Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 402/2018
PDF · 165.43 KB
No categories available
III. ÚS 402/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou VIS LEGIS s. r. o., Panenská 7, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Janette Prétiová, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 52 Er 3546/2017
z 28. júna 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. septembra 2018 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 52 Er 3546/2017 z 28. júna 2018 (ďalej len
„napadnuté uznesenie okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je povinnou
v napadnutom exekučnom konaní vedenom pred okresným súdom, kde exekučným titulom
je rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 1 T 80/2003 z 26. januára 2006 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 72/2008
z 18. novembra 2008. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že označeným rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III bola odsúdená na nepodmienečný trest odňatia slobody a bola
jej uložená povinnosť zaplatiť poškodenému sumu 59 749,05 € z titulu náhrady škody.
Proti označenému rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie, ktorým namietala výrok
o vine, treste, ako aj o náhrade škody. Na verejnom zasadnutí krajského súdu obhajca
sťažovateľky modifikoval svoje odvolanie tak, že namietal len výrok o treste. Výrok
týkajúci sa náhrady škody ponechal na úvahu súdu. O odvolaní krajský súd rozhodol už
označeným rozsudkom sp. zn. 4 To 72/2008 z 18. novembra 2008 tak, že zrušil napadnutý
rozsudok vo výroku o treste, odsúdil sťažovateľku na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov
a podmienečne odložil výkon trestu na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov. Posledným
výrokom rozsudku konštatoval, že inak napadnutý rozsudok ostáva nedotknutý. Poškodený
podal návrh na vykonanie exekúcie 28. novembra 2016, kde exekučným titulom bol
odsudzujúci rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, proti ktorému
sťažovateľka v napadnutom konaní podala námietky. Predmetom jej námietok bolo
tvrdenie, že nárok je premlčaný, keďže výrok o náhrade škody nadobudol právoplatnosť
uplynutím lehoty na podanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie (teda ešte v roku
2006, pozn.), s poukazom na to, že sťažovateľka v rámci konania o odvolaní svoje
odvolanie modifikovala. Okresný súd o námietkach sťažovateľky rozhodol napadnutým
uznesením tak, že ich ako nedôvodné zamietol.
3. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že napadnutým uznesením okresného súdu boli
porušené jej označené práva tým, že okresný súd v rámci exekučného konania neposkytol
ochranu jej právam, keď nesprávne posúdil ňou namietané rozhodné skutočnosti. Podstata
argumentácie sťažovateľky spočíva v tvrdení, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný
až po uplynutí 10 rokov a vzhľadom na jej námietku premlčania vznesenú v námietkach
proti exekúcii okresný súd mal predmetnú exekúciu zastaviť.
4. Vychádzajúc z uvedeného a jej sťažnostnej argumentácie, sťažovateľka navrhuje
ústavnému súdu, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví
porušenie jej označených práv napadnutým uznesením okresného súdu, napadnuté
uznesenie okresného súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov
konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
9. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
10. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (m. m. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
11. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu III. ÚS 260/07; ďalej
napr. aj II. ÚS 439/2016).
12. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje
za potrebné poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
13. Podstatou námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu je jeho nedostatočné odôvodnenie, ktoré podľa jej názoru nezohľadnilo jej
námietky, a preto je aj vecne nesprávne.
14. V relevantnej časti napadnutého uznesenia okresný súd uvádza:
„... Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala povinná odvolanie, ktorým namietala výrok o vine
a treste i náhrade škody. Z rozsudku odvolacieho súdu ďalej vyplýva, že na verejnom
zasadnutí krajského súdu povinná prostredníctvom svojho obhajcu modifikovala odvolanie
tak. že ním namietala len výrok o treste, pričom výrok týkajúci sa náhrady spôsobenej škody
ponechala na úvahu súdu. Krajský súd v Bratislave o podanom odvolaní rozhodol tak. že
zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a výkon trestu podmienečne odložil
na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov. V prípade výroku týkajúceho sa náhrady spôsobenej
škody, tento krajský súd ponechal nedotknutý, nakoľko dospel k záveru, že ten zodpovedá
výsledkom vykonaného dokazovania a použitému zákonnému ustanoveniu. Obe rozhodnutia
nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 18.11.2008.
Nakoľko po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku súdu prvého
stupňa do podania návrhu na vykonanie exekúcie k súdnemu exekútorovi nedošlo zo strany
povinnej k dobrovoľnému plneniu, podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie dôvodne.
Povinná sa vo svojich námietkach odvoláva na to, že nárok vymáhaný v predmetnej
exekúcii je premlčaný. Tvrdila, že uplynula 10-ročná premlčacia doba, nakoľko rozsudok
nebol napadnutý čo do výroku o náhrade škody, ale len o vine a treste, preto bola toho
názoru, že napadnutý rozsudok v časti výroku o náhrade škody nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť pred podaním odvolania, najneskôr dňa 03.02.2006 a keďže oprávnený
doručil návrh na vykonanie exekúcie k súdnemu exekútorovi dňa 28.11.2016. podal ho
po lehote.
Z doposiaľ uvedeného jednoznačne vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III č.k. PK 1 T/80/03 zo dňa 26.01.2006 bola povinná o.i. zaviazaná zaplatiť
oprávnenému sumu 59.749,05 Eur (1.800.000,- Sk) z titulu náhrady škody spôsobenej
trestným činom, ktorá je predmetom vymáhania tejto exekúcie. Uvedený rozsudok napadla
povinná odvolaním, čo do výroku o vine a treste i náhrady škody, ktoré neskôr pozmenila už
len čo do výroku o treste, pričom výrok týkajúci sa náhrady škody ponechala na úvahu
súdu, ktorý sa ním rozhodol zaoberať, a keďže mal za to, že súd prvého stupňa vecne
a právne správne posúdil spôsobenú škodu, ponechal ho nedotknutý. Preto je exekučný súd
toho názoru, že právoplatnosť a vykonateľnosť na rozsudku súdu prvej inštancie bola
správne vyznačená v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu.
Nakoľko rozhodnutie, ktorým sa priznáva nárok oprávnenému vymáhaný
v predmetnej exekúcii, nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 18.11.2008 a návrh
na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 28.11.2016. možno
konštatovať, že oprávnený si súdom priznaný nárok uplatnil včas.“
15. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného po preskúmaní odôvodnenia označeného
odsudzujúceho rozsudku krajského súdu, ako aj napadnutého uznesenia okresného súdu,
dospel k záveru, že okresný súd pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľky nevybočil
z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a preskúmal ich po právnej
i skutkovej stránke, pričom dostatočným spôsobom svoje závery odôvodnil. Ústavný súd
dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnená argumentácia je zjavne neopodstatnená, keďže
nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu v súdnom konaní postup súdu
v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
17. Okresný súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom
vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania, keď konštatoval, že výrok o náhrade
škody nadobudol právoplatnosť až v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu. Nepochybne
to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, ktorý v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že „pokiaľ ide o výrok týkajúci sa náhrady spôsobenej škody, tento
krajský súd ponechal nedotknutý. Zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania
a použitému zákonnému ustanoveniu.“. Výraz použitý krajským súdom vo výroku
odsudzujúceho rozsudku „inak napadnutý rozsudok ostáva nedotknutý“ v okolnostiach
posudzovanej veci neznamená, že nebol predmetom jeho skúmania v rámci odvolacieho
konania, ale to, že po preskúmaní výroku o náhrade škody ho nebolo potrebné meniť
pre jeho vecnú správnosť. Sťažovateľka síce svoje odvolania modifikovala, avšak pokiaľ
ide o odvolaním napadnutý výrok týkajúci sa náhrady škody, ten ponechala na úvahu súdu,
čo nemožno považovať za späťvzatie odvolania v tejto jej časti, preto výrok o náhrade
škody jednoznačne bol predmetom odvolacieho konania a nadobudol právoplatnosť až
po rozhodnutí odvolacieho súdu.
18. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené dospel k záveru, že námietky porušenia
označených práv napadnutým uznesením okresného súdu sú nedôvodné, a preto sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
19. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. októbra 2018