Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 358/2018
PDF · 171.04 KB
No categories available
I. ÚS 358/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská autobusová doprava
Zvolen, a. s., Balkán 53, Zvolen, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý,
spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš
Suchý, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 318/2015-55 z 26. januára 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžf 96/2016 z 22. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s.
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra
2018 doručená sťažnosť, podaná na poštovú prepravu 27. septembra 2018, obchodnej
spoločnosti Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý zákonnému
sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 S 318/2015-55 z 26. januára
2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžf 96/2016 z 22. mája 2018 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením
potvrdil na základe odvolania sťažovateľky uznesenie krajského súdu, ktorým bolo
zastavené konanie o správnej žalobe sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti správy
o zistení nezrovnalostí č. N 21500965/S02 v spojení so žiadosťou o vrátenie finančných
prostriedkov č. 27110230532/Z04 zo 14. októbra 2015 vydanými Inplementačnou
agentúrou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Dôvodom
zastavenia konania bol najvyšším súdom odobrený záver krajského súdu o tom, že označená
správa a žiadosť nie sú spôsobilým predmetom súdneho prieskumu vzhľadom na ich
predbežný charakter.
3. Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta porušenie
ňou označených základných a iných práv uznesením krajského súdu z 26. januára 2016
(ktoré v petite chybne označuje nesprávnou spisovou značkou ako „5S/15/2015-55“) aj
uznesením najvyššieho súdu tým, že oba súdy dospeli k nesprávnym záverom pri
vyhodnotení spôsobilosti označenej správy a žiadosti ako predmetu prieskumu v správnom
súdnictve, a ústavnému súdu navrhuje, aby o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.01.2016, č. k. 5S/15/2015-55,
a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.05.2018, sp. zn. 1Sžf/96/2016, bolo porušené
základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.01.2016, č. k.
5S/15/2015-55, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.05.2018, sp. zn. 1Sžf/96/2016
zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.
Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho
zástupcu sťažovateľa… do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
7. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
K namietanému porušeniu základných a iných práv uznesením krajského súdu
8. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak
nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
9. Ústavný súd konštatuje, že prieskum uznesenia krajského súdu bol na základe
riadneho opravného prostriedku v právomoci najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, čo
vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu,
preto ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
10. Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho judikatúra v otázke posudzovania náležitostí
sťažnosti sa postupne sprísňuje. Preto vzhľadom na formuláciu petitu sťažnosti
sťažovateľky, zastúpenej kvalifikovaným advokátom (v petite sťažnosti je nesprávne
označená spisová značka uznesenia krajského súdu), by bol v danom prípade naplnený aj
dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nesplnenie predpísaných náležitostí.
K namietanému porušeniu základných a iných práv uznesením najvyššieho
súdu
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
13. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva.
14. Vo vzťahu k záverom v napadnutom uznesení najvyššieho súdu ústavný súd
argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú
udržateľnosť a nezistil, že by posudzované rozhodnutie bolo svojvoľné alebo v zjavnom
vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,
či nedostatočne odôvodnené, a tým mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade
s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
15. Ústavný súd v celom rozsahu odkazuje na podrobné a vyčerpávajúce
odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd dostatočne vysporiadal
so sťažovateľkou nastolenými odvolacími argumentmi, v podstate sa zhodujúcimi s jeho
sťažnostnou argumentáciou, keď uviedol:
„8. Najvyšší súd… dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože na súdny
prieskum napadnutých úradných listov chýba správnym súdom právomoc...
11. Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti už v minulosti riešil otázku
právomoci správneho súdu vykonať súdny prieskum napadnutých správnych aktov (správy
a žiadosti podľa zákona č. 528/2008 Z. z.), pričom postoj súdu k tejto otázke nebol úplne
jednoznačný, keďže sa vyskytlo i rozhodnutie podporujúce názor žalobcu o prípustnosti
súdneho preskúmania takýchto správnych aktov (sp. zn. 5Sžf/26/2014 zo dňa 28.04.2016).
Na toto rozhodnutie upozorňuje i žalobca. Je však treba povedať, že ide o rozhodnutie
ojedinelé, ktoré je skôr výnimkou z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu.
V aktuálnej rozhodovacej činnosti tohto súdu sa nevyskytujú názory, ktoré by sa
nezhodovali s právnymi závermi vyslovenými k tejto otázke v napr. v uznesení zo dňa
08. júna 2016 sp. zn. 4Sžf/56/2015 v obdobnej veci:...
12. Na uvedené právne závery nadviazal Najvyšší súd i napr. v uznesení sp. zn.
1Sžf/87/2015 zo dňa 14.02.2017…
13. K podobným záverom dospeli senáty Najvyššieho súdu (napr. v rozhodnutiach
sp. zn. 6Sžfk/26/2017, 3Sžfk/12/2016, 1Sžfk/48/2017) i v procesnom prostredí Správneho
súdneho poriadku (zákon č. 162/2015 Z.z.), ktorý s účinnosťou od 01.07.2016 nahradil
O.s.p. v časti týkajúcej sa správneho súdnictva, pričom rovnako ako O.s.p. stanovuje
neprípustnosť súdneho preskúmania rozhodnutí predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať za
následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania (§ 7 ods. 1 písm. e/ Správneho
súdneho poriadku).
14. Konajúci senát sa stotožňuje s vyššie citovanými právnymi názormi Najvyššieho
súdu, pričom poukazuje na nutnosť dodržiavania zásady právnej istoty (čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy Slovenskej republiky), t.j. že v obdobných veciach je možné sa od
predchádzajúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba vtedy, ak sa
podstatne zmenili skutkové okolnosti a právny základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia.
Navyše s princípom právnej istoty je tesne spojená kontinuita právnych názorov súdov na
riešenie obdobných vecí...
15. Keďže žalobca bol postupom, ktorý stanovuje zákon č. 528/2008 Z. z. pre prípad
zistenia nezrovnalosti, zatiaľ len vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov z fondov
Európskej únie, nedošlo ešte k uplatneniu rozhodovacích právomocí riadiaceho orgánu
a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry žalobcu záväzným uložením právnej povinnosti,
proti ktorej by nebolo možné použiť riadne opravné prostriedky.
16. Ani skutočnosť, že neuhradením sumy uvedenej vo výzve hrozí sťažovateľovi jej
navýšenie v prípadnom budúcom konaní na 1,5 násobok, nemení nič na prevažne
informatívnej povahe Správy a Žiadosti, ktorými bol žalobca vyzvaný na vrátenie
finančných prostriedkov. Výzva na ich zaplatenie je totiž povinným štádiom riešenia
nezrovnalosti v súvislosti s čerpaním finančného príspevku, bez ktorého nie je možné
pristúpiť v zmysle zákona č. 528/2008 Z. z. k uplatneniu rozhodovacích kompetencií
riadiaceho orgánu v správnom konaní začatom podľa § 27a ods. 5 tohto zákona, v ktorom
(za predpokladu, že k nemu dôjde) bude môcť žalobca uplatniť všetky procesné práva
účastníka konania, vrátane administratívnych opravných prostriedkov. Ak bude výsledkom
tohto konania právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré bude žalobca
považovať za nezákonné, bude oprávnený podrobiť toto rozhodnutie súdnemu preskúmaniu
správnym súdom, ktorý na podklade jeho žalobných námietok preskúma zákonnosť procesu
verejného obstarávania, v ktorom podľa doterajších tvrdení žalovaných došlo k vzniku
nezrovnalosti.
17. Z uvedených dôvodov nemožno námietky žalobcu uvedené v odvolaní považovať
za dôvodné a preto nepochybil krajský súd, keď konanie vo veci zastavil. O zákonnosti
takéhoto postupu nemal pochybnosti ani Najvyšší súd a preto uznesenie krajského súdu ako
vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil...“
16. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
uznesením najvyššieho súdu, odmietol jej sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2018