Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 393/2018
PDF · 162.91 KB
No categories available
III. ÚS 393/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť a , ,
zastúpených advokátkou Dr. Zuzanou Wagner, LL.M., advokátska kancelária,
Svätoplukova 28, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 14 C
23/2016 z 28. marca 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co
416/2017 z 30. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. augusta 2018 doručená sťažnosť a ,
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namieta porušenie ich základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu
Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 23/2016 z 28. marca 2017 (ďalej len
„rozsudok súdu prvej inštancie“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 12 Co 416/2017 z 30. apríla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení
žalovaných v konaní o vypratanie nehnuteľnosti. Okresný súd v konaní vedenom sp. zn.
14 C 23/2016 rozhodol o návrhu na vypratanie nehnuteľnosti rozsudkom súdu prvej
inštancie tak, že návrhu vyhovel a sťažovateľom uložil povinnosť vypratať v rozsudku
označený byt. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie sťažovatelia podali
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil.
3. Sťažovatelia v sťažnosti opisujú skutočnosti, ktoré predchádzali konaniu
o vypratanie nehnuteľnosti, ktorá v minulosti bola v ich vlastníctve, a namietajú, že okresný
súd, ako aj krajský súd vec nesprávne právne posúdili, keď vec neposudzovali komplexne
s ohľadom na všetky nimi uvádzané okolnosti prípadu. Vzhľadom na stratu vlastníckych
práv k bytu, ktorý zároveň predstavuje ich obydlie, bola podaná žalobcom žaloba
o vypratanie nehnuteľnosti bytu. Sťažovatelia tvrdia, že spriaznené osoby ich koordinovane
pripravili o byt a následne terajší vlastník bytu podal predmetnú žalobu. Podľa ich názoru
súdy v ich veci postupovali formalisticky a neposkytli ochranu ich obydliu. Argumentačne
poukazovali na znenie čl. 20 ods. 1 ústavy, konkrétne na tretiu vetu, podľa ktorej majetok
nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný
súd o ich sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ich označených práv
rozsudkom súdu prvej inštancie a napadnutým rozsudkom krajského súdu, uvedené
rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.
2
Zároveň sťažovatelia žiadali priznať finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € každému
z nich a náhradu trov konania. Ďalej tiež navrhli, aby ústavný súd ešte pred rozhodnutím
vo veci samej odložil vykonateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj rozsudku
krajského súdu.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
10. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie, ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je
daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd
preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok súdu prvej inštancie,
keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený
a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.
11. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
rozsudku súdu prvej inštancie odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
4
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
12. Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu predovšetkým
namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podstata ich argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho
odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý nezohľadnil všetky okolnosti danej veci
komplexne.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97). Vzhľadom na identické znenie
čl. 36 ods. 1 listiny so znením čl. 46 ods. 1 ústavy, uvedené platí aj pre čl. 36 ods. 1 listiny.
16. Námietku sťažovateľov týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
17. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená
v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu
nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby
ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia
majú na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasia.
Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľov.
18. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
19. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o návrhu na vypratanie
nehnuteľnosti, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako
arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
zdôvodnil, prečo v danom prípade návrhu vyhovel. Jednak poukázal na to, že pokiaľ ide
o zmluvu o pôžičke a zmluvu o záložnom práve, tá bola predmetom súdneho prieskumu
v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 6 C 67/2010, v ktorom okresný súd
skúmal platnosť označených zmlúv a následne aj v konaní vedenom pred okresným súdom
pod sp. zn. 13 C 89/2011, v ktorom skúmal konkrétne podmienky zmluvy o úvere a zmluvy
o záložnom práve a určil, ktoré z nich považuje za neprijateľné zmluvné podmienky. Ďalej
tiež poukázal na to, že veriteľ pristúpil k dobrovoľnej dražbe na účel uspokojenia svojej
pohľadávky v sume 9 164,15 €, ktorá bola tiež predmetom súdneho prieskumu z hľadiska
platnosti dražby v konaní pred okresným súdom sp. zn. 10 C 179/2013, ktorý rozsudkom
zo 14. mája 2014 určil jej neplatnosť, avšak na základe podaného odvolania krajský súd ako
odvolací súd svojím rozsudkom sp. zn. 17 Co 1262/2014 zo 16. decembra 2015 zmenil
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že žalobu o neplatnosť dražby
zamietol. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu sťažovatelia nepodali dovolanie,
hoci bolo ex lege prípustné, a ani nespochybnili ústavnú udržateľnosť označeného rozsudku
krajského súdu v konaní pred ústavným súdom. Krajský súd preto mal v napadnutom
konaní za preukázané, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej nadobudnutie nebolo
účinne spochybnené v už označenom konaní (krajský súd zamietol žalobu o neplatnosť
dražby, pozn.) a ktoré bolo aj zapísané (záznamom, pozn.) v príslušnom katastri
nehnuteľností. Krajský súd nebol oprávnený spochybňovať nadobudnuté vlastnícke právo
k bytu žalobcom za situácie, že prebehlo konanie o neplatnosť dražby, ktorého výsledok už
v napadnutom konaní spochybniť nemohol, lebo bol ním viazaný. Z vykonaného
6
dokazovania tiež vyplynulo, že sťažovatelia v predmetnom byte bývali a užívali ho, hoci ho
užívali bez právneho dôvodu s odôvodnením, že ide o ich obydlie. Krajský súd posudzoval
návrh aj z hľadiska toho, či výkon tohto práva na ochranu vlastníctva nie je v rozpore
s dobrými mravmi, a dospel k záveru, že vzhľadom na možnosti sťažovateľov, ktorí sú
zárobkovo činní, je v ich silách si zabezpečiť bývanie formou nájmu primeraného bytu.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, krajský súd dospel k záveru, že sú splnené všetky
predpoklady na uloženie povinnosti vypratať nehnuteľnosť, tak ako to nariadil okresný súd,
preto napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.
20. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd
v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom
napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
21. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom
označeného základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp.
I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľov v časti, v ktorej namietali porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,
považujúc ho za arbitrárny, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
22. Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že
označené práva sú právami hmotnej povahy.
23. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd sa riadne zaoberal námietkami
sťažovateľov a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo návrhu vyhovel, preto
v okolnostiach prípadu interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sa noriem sledovala ich
zmysel a účel. Právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru
ústavného súdu nemajú spojitosť s označenými právami hmotnoprávneho charakteru.
Závery krajského súdu ústavný súd považuje za dostačujúce pre konštatovanie, že
neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným porušením označených práv hmotného
charakteru na jednej strane a napadnutým rozsudkom krajského súdu na strane druhej,
keďže predmetom napadnutého konania bol návrh na vypratanie nehnuteľnosti, ktorá bola
vo vlastníctve žalobcu. Pokiaľ sa sťažovatelia domáhali ochrany ich obydlia, ústavný súd
poukazuje na záver krajského súdu, ktorý zdôraznil, že predpokladom takejto ochrany je, že
osoba, o práva ktorej ide, sa jej môže domáhať, len ak tieto priestory oprávnene užíva, čo
sťažovatelia v konaní nepreukázali.
24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv
sťažovateľov hmotnej povahy. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
25. Ústavný súd nad rámec dôvodov v spojitosti so skutkovými okolnosťami prípadu
dodáva, že sťažovatelia sa začali domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným
súdom vo fáze, v ktorej už ústavný súd nemohol zvrátiť stav, ktorý v dôsledku nevyužitia
účinných prostriedkov ochrany ich práv v predchádzajúcich konaniach nastal. Povinnosť
rešpektovať právoplatné rozhodnutia súdov vydané v iných konaniach, je prejavom
právneho štátu, ktorý zabezpečuje právnu istotu a predvídateľnosť rozhodovania súdov
vo všeobecnosti. Aj keď ústavný súd, vychádzajúc z prezentovaných okolností prípadu, mal
pochybnosti o správnosti týchto právoplatných rozhodnutí súdov (o platnosti záložnej
zmluvy, zákonnosti dobrovoľnej dražby, pozn.), ktoré napadnutému konaniu predchádzali,
zasiahnuť nemohol. V opačnom prípade by sám prekročil svoje právomoci porušovaním
princípov právneho štátu. Situácia, do ktorej sa sťažovatelia dostali, však podľa názoru
ústavného súdu nevylučuje prípadnú zodpovednosť ich právnych zástupcov – advokátov
za to, že dôsledne nevyužili dostupné a účinné opravné prostriedky ochrany práv
sťažovateľov, za predpokladu, že v predchádzajúcich konaniach boli právne zastúpení.
8
26. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov vrátane návrhu na dočasné opatrenie v uvedenej veci stratilo
opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. októbra 2018