Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 393/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť a , ,

zastúpených advokátkou Dr. Zuzanou Wagner, LL.M., advokátska kancelária,

Svätoplukova 28, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť

majetok podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd, na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 14 C

23/2016 z 28. marca 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co

416/2017 z 30. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. augusta 2018 doručená sťažnosť a ,

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namieta porušenie ich základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu

Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 28. marca 2017 (ďalej len

„rozsudok súdu prvej inštancie“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení

žalovaných v konaní o vypratanie nehnuteľnosti. Okresný súd v konaní vedenom sp. zn.

rozhodol o návrhu na vypratanie nehnuteľnosti rozsudkom súdu prvej

inštancie tak, že návrhu vyhovel a sťažovateľom uložil povinnosť vypratať v rozsudku

označený byt. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie sťažovatelia podali

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu

prvej inštancie potvrdil.

3. Sťažovatelia v sťažnosti opisujú skutočnosti, ktoré predchádzali konaniu

o vypratanie nehnuteľnosti, ktorá v minulosti bola v ich vlastníctve, a namietajú, že okresný

súd, ako aj krajský súd vec nesprávne právne posúdili, keď vec neposudzovali komplexne

s ohľadom na všetky nimi uvádzané okolnosti prípadu. Vzhľadom na stratu vlastníckych

práv k bytu, ktorý zároveň predstavuje ich obydlie, bola podaná žalobcom žaloba

o vypratanie nehnuteľnosti bytu. Sťažovatelia tvrdia, že spriaznené osoby ich koordinovane

pripravili o byt a následne terajší vlastník bytu podal predmetnú žalobu. Podľa ich názoru

súdy v ich veci postupovali formalisticky a neposkytli ochranu ich obydliu. Argumentačne

poukazovali na znenie , konkrétne na tretiu vetu, podľa ktorej majetok

nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný

súd o ich sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ich označených práv

rozsudkom súdu prvej inštancie a napadnutým rozsudkom krajského súdu, uvedené

rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.

2

Zároveň sťažovatelia žiadali priznať finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € každému

z nich a náhradu trov konania. Ďalej tiež navrhli, aby ústavný súd ešte pred rozhodnutím

vo veci samej odložil vykonateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj rozsudku

krajského súdu.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

10. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie, ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je

daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd

preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok súdu prvej inštancie,

keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený

a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

11. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

rozsudku súdu prvej inštancie odmietol podľa

4

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, ).

12. Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu predovšetkým

namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Podstata ich argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho

odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý nezohľadnil všetky okolnosti danej veci

komplexne.

13. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ). Vzhľadom na identické znenie

listiny so znením , uvedené platí aj pre listiny.

16. Námietku sťažovateľov týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

17. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená

v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu

nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby

ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia

majú na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasia.

Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľov.

18. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

19. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o návrhu na vypratanie

nehnuteľnosti, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako

arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnil, prečo v danom prípade návrhu vyhovel. Jednak poukázal na to, že pokiaľ ide

o zmluvu o pôžičke a zmluvu o záložnom práve, tá bola predmetom súdneho prieskumu

v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. , v ktorom okresný súd

skúmal platnosť označených zmlúv a následne aj v konaní vedenom pred okresným súdom

pod sp. zn. , v ktorom skúmal konkrétne podmienky zmluvy o úvere a zmluvy

o záložnom práve a určil, ktoré z nich považuje za neprijateľné zmluvné podmienky. Ďalej

tiež poukázal na to, že veriteľ pristúpil k dobrovoľnej dražbe na účel uspokojenia svojej

pohľadávky v sume 9 164,15 €, ktorá bola tiež predmetom súdneho prieskumu z hľadiska

platnosti dražby v konaní pred okresným súdom sp. zn. , ktorý rozsudkom

zo 14. mája 2014 určil jej neplatnosť, avšak na základe podaného odvolania krajský súd ako

odvolací súd svojím rozsudkom sp. zn. zo 16. decembra 2015 zmenil

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že žalobu o neplatnosť dražby

zamietol. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu sťažovatelia nepodali dovolanie,

hoci bolo ex lege prípustné, a ani nespochybnili ústavnú udržateľnosť označeného rozsudku

krajského súdu v konaní pred ústavným súdom. Krajský súd preto mal v napadnutom

konaní za preukázané, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej nadobudnutie nebolo

účinne spochybnené v už označenom konaní (krajský súd zamietol žalobu o neplatnosť

dražby, pozn.) a ktoré bolo aj zapísané (záznamom, pozn.) v príslušnom katastri

nehnuteľností. Krajský súd nebol oprávnený spochybňovať nadobudnuté vlastnícke právo

k bytu žalobcom za situácie, že prebehlo konanie o neplatnosť dražby, ktorého výsledok už

v napadnutom konaní spochybniť nemohol, lebo bol ním viazaný. Z vykonaného

6

dokazovania tiež vyplynulo, že sťažovatelia v predmetnom byte bývali a užívali ho, hoci ho

užívali bez právneho dôvodu s odôvodnením, že ide o ich obydlie. Krajský súd posudzoval

návrh aj z hľadiska toho, či výkon tohto práva na ochranu vlastníctva nie je v rozpore

s dobrými mravmi, a dospel k záveru, že vzhľadom na možnosti sťažovateľov, ktorí sú

zárobkovo činní, je v ich silách si zabezpečiť bývanie formou nájmu primeraného bytu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, krajský súd dospel k záveru, že sú splnené všetky

predpoklady na uloženie povinnosti vypratať nehnuteľnosť, tak ako to nariadil okresný súd,

preto napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

20. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd

v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom

napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

21. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom

označeného základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp.

), sťažnosť sťažovateľov v časti, v ktorej namietali porušenie svojho základného

práva podľa a podľa listiny, ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,

považujúc ho za arbitrárny, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

22. Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa a práva na ochranu vlastníctva podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že

označené práva sú právami hmotnej povahy.

23. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd sa riadne zaoberal námietkami

sťažovateľov a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo návrhu vyhovel, preto

v okolnostiach prípadu interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sa noriem sledovala ich

zmysel a účel. Právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru

ústavného súdu nemajú spojitosť s označenými právami hmotnoprávneho charakteru.

Závery krajského súdu ústavný súd považuje za dostačujúce pre konštatovanie, že

neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným porušením označených práv hmotného

charakteru na jednej strane a napadnutým rozsudkom krajského súdu na strane druhej,

keďže predmetom napadnutého konania bol návrh na vypratanie nehnuteľnosti, ktorá bola

vo vlastníctve žalobcu. Pokiaľ sa sťažovatelia domáhali ochrany ich obydlia, ústavný súd

poukazuje na záver krajského súdu, ktorý zdôraznil, že predpokladom takejto ochrany je, že

osoba, o práva ktorej ide, sa jej môže domáhať, len ak tieto priestory oprávnene užíva, čo

sťažovatelia v konaní nepreukázali.

24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv

sťažovateľov hmotnej povahy. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

25. Ústavný súd nad rámec dôvodov v spojitosti so skutkovými okolnosťami prípadu

dodáva, že sťažovatelia sa začali domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným

súdom vo fáze, v ktorej už ústavný súd nemohol zvrátiť stav, ktorý v dôsledku nevyužitia

účinných prostriedkov ochrany ich práv v predchádzajúcich konaniach nastal. Povinnosť

rešpektovať právoplatné rozhodnutia súdov vydané v iných konaniach, je prejavom

právneho štátu, ktorý zabezpečuje právnu istotu a predvídateľnosť rozhodovania súdov

vo všeobecnosti. Aj keď ústavný súd, vychádzajúc z prezentovaných okolností prípadu, mal

pochybnosti o správnosti týchto právoplatných rozhodnutí súdov (o platnosti záložnej

zmluvy, zákonnosti dobrovoľnej dražby, pozn.), ktoré napadnutému konaniu predchádzali,

zasiahnuť nemohol. V opačnom prípade by sám prekročil svoje právomoci porušovaním

princípov právneho štátu. Situácia, do ktorej sa sťažovatelia dostali, však podľa názoru

ústavného súdu nevylučuje prípadnú zodpovednosť ich právnych zástupcov – advokátov

za to, že dôsledne nevyužili dostupné a účinné opravné prostriedky ochrany práv

sťažovateľov, za predpokladu, že v predchádzajúcich konaniach boli právne zastúpení.

8

26. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov vrátane návrhu na dočasné opatrenie v uvedenej veci stratilo

opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2018