Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/416/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu Casareal, s.r.o., so sídlom Winterova 1777/60, 921 01 Piešťany, IČO: 46 478 264, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Eckmann, s.r.o., so sídlom Mierové námestie 14, 911 01 Trenčín, IČO: 47 241 110, proti žalovaným I/ Y. G., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom R. ulica XXX, XXX XX H. a II/ I. G., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom R. ulica XXX, XXX XX H., obidvom právne zastúpeným Dr. Zuzanou Wagner LL.M., advokátkou, so sídlom Jazerná 19, 940 71 Nové Zámky, IČO: 50 429 345 o vypratanie bytu, o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/23/2016-94z 28. marca 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má voči žalovaným I/, II/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1.Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom z 28. marca 2017 uložil žalovaným I/,II/ povinnosť vypratať byt č.X na X. podlaží vo vchode č. X, bytového domu súpisné číslo XXX, postaveného na parc. č. CKN XXXX/ X zapísaného na liste vlastníctva č. XXX pre okres F., obec H., katastrálne územie H. a odovzdať ho do užívania žalobcovi do 60 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok). O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že žalobca má voči žalovaným I/, II/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (druhý výrok). Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovaným I/, II/ povinnosti vypratať byt č. X na X. podlaží vo vchode č. X, bytového domu súpisné číslo XXX, postaveného na parc. č. CKN XXXX/X zapísaného na LV č. XXX pre okres F., obec H., katastrálne územie H. (ďalej aj ,,byt“) a odovzdať ho do užívania žalobcovi do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd zistil (z LV č. XXX pre okres F., pre obec H., pre katastrálne územie H.), že žalobca je zapísaný pod H. ako výlučný vlastník v celosti predmetného bytu. Ako titul nadobudnutia má zapísaný dobrovoľnú dražbu, ktorej priebeh bol osvedčený Notárskou zápisnicou o priebehu dobrovoľnej dražby č. N 637/2013 Nz26591/2013 zo dňa 07. 08. 2013. Žalovaní I/, II/ v konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. 10C/179/2013 sa v procesnom postavení žalobcov domáhali určenia neplatnosti dražby vykonanej dňa 07. 08. 2013 ohľadne predmetného bytu (ďalej aj ,,dražba“). Súčasne podali i návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Uznesením č.k. 10C/179/2013-24 zo dňa 11. 09. 2013 Okresný súd Zvolen nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil žalobcovi (v tomto súdnom konaní v procesnom postavení žalovanému IV/) zákaz scudziť na základe kúpnej zmluvy alebo inej scudzovacej zmluvy alebo na základe záložnej alebo inej zmluvy

zaťažiť tento byt, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby vykonanej dňa 07. 08. 2013. Súčasne mu bola uložená povinnosť znášať užívanie bytu, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby vykonanej dňa 07. 08. 2013. Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia nadobudlo právoplatnosť dňa 22.10. 2013, vykonateľnosť dňa 04. 10. 2013. Okresný súd Zvolen rozsudkom č.k. 10C/179/2013-210 zo dňa 14. 05. 2014 určil, že dražba je neplatná. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Súčasne bolo rozhodnuté o trovách konania. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, rozsudkom č.k. 17Co/1262/2014-269 zo dňa 16. 12. 2015 rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/179/2013-210 zo dňa 14. 05. 2014 zmenil vo výroku, ktorým bolo určené, že dobrovoľná dražba vykonaná dňa 07. 08. 2013 ohľadne bytu je neplatná, a to tak, že žalobu zamietol. Súčasne zmenil aj výrok o trovách konania tak, že uložil povinnosť žalovaným, ktorí v tomto konaní vystupovali v procesnom postavení žalobcov, spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi, ktorý v tomto konaní vystupoval v procesnom postavení žalovaného, konkrétne žalovaného IV/, trovy konania vo výške 1.758,09 Eur ako trovy právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní a 99,50 Eur za zaplatený súdny poplatok z odvolania a 169,41 Eur ako trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 22. 01. 2016. Odvolací súd v tomto rozsudku zdôraznil, že dobrovoľná dražba nehnuteľnosti podľa zmluvy o záložnom práve č. XX/XX neprebehla bez súdnej kontroly. Už pred začatím konania o neplatnosť dražby poskytol súd žalobcom (žalovaným I/, II/) ochranu v konaní sp.zn. 6C/67/2010 Okresného súdu Zvolen, kde skúmal platnosť zmluvy o úvere a zmluvy o záložnom práve a v konaní sp.zn. 13C/89/2011, kde Okresný súd Zvolen preskúmal konkrétne podmienky zmluvy o úvere a zmluvy o záložnom práve a určil, ktoré z nich považuje za neprijateľné zmluvné podmienky. Pohľadávka záložného veriteľa, ktorá mala byť uspokojená predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe bola po rozhodnutí Okresného súdu Zvolen vo veci sp.zn. 13C/89/2011 vyčíslená a na žiadosť žalobcov (žalovaných I/, II/) podrobne položkovite a zdôvodnená v súlade s rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp.zn. 13C/89/2011. Z rozpisu pohľadávky k úverovej zmluve č. XX/XX zo dňa 04.06.2013 odvolací súd zistil, že v pohľadávke vo výške 9.164,15 Eur nie sú zahrnuté také položky, ktoré súd rozsudkom sp.zn. 13C/89/2011 určil za neprijateľné zmluvné podmienky. Pokiaľ žalobcovia (žalovaní I/, II/) v tomto konaní tvrdili, že sa záložný veriteľ mohol uspokojiť vhodnejším, primeranejším spôsobom, neuviedli, aký spôsob uspokojenia pohľadávky považujú za primeranejší, či sú zamestnaní, či majú iný majetok, z ktorého by mohla byť pohľadávka veriteľa uspokojená. Netvrdili tiež, že by od začatia súdnych sporov medzi nimi ako dlžníkmi a veriteľom akýmkoľvek spôsobom znížili pohľadávku veriteľa napríklad formou mesačných splátok, ktoré by neohrozili existenciu rodiny. Predaj nehnuteľností v ich vlastníctve za účelom uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa vyčíslenej ku dňu 04. 06. 2013 na sumu 9.164,15 Eur odvolací súd nepovažoval v rozpore so zásadou primeranosti, keď byt bol ocenený na 20.000,- Eur, predaný za 15.000,- Eur a pohľadávka predstavovala k 04. 06. 2013 dve tretiny z predajnej ceny nehnuteľností a od 04. 06. 2013 stále (za predpokladu, že pohľadávka záložného veriteľa nebola uspokojená) narastá o príslušenstvo pohľadávky vo forme zákonných úrokov z omeškania. Odvolací súd sa v tomto rozsudku vyjadril aj k otázke straty obydlia žalobcov (žalovaných I/, II/), keď nepoprel, že strata obydlia je veľmi vážnym zásahom do súkromného a rodinného života rodiny. Uvedené však neznamená, že byt v ktorom má spotrebiteľ trvalé bydlisko, nemôže nikdy byť postihnutý výkonom záložného práva. Poskytnutie bytu do zálohu predpokladá priamo ustanovenie § 151d ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“), podľa ktorého zálohom môže byť vec, právo, iná majetková hodnota, byt a nebytový priestor, ktoré sú prevoditeľné, ak zákon neustanovuje inak. Vymoženie pohľadávky záložného veriteľa zo spotrebiteľskej zmluvy neodporuje ani ustanoveniam Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Výkon záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zabezpečenie pohľadávky je prípustný, pokiaľ vnútroštátny právny poriadok umožňuje spotrebiteľovi súdnu kontrolu neprijateľných zmluvných podmienok v zmluve a poskytnúť ochranu pred neprijateľnými podmienkami. V tomto odvolací súd sa odvolal na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 10. septembra 2014 vo veci C-34/13 I. Y. proti Smart Capital a.s.. Ďalej odvolací súd v tomto rozsudku bol názoru, že Občiansky zákonník i Zákon o dobrovoľných dražbách poskytujú spotrebiteľovi a súdu dostačujúce možnosti ochrániť spotrebiteľa pred stratou obydlia výkonom záložného práva v dôsledku neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve. Žalobcovia (žalovaní I/, II/) tieto možnosti dané zákonom aj využili. Táto ochrana im bola v rámci súdnych konaní sp.zn. 6C/67/2010 a sp.zn. 13C/89/2011 aj poskytnutá. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca je vlastníkom bytu, ku ktorému sa domáha ochrany vlastníckeho práva (viď výpis z LV č. XXX pre kú H., na ktorom je pod H. zapísaný ako vlastník bytu v 1/1-ine). Obsahom jeho vlastníckeho práva je rad oprávnení, ktoré mu vyplývajú z § 123

v zmysle ktorého je ako vlastník bytu oprávnený byt držať, užívať, požívať úžitky z neho a nakladať s ním. Vlastnícke právo je najvýznamnejším vecným právom, garantovaným ústavou. Občiansky zákonník vymedzuje základné subjektívne oprávnenia vlastníka, ktoré tento môže vykonávať pri výkone vlastníckeho práva. Oprávnenie vec držať (ius possidenti) je východiskom pre uplatnenie aj ďalších zložiek obsahu vlastníckeho práva, a to oprávnenia vec užívať, brať z nej úžitky a nakladať s ňou. Keďže v žiadnom inom predpise súkromného práva sa neobjavuje úprava obsahujúcu definíciu a obsah vlastníckeho práva, zo zákonného ustanovenia § 123 treba vychádzať pri posudzovaní akejkoľvek otázky spojenej s vlastníctvom bez ohľadu na to, o aký právny vzťah ide. Ochranu vlastníckeho práva poskytuje Občiansky zákonník v § 126 ods. 1. Východiskom je ustanovenie § 4 v zmysle ktorého proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, možno sa domáhať ochrany u orgánu, ktorý je na to povolaný. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto orgánom súd. Súdnu ochranu vlastníckeho práva možno realizovať aj žalobou na vydanie - vypratanie (actio reivindicatio), keď takúto žalobu zvolil žalobca ako vlastník bytu. Byt, ktorý pôvodne vlastnili žalovaní I/, II/, žalobca nadobudol dražbou, ktorej legálnosť bola skúmaná v konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen pod spisovou značkou 10C/179/2013. Dražba, ktorej zákonnosť žalovaní I/, II/ v tomto konaní namietali, nebola vyhlásená za neplatnú. Ich žaloba o neplatnosť dražby bola zamietnutá rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 17Co/1262/2014-269 zo dňa 16. 12. 2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22. 01. 2016. Odvolací súd v uvedenom rozsudku vyhodnotil, že dobrovoľná dražba bytu podľa zmluvy o záložnom práve č. XX/XX, na ktorej obsah poukazovali žalovaní I/, II/ i v tomto konaní, neprebehla bez súdnej kontroly. Už pred začatím konania o neplatnosť dražby súd poskytol žalovaným I/ a II/ ochranu v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen pod sp.zn. 6C/67/2010, kde bola skúmaná platnosť zmluvy o úvere a zmluvy o záložnom práve a v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen pod sp.zn. 13C/89/2011, kde boli skúmané podmienky zmluvy o úvere a zmluvy o záložnom práve a boli vyhodnotené, ktoré z nich sú neprijateľné. Pohľadávka záložného veriteľa po právoplatnom skončení konania sp.zn. 13C/89/2011 bola vyčíslená v súlade s rozsudkom vydaným v tejto veci. Predaj bytu žalovaných I/, II/ za účelom uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa vyčíslenej ku dňu 04. 06. 2016 na sumu 9.164,15 Eur nebol tak odvolacím súdom vyhodnotený za rozporný so zásadou primeranosti. V konaní o vypratanie bytu, nakoľko žalovaní I/, II/ nepredložili žiadne nové dôkazy, nedosiahli spochybnenie vlastníckeho práva žalobcu k bytu. Okresný súd zdôraznil, že je v konaní o vypratanie bytu viazaný výrokom rozsudku odvolacieho súdu vo veci sp.zn. 10C/179/2013 (žaloba o neplatnosť dražby bytu bola zamietnutá). Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v konaní preukázal aj druhú hmotnoprávnu podmienku pre úspešnú žalobu, ktorou je skutočnosť, že žalovaní I/, II/ byt užívajú. Skutočnosť, že žalovaní I/, II/ byt užívajú nebola v konaní sporná. Spornou bola skutočnosť, či ho užívajú bez právneho dôvodu, alebo títo majú právo v byte bývať vzhľadom na to, že tento je ich jediným obydlím a tiež je jediným obydlím ich maloletých detí. Poukazovali na to, že žaloba smeruje k strate ich bývania, čo je jedným z najzávažnejších zásahov do ich práva na rešpektovanie obydlia, a preto sa dožadovali preskúmania tohto zásahu, keďže vlastníctvo k bytu „stratili“ v dražbe, ktorá mala základ v spotrebiteľskej zmluve. Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán, teda i súd, nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a v záujme ochrany práv iných. Z judikatúry Ústavného súdu ČR, SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú poukazovali i žalovaní vyplýva, že pri posudzovaní, či ide o obydlie chránené Ústavou SR, resp. Dohovorom, nie je možné prihliadnuť len na formálno-právne skutočnosti, ale je potrebné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Je nepochybné, že strata obydlia je najzávažnejším zásahom do súkromného a rodinného života žalovaných I/, II/, ktorí v byte bývajú aj dvomi maloletými deťmi a s ktorými býva i ich plnoletý syn, ktorý je zárobkovo činný. Súd prvej inštancie zdôraznil, že na stratu svojho jediného obydlia, ako závažný zásah do ich základného ľudského práva, žalovaní I/, II/ poukazovali už v konaní 10C/179/2013, keď odvolací súd sa v rozsudku vydanom v tejto veci zaoberal aj týmto právom žalovaných I/, II/. Bol názoru, že výkon záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol na zabezpečenie pohľadávky je prípustný, pokiaľ vnútroštátny právny poriadok umožňuje spotrebiteľovi súdnu kontrolu neprijateľných zmluvných podmienok v zmluve a poskytnúť ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. V tomto smere poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 10.09.2014 vo veci C-34/13 I. Y. proti Smart Capital, a.s.. Žalovaným I/, II/ podľa odvolacieho súdu takáto ochrana poskytnutá bola.

Napriek uvedenému v súdenej veci práva a právom chránené záujmy žalovaných I/, II/, ktorí stratili vlastníctvo k bytu, v ktorom bývajú, je opätovne nevyhnutné posúdiť oproti stojacemu právu žalobcu ako vlastníka bytu, do ktorého zasahujú žalovaní I/, II/, keďže nemajú právny dôvod na užívanie bytu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že strata obydlia je najextrémnejšou formou zásahu do práva na rešpektovanie obydlia (rozsudok Ćosić v. Chorvátsko zo dňa 25. júna 2009, sťažnosť č. 28261/06). Predmetná vec je tak na jednej strane o ochrane vlastníka nehnuteľností (bytu) a na druhej strane o obydlí a súkromí osoby t.j. žalovaných I/, II/ a tiež ich maloletých detí. Vzhľadom na spomínaný význam práva na obydlie bolo potrebné preto vec posúdiť nielen z hľadiska opodstatnenosti práva žalobcu, ale komplexne zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk vrátane hľadiska, či ochranu vlastníckeho práva možno odoprieť žalobcovi s poukazom na § 3 ods. 1 OZ. V tomto zákonnom ustanovení je upravená zásada, podľa ktorej výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie zasahovať do oprávnených záujmov iného a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Otázka, či sa výkon určitého práva prieči dobrým mravom musí byť súdom vo vzájomnom konaní subjektov občianskoprávnych vzťahov vždy zistená podľa objektívneho kritéria s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, vrátane doby, miesta konania, ako aj postavenia subjektov (uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo/200/2010 zo dňa 31.01.2012). Prvoinštančný súd zistil, že žalovaní I/, II/ sú zamestnaní, žalovaný I/ s príjmom netto 700,- Eur mesačne, žalovaná II/ s príjmom netto 380,- Eur mesačne. Vyživovaciu povinnosť majú k dvom maloletým deťom, ktoré s nimi v byte bývajú. V byte býva aj plnoletý, schopný sa sám živiť, syn žalovaných. Tento je tiež zárobkovo činný. Za týchto skutkových okolností, keď žalovaní I/ a II/ sú obidvaja zamestnaní s pravidelným príjmom možno mať za to, že títo nie sú bez zdroja finančných prostriedkov na zabezpečenie si náhradného bývania, a to dôstojného pre ich život a život ich maloletých detí, napríklad aj formou nájmu iného primeraného bytu, ktorý veľkosťou, polohou, nemusí zodpovedať vypratávanému bytu. Nemožno v súdnom konaní konštatovať, že vyprataním bytu by žalovaní I/ a II/ a ich celá rodina vrátane plnoletého syna, ktorý tiež má reálnu možnosť podieľať sa na zabezpečení dôstojného bývania pre seba a ostatných členov rodiny, stratili akúkoľvek dôstojnú možnosť bývania, teda že by sa z nich stali „bezdomovci“ a vznikli by dôvody pre nariadenie ústavnej starostlivosti pre ich maloleté deti. Žalovaní I/ a II/ majú pravidelný príjem na prípadnú úhradu nájomného, a keďže obidvaja pracujú, nemožno u nich hovoriť, že žijú na hranici „chudoby“ tak ako je to v prípade tých, ktorí nepracujú, či už zo zdravotných dôvodov, rodinných dôvodov, prípadne pre nemožnosť nájsť si prácu a sú tak v plnej miere odkázaní na sociálnu pomoc štátu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaní I/, II/ dlhodobo neriešia svoju bytovú situáciu napriek vedomosti o vlastníctve žalobcu k bytu, neplatia žalobcovi ako vlastníkovi bytu žiadne platby za užívanie bytu s tým, že „nemajú za čo platiť“ čo odôvodňujú tým, že sa stále cítia byť vlastníkmi bytu. Na základe takto zisteného skutkového stavu okresný súd dospel k záveru, že žalobca podal dôvodne žalobu o vypratanie bytu. Na vypratanie bytu určil súd prvej inštancie lehotu 60 dní, aby žalovaní I/, II/ mali zabezpečený dostatočný časový rozsah na zabezpečenie si bývania (bytu i na podstatne nižšej, avšak ešte ľudskej dôstojnosti zaručujúcej úrovni). Pokiaľ ešte žalovaní I/ a II/ poukazovali v konaní na to, že nakoľko v byte bývajú aj ich maloleté deti, a že tieto by tiež z hľadiska okruhu strán sporu mali by byť účastné v tomto súdnom konaní, k tejto obrane žalovaných I/, II/ súd prvej inštancie uviedol, že nie je dôvodná. Okresný súd vyhodnocoval obranu žalovaných I/, II/ i vzhľadom na tú skutočnosť, že byt je jediným obydlím aj ich maloletých detí. Navyše zákon definuje, že pasívne legitimovanými sú v konaní tí, ktorí zasahujú do vlastníckeho práva vlastníka nehnuteľnosti (bytu) tým, že nehnuteľnosť majú vo faktickej moci. Žalobca podal žalobu voči žalovaným I/ a II/ ako predchádzajúcim vlastníkom bytu, z hmotnoprávneho hľadiska títo sú pasívne legitimovaní na uloženie tejto povinnosti. Je vecou žalobcu, ak podal žalobu o vypratanie len voči žalovaným I/ a II/, a nie aj voči maloletým deťom týchto, prípadne plnoletému dieťaťu týchto, keďže vo veci z procesného hľadiska nejde na strane žalovanej ani o nerozlučné spoločenstvo v zmysle § 77 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“) a ani o nútené spoločenstvo v zmysle § 78 CSP. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca mal v konaní plný úspech, žalovaní I/ a II/ plný neúspech, preto žalobca má nárok voči žalovaným I/ a II/ na náhradu trov konania v plnom rozsahu, t.j. v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku okresného súdu žalovaní I/, II/ podali v zákonnej lehote odvolanie. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, event. rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol. Odvolanie odôvodnili odvolacími dôvodmi v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. Podľa ich názoru okresný súd nezohľadnil vykonané dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a

neposúdil skutkový stav ako celok. Poukázali na uzatvorenie zmluvy o úvere s veriteľom S.O.S. financ, spol. s r. o., zo dňa 05. 05. 2006, č. XXX/XX, na základe ktorej im bol v hotovosti poskytnutý úver vo výške 100.000,-Sk (3.319,39 Eur), ktorý mali zaplatiť do 05. 05. 2009 v súhrnnej výške 280.000,-Sk (9.294,30 Eur) v 37. splátkach. Prvých 36 splátok bolo vo výške 5000,- Sk (165,97 Eur) a posledná splátka bola vo výške 100.000,-Sk (3.319,39 Eur ), teda 20- násobne vyššia ako ostatné splátky. Žalovaní 1/ a 2/ a veriteľ (S.O.S. financ, spol. s r. o.) uzatvorili na zabezpečenie záväzku z úverovej zmluvy č. XXX/XX dňa 05. 05. 2006 Zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti. Uvedená nekalá praktika veriteľa podľa ich názoru nie je v súlade s dobrými mravmi a je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorá bola príčinou ich zadĺženia. Prvé dve splátky museli zaplatiť už pri podpise zmluvy, a teda im bolo reálne vyplatených 90.000,-Sk. Splatili riadne a včas prvých 36. splátok, avšak poslednú vo výške 3.319,36 Eur nemohli zaplatiť. Súhlasili s návrhom veriteľa o predĺženie poslednej splátky do dvoch mesiacov. Následne s veriteľom uzavreli Dodatok č. 1 k zmluve o úvere č. XX/XX., ktorým sa úver navýšil o ďalších 3.000,- Eur. Úver bol splatný do 30. 04. 2010 a veriteľ opätovne pripravil splátkový kalendár tak, že prvých 12 mesačných splátok úveru bolo vo výške 152,- Eur a posledná 13. splátka vo výške 3.800,- Eur, resp. od navýšenia úveru mesačné splátky od 30. 08. 2009 do výške 272,- Eur mesačne a posledná 13. splátka dňa 30. 04. 2010 vo výške 6.800,- Eur. Celková suma splatná na základe zmluvy o úvere č. XX/XX v znení Dodatku č. 1 zo dňa 16. 07. 2009 bola 9.762,- Eur. Úver zo zmluvy o úvere č. XXX/XX vo výške 3.319,36 splatili spolu s poplatkami, s daňou s nehnuteľnosti a neprimeranými pokutami (za jednodňové omeškanie vo výške 6.331,- Eur), pričom nevedeli v priebehu dvoch mesiacov splatiť splátku vo výške celkovej istiny úveru 3.319,36 Eur a boli nútení pristúpiť na nové nekalé praktiky veriteľa. Za reálne poskytnutú istinu 6.119,36 Eur zaplatili 9.411,64 Eur a stratili nekalým konaním veriteľa nehnuteľnosť v hodnote min. 20.000,- Eur (v zmysle znaleckého posudku č. 58/2013 V.. I. U. zo dňa 12. 06. 2013). Z ceny vydraženej nehnuteľnosti im nebolo vyplatené nič a sú vystavení stresu z reálnej straty obydlia. Okresný súd ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý rozhodoval o odvolaní vo veci určenia neplatnosti dražby argumentovali, že úverová zmluva č. XX/XX bola podrobená súdnej kontrole na neprijateľnosť zmluvných podmienok, ako v konaní Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6C/67/2010 tak aj v konaní sp. zn. 13C/89/2011, a teda im bola poskytnutá dostatočná ochrana v zmysle Smernice 93/13/ES. Uviedli, že Okresný súd Zvolen v konaní sp. zn. 6C/67/2010 neprihliadol na neprijateľné zmluvné podmienky úverovej zmluvy XX/XX, pričom Okresný súd Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/179/2013 považoval návrh na vydanie predbežného opatrenia za dôvodný a v rozsudku zo dňa 14. 05. 2014 poukázal na neprijateľnosť zníženia ceny nehnuteľnosti o 1 hodnoty predmetu dražby určenú znaleckým posudkom už v prvom kole dražby. Ďalej uviedli, že už v žalobe o neplatnosť dražby poukázali na prepojenosť veriteľa (Tatra credit, a. s.) dražobníka (Public auction, s. r. o.) a vydražiteľa - žalobcu (Casareal, s. r. o.), na ktoré upozornili už v žalobe o neplatnosť dražby. Podľa ich názoru zhodnotenie skutkového stavu a výklad zákona prvoinštančným súdom je príliš formalistické, a tým prvoinštančný súd porušil ich právo na spravodlivý súdny proces. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 02. 2012 sp. zn. 1Cdo 48/2010, Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 19. 01. 2017 sp. zn. I. ÚS 3308/16, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 119/03, II. ÚS 383/06, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Cdo 238/2008 z 30. 11. 2009. Zdôraznili, že aj v práve Únie predstavuje právo na obydlie základné právo zaručené čl. 7 Charty, ktoré musí vnútroštátny súd zohľadniť pri vykonávaní Smernice 93/13. Vo svojej judikatúre ESD rozhodol, že strata rodinného obydlia môže vážne ohroziť nielen práva spotrebiteľa (rozsudok Azis, EU:C:2013:164, bod 61), ale aj uviesť rodinu dotknutého spotrebiteľa do osobitne citlivej situácie (uznesenie predsedu Súdneho dvora vo veci Sánchez Morcillo a Abril García, EÚ:C:2014:1388, bod 11) Prvoinštančný súd napriek tomu, že zásah do základných práv je v zmysle čl. 21 ods. 3 Ústavy SR dovolený len v prípade, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku, vôbec neposudzoval nevyhnutnosť takéhoto zásahu do ich práva na obydlie. Súd prvej inštancie si nepoložil otázku, či sú schopní z vlastných príjmov zabezpečiť si iné bývanie, alebo či je v súlade s princípmi právneho štátu a s dobrými mravmi potrebné zbaviť ich obydlia v prospech vlastníka, ktorý získal nehnuteľnosť za uvedených podmienok, a či bolo zasiahnuté do ich práva na majetok v súlade s dobrými mravmi. Podľa ich názoru došlo k zásahu do ich práv v pozícii spotrebiteľov, ktoré mali za následok neprimeraný zásah do ich majetkových práv a ohrozenie ich práva na obydlie. Zdôraznili, že opakovane žiadali preskúmanie veci v mimoriadnom dovolaní podaním podnetu Generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky dňa 15. 08. 2016 a dňa 13. 01. 2017, avšak neúspešne. Podľa ich názoru prvoinštančný súd posúdil nesprávne aj otázku povinnosti konať s maloletými deťmi s prihliadnutím na záujem maloletých detí. V tejto súvislosti poukázali čl. 27 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných I/, II/ navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a zároveň mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Uviedol, že považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a zákonný a odvolacie námietky žalovaných I/, II/ za celkom nedôvodné a bezpredmetné. Uviedol, že nie je možné zamieňať si predmet konania v tejto veci, t. j. žaloby o vypratanie nehnuteľnosti s konaním o neplatnosť právnych úkonov. Žalovaní I/, II/ prevažnú časť odvolania zameriavajú na opis ich úverových vzťahov s tretími osobami celkom odlišnými od neho. Zdôraznil, že nehnuteľnosť nadobudol do svojho vlastníctva na základe výsledkov dobrovoľnej dražby konanej v súlade so zákonom č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,Zákon o dobrovoľných dražbách“). Podľa jeho názoru poukaz žalovaných I/, II/ na výšku ich mesačných úverových splátok, či celkovú výšku ich záväzkov voči tretím osobám, nemôže žiadnym spôsobom spochybniť správnosť napadnutého rozsudku prvej inštancie. Je taktiež bez akéhokoľvek právneho významu vo vzťahu k napadnutému rozsudku názor žalovaných I/, II/ o údajnom nedostatočnom posúdení neprijateľných zmluvných podmienok v úverovej zmluve, ktorá bola opakovane podrobená riadnej súdnej kontrole. Skutočnosť, že žalovaní I/, II/ nevyužili podanie mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, preto ide len o subjektívny pocit, ktorý je v úplnom rozpore so skutočným stavom veci. Taktiež nie je mu zrejmý význam poukaz na konateľov, či spoločníkov spoločností úplne odlišných od neho. Pre výkon dobrovoľnej dražby je limitujúcim kritériom, čo do otázky možného okruhu účastníkov dobrovoľnej dražby len § 5 ods. 4 až ods. 8 Zákona o dobrovoľných dražbách vymedzujúci okruh osôb, ktoré nesmú byť účastníkom dražby. Žalovaní I/, II/ v podanom odvolaní neuvádzajú a nešpecifikujú, v akých konkrétnych okolnostiach mal súd prvej inštancie údajne neúplne zistiť skutkový stav veci a vyhodnotiť vykonané dôkazy. Podľa jeho názoru z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že súd prvej inštancie veľmi podrobne, logicky vecne presvedčivo a vo vzájomných súvislostiach dôsledne vyhodnotil zistený skutkový stav, pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky kritériá, ktoré sú v zmysle § 220 ods. 2 kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Pokiaľ ide o Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3308/16 zo dňa 19. 01. 2007, odhliadnuc od toho, že sa jedná o cudzozemské súdne rozhodnutie bez možnosti jeho „automatickej“ akceptácie na území Slovenskej republiky ako suverénneho a zvrchovaného štátu, už v konaní pred súdom prvej inštancie poukázal na to, že predmetné rozhodnutie sa dotýkalo skutkovo úplne odlišnej situácie bez existencie vlastníckeho práva ktoréhokoľvek zo subjektov nadobudnutého príklepom licitátora na dobrovoľnej dražbe. V tomto i predchádzajúcich konaniach mali žalovaní I/, II/ právo dovolať sa ochrany na nezávislom a nestrannom súde. Žalovaní I/, II/ sa domáhajú ochrany ich „práva“ na nedotknuteľnosť obydlia vo vzťahu k nehnuteľnosti, ku ktorej nemajú žiaden vlastnícky vzťah, užívateľský vzťah, alebo obdobný právny vzťah. Je vylúčené, aby žalovaní I/, II/ požívali ochranu, ktorej sa opakovane dovolávajú za situácie, ak samy konajú zjavne protiprávne a na úkor jeho vlastníckeho práva. Sú to práve žalovaní I/, II/, ktorí svojím protiprávnym správaním zasahujú do jeho vlastníckeho práva a do jeho práva realizovať vo vzťahu k dotknutej nehnuteľnosti tzv. triádu vlastníckych oprávnení. Žalovaní I/, II/ celkom vedome prehliadajú, že výlučne v dôsledku neplnenia ich zmluvných záväzkov a povinností došlo k výkonu záložného práva vo vzťahu k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, a ktorú on plne v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky nadobudol do svojho vlastníctva a žalovaní I/, II/ už dlhé časové obdobie nemajú akýkoľvek právny titul na užívanie nehnuteľností. Napriek uvedenému mu neuhrádzajú žiadne nájomné za užívanie danej nehnuteľnosti a ani ho nikdy nepožiadali o uzatvorenie nájomného vzťahu. K listinným dôkazom, ktoré žalovaní I/, II/ predložili s odvolaním, uviedol, že na ne nie je možné prihliadať s poukazom na ustanovenie § 366 CSP.

4. Žalovaní I/, II/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu poukázali na podané odvolanie, na existenciu neprijateľných zmluvných podmienok v úverových zmluvách, ktoré ich viedli k zadĺženiu a k následnému zbaveniu sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Predložili súdu prvej inštancie listinné dôkazy, ktoré súd prvej inštancie neposudzoval jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, ale odvolal sa na rozhodnutia iných súdov, resp. na ich nečinnosť pri podávaní opravných prostriedkov. Opätovne poukázali na Nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 3308/16 zo dňa 19. 01. 2017, v ktorom ústavný súd poukázal na potrebu hodnotiť skutkový stav ako celok s tým, že v právnych vzťahoch nesmie dochádzať k zneužívaniu tiesne chudobných ľudí a k prekračovaniu hraníc slušnosti, a teda k nemravnému obchodu s chudobou. Obydlie je pojem, ktorý sa neviaže na vlastnícke právo a nezávisí od zákonností obývania podľa vnútroštátneho práva, čo potvrdzuje aj judikatúra trestných súdov, z ktorých je napr. známe, že obydlie nie je aj hotelová izba. Ďalej poukázali na rozsudok McCann v. Spojené kráľovstvo, č. 19009/04, § 46 z 13. 05. 2008). Podľa ich názoru súdy v súdnych konaniach týkajúcich sa neprijateľnosti podmienok úverových zmlúv, tak neplatnosti dobrovoľne dražby neposúdili komplexne okolnosti, za ktorých sa zadĺžili a najmä

neposúdili skutkový stav komplexne v súvislosti s úverovou zmluvou č. 523/2006. Skutočnosti zistené z predložených dôkazov súd prvej inštancie neposúdil vo vzájomných súvislostiach, v dôsledku tohto pochybenia dospel k nesprávnemu záveru, že nárok žalobcu je dôvodný.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 , vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaných I/, II/ v odvolaní.

9. Odvolací súd konštatuje, že žalovaní I/, II/ v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedli ani žiadny konkrétny relevantný právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého rozhodnutia. 10. V súvislosti s hodnotením vykonaných dôkazov zo strany prvoinštančného súdu je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom konaní skúma (okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania), či súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie a či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v prevedenom dokazovaní oporu. Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie (kde možno zaradiť i nevykonanie stranou sporu navrhovaného relevantného dôkazu), alebo ak zistí, že prvoinštančným súdom konštatovaný skutkový stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva z prevedených dôkazov) prípadne, ak má za to, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 384 ods. 1

11. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, z neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 191 ods. 1 a na základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany prvoinštančného súdu nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo doplniť. 12. Oprávnenia vlastníka vo všeobecnosti sú ustanovené v § 123 a sú to: právo predmet vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. 13. Jednotlivé oprávnenia vlastníka teda spravidla delíme na právo vec užívať a požívať (ius utendi et fruendi), ktoré obsahuje najmä oprávnenie brať úžitky z veci, spotrebovať ju, ďalej na právo s vecou disponovať (ius disponendi), nakladať s ňou v užšom zmysle, ktoré obsahuje oprávnenie scudziť vec, zaťažiť ju a konečne na právo držby (ius possidendi).

14. Občiansky zákonník v ustanovení § 4 zabezpečuje možnosť súdnej ochrany každému, ktorého právo je ohrozené alebo porušené. Predmetom tejto ochrany je aj vlastníctvo, či už k hnuteľným alebo nehnuteľným veciam.

15. Podľa § 126 je možné domáhať sa ochrany vlastníctva na súde (petitórna ochrana). Podstata reivindikačnej žaloby (žaloby na vydanie veci) spočíva v tom, aby vlastník veci bol aj jej držiteľom, t.j. aby sa faktický stav zhodoval s právnym stavom. Predmetom tejto žaloby je petit smerujúci na vydanie veci, ktorú vlastníkovi niekto iný neoprávnene zadržuje, a tak ho zbavuje možnosti vykonávať svoje vlastnícke právo. Táto žaloba je priamym vecnoprávnym prostriedkom ochrany vlastníctva.

16. Prvým predpokladom podania reivindikačnej žaloby je existencia žalobcovho vlastníckeho práva k veci. Vlastnícke právo sa musí preukázať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. To predovšetkým znamená, že žalobca musí preukázať, na základe akého právneho dôvodu (titulu) nadobudol vlastníctvo k veci. 17. Druhým predpokladom podania reivindikačnej žaloby je, že žalovaný zadržuje žalobcovu vec bez právneho dôvodu, t.j. neoprávnene. 18. Aktívne legitimovaný je vlastník neoprávnene zadržiavanej veci, resp. oprávnený držiteľ veci. Pasívne legitimovaný je ten, kto vec neoprávnene zadržiava. Stranami sú žalobca, ktorý podal žalobu na súd a žalovaným je ten, koho žalobca v žalobe označil za žalovaného. Je teda na vôli žalobcu, koho žalobca v žalobe označí za žalovaného. 19. Odvolací súd (zhodne s názorom prvoinštančného súdu) konštatuje, že žalobca (vlastník), nadobudol nehnuteľnosť (byt) originálnym spôsobom (príklepom licititátora), preto bol v spore o vypratanie bytu aktívne legitimovaný. Žalovaní I/, II/ byt neoprávnene (bez právneho dôvodu) zadržiavajú, a tak zbavujú žalobcu možnosti vykonávať jeho vlastnícke právo v zmysle ustanovenia § 123 OZ, preto boli v spore pasívne legitimovaní. 20. V posudzovanej veci sa prvoinštančný súd náležitým spôsobom vysporiadal s existenciou obidvoch predpokladov reivindikačnej žaloby, a to : 1/ existenciou vlastníckeho práva na strane žalobcu, 2/ užívaním bytu zo strany žalovaných I/, II/ bez právneho titulu. 21. Zároveň okresný súd správne prihliadol na právoplatnosť a vykonateľnosť súdnych rozhodnutí v konaniach vedených na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 6C/67/2010, 13C/89/2011, 10C/179/2013. Odvolací súd poukazuje na to, že právoplatnosť súdneho rozhodnutia je osobitná vlastnosť, ktorá spočíva v tom, že súdne rozhodnutie sa stáva nezmeniteľným a záväzným. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia zabezpečuje stabilitu súdnych rozhodnutí a pomáha zabezpečovať aj právnu istotu. 22. Je nesporné, že žalobca nebol účastníkom Úverovej zmluvy č. XXX/XX zo dňa 05. 05. 2006 ani Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti zo dňa 05. 05. 2006, preto okresný súd správne v konaní o vypratanie bytu nepodrobil predmetné zmluvy ex offo súdnej kontrole a pri svojom rozhodovaní vychádzal z právoplatných a vykonateľných súdnych rozhodnutí v konaniach vedených na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 6C/67/2010, 13C/89/2011, 10C/179/2013. 23. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že pojem obydlie zahŕňa všetky priestory, ktoré osoba, o práva ktorej ide, oprávnene užíva. Zahŕňa napríklad dom, byt, chatu, ak slúžia na individuálnu rekreáciu, obývanú hotelovú izbu, obývanú izbu v študentskom internáte a iné. V posudzovanej veci, ako už bolo uvedené, žalovaní I/, II/ neoprávnene užívajú byt vo vlastníctve žalobcu (bez právneho titulu), preto v byte vo vlastníctve žalobcu žalovaní I/, II/ nemôžu mať svoje obydlie, a teda nemôžu sa domáhať práv v súvislosti s obydlím, keďže byt neoprávnene zadržujú. 24. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 potvrdil vrátane výroku o trovách konania (druhý výrok), pretože okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. 25. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa vyššie uvedených ustanovení vznikol voči žalovaným I/, II/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 26. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .