd

odmietol dovolanie sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberal skutočnosťami namietanými

sťažovateľom v podanom dovolaní.

20. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ). Vykladať a aplikovať zákony je

v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (, ,

).

21. Z tohto hľadiska pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v relevantnej časti

uviedol:

„23. Dovolací súd uvádza, že dovolateľ vyvodil dôvod prípustnosti dovolania

z ustanovenia , ako aj v ustanovení

Otázka kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania bola riešená v uznesení veľkého senátu

najvyššieho súdu z 19. apríla 2017, sp. zn. , podľa ktorého kumulácia

dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a je neprípustná. Ak sú

v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa uvedených ustanovení,

dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti

podľa

24. S odkazom na ust. je právny názor vyjadrený v rozhodnutí

veľkého senátu pre senát dovolacieho súdu rozhodujúci vo veci záväzný, preto nie je

rozhodujúci senát dovolacieho súdu oprávnený posudzovať prípustnosť dovolania

žalovaného podľa ust. ods. I písm. b/ Z tohto dôvodu sa dovolací súd obmedzil

na posúdenie dovolania žalovaného podľa “

22. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu je v danom prípade otázka, či je

z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho

o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa

v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „“ alebo „CSP“), ako aj , dovolací súd sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska

.

23.1 K tejto otázke prijal ústavný súd uznesením č. k. -22

z 25. apríla 2018 zjednocujúce stanovisko v znení:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

23.2 V odôvodnení predmetného uznesenia ústavný súd okrem iného uviedol:

«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva

obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné

dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie niektorého

dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný

dovolací dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť

dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi

nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je

v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri

rozhodovaní postupovať podľa . Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je

určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia

spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia

spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.

17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol

dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej

existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto

rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.

Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad

je úlohou (dovolacieho) súdu.

18. Z právnej úpravy , ktorá neukladá dovolateľovi

povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že

dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421

). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej

úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)

zákonom, a nie názorom de lege ferenda.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého

každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,

čo zákon neukladá.

V zmysle výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho

slovách a vetách jasné a nepochybné.

Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden

z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí

nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný

sporový poriadok spočíva ( ).

20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,

ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam

pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález

ústavného súdu sp. zn. ).

21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení

podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania ( až ), v obmedzení

dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného

právneho významu ( ), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (

ods. 1 ), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok

minimálnej mzdy [ ], za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred

zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie

súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez

právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach

platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva (Drgonec, J.

Slovenskej republiky. Bratislava: C. H. Beck, 2015, s. 855).

„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý

proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. z 28. februára 2017).

„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné

záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo

osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady

spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak

žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že

právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu

z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35, 36).

Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak

hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,

potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.

Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o.,

Paneurópska vysoká škola, 2011, s. 10).

„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Ashigdane proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78,

bod 58).

23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti

dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým

právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»

23.3. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj

v prerokovávanej veci a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.

24. Súbežne sa aj najvyšší súd na úrovni veľkého senátu opätovne zaoberal zákazom

kumulácie. V uznesení sp. zn. z 21. marca 2018 zmenil svoj pôvodný

názor a výrokom rozhodol, že „Kumulácia dovolacích dôvodov podľa

a je prípustná“.

25. Z nového uznesenia veľkého senátu sp. zn. , prijatého 21. marca

2018, ako aj z uznesenia pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. z 25. apríla 2018

a hlavne z textu samotného previazaného so základným

právom na prístup k súdu vyplýva, že dovolacie dôvody kumulovať možno.

26. S poukazom na uvedené ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľ v podanom

dovolaní uplatnil súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa ,

ako aj podľa a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania z

hľadiska , porušil tým základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

27. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru, ústavný

súd toto uznesenie zrušil ( v spojení s zákona o ústavnom

súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [ v spojení s

písm. b) ]. V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným

právnym názorom ústavného súdu ( ).

28.1 Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 in fine

, a preto, rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (,

, ), ústavný nepovažoval za potrebné zaoberať sa napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ktorý bude predmetom posúdenia zo strany najvyššieho súdu po

vrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu

minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom

zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na

ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto

práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. ).

28.2 Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel.

III.

29. Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

30. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

31. Sťažovateľ, zastúpený advokátom, si uplatnil nárok na náhradu trov konania,

výšku ktorých nevyčíslil.

32. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 325,42 €,

v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a)

a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť

podľa ). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za

jeden úkon právnej služby za rok 2018 v sume 153,50 € (1/6 výpočtového základu podľa

§ 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej

služby v sume 9,21 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu

predstavuje uvedenú sumu 325,42 €. Písomné vyjadrenie právneho zástupcu

z 13. augusta 2018 vzhľadom na jeho obsah ústavný súd nevyhodnotil ako podanie

relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

33. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

34. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2018